Často sa hovorí, že psi svätého Bernarda majú srdce také veľké ako oni samotní. Psy tohto plemena dokážu byť napriek svojej veľkosti skutočne jemné a pokojné. Pôvod tohto plemena je spojený so známym hospicom Veľký priesmyk svätého Bernarda na taliansko-švajčiarskych hraniciach. Mnísi, ktorí žili v hospici, chovali záchranárskeho psa, pripomínajúceho bernardínske psy zo 17. storočia. Ako záchranárske psy zachránili svätí Bernardi stovky, ak nie tisíce životov. Jedným z najznámejších prípadov bola záchrana psa menom Barry.
Tento pes žil v rokoch 1800 až 1812 a je známy tým, že zachránil skupinu 40 ľudí pred lavínou. Hoci tento príbeh preslávil psov svätého Bernarda po celom svete, príbeh, rovnako ako genéza plemena, zostáva nepotvrdený. Môžete povedať, že máte do činenia so psom svätého Bernarda, nielen podľa veľkosti zvieraťa, ale aj podľa farby srsti. Srsť svätého Bernarda je zvyčajne trojfarebná, ťažká na hnedé a medené s bielym bruchom, hruďou, labkami a časťami papule. Svätý Bernard má mohutnú hlavu, širokú papuľu s výraznými ušami a trojuholníkové uši visiace po stranách hlavy.
Dnešní svätobernardský průsmyk na pomezí Švajčiarska a Talianska bol v dobách dávno minulých proslulý svojou nehostinnou krajinou. Obtížné cestovanie cez alpské vrcholky vedlo mních Bernarda de Menthona v 11. storočí k založeniu zimného útulku a hospice pre poutníky. A práve pokračovatelia odkazu sv. Bernarda začali v 17. Bernardýni mali za úlohu značit cestovatelom smer v zasneženej krajine alebo hľadať tých, ktorí pri svojej púte stratili správny smer. Jedným z najslávnejších jedincov tohoto plemena bol bernardýn Barry, ktorý má dokonca aj svoj pomník na pařížskom hřbitove psov. Epitaf na ňom hlásal: „Svatý Bernardýn Barry zachránil život 40 ľuďom. A 41. človek ho zabil.“ Toť legenda.
Legenda sa však často prikrášľuje, a nie všetko, čo je vytesané do kamene, sa tiež muselo tak udáť. Stejně je to i so soudkem na jeho krku, naplněným něčím ostřejším. Jedná sa iba o legendu. Na počátku 19. storočia bol chov psov v klášteře vinou horských katastrof z celej oblasti až zrušený. Našťastie pár jedincov tohoto plemena doputovalo do údolí a odtiaľ bol započat opravný chov. Prvým skutočným chovateľom sa stal Heinrich Schumacher. Dnes má rolu spoločenského, rodinného psa.
Charakter a vzhľad podľa standardov
Dle standardu FCI sa plemeno radí do skupiny Pinčové, knírači; Bernardín je považovaný za naozaj robustné plemeno, a to nielen výškou, ale aj váhou. Telo je svalnaté a harmonicky vyvážené. Na ňom usadenú mohutnú hlavu, zo ktorej na vás hľadia stredne veľké hnedé oči s priateľským a dobrosrdečným výrazom. Ocas je silný a dlhý. Podľa oficiálnych štandardov rozlišujeme dve variety osrstění: krátkou a dlhú. V oboch prípadoch je kožich veľmi hustý s veľkorysou podsadou, čo z bernardýnov robí psy, ktorým zimné počasie úplne vyhovuje. V lete potrebujú mať svoj tienistý kútik.
Základná farba osrstění je biela, na ktorej sa v plotnách, väčších či menších, objavuje zafarbenie v odtieňoch červenej, červenohnedej alebo hnedožlté. Nezameniteľným poznávacím znakom bernardýna je neustále slintajúca húba. Bernardín pôsobí na prvý pohľad dobrosrdečne. Má veľmi priateľskú a vyrovnanú povahu. Skvelý spoločník do rodiny s deťmi alebo aj s inými maznáčikmi.
Ak nejde o život, tak neublíži ani mouše. Aj keď rodinu miluje a rád s ňou trávi čas, celoročný pobyt vonku mu neublíži ani fyzicky ani psychicky. Len sa mu nezabudnite odmeňovať dlhými prechádzkami. Lze ho využít i ako ochrancu. Hoci nemá sklony k agresii ani voči cudzím ľuďom, jeho vzhľad vyvoláva rešpekt. Dôsledná výchova a socializácia štenňa je u takto veľkých psov veľmi potrebná. Bez kriku, agresie a násilia, aj tu platí, že bernardín má veľmi dlhé obdobie štenecej rozvíjavosti. Dlhšie srstné variety vyžadujú väčšiu pozornosť než krátkosrsté - pravidelné česanie aspoň 2x týždenne, počas línania aj častejšie.
V čom je plemeno náročné, je kvalitná výživa. Obzvlášť v období šteniat a dospievania. Granule vyberajte od zavedených značiek a podľa veku, aktivity psa a nikdy nepřeháňajte. Pohybový aparát býva namáhaný i bez nadváhy. Bernardín je známy ako oddaný rodinný pes, ktorý potrebuje spoločnosť a pravidelný pohyb. Dobrú výživu dopĺňa dentálna hygiena a starostlivosť o nechty. Čistenie zubov aspoň raz za týždeň, pravidelné kontrolovanie a strihanie nechtov raz mesačne.
Pôvod a história plemena
Nadväzuje na rímske dogovité psy. Vďaka izolácii v horskej kláštore sa vyvinul do samostatného plemena. Predchodcovia boli po stáročia chovaní vo švajčiarskom kláštore sv. Bernarda a pomáhali vyhľadávať cestujúcich, ktorí sa stratili. V 19. storočí takmer vyhynuli; obnova chovu prebehla s použitím Newfoundlandov. Plemeno bolo oficiálne uznané v roku 1880 a od tohto obdobia je aj Švajčiarskym národným psom. Dnes sú bernardíni známi nielen historickými činmi, ale aj láskou a oddanosťou k rodine, obzvlášť k deťom. Bernardín je verný a priateľský voči svojmu majiteľovi a rodine.
Vo filme z 90. rokov sa objavila ďalšia známa scéna: bernardín je verný a priateľský, inteligentný a ochotný, no niekedy tvrdohlavý. Správny výcvik by mal začať už v šteniatkach - aspoň hodinka cvičenia denne prostredníctvom prechádzok, joggingu, túr a iných aktivít. Bernardín je veľký pes s mohutnou postavou. Srsť je dvojtypová: krátkosrstá a dlhosrstá. Výška v kohútiku 70 cm a viac, hmotnosť okolo 80 kg. Typické sfarbenie: červenohnedá s bielou alebo biela s červenohnedou. Bernardín je tolerantný voči chladu, ale voči teplu trpí. Potrebuje pravidelné kúry a starostlivosť o srsť, vrátane čistenia a pravidelného strihania nechtov.
Hlavné mýty a súčasné vnímanie plemena
Ilustrácie často zobrazujú lavínových psov s malým barelom na obojku, čo údajne obsahuje alkohol. Legenda tvrdí, že Barry nosil barľík s rumom, no skutočne ide o mýtus. Landseerov obraz z roku 1820 “Alpine Mastiffs Reanimating a Distressed Traveller” ukazoval veľkých psov so závesom na obojku, ale hospic Veľkého svätého Bernarda nepotvrdil čosi podobné. Alkohol by v skutočnosti zhoršoval podchladenie, pretože spôsobuje vazodilatáciu a rýchlejšiu strat tepla. Moderné histórii presadzujú, že barely pravdepodobne obsahovali len zásoby, ako jedlo a voda. Dôkazmi tvoria skôr umelecko-dokumentárne zobrazenia než historické dôkazy.
Ak chcete dnes sledovať odkaz týchto psov, navštívte Prírodovedné múzeum v Berne, cintorín psov v Asnières-sur-Seine a výstup na priesmyk Veľkého svätého Bernarda, kde hospic dodnes prijíma návštevníkov a poskytuje ubytovanie. Nadácia Barry du Grand Saint Bernard sa stará o chov a ochranu plemena a zachováva dedičstvo týchto záchranárskych psov.
Svätý Bernard: Strážca bielej smrti
Geniálne legio tejto histórie pokračuje aj dnes, keď hospic na priesmyku udržiava chov svätých Bernarda a poskytuje možnosť navštíviť ich pôvodné prostredie. Záchranárske dedičstvo plemena zostáva ústredné pre jeho identitu, aj keď sa jeho úloha posunula z pracovného psa na milovaného rodinného spoločníka. The Great St. Bernard Pass sits at approximately 8,100 feet (2,469 meters) in the Western Alps, connecting Martigny in Switzerland to the Aosta Valley in Italy. A monastery and hospice have operated there since roughly 1049 A.D., founded by Saint Bernard of Menthon. The hospice still welcomes visitors today and offers accommodations and dining. St. Bernards are no longer the primary breed used in alpine rescue. Modern search and rescue operations typically use lighter, more agile breeds like German Shepherds, Belgian Malinois, and Border Collies, along with helicopters and electronic detection equipment. Sir Edwin Henry Landseer (1802 to 1873) was a celebrated English painter known for animal subjects. His 1820 painting “Alpine Mastiffs Reanimating a Distressed Traveller” depicted two large dogs rescuing a man in the snow, with one dog wearing a barrel on its collar. Barry was the most famous St. Bernard rescue dog in history. He worked at the Great Saint Bernard Pass hospice between approximately 1800 and 1812, reportedly saving over 40 lives during his career. Barry’s preserved body is displayed at the Natural History Museum of Bern in Switzerland. The rescue work itself is absolutely real. St. Bernards saved an estimated 2,000 lives at the Great Saint Bernard Pass over several centuries. The dogs did wear collars and may have carried small supply containers.