Projekt TRIKOTA prináša do tejto časti mesta jedinečnú možnosť moderného bývania. Unikátny rezidenčný projekt, ktorý so sebou prináša ponuku 44 bytov v ôsmich nadzemných podlažiach. Dva samostatné vchody a dva výťahy, vstupné priestory s audiovrátnikom, vlastné parkovanie priamo pri bytovke. Súčasťou projektu je aj komerčná zóna priamo na prízemí s dostatkom parkovacích miest a zeleným átriom. Projekt TRIKOTA je situovaný v centre mesta Vrbové a patrí k neodmysliteľnej súčasti tohoto mesta, s výbornou dostupnosťou. Spája v sebe všetko, čo očakávate od vlastného komfortného bývania na úrovni.
Vrbovské prekvapenie: Synagóga ako svedectvo histórie
Významný reprezentant židovskej sakrálnej architektúry v okolí Trnavy sa nachádza vo Vrbovom neďaleko Piešťan. Synagógu postavili v historizujúcom orientálnom slohu v rokoch 1882 a 1883. Stojí v centre mesta v hornej časti ulice M. A. Beňovského a dodnes je jednou z jeho najzaujímavejších stavieb. Ide o budovu s typickou obdĺžnikovou dispozíciou, obiehajúcou galériou a bohato zdobenou fasádou. Svedčí o minulosti silnej židovskej komunity, ktorá na konci 19. storočia tvorila takmer tretinu obyvateľstva tohto mesta.
Synagóga: Výraz duchovných hodnôt a centra komunity
Korene a pôvod, minulosť i prítomnosť židov sú oddávna späté so synagógou ako miestom a zároveň symbolom verejného náboženského života židovských obcí. Možno ju chápať aj ako jeden z prejavov duchovných, náboženských hodnôt židovskej komunity symbolizujúcich neustálu spätosť s prvým (Šalamúnovým) chrámom v Jeruzaleme, ktorý bol postavený ako Boží dom. Po jeho zničení v roku 586 pred n. l., v čase babylonského zajatia židov, stretávame sa so synagógou ako zhromaždiskom (z gréckeho synagógé), miestom stretávania a zároveň sústredenia duchovného života židov. Po zničení druhého (Herodesovho) chrámu v Jeruzaleme, zrušení obradu obetovania v roku 70 a postupnom prechode života židov do diaspóry (rozptýlenie židovského obyvateľstva po svete) sa synagógy vyvíjali na dobre organizované inštitúcie jednotlivých náboženských obcí.
V 3. a 4. storočí nastalo obdobie výstavby veľkých synagóg v Judsku a Galilei, ale i v mnohých mestách Európy a Blízkeho východu, kde sa židia začali usadzovať. Tieto synagógy ako strediská náboženského i sociálneho života komunít nahradili v diaspóre pôvodný staroveký chrám ako nové duchovné centrá slúžiace trom základným funkciám. Stali sa miestom na modlitbu ako modlitebne (bejt ha-tefila), zároveň slúžili ako školy, ustanovizne na vyučovanie náboženského zákona (bejt ha-midraš) a do tretice sa využívali na verejné rokovania židovských náboženských obcí (bejt ha-kneset). V historickom vývoji však hlavným zmyslom synagógy bola funkcia duchovného centra nahrádzajúceho a pripomínajúceho zničený jeruzalemský chrám.
V náboženskom živote starého Orientu bola prvou kultovou budovou, v ktorej sa veriaci mohli zúčastniť na všetkých obradoch. Na rozdiel od kresťanského kostola nešlo o vysvätený objekt. Zhromaždenie zahŕňalo spev, modlitby, čítanie a výklad Tóry, po hebrejsky písaného biblického Starého zákona, čo sa odohrávalo v hlavnom priestore so svätostánkom orientovaným k Jeruzalemu. Na štúdium a vzdelávanie dospelých a školopovinných detí (vyučovanie hebrejčiny) boli vyhradené menšie priestory. Obsah štúdia bol zameraný nábožensky a výučba gramatiky, matematiky a histórie prispievali k lepšiemu porozumeniu náboženskej tradície.
Vzdelávanie synov bolo základnou povinnosťou otca, avšak komunita zamestnávala na výučbu chlapcov učiteľa. Dievčatá vzdelávali matky najmä v oblastiach týkajúcich sa domácnosti. Vnútorné usporiadanie synagógy od počiatku priamo súviselo s priebehom bohoslužby, ktorej ústrednou súčasťou bolo a dodnes je čítanie, výklad a počúvanie Tóry (Päť kníh Mojžišových alebo Pentateuch, po hebrejsky Chamiša chumšei Tara). Na rozdiel od kresťanov, pre ktorých je kostol Božím domom, je židovská liturgia poňatá ako prelínanie osobnej a verejnej modlitby za účasti ostatných členov obce. Aby sa bohoslužba vôbec mohla konať, muselo synagógu naplniť minimálne desať dospelých mužov (starších ako 13 rokov), čím sa vytvoril tzv. minjan. Na denných, sobotných a sviatočných bohoslužbách sa mohli zúčastniť aj ženy, no nebolo to ich povinnosťou, keďže ich prvoradou úlohou bolo starať sa o rodinu. V prvý šabat (siedmy a sviatočný deň v týždni) po svojich trinástych narodeninách boli chlapci prijímaní do spoločenstva dospelých tzv. slávnosťou Bar Micva. Vtedy boli aj prvýkrát vyzvaní verejne čítať z Tóry.
Architektonické riešenie a usporiadanie či vybavenie interiéru synagógy je logicky a funkčne rozvrhnuté, prísne tradičné, predpísané Halachou - náboženským zákonom, dodržiavaným mnoho storočí (s malými reformnými úpravami v 19. storočí). Základ bohoslužby tvorí čítanie z Tóry, ktorá je v synagóge najcennejším a najdôležitejším predmetom a prejavuje sa mu náležitá úcta. Text Tóry je ručne písaný vo forme dlhého pásu pergamenu navinutého na tyčiach. Zvitky Tóry zabalené do zamatového pláštika (méil) s výšivkou sú uložené vo svätostánku (aron ha-kodeš), v svätej skrini pristavanej, resp. vstavanej do východnej steny synagógy otočenej smerom k Jeruzalemu. Svätostánok zároveň predstavuje najdôležitejší prvok interiéru. Ide o náhradu predtým prenosnej Archy zmluvy. Toto miesto býva umelecky i architektonicky výrazne vyzdobené symbolickými motívmi ako dosky Desatora, zvieracie figúry, orámovanie niky na spôsob portálu a pod. Dvere svätostánku zakrýva opona (parochet) z drahých tkanín, zdobená popri nápisoch donátorov i židovskou symbolikou - koruna Tóry (keter Tara), Dávidova hviezda (Magen David), vinič hroznorodý či dvojica stípov ako pripomienka Šalamúnovho chrámu. Hornú drapériu opony (kaporet) dekorujú symboly odkazujúce na tradičné príslušenstvo starovekého chrámu ako sedemramenný svietnik (menora) či bývalý obetný oltár a tabule Desatora. Ďalšou pripomienkou na jeruzalemský chrám je v synagóge nechýbajúce večné svetlo (ner tamid) visiace pred svätostánkom.
Aby všetci zúčastnení na bohoslužbe v synagóge čo najlepšie počuli čítaný text Tóry, miestom na čítanie je vyvýšené pódium v strede synagógy (bima alebo almemor). Požiadavkou Halachy je, aby toto miesto niekedy pod baldachýnom ohradzovala mreža a aby čítací pult, obyčajne pokrytý vyšívanou látkou, na ktorý sa kladie Tóra, smeroval na východ. Po zavedení reformovanej bohoslužby v 19. storočí v neologických synagógach pódium presunuli k východnej stene pred svätostánok, čím vznikol ucelený obradný priestor. Na bohoslužby sa používa aj pult (amud) slúžiaci na čítanie z iných svätých textov (okrem Tóry). Zdobí ho zvyčajne Dávidova hviezda a stojí pri pódiu v strede, resp. pri východnej stene. Tradičnému ortodoxnému či reformnému obradu je prispôsobené aj sedenie v synagóge - buď v radoch okolo pódia alebo sú lavice umiestnené pred svätostánkom (neologické synagógy). Dôležitú úlohu v synagóge hrá svetlo, ktoré má osvetľovať nielen interiér modlitebne, ale aj duše modliacich sa. Preto je priamo nad pódiom zavesený luster. Svietniky sa umiestňovali aj na steny a parapety galérií. Ústredným náboženským symbolom v synagóge je sedemramenný svietnik pripomínajúci sedem dní, počas ktorých Boh stvoril zem. Táto tradícia pochádza z jeruzalemského chrámu.
Z dispozičného hľadiska sa synagóga skladá v prvom rade z hlavnej modlitebne, ktorá bola vyhradená mužom. Ženy do synagógy vstupovali výlučne vedľajším vchodom, obyčajne zo severu. Mali vymedzené miesto buď v pozadí synagógy, oddelené mrežou, alebo na galérii prístupnej jedným alebo dvoma samostatnými schodiskami. Galéria bývala v ortodoxných synagógach ohradená kamennou alebo drevenou mrežou (mechica), u neológov bola otvorená. K predpísaným, tradičným priestorom synagógy patrí aj vestibul - vstupná hala s malým umývadlom na rituálne umývanie rúk. Do synagógy sa nesmelo vchádzať priamo z ulice. V prípade, že to okolitá zástavba neumožňovala, synagógu od ulice oddeľoval aspoň dvor s plotom. Predpisy zakotvené v Halache ďalej požadovali celkovú orientáciu budovy na východ, so svätyňou obrátenou k Jeruzalemu a dominantné umiestnenie stavby tak, aby synagóga prevyšovala okolité budovy. Táto požiadavka sa však nedala uplatniť v krajinách, kde židia boli prisťahovalcami a nemali rovnaké práva ako domáce obyvateľstvo. Mohli sa usadzovať skôr v okrajových častiach miest, za hradbami, z druhej strany vodných tokov a pod. Ich modlitebne boli preto nenápadné, mnohokrát utajované v prístavbách obytných domov.
Majiteľmi oficiálne povolených synagóg boli jednotlivé náboženské obce a ľudia, ktorí prispeli na ich vybudovanie. Štýl architektúry nepodliehal striktným predpisom. Záležal od konkrétnych premien aktuálnych architektonických slohov či dobového vkusu a miestnych regionálnych vzorov v čase vzniku alebo prestavby objektov. V stredoveku synagógy stratili jednu z troch funkcií - vzdelávaciu. Škola alebo študovňa, kde sa chlapci i dospelí venovali štúdiu Tóry i ďalšej náboženskej literatúry, sa zo synagógy presunuli do prístavby, najčastejšie do samostatnej budovy v blízkosti synagógy (bejt ha-midraš). Pri trvalejšom usadení židovskej komunity vznikali okolo synagógy ďalšie účelové stavby ako rituálny kúpeľ (mikve), bitúnok (chov a rituálna porážka zvierat), pekáreň macesov, ale i byt rabína, ktorý bol predstaveným náboženskej obce, učiteľom, znalcom a vykladačom Tóry ako aj sudcom s miestnou právomocou - nie však v postavení kresťanského kňaza, ktorý je prostredníkom medzi Bohom a veriacimi. Aj preto majú synagógy na rozdiel od kresťanských chrámov viac svetský charakter. V susedstve synagógy stáli aj ďalšie objekty ako byt kantora či rituálneho mäsiara (šojchet), hostince, mlyny a ďalšie.
Synagóga v Liptovskom Mikuláši bola postavená ako jednopodlažná klasicistická stavba s rovným trámovým stropom a so strohým interiérom bez plastickej výzdoby. Po požiaroch v rokoch 1878 a 1903 synagógu obnovili a po poslednom požiari v roku 1906 ju prestavali do dnešnej podoby podľa projektu architekta Leopolda Baumhorna. Dnes patrí medzi najštýlovejšie a najväčšie synagógy na Slovensku. Monumentálna klasicistická budova možno ani nepripomína synagógu a líši sa od ostatných stavieb tohto typu na Slovensku.
Vydavateľstvo DAJAMA sa v rámci edície Kultúrne Krásy Slovenska venuje pamiatkam svetského a sakrálneho charakteru. Logickou súčasťou sakrálnych pamiatok sú synagógy, a tak nová publikácia venovaná týmto stavbám voľne nadväzuje na predchádzajúce knihy (napr. Drevené kostoly, Románske kostoly či Gotické kostoly - vidiek). Synagógy tvoria významný podiel kultúrneho dedičstva Slovenska. V porovnaní s inými pamiatkami sa s nimi spájajú najpohnutejšie osudy. Aj z tohto dôvodu by sme ich dnes mali azda najviac chrániť, kultivovať a rekonštruovať. Tvorcov publikácie poháňala vpred myšlienka, že propagáciou týchto pamiatok prispejeme k lepšiemu zdokumentovaniu ich stavu a procesu revitalizácie a najmä k zlepšeniu povedomia obyvateľstva o potrebe ich ochrany, rekonštrukcie a prípadnej konverzie pôvodnej funkcie. Široká verejnosť vie totiž o histórii židov na Slovensku veľmi málo a rovnako kusé informácie má aj o ich sakrálnych pamiatkach.
Charakter a vzhľad synagóg sa výrazným spôsobom menil najmä v druhej polovici 19. storočia, keď sa židovstvo aj na území dnešného Slovenska rozštiepilo na niekoľko smerov (reformný prúd, označovaný ako neologický, ortodoxný, tzv. konzervatívny prúd, pričom časť náboženských obcí sa nepridala ani k jednému hnutiu a utvorila tretí smer tzv. status quo ante). Rozdiel medzi ortodoxným a neologickým židovstvom spočíval v odlišnom chápaní úlohy a podôb náboženského života. Židia neologického smeru sa snažili prispôsobiť modernej ére. Voľnejšie pristupovali k dodržiavaniu stravovacích predpisov, predpisov o sobote a ďalších halachických príkazov a zákazov. Logicky aj židovské stavby kopírovali základné myšlienky týchto prúdov, čo neobišlo ani architektúru synagóg či modlitební. Do dnešných čias sa na Slovensku zachovalo veľmi málo synagóg, ktoré v minulosti stáli takmer v každom väčšom meste či dedine. Tie, ktoré stoja v pôvodnej, pozmenenej či úplne zmenenej podobe, podávajú výpoveď o obraze súdobého staviteľstva a v publikácii sú zoskupené do jednotlivých kultúrno-geografických celkov. Autori sa snažili byť tak trochu sprievodcami po regiónoch a sídlach, v ktorých dodnes stoja synagógy, a priblížiť ich históriu a súčasnosť v spojitosti s dejinami miestnych židovských komunít. Cieľom je čitateľovi poskytnúť základnú predstavu o týchto miestach ešte skôr, ako ich navštívi. Každé predstavenie lokality sa začína históriou života židov na jej území a prostredníctvom rôznych zaujímavostí, ktoré sa viažu na stavby synagóg či ďalšie židovské témy, sa čitateľ postupne prenesie až do súčasnosti. Nechýbajú, samozrejme, súčasné fotografie exteriérov a interiérov synagóg a najmä pri tých, ktoré neexistujú alebo sú značne pozmenené, boli použité historické pohľadnice.