Psíky v rozprávkach a príbehoch zastupujú široké spektrum rolí: od verných spoločníkov cez humanoidné postavy až po centrálnych hrdinov animovaných filmov a rodinných príbehov. V nasledujúcom texte sa stretneme s rôznymi psími príbehmi - od klasickej psiej rozprávky cez filmové spracovania až po skutočný rodinný príbeh - a predstavíme ich postavy, motivácie a špecifiká rozprávania.
Psia rozprávka Karela Čapka: Oriešok a dedko Karol
Žil raz jeden dedo - volal sa Karol Šulitka. Raz šiel domov z krčmy neskoro večer a cestou si spieval, aby odohnal zlých duchov. Zrazu začul pišťanie a kňučanie a to bolo malé chlpaté klbko mäkké ako zamat - malý psík Oriešok. Psík mu začal cmúľať palec a dedo ho zobral domov do mlyna. Babka Helena sa mu najskôr veľmi nepotešila, lebo sa preľakla, že psík bez matky zahynie. Dedko ho však začal kŕmiť teplým mliečkom cez cumeľ z šatôčky a zaniesol ho do stajne ku koňom - Ferdovi a Žankovi. Koníky na psíča nadýchali a starali sa oň, aby mu nebolo zima, lebo na ňom cítili gazdove ruky.
Tak psík vyrástol z malého šteniatka na veselého a zubatého psa. No nebolo s ním všetko v poriadku. Nevydal ani hláska - neštekal a ani nevrčal. Dedo rozmýšľal, prečo ten Oriešok nešteká a trvalo mu to tri dni a tri noci, kým to prišiel. Na štvrtý deň ráno zvolal: „Už to mám!“ A uvedomil si, že ho to nemal kto naučiť, lebo svoju mamu si nepamätal. Tak sa dal dedko psíka učiť štekať a vrčať. Orieška poznala celá dedina. Dedo Karol ho vozil na voze, keď rozvážal chlieb a nazad do mlyna obilie. Psík sedával na kozlíku a tváril sa, že on poháňa Ferda a Žanka.
Už zďaleka ľudia vedeli, že sa blíži voz. A to vďaka psiemu štekotu a vôni chleba. Psík dával na voz pozor, keď chodili po dedinách a mestečkách skupovať obilie, ďatelinu, šošovicu alebo mak. Raz sa zastavili v krčme. Psík strážil vonku, ale vôňa jaterníc bola taká silná, že sa musel pozrieť dnu. Kým čakal, že mu niekto hodí črievko, tak dedo odišiel aj s vozom domov. Keď sa hostina končila a kožky z jaterníc zožrali mačky, psík začal hľadať dedka Karola. Keď ho nenašiel, pustil sa tým smerom, ktorý mu ukázal krčmár.
Bola už noc a mesiac v splne. Les ticho šumel a Orieškovi sa zazdalo, že niekto hrá na harfe. Zbadal strieborné svetlo a to tancovali na lúke psie rusalky. Keď dotancovali, políhali si okolo psej stareny, ktorá im rozprávala príbeh ako pes stvoril človeka. Bolo to dávno, raz psi zosmutneli a pánboh im splnil túžbu - z kostí čo doniesli im stvoril boha, ktorého mohli oňuchávať a nazval ho človek. Rozprávala aj iné príbehy z dávnych časov - ako príbeh o psom kráľovstve, ktoré sa prepadlo pod zem. Ľudia psom kráľovstvo závideli, tak sa zámok prepadol hlboko do zeme. Kráľovstvo bolo zo slaniny, husacích stehienok, jaterníc a bol tam aj údený trón.
Animované filmy o psoch: rôznorodosť postáv a tém
Animovaný svet je plný psov: Pluto, Lady a Tramp, Snoopy, Scooby-Doo, 101 dalmatíncov, Pes a lišiak, pán Peabody, Gromit, Charlie, Blesk, Balto, pes Filipes, Maxipes Fík, ešte aj ten Goofy je (možno) šelma psovitá... Filmov o animovaných psoch je skrátka tak veľa, že vytvárajú vlastný subžáner. Ak nepôsobia len ako štvornohí kamaráti ľudských hrdinov, tak sa spravidla za veľmi dramatických okolností strácajú a hľadajú cestu domov.
Až sa zdá, že už boli vyrozprávané všetky možné psie príbehy a dobrodružstvá, vykreslené všetky mysliteľné charaktery a rasy. Ale kdeže! Filmárov nič nezastaví. Animovaný film o psoch ako parafráza väzenskej drámy v súčasnej mizérii nápadov na prvý pohľad vyzerá lákavo, no na druhý už nie. Ani na tie ďalšie. Najmä preto, že mu dominuje naivita, nedopovedanosť, neobratnosť, často aj nezmyselnosť - a tiež záplava scenáristických i režijných chýb. Vnímavejších dospelých divákov spoľahlivo odradia už po prvých minútach. Deti sú vďačnejšie obete.
Prípad filmu Ozzy
Ozzy je priateľský pes bígl, ktorý žije idylickým životom v rodine Martinsovcov. V bližšie neurčenom meste bližšie neurčená rodinka Martinsovie: tatko Martins, mamina Martinsová, malá dcérka - veľká skejterka a ich bígl Ozzy. Podstatnejšie je, že tato a mama Martinsovci sú komiksoví výtvarníci. Ako takí dostanú pozvanie na veľký komiksový festival do Japonska. Odchádzajú na celý mesiac aj s dcérkou, ale psík s nimi nemôže. Keď sa nenájde nikto na varovanie, rozhodnú sa využiť služby luxusného psieho hotela Modrá zátoka.
Hotel nesmie honosné meno Modrá zátoka. Po odchode rodiny však Ozzy zistí, že toto „perfektné" miesto je len zásterkou jeho majiteľa. Práve ten vozí psov do skutočnej Modrej zátoky, čo je vlastne väzenie pre psov, ktoré zároveň aj psi riadia. Martinsovci sa teda rozhodnú, že Ozzyho dajú do luxusného hotela pre psíkov. Netušia, že diabolsky rafinovaný majiteľ (človek) v skutočnosti dodáva väzňov do krutého psieho väzenia.
Basу vedú psy, dozorcami sú psy, väzňami sú psy. A väzni tu musia pracovať. Ozzy sa rozhodne naplánovať útek a v štichu nenechá ani svojich nových psích priateľov Chestera, Fronkeho a Doca. Z väzenia sa musí utiecť nenápadne, ale hlavne rýchlo a chlpato!
Kritika a produkčné limity
Hoci rodinný dlhometrážny digitálne animovaný film Ozzy nie je čisto európsky, obsahuje v priam ukážkovej podobe všetky chyby a nedostatky európskych digitálnych animákov. Najnápadnejší je fatálny nedostatok financií, ktorý sa preavuje vo všetkom, najvýraznejšie však v obraze - výtvarných návrhoch a animácii. Náklady na nakrúcanie nepresiahli 10 miliónov dolárov - a to je v tomto segmente hlboko pod nutným minimom.
Sporiť sa síce dá na dramaturgoch, scenáristoch, režiséroch, dabingových hercoch a v krajnom prípade i na výtvarníkoch a reklame, ale „lacnejšiu“ digitálnu animáciu v dnešnom globalizovanom svete nájsť nemožno - bez zmierenia sa s extrémne nízkou kvalitou. Pri vzniku snímky sa však nedostatok financií obdivuhodne harmonicky snúbil s absenciou skúseností a s drzosťou, gurážou napriek tomu všetkému film nielen nakrútiť, ale aj predhodiť ho divákom nie na video, ale do kín. Tri z piatich spoločností, ktoré snímku produkovali, Ozzym debutovali. Vrátane kanadskej Tangent Animation, zodpovednej za animáciu.
Scenár, dialógy a výtvarné návrhy vznikali v Španielsku, ale tiež bez potrebných zručností či aspoň skúseností. Debutantmi boli aj režiséri Alberto Rodriguez a Nacho La Casa či scenárista s košatým menom Juan Ramón Ruiz de Somavía, zato len so skromnými skúsenosťami, aj to iba z tvorby nenáročných španielskych komediálnych televíznych seriálov. Istú prax mal iba výtvarník Esteban Martín. V rôznych funkciách, najmä ako animátor, pracoval na španielskych animovaných filmoch Legenda o Cidovi, Príbeh o oslíkovi a Justin, malý veľký rytier.
Film po celých 91 (neskutočne dlhých) minút bolestivo pripomína, že pri jeho príprave i samotnom nakrúcaní chýbala aspoň jedna výrazná, autorská, skutočne tvorivá osobnosť, ktorá by projekt dokázala vytrhnúť zo sivého priemeru nenápaditosti, bezradnosti a rutiny. Tvorcovia snímkou prejavili tiež podobne nešťastný nedostatok zmyslu pre humor, vtipu, schopnosti vystavať a vypointovať gag. Vložili síce do nej veľa starých žartov, známych už od dôb nemej grotesky (a možno otrepaných už v antickom Ríme), ale nedokázali ich funkčne vsadiť do kontextu.
Oficiálny trailer k filmu Ozzy 1 (2017) - film s Dani Rovira
Skutočné príbehy psov: Azor a rodinné putá
Príbeh o našom psovi Azorovi sa začal, keď sme sa presťahovali do domu. Môj otec a ja sme stále chceli mať psa, ale mama bola proti, kým sme bývali v byte. Veľmi dlho sme hľadali na internete nejakého psa. Nakoniec sme si vybrali rasu americký akita. Keď sme psa išli kupovať, tak sme boli v chovnej stanici v Stakčíne. Bolo tam veľa šteniatok a my sme sa nevedeli rozhodnúť medzi viacerými šteniatkami, až sme si vybrali Azora, ktorý stál sám bokom od ostatných. Po ceste domov Azor pocikal môjmu ockovi nohavice.
Doma sa Azor chcel stále hrať a vždy pohryzol nejaké vankúše. Veľmi rýchlo rástol. Raz, keď sme sa vrátili z prechádzky z lesa, tak sme zistili, že má kliešťa. Na ďalší deň bol veľmi unavený a nechcel jesť, ani piť vodu. Iba sa na nás smutno pozeral. Môj otec s ním išiel k veterinárovi a ten zistil, že je chorý. Dostal boreliózu. Bolo práve horúce leto a Azor má hustú srsť. Preto mu bolo všade veľmi teplo. Nakoniec si našiel svoje miesto v garáži, kde ho chladila dlažba.
Musel brať antibiotiká, ale nevedeli sme mu nič dať, pretože vôbec nechcel jesť a piť. Veterinár mu viackrát pichol injekcie. Báli sme sa, že zomrie. Vždy, keď odchádzal otec ku doktorovi, tak som sa bál, že sa vráti bez neho. Mama si aj poplakala. Choroba sa ho držala asi dva týždne, no keď sa po troch dňoch prvýkrát najedol po, vedeli sme, že to určite zvládne. Bol nám veľmi vďačný za starostlivosť a stále nám oblizoval ruky. Nakoniec sa Azor uzdravil a stráži nás ďalej.
Porovnanie prístupov k psím príbehom
Psie príbehy môžu byť folklórne, ako rozprávka Karela Čapka, filmové a komerčné ako Ozzy, alebo úprimné a osobné ako rozprávanie o Azorovi. Kým rozprávky a rozprávačské motívy (Oriešok, psie rusalky, staré príbehy o stvorení človeka) stavajú na mýtických a symbolických obrazoch, moderné animované filmy často miešajú sociálne témy s dobrodružstvom a humorom. Skutočné rodinné príbehy kladú dôraz na vzťah, starostlivosť a liečenie, čo prináša emocionálnu hĺbku a autenticitu.
| Typ príbehu | Príklady | Hlavné rysy |
|---|---|---|
| Rozprávka | Oriešok (Čapek) | Mýtické motívy, učenie, starostlivosť dedka a zvierat |
| Animovaný film | Ozzy | Dobrodružstvo, anthropomorfné postavy, produkčné obmedzenia |
| Rodinný príbeh | Azor | Reality, choroba a uzdravenie, emočné puto s rodinou |
Prečo psie príbehy stále fungujú?
- Psí hrdinovia sprostredkujú lojalitu, obetu a priateľstvo, čo rezonuje s publikom všetkých vekových kategórií.
- Rozprávky využívajú archaické a magické motívy, ktoré oslovujú predstavivosť detí aj dospelých.
- Skutočné rodinné príbehy prinášajú autenticitu a silné emocionálne prepojenie, ktoré preniká cez žáner a produkčné limity.
Rozprávať o psoch možno rôznymi spôsobmi: ako mýtus, alegóriu, rodinnú spomienku alebo veľkofilm. Každý prístup má svoje silné a slabé stránky, ale spája ich jedno - psie postavy ostávajú nositeľmi významov a citov, ktoré ľudí priťahujú a učia empatickému vnímaniu sveta.