Pes domáci (Canis lupus familiaris alebo Canis familiaris) je zviera, ktoré sprevádza človeka už tisíce rokov. Jeho pôvod a vývoj sú fascinujúcou kapitolou v histórii domestikácie. Vlk je najužším príbuzným psa a pravdepodobne jeho predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr.
Do tohto obdobia archeológovia kladú prvé odchovy psích šteniat v ľudských príbytkoch, ktoré boli krížené už len medzi sebou a nevyskytovalo sa prekríženie s divo žijúcim vlkom. Pes domáci je teda najstaršie domestikované zviera, ak vôbec možno proces pridruženia sa psa k človeku nazvať domestikáciou. Pes totiž nebol človekom „skrotený“, alebo prinútený zotrvať pri človeku násilím. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod.
Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb.
Všeobecne sa za hlavného predka psa považuje vlk, s ktorým je pes geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznený. Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých (šakal, kojot, líška,...). Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný.
Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno. Coren sa domnieva, že jednotlivé ľudské spoločenstvá boli v praveku príliš oddelené (a výskyt domestikovaných psov príliš častý a roztrúsený) na to, aby mohli pochádzať všetci psi z jedného zdroja. Domnieva sa, že tak ako v mnohých prípadoch mohlo prísť k domestikácii vlčích mláďat, mohla si rovnakým spôsobom iná skupina ľudí na inom konci kontinentu osvojiť opustené mláďatá líšky, kojota, šakala, alebo inej psovitej šelmy.
Neskôr sa tieto skupiny navzájom stretávali, a zatiaľ čo si ľudia medzi sebou vymieňali kožušiny, nástroje a potravu, ich svorky psov si vymieňali genetický materiál. Preto sa dnes Coren nazdáva, že genetický základ psa obsahuje určité percento krvi aj iných psovitých šeliem ako vlk - a to v závislosti od psieho plemena.
Pes nevznikol ako jedno rovnako vyzerajúce plemeno, ktoré by sa neskôr rozdelilo na dnešnú širokú škálu psích plemien. Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch našej planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. Najskôr samozrejme len mierne a to podľa toho, z akého druhu vlka (alebo inej psovitej šelmy) vznikli, resp. Canis familiaris intermedius - jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. Neskôr sa rôzne kultúry stretávali, vymieňali si svojich psov a začínali experimentovať so šľachtením.
Pes sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom. Je zrejmé, že najskôr sa veľkosť psa účelne zmenšovala, aby boli psi ovládateľnejší človekom a aby boli aj ich nároky na stravu menšie. Najskôr teda vznikli menšie plemená. Človeku sa páčil výzor tváre šteňaťa a preto sa snažil cieľavedomým výberom tieto rysy zachovať. Preto vzniklo mnoho psích plemien, ktoré majú na pohľad výzor šteňaťa po celý život. A to neraz aj pri pracovných, nie len pri spoločenských plemenách.
Rozdiely medzi povahovými vlastnosťami moderných psov a ich príbuzných z rodiny psovitých šeliem pripisujeme predovšetkým cieľavedomému výberu človekom. Každý chovateľ psov (i v praveku) si radšej ponechal jedince prispôsobivé, ovládateľné a majúce radosť zo spoločnosti človeka, ako jedince dominantné, samotárske alebo agresívne. Naopak - aj samotné takéto psy radšej spoločnosť človeka dobrovoľne opustili. Človeku sa vždy páči to, čo je zvláštne, iné. Preto boli vždy cieľavedomo vyberané zvláštne šteňatá alebo neobvyklé mutácie a tieto ďalej šľachtené. Taktiež sa neustále robili pokusy skrížiť rôzne typy psov odlišných plemien a zvýrazniť tak jednu žiadanú vlastnosť, alebo vytvoriť novú zaujímavú charakteristiku.
Už od začiatku šľachtenia psích plemien badať orientáciu na pracovné upotrebenie. Vytvárajú sa špecializované plemená na lov, ochranu majetku, ochranu stáda, ťažné upotrebenie, vojnové upotrebenie a podobne. Na tieto účely boli jedince vyberané a cvičené. Pracovne úspešné jedince sa ďalej chovali a dostali príležitosť mať potomstvo. Hoci sa o genetike v historických dobách veľa nevedelo, už len z praktických dôvodov sa nechovali pracovne neupotrebiteľné psy a preto sa ani ďalej nerozmnožovali.
V staroveku sa už stretávame s pomerne rozsiahlym chovom psov. Taktiež psie plemená už viac pripomínajú dnešné - moderné - plemená. Rímska ríša dala svetu molosov. Ak aj pôvodné molosoidné plemená nevznikli v Itálii, určite možno pripísať zásluhu rímskym légiám o ich rozšírenie po celom vtedajšom svete. Rimania používali molosov ako strážne a vojnové psy. Typickým molosom pripomínajúcim staré rímske plemená je napríklad dnešný cane corso.
Tak ako sa Rím spája s molosmi, starovekému Egyptu zasa je možné ďakovať za početné plemená chrtov. Na kresbách z hrobiek egyptských faraónov je možné nájsť vysokonohé štíhle psy s pretiahnutou papuľou, ktoré akoby z oka vypadli dnešným chrtom. Starovekí Číňania vyšľachtili veľa zaujímavých plemien. Plemená starej Číny sú charakteristické a nezameniteľné. Nordické národy ale i ďalšie severne umiestnené národy dali svetu zasa rozmanitú paletu špicov a severských plemien. Európa je domovom predovšetkým poľovných a pastierskych plemien. Nespočetné varianty poľovných duričov a tiež pastierskych psov a ovčiakov sa tu šľachtili, ale aj kombinovali s molosmi a chrtmi a tým položili základ celej palety dnešných európskych plemien. Pôvodné obyvateľstvo Ameriky zasa dalo svetu povestných naháčov. Stredný východ, hlavne arabské krajiny, Perzia a Turecko sú domovom rôznych typov východných chrtov.
Pôvod slova "pes" je obklopený tajomstvom a existuje niekoľko teórií. Niektorí tvrdia, že slovo pochádza z citoslovca "ps", ktorým sa na psy volávalo v časoch pred artikulovanou rečou. Iná teória naznačuje, že "ps" vyjadruje zvuk psieho močenia. Existuje aj názor, že slovo "pes" súvisí s prídavným menom "pestrý", pretože psy majú rôzne sfarbenie na rozdiel od vlkov a líšok. Ďalšia teória spája pojmenovanie psov s latinským "pecus" (dobytok).
Je zaujímavé, že obrovská väčšina slov odvodených od slova "pes" je hanlivých, napriek tomu, že pes je často označovaný ako "najlepší priateľ človeka". Príklady zahŕňajú "psota", "psí život", "život pod psa", "byť vo psej" (na dne), "nasadzovať niekomu psiu hlavu" (hovoriť o ňom najhoršie), "psí čumák" (chladný, bez emócií) a dokonca aj samotné slovo "pes" použité ako nadávka pre bezohľadného a krutého človeka, alebo pre kacírov a ateistov. Dokonca aj "bezvýznamná krátka divadelná rola" sa označuje ako "pes".
Napriek týmto negatívnym konotáciám, pes je zviera s bohatou históriou a hlbokým vzťahom k človeku. Jeho pôvod, vývoj a jazykové korene nám ukazujú, ako dôležitú úlohu zohral a stále zohráva v ľudskej spoločnosti.
