V polovici roku 1910 predložil návrh revolučného obrneného vozidla, ktorý vypracoval vo voľnom čase. Bol to 170 tonový hranol na pásoch. Tank sa mohol spustiť až úplne na zem. Transport výrazne uľahčovala možnosť uchytenia a samostatného presunu po koľajniciach. Ohromné delo kalibru 127 mm zasadalo priamo do prednej časti korby. Bezproblémový prechod cez prekážky stroju umožňoval hydraulicky odpružený podvozok.
Týmto sa začala kapitola konštruktérov, ktorí snívali o prerazení zákopov. Ruský technik a vynálezca Vasilij Mendelejev prišiel s novátorským nápadom: kvôli vyššej ochrane spodných častí bolo možné zmeniť nastavenie výšky zavesenia kolies pomocou hydraulických piestov. V roku 1914 prišiel aj nápad francúzskeho inžiniera Louis Boirault na predchodcu tankov. Stroj dostal prezývku Diplodocus militaris.
Na pohyb mu slúžil jeden veľký pás z kovových platní. Maximálna rýchlosť nepresahovala 5 km/hod. Rozmery a konštrukcia umožňovali ľahšie prekonávanie prekážok na fronte. Testy prebiehali v máji 1915. Neskôr prišiel Boirault s menším, vylepšeným modelom založeným na starom princípe.
V rámci vývoja sa objavil aj ruský projekt „Cár“ - kolesový tank s tromi vežami a masívnou korbou. Do roku 1915 vznikli aj pokusy s dvoma veľkými koliesami a zvláštnou konštrukciou, ktorá mala mať obrovský dojem na bojisku. Hmotnosť dosahovala až 60 ton a výstrelom zo sovietskej dielu mala umožniť prechod cez prekážky obrovského rozsahu.
V bronzovej ére viac než jedným experimentom sa inšpirovali aj Briti. Kolossal-Wagen od Joseph Vollmer mal korbu 12,7 × 3 × 3 m a výklopné výklenky pre štyri kanóny ráže 77 mm po stranách. Výzbroj zahŕňala aj 7 guľometov Maxim. Hmotnosť 150 ton mala zahŕňať plnenie pancierom 31 mm v najhrubších miestach. Spustenie na frontu vyžadovalo rozdelenie na štyri časti kvôli preprave vlakmi.
Amerika si v priebehu rokov uvedomila potrebu pohybovej sily a vyvíjala Holt Model 1909, ktorý bol pôvodne plechový pásový traktor s množstvom diel a guľometov, no bez priestoru pre posádku. Neskôr vznikla verzia C. L. Best Tracklayer model 75 s prúdnicovým tvarom, pripomínajúcim ponorku Nautilus. Palebná sila spočívala v dvoch kanónoch ráže 37 mm na vrchu otočnej veže, a maximálna rýchlosť dosahovala 3,5 km/hod.
15 tonový tank získal v americkej armáde pozornosť, no objednávky neboli naplnené - zo 50 kusov vznikli iba dva. Napriek tomu si prvé prototypy našli uplatnenie v propagande vojenského priemyslu a na bojisku. V priebehu dvadsiatych rokov vznikali extrémne dlhé tanky s viacerými vežami, no ich praktickosť sa ukázala až po nasadení vojakov.
Sovieti vo veľkom využívali zahraničné návrhy. 1. mája 1936 sa po Červenom námestí preháňal T-35 - približne desaťmetrový stroj s piatimi vežami a posádkou 11 tankistov. Do roku 1941 sa 9 z 10 kusov vyraďovalo poruchami, čo ukázalo problém takýchto „limuzín“ pre boj v prvej línii.
Britská „tanková limuzína“ TOG II vznikla ešte pred svetovými konfliktmi. Otočná veža s kanónom 76,2 mm bola umiestnená vpredu, korba mala dĺžku 10 m a výšku 3,05 m, hmotnosť 80 ton. Maximálna rýchlosť 13,5 km/hod. Projekt v roku 1944 skončil a v múzeách zostáva len jeden kus.
Stonožka so sedemnástimi nápravami predstavovala ďalší pokus, pričom TG (vyrábané od roku 1932) v Sovietskom zväze konkurovali T-35. Rozmery 15 m dlhé časti a hmotnosť 100 ton viedli k mimoriadnej potrebe silného motoru. Nespĺňajúce výkony viedli k zrušeniu alebo k prispôsobeniu projektov.
Do dejín vstúpili aj značky ako A7V - nemecký monštrum s tromi vežami a plochou prednou časťou, 18 členov posádky, pancier 15-30 mm a dĺžka presahujúca 7 m. Rýchlosť 7-8 km/hod a 57 mm delo v prednej časti. Prvýkrát sa objavil 21. marca 1918 pri St. Quentin. Prototypy však často zlyhávali a prevažovala mechanická nespôsobilosť.
V zápase Ázijskej a západnej fronty sa ukázalo, že tanky sú výborným doplnkom pechoty, no včasná logistika a spoľahlivá technika sú kľúčové. Pri Villers-Bretonneux došlo k prvej väčšej tankovej bitke v dejinách - britské a nemecké stroje sa stretli v jantárovej hmle. Mitchelove brigády čelili A7V a viaceré bitky sa skončili, ako sa očakávalo, nejednoznačne.
Kľúčové bitky prvej svetovej vojny,ako Somme a Verdun, viedli k zrodu moderného boja s tankmi. Mark I pri Somme mal dve verzie - Male (samica) a Female (samec) s odlišnou výbavou zbraní. Väčšina bojov ukázala potrebu ešte dôkladnej technickej a logistickej pripravenosti pre masívny boj s tankmi.
Počas Verdun však prichádzali ďalšie skúšky. V roku 1916 sa uskutočnili dve veľké ofenzívy - na východe aj na západe. Na západe to bola anglo-francúzska ofenzíva na rieke Somme, ktorá predstavovala križovatku pre ďalší vývoj tankov. Viaceré priekopnícke konštrukcie sa postupne pretransformovali do efektívnejších vozidiel, ktoré dokázali prelomiť zákopy a podgrafové prekážky menej úspešne ako očakávali mnohí projektanti.
Príchod veteránov vojny na frontu sa stal základom pre ďalší vývoj. Britské a francúzske skúsenosti spolu s nemeckými pokusmi formovali smerovanie zbrojárstva po prvej svetovej vojne. Tieto skúsenosti v budúcnosti pomohli pri tvorbe silných, mobilných a spoľahlivých bojových systémov aj v nasledujúcich konfliktoch.
Zrodenie tanku - obrnená vojna v prvej svetovej vojne
Počas bojov o Verdun v roku 1916 Londýn aj Bratislava (TASR) upozorňovali na to, že „veľké ofenzívy“ a nasadenie tankov predstavujú zlom v modernom vedení bitky. Dcéra zintegrovaného mechanizmu a snaha o prerazenie línií predstavovali novú kapitolu vo vojenstve a v technickom myslení ľudí tej doby.
Záverom: prvá svetová vojna uviedla do života koncepciu pancierových vozidiel na pásoch a položila základy pre logistiku a koordináciu medzi pechotou a obrnenými zbraňami. Tanky síce zázraku nepriniesli, no ich prítomnosť zmenila taktiku a otvorila ďalšiu éru v dejinách bojových techník.