Slovenský kopov je jediné národné poľovnícke plemeno Slovenska a patrí medzi najznámejšie duriče v strednej Európe. Toto plemeno sa historicky využívalo na lov diviačej zveri, a to vďaka svojej odvahe, vytrvalosti a vynikajúcemu čuchu. Pôvodný kopov bol robustnejší a väčší než dnes, čo mu pomáhalo prenikať ťažkým horským terénom. V 20. storočí sa kynológovia Koloman Slimák, Andrej Renča a František Siget rozhodli prispôsobiť kopova slovenským lesom, čo vyústilo v súčasný vzhľad a veľkosť plemena.
Úlohou slovenského kopova je predovšetkým nájsť, duriť a hlásiť diviačiu zver. Tomu sa podriaďuje aj výcvik. Pol storočia uplynulo, čo Medzinárodná kynologická organizácia FCI uznala štandard nášho národného plemena, ktoré sa dnes zaraďuje medzi najrozšírenejšie v poľovníckej praxi. Vďaka svojmu temperamentu, vytrvalosti, odvahe a vynikajúcemu čuchu sa slovenský kopov využíva najmä pri love diviakov, uplatňuje sa však aj pri dohľadávaní postrelenej jelenej a srnčej zveri.
V povahe jednotlivých psov i sučiek sú, tak ako pri iných plemenách, rozdiely. Niektoré prehľadajú celý revír, okamžite vystavia a vytrvalo hlásia diviaka, iné postupujú komótnejšie a zver hľadajú na kratšiu vzdialenosť. S miernejšími kopovmi sa pracuje ľahšie, s ostrejšími zložitejšie, ale šikovný výcvikár si poradí aj so zdanlivo beznádejným prípadom.
Príprava na skúšky a výstavy
Radíme sa s PETROM RUSNÁKOM, hlavným výcvikárom Klubu chovateľov slovenských kopovov. Čo odporúčate vodičom v rámci príprav na skúšky a výstavy duričov? V prvom rade by si mali najmä mladí začínajúci vodiči dôkladne naštudovať skúšobný poriadok - ten je prístupný aj na internete - a pripraviť svojho psa tak, aby zvládol všetky disciplíny, ktoré sa hodnotia na skúškach duričov. Počnúc overením kvality čuchu, hľadaním, durením, cez odvahu a poslušnosť, až po vodenie psa a odloženie na remeni i voľne.
Pri posudzovaní kopovov na skúškach či výstavách sa neraz stretávam s tým, že mnohí vodiči ani netušia, že nejaký skúšobný a výstavný poriadok vôbec existuje.
Výcvik a výchova
Výchovu a výcvik budúceho pomocníka je však najlepšie odštartovať v útlom veku. „Ja vodím do hory už trojmesačné šteňatá spolu so staršími psami. Od štyroch až piatich mesiacov ich beriem aj do oplôtka, aby sa neskôr nebáli diviakov. Nepovažujem za vhodné čakať, kým dosiahnu rok. Je to podobné, ako keď dáte dieťa do škôlky a do školy potom prichádza už ostrieľané,“ hovorí skúsený chovateľ a výcvikár Milan Vetrák.
Za alfu a omegu poľovníckeho výcviku považuje prácu na umelo založenej stope. Nie každý pes totiž inklinuje k podobnej činnosti a skôr ho láka čerstvá stopa. Pri správnom vedení však pochopí, čo od neho majiteľ očakáva. „Slovenské kopovy dobre vypracúvajú aj stopy staré až dvadsaťštyri hodín. Na vlaňajšej súťaži duričov bol napríklad postrelený jeleň, ktorý prešiel takmer sedemsto metrov bez farby. Keď sme na šestnásťhodinovú stopu nasadili Kiku od Kmeťa, jeleňa krásne dohľadala. Aj inžinier Jursa sa vyjadril, že sučka predviedla excelentnú prácu,“ pochváli sa M. Vetrák.
Je všeobecne známe, že slovenský kopov pracuje v revíri samostatne, zver nielen nájde a vydurí, ale neraz tiež vytlačí na strelca. Ak však máte bojazlivejšieho psa, raz alebo dvakrát ho zoberte do diviačieho oplôtka spolu s odvážnejším kamarátom. Posilníte tým jeho sebavedomie, no len čo sa ujme iniciatívy, druhého psa čím skôr odveďte von. „Nie každý pes chce pracovať individuálne a radšej počká, kým zabreše kamarát, otec alebo brat. Často to vidíme na duričských skúškach, majiteľov preto vystríham, aby psov zbytočne nevodili do oplôtka či zvernice vo dvojici.“
Disciplíny
Jedna z prvých úloh, ktoré treba v rámci výchovy a výcviku zvládnuť, je vodenie psa na remeni. Kým niektoré kopovy chodia priam ukážkovo pri gazdovej nohe, iné majiteľa vytrvalo ťahajú. Osvedčenou metódou, ktorú používajú najmä vojenskí kynológovia, je vodiť mladé psy popri pletive, aby nemohli odbehnúť. Takto sa naučia už vo veku šesť až osem týždňov pekne sprevádzať vodiča. „Sú však aj výnimky. Na niektorých psoch by ste mohli zlomiť palicu, ani tak neposlúchnu. V podobných prípadoch pomôže už len elektrický obojok, ktorý pri správnom používaní psovi neublíži. Skôr mu uškodí fyzický trest,“ uvažuje kynológ.
Významnou disciplínou je aj odloženie psa, o ktorej sme písali v predošlom čísle mesačníka Poľovníctvo a rybárstvo. Za zmienku však stojí, že na voľno odložený slovenský kopov získava na súťažiach dvojnásobný počet bodov.
Pre duriče je takisto dôležitá hlasitosť na stope, čo je vrodená vlastnosť. Naučiť psa hlásiť je ťažké, lebo niektorý jedinec oznamuje teplú stopu perfektne, iný hlási rovnakým tónom teplú i studenú stopu. Poľovník potom nevie rozlíšiť, či kopov durí zver, alebo len sleduje studenú stopu. „Aj ja mám suku, ktorá mi výborne hlási zhasnutú zver, ale druhú - špičkovú diviačiarku - zaujímajú len živé diviaky. Chcem ju to však naučiť,“ dodáva M. Vetrák.
Keďže slovenské kopovy absolvujú skúšky duričov takisto ako jazvečíky, teriéry či ostatné plemená duričov, platí pre ne rovnaký skúšobný poriadok. Plánované špeciálne skúšky kopovov zatiaľ neboli schválené. Po novom však vykonávajú špeciálne skúšky duričov, ktoré overia ich odvahu v diviačom oplôtku, a na druhý deň pracujú na umelej stope, respektíve dohľadávajú postrelenú zver.
Najčastejšie chyby vo výcviku
K najväčším prehreškom vo výchove a výcviku slovenského kopova patrí to, ak majiteľ neberie psa často do lesa. Niektoré jedince sa tak prvý raz dostanú do blízkosti diviaka až v oplôtku na skúškach. Na druhej strane mnohí poľovníci nemajú revír, do ktorého by chodili so psom. Kopov však musí bezpodmienečne pracovať v revíri.
V rámci výcviku by mal absolvovať aj nočné stopovačky, aby sa nebál vzdialiť od majiteľa. „Slovenský kopov je vyšľachtený na to, aby revír ‚prevrátil hore nohami‘, aby ho pokojne prehľadal. Ak narazí na srnčiu či danieliu zver, nemá ju duriť. Pre mladých psíkov sú lákavé zvlášť daniele, lebo podskakujú. Keď sa šteňa nechá vyprovokovať, tak ho privolám, slabo potiahnem za ucho a dohováram mu: ‚Toto je diviačik?!‘ A psík si zapamätá, že túto zver nemá prenasledovať,“ vysvetľuje Milan Vetrák.
Zároveň zdôrazňuje, že ak pes neurobí duričské skúšky, nemá dohľadávať srnčiu, danieliu ani vysokú zver, aby sa v budúcnosti neupínal na tieto druhy. Orientovať sa má na diviaky.
Ako sme spomenuli, medzi kopovmi sa nájdu aj menej odvážne jedince. Tých plachejších ústne posmeľujte, a keď sa boja diviačej zveri, použite napríklad atrapu. „My sme si vyrobili dreveného koníka, na ktorého sme prehodili kožu z diviaka. Na atrapu sme priviazali silon, aby bola pohyblivá, psíka sme vypustili a sledovali jeho reakciu, keď sa ‚diviak‘ pohol. A pes začal ihneď hlásiť.“ Nepodceňujte ani nočný výcvik kopova, najmä vo forme dohľadávania diviačej zveri. Bojazlivého psíka naveďte hoci aj k vyhasnutému diviakovi, tam vás nemôže oklamať. Prejavy odvahy, samozrejme, nezabudnite patrične pochváliť!
Pri dohľadávkach je veľmi dôležité, aby pes na konci stopy vždy niečo našiel, napríklad kožu z diviaka. Keď začne hlásiť, treba ho v tom podporovať.
Príklady z praxe a riešenie problémov
Čo robiť, keď trojročný kopov na konci stopy zver nehlási a začne ju trhať?
To je v poriadku. Keď pes dohľadá zhasnutého diviaka a začne ho trhať, prejavuje tým svoj temperament a záujem o diviaka. Vodič môže byť spokojný, mnoho kopovov začne zhasnutú zver hlásiť až v staršom veku.
Štvoročnú sučku zranil diviak a teraz sa bojí každého diviaka. Je šanca, že opäť bude pracovať?
Sučka je zrejme mäkšej povahy a potrebuje určitý čas na zotavenie. Neskôr odporúčam vziať ju do diviačieho oplôtku a pomaličky skúšať odvahu. Výsledok závisí aj od toho, koľko dní od postrelu uplynulo. Ak sa správanie suky ani po roku nezmení, pravdepodobne ostane natrvalo poznačená. Väčšina kopovov sa aj po tom, keď ich diviak doslova naberie a prevalcuje, stáva ešte ostrejšími. Utiahnutie sa psa po zranení naznačuje, že mu chýba požadovaná odvaha.
Desaťmesačný kopov prvýkrát dohľadal zhasnutého diviaka, ktorého hlásil až do príchodu majiteľa. Keď ho chcel odvolať, pes začal vrčať, ceril zuby a pri nasadzovaní obojka sekol majiteľa do ruky. Ten ale psa nepotrestal, lebo diviaka dohľadal. Ako psíka odučiť takému správaniu?
Majiteľ pravdepodobne urobil chybu už vo výcviku. Psík si, samozrejme, bránil „svoju“ korisť, a jeho správanie pri diviakovi bolo len vyvrcholením celkovej výchovy. Akonáhle mladý pes vrčí alebo cerí zuby na majiteľa, okamžite treba zasiahnuť. Väčšina slovenských kopovov je prudkej a tvrdej povahy, preto potrebujú nad sebou pevnú ruku. Pri výcviku vždy zdôrazňujem, že vodič musí psovi jasne ukázať, kto je vodcom „svorky“. Netreba sa báť použiť ani mierny nátlak, napríklad švihnutím prúta. Pravdaže, jedince s mäkšou povahou si vyžadujú jemnejší prístup. Pes sa však bezpodmienečne musí podriadiť svojmu pánovi… Aj teraz máme v klube niekoľko dievčat, ktoré majú podobné ťažkosti, ich kopovy sa snažia prebrať vedenie vo „svorke“.
Poľovník si zobral 1,5-ročného kopova, ktorý však pravidelne uteká z dvora. Preskočí plot, behá po dedine a napokon sa vráti. Čo s tým?
Takýto pes má asi málo pohybu, ktorý si kompenzuje uvedeným spôsobom. Je nepríjemné, že ak raz ujde, tak úteky bude opakovať. Majiteľ by sa mal kopovovi denne venovať, často ho brať do revíru na prechádzky a dvor spoľahlivo oplotiť.
Úprava podmienok chovnosti
Úprava podmienok chovnosti u slovenského kopova vychádza z úrovne súčasného chovu a kvality jedincov predvádzaných na skúškach, výstavách a chovnom zvode. Dôvodom tejto zmeny je skutočnosť, že časť psov a sučiek dostáva na výstave ohodnotenie veľmi dobrý pre nedostatočnú pripravenosť na výstavu (výstavná kondícia, predvedenie v kruhu, neskúsenosť majiteľa, …). Ide o chyby často exteriérovo kvalitného jedinca, ktoré sú len dočasné a dajú sa odstrániť adekvátnou prípravou na výstavu a nesúvisia s anatomickými chybami jedinca, opodstatňujúcimi výstavné ohodnotenie veľmi dobrý. Na druhej strane si treba uvedomiť, že aj jedinec s výstavným ocenením veľmi dobrý je stále kvalitný, spĺňajúci kritériá uvádzané v platnom štandarde, bez hrubých a závažných chýb exteriéru a pri výborných pracovných vlohách môže byť prínosom pre chov plemena.
Z vlastných skúseností tiež vieme, že posúdenie psa na výstave je zaťažené aj subjektívnym pohľadom rozhodcu (napr. preferovanie určitého typu, zahraniční rozhodcovia,…). Tak sa stáva, že na jednej výstave je pes posúdený ako veľmi dobrý, a na ďalšej výstave ako výborný príp. aj so zadaním najvyššieho titulu, alebo naopak.
Ďalším dôvodom na návrh zmeny je skutočnosť, že je veľa pracovne výborných a vynikajúcich jedincov, ktorých výstavné ohodnotenie veľmi dobrý vyraďuje (vyraďovalo) z chovu resp. neumožňovalo účasť na bonitácii. Slovenský kopov je v prvom rade pracovné plemeno a preto treba hlavne dbať na udržanie a zlepšenie pracovných vlastností plemena, ale pri zachovaní štandardom požadovaných exteriérových znakov. Tým sa predíde situáciám, kedy pracovne výborný jedinec s reálnym ohodnotením exteriéru veľmi dobrý dostane na výstave výborný len preto, aby prešiel do chovu.
Nové podmienky chovnosti
- Doteraz mohli byť do chovu zaradené jedince len s ohodnotením SD v I.
- V nových podmienkach chovnosti sú možné SD aj v II.
- Zavedenie povinného testovania DNA je základom zachovania čistoty genetického materiálu plemena.
Dúfame, že majitelia a chovatelia slovenských kopovov pochopia uvedené zmeny v pozitívnom zmysle ako zmeny, smerujúce ku stabilizácii a zlepšeniu úrovne plemena.