Na Slovensku má šľachtenie psov bohatú tradíciu. Vo veľkej miere vychádza z nemeckej, no história a charakter našej krajiny predurčili, že sa chov psov v minulosti orientoval najmä na pracovné plemená. Tie mali ľuďom pomáhať hlavne pri love a pri chove oviec. Aj kvôli neexistujúcej tradícii sa u nás doposiaľ nikdy nevyšľachtilo žiadne spoločenské plemeno. Zato ale máme týchto 5 krásnych plemien, ktorých zachovanie alebo vytvorenie je predovšetkým zásluhou cieľavedomého šľachtiteľského programu slovenských kynológov.
Slovenský čuvač
Najtradičnejším národným plemenom na Slovensku je slovenský čuvač. Ako pastiersky a strážny pes sa pod Tatrami choval už veľmi dávno a pôvodne bol nazývaný tatranským čuvačom. Po tom, ako ho však Medzinárodná kynologická federácia uznala za samostatné plemeno, musel sa premenovať. Tieto biele horské pastierke psy už v minulosti pomáhali na salašoch a uplatňovali sa pri strážení stád oviec a hovädzieho dobytka, ale tiež na stráženie ľudských obydlí. Je to inteligentný a pokojný pes, ktorému nechýba sebavedomie a je naozaj dobrým strážcom. Čuvač je však od slova počúvať, a presne to pri svojej práci robí. Ak sa nepodcení jeho výchova, stane sa z neho pes, ktorý rád počúva a plní povely. Inak by vám mohla jeho samostatná povaha prerásť cez hlavu.
Biela srsť je zámerom. Pastieri schválne chovali biele psy, aby ich mohli v noci ľahko rozlíšiť od vlkov, ktorí v noci napádali ich stáda. Slovenský čuvač má typický vzhľad horského psa. Mohutné telo je pevne stavané a pokryté hustou srsťou. Podlhovastá hlava s širokým temenom má mierne vyznačený stop. Tmavo hnedé oči oválneho tvaru, sú lemované čiernymi očnými viečkami. Vysoko nasadené uši bývajú nesené zvesené a priliehajú k hlave. Mohutný krk prechádza v stredne dlhý trup. Psy majú krk zdobený krásnu, hustú hrivou. Hrudník je široký a dostatočne hlboký, s dobre klenutými rebrami. Silné končatiny majú dobre vyvinuté svaly a sú zakončené mohutnými labami s veľkými vankúšikmi. Nízko nasadený chvost býva v pokoji spustený a pri pohybe je nesený v oblúku nad bedrovej líniu. Slovenský čuvač má bielu 5-15 cm dlhú krycia srsť, ktorá je doplnená hustou, kratšie podsadou. Plemeno má výšku v kohútiku 59-70 cm a v dospelosti dosahuje váhy 31-44 kg.
Slovenský čuvač môže žiť vonku a vyslovene si užíva pobyt v chladnejšom počasí. Rozhodne je vhodnejšie ho chovať vonku ako v byte, ale to neznamená, že ho môžete odložiť na celý deň na záhradu. Slovenský čuvač potrebuje pravidelný kontakt so svojimi ľuďmi, ktoré vníma ako svoju svorku. Najlepším domovom je pre neho farma alebo dedinské hospodárstva, kde si môže užívať spoločnosti ľudí, detí a zvierat. Je vhodným psom pre aktívnych majiteľov, ktorí ho budú bravo sebou na výlety a spoločne s ním zdieľať svoj život. Slovenský čuvač je výborným spoločníkom na turistiku. V horách je ako doma a navyše skvele znáša chlad a zimu, takže ani náhla zmena počasia ho nezaskočí. Vynikať bude v psej disciplíne zvanej Dog-trekking. Starostlivosť o srsť slovenských čuvača je ľahšie ako sa zdá. Mimo obdobia pĺznutia, kedy je nutné každodenné kefovanie, postačí počas roka česať psa raz za týždeň. Kúpanie nie je nutné a vykonáva sa len v prípade potreby. Rovnako ako u iných plemien sa odporúča pravidelná ústna hygiena a v prípade potreby skrátenia prerastených pazúrikov.
Slovenský čuvač je prirodzene zdravý a otužilý pes, ktorý nie je vo väčšej miere náchylný k chorobám. Avšak aj u neho môže v priebehu života dôjsť k výskytu niektorej z psích chorôb. Môže sa vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu, torzia žalúdka, leptospirose, alergie alebo ochorenia očí. Z hľadiska kŕmenia je slovenské čuvač nenáročný. Má priemernú spotrebu krmiva, zodpovedajúcu psom tejto veľkosti. Odporúča sa kvalitné suché krmivo, rozdelené do dvoch denných jedál.
Slovenský kopov
Ďalším známym slovenským národným plemenom je výkonný poľovný durič slovenský kopov. Prvé kopovy boli oproti dnešnému typu vyššie a silnejšie. Presadzovala sa predovšetkým hlasitosť na stope a vytrvalé prenasledovanie a blokovanie zveri. Neskôr sa začína, vzhľadom na špecifické podmienky našich lesov, presadzovať menší typ duriča, ale pri zachovaní fyzickej sily a odvahy. Kopov sa používa predovšetkým ako lovecký pes na diviačiu zver, ale aj ako strážny pes. Prvé zápisy do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov.
Slovenský kopov je jediné plemeno duriča, ktoré vzniklo na území Slovenska. Je to slovenské národné plemeno a je veľmi múdre. Kopov je výborný poľovný durič a farbiar. Stavba tela je ľahšia, ale vždy pevnej kostry. Má obdĺžnikový tvar tela. Nos je vždy čiernej farby. Papuľa je rovná, v pomere k lebke primerane dlhá a nie veľmi široká. Nemá ovisnuté pysky, sú krátke, priliehajúce, tenké, so zreteľným kútikom. Oči mandľového tvaru sú hlbšie zapustené a tmavé. Očné viečka sú vždy čierne. Uši sú posadené trochu nad rovinou oka, priliehavé, zaokrúhlené a stredne dlhé. Labka je oválna, prsty dobre klenuté, pazúre vždy čierne a silné. Vankúšiky na labkách vždy dobre vyvinuté, tmavého zafarbenia. Chvost sa v pokoji nesie zvislo a v akcii šabľovito nahor. Srsť je dlhá 2-5 cm, stredne hrubá, priliehavá a hustá. Na chrbte, krku a chvoste dlhšia.
Slovenský kopov je inteligentný, temperamentný a ostrý, preto poľuje najmä na diviaky. Výborný nos ho predurčuje na dohľadávanie všetkej raticovej zveri, kde sa dokáže vyrovnať aj farbiarom. Používa sa ako strážny a poľovný pes. Je znášanlivý s inými psami a vhodný ako pes pre aktívnu rodinu.
Pre zachovanie čistoty plemena ho už od roku 1770 bolo zakázané krížiť s inými príbuznými duričmi. Na durenie diviakov sa choval údajne už od stredoveku. Je na to predurčený svojimi vlastnosťami - vyniká vytrvalosťou, schopnosťou vnikať do hustých lesných porastov, vie veľmi dobre udržať stopu a vyznačuje sa veľkou smelosťou. Posledné dve menované kvality sa skúšajú aj na memoriáli Andreja Renču - vrcholnej súťaži pre každého majiteľa tohto psíka, pomenovanej po jednom z nestorov slovenskej loveckej kynológie.
Slovenský hrubosrstý stavač
Laickej verejnosti menej známe, ale veľmi výkonné lovecké plemeno sa začalo šľachtiť v 40. rokoch minulého storočia. Cieľom bolo vyšľachtiť kvalitného stavača na spôsob nemeckých plemien, ale odolného proti drsnému slovenskému počasiu a schopného pracovať v podmienkach našich lesov. Na jeho vyšľachtenie boli použité plemená weimarský stavač (odtiaľ zaujímavé zafarbenie), český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Z potomkov boli vyberané len hrubosrsté jedince a s tými sa pokračovalo v chove. Tieto boli sprvu vedené pod názvom „hrubosrstý weimarský stavač“. Až vyjadrenie nemeckého Klubu chovateľov weimarských stavačov, že nebude uznávať hrubosrstý variant, prinútilo slovenských chovateľov o osamostatnenie plemena.
Slovenský hrubosrstý stavač je národným plemenom, ktoré je oproti ostatným o niečo menej známe, čo mu však neuberá na dôležitosti. Plemeno vzniklo kvôli potrebe poľovníkov, ktorým k práci chýbal stavač prispôsobený na podmienky slovenských lesov. Slovenský hrubosrstý stavač je výborným pomocníkom pri love. Ide o silného a odvážneho psa, ktorý je výborný najmä v hľadaní a prinesení strelenej zvery.
Slovenský hrubosrstý stavač vznikol z troch pôvodných rás: českého fúzača, weimarského stavača a nemeckého drôtosrstého stavača. Cieľom šľachtenia bolo vytvorenie stavača, ktorý by znášal drsné počasie a prácu v našich lesoch. Jeho vrodené vlohy ho predurčujú pre prácu v poli, lese i vo vode, najmä na dohľadanie a prinesenie ulovenej zveri. Pôvodne boli vedené pod názvom hrubosrstí weimarskí stavači. Avšak nemeckí chovatelia hrubosrstý variant odmietli oficiálne uznať. A keďže práve tieto jedince boli na Slovensku pomerne rozšírené, slovenskí poľovníci, chovatelia a nadšenci sa pričinili o uznanie hrubosrstého stavača ako samostatného plemena v roku 1983.
Československý vlčiak
Relatívne mladé plemeno vzniklo ako výsledok cieľavedomého šľachtiteľského programu Ing. Karla Hartla v druhej polovici minulého storočia. Pohraničná stráž vo vtedajšom Česko-Slovensku potrebovala výkonného strážneho psa na zabezpečenie hraníc. Pri šľachtení bolo cieľom zachovať pracovné kvality nemeckého ovčiaka a doplniť ich o ostražitosť, odolnosť a vytrvalosť karpatského vlka. Naplánované kríženie psa a vlka bolo podporené kvalitným vedeckým výskumom a šľachtiteľským plánom. Napriek tomu sa u výsledného plemena úplne nezachovala cvičiteľnosť a poslušnosť nemeckého ovčiaka. Výsledkom je však temperamentné a krásne plemeno s húževnatosťou a temperamentom vlka, ale pri zachovaní priateľskosti a spoločenskosti psa. Po rozdelení Česko-Slovenska pripadol po vzájomnej dohode patronát nad týmto plemenom Slovensku. V rokoch 1971 až 1981 pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo iba na Slovensku. Vytvorila sa dostatočne veľká chovná základňa pre uznanie plemena. Za vznik plemena československý vlčiak, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zásluhu mjr. František Rosík. Je možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by neexistovalo plemeno.
Československý vlčiak je pomerne mladé plemeno psa. Vznikol krížením nemeckého ovčiaka a karpatského vlka na území Československa v roku 1955. Cieľom tohto experimentu malo byť vytvorenie silného plemena s mentalitou a temperamentom nemeckého ovčiaka a silou, inteligenciou a vytrvalosťou vlka, ktorý by ochránil štátne hranice. Experiment vyšiel na jednotku. Československý vlčiak je skutočne pozoruhodné zviera, ktoré je považované za jedného z najlepších psov sveta. V armáde sa však nakoniec neuchytil. V pohraničných hliadkach sa totiž vojaci často menili, čo týchto oddaných psov miatlo. Československý vlčiak tak našiel využitie pri pátraní, love či záchrane ľudí a v neposlednom rade v bežnej domácnosti.
Československý vlčiak je pomerne mladé plemeno psa. Vznikol krížením nemeckého ovčiaka a karpatského vlka na území Československa v roku 1955. Cieľom tohto experimentu malo byť vytvorenie silného plemena s mentalitou a temperamentom nemeckého ovčiaka a silou, inteligenciou a vytrvalosťou vlka. Experiment vyšiel na jednotku. Československý vlčiak viac ako psa pripomína vlka. Jeho telo je rýchle a silné. Hlava sa nápadne podobá na vlka dravého, ktorý obýva Karpaty a nájsť ho možno v nemalom počte aj na území Slovenska. Srsť vlčiaka je od vlka takmer na nerozoznanie. Toto jedinečné plemeno je pokojné, sebavedomé a nadpriemerne inteligentné. Plemeno netrpí žiadnymi dedičnými chorobami a má skutočne silný korienok. Ak si myslíte, že v ňom driemu agresívne sklony divokého vlka, mýlite sa. Len málokedy tento pes zaútočí bez príčiny či príkazu svojho majiteľa. Pri výcviku však potrebuje pevnú (nie tvrdú!) a trpezlivú ruku. Československý vlčiak je zaujímavé plemeno plné kontrastov psích a vlčích vlastností. Sú rýchle, odvážne a často konajú podľa svojich prirodzených “prírodných” inštinktov. Sú prirodzene podozrievavé, no bez dôvodu či príkazu neútočia. Tieto zvieratá však majú “vlastnú hlavu” a sú veľmi nezávislé. To im asi ostalo po ich vlčích predkoch. Svojich majiteľov si však vysoko vážia a plno ich rešpektujú, uvedomujú si totiž poradie svorky. K ostatným psom to však také priaznivé nie je a spoločnosť druhých “rivalov” im veľmi dobre nerobí. Pôvodne bolo toto plemeno vyšľachtené pre účely československej armády. Predpokladalo sa, že pridaním “vlčej krvi” sa podarí vytvoriť plemeno ostražitejšie, vytrvalejšie a silnejšie. Tieto psy mali strážiť vtedajšiu československú západnú hranicu. Postupne však československý vlčiak z armády vymizol. V pohraničných hliadkach sa totiž vojaci často menili, čo týchto oddaných psov miatlo.
Tatranský durič
Absolútne najmladším prírastkom medzi Slovenské národné psie plemená je Tatranský durič vyšľachtený len pred niekoľkými rokmi zo slovenského kopova, bavorského farbiara a jazvečíka hladkosrstého. Nové plemeno vzniklo kvôli požiadavkám moderného poľovníctva. Cieľom bol menší, nižší, no vytrvalý pes, nenáročný na priestor a výživu, ktorého by mohli poľovníci chovať i v mestách. A šľachtenie sa podarilo. Tatranský durič je menší ako slovenský kopov a je ideálnym a všestranným spoločníkom poľovníkov v najrôznejších kútoch Slovenska.
Naše úplne najmladšie plemeno vzniklo v Michalovciach. Tatranský durič by mal mať 75-percentný podiel zo slovenského kopova a zvyšok z dvoch iných poľovných plemien - bavorského farbiara a jazvečíka hladkosrstého. Toto nové plemeno vzniklo s cieľom lepšie vyhovieť kritériám moderného poľovníctva. Oproti kopovovi má spĺnať požiadavku nižšieho vzrastu, s krátkym durením a schopnosťou dohľadávať postrelenú zver. V roku 2014 sa podarilo dosiahnuť finálny cieľ - prvý raz spáriť psa tatranského duriča so sukou tatranského duriča.
V súčasnosti sa naďalej pokračuje v šľachtení všetkých uvedených národných plemien. Každé plemeno zastrešuje príslušný chovateľský klub, ktorý v spolupráci so zahraničnými chovateľskými klubmi drží ochrannú ruku nad vývojom plemena. Nové slovenské národné plemeno momentálne na obzore nie je.