Slovenský čuvač, nazývaný aj tatranský čuvač, je bielosrstý horský pastiersky pes zo Slovenska. Je to mohutný pes s hustou, polodlhou bielou srsťou, ktorá ho dobre chráni pred nepriaznivými, až drsnými poveternostnými podmienkami. Je to inteligentný, pokojný a sebavedomý pes, dobrý strážca rodiny.
Slovenský čuvač je veľký, silný pes s hustou bielou srsťou. Najlepšie sa cíti vonku, kde môže strážiť dom a dvor. Je nutné sa mu dostatočne venovať, aby sa nestal príliš samostatným. Ak sa venuje veľa času a pozornosti jeho výchove, podarí sa vychovať psa, ktorý rád počúva a rád plní povely. Výchova má prebiehať harmonicky a dôsledne.
Na psa svojej veľkosti je slovenský čuvač značne pohyblivý. Ak má k dispozícii veľký pozemok, potom si pes z veľkej časti obstará pohyb sám. Ak nie, vyžaduje dlhšie prechádzky. S dobre vychovaným slovenským čuvačom sa dá chodiť na prechádzky aj bez vôdzky. Toto plemeno nenadchnú hry s loptičkou, ani podobné aktivity.
Slovenský čuvač sa v krajine svojho pôvodu využíva predovšetkým ako pastiersky pes. Mimo Slovenska sa chová len málo. Stále viac sa uplatňuje ako strážny a spoločenský pes. Stráži dom, dvor aj dobytok, ale hodí sa aj ako rodinný pes, ktorý je priateľský k deťom. Na to, aby mohol vyžarovať energiu vyrovnaného sprievodného psa, však potrebuje suverénne vedenie a dôslednú výchovu.
Urastený, čulý slovenský čuvač býva najradšej vonku a v pohybe. Plemeno bolo pôvodne chované ako pastiersky pes. Slovenský čuvač je impozantné stvorenie.
História a pôvod plemena
Slovenský čuvač sa považuje za osobitne pôvodné psie plemeno z hornatých regiónov Slovenska. Jeho korene možno dosledovať až do 17. storočia. Podľa legendy mal tento impozantný biely obor vzísť z kríženia chrta a vlka. S cieleným chovom sa začalo začiatkom 20. storočia. Vtedy bolo plemeno takmer vyhynuté.
Profesor Antonín Hrůza z Veterinárnej univerzity v Brne založil plemennú knihu. Od januára 1969 je slovenský čuvač oficiálne uznávaný za psie plemeno. Snehobiely pastiersky pes je zaradený do skupiny 1 „Pastierske a dobytkárske psy (bez švajčiarskych salašníckych psov)“.
Pôvodne bolo plemeno známe ako tatranský čuvač, tatranský podľa názvu výskytu a čuvač od počúvať. V záujme toho, aby sa nezamieňalo slovenské plemeno s plemenom z poľskej strany Tatier, t.j. s tatranským resp. podhalanským pastierskym psom, premenovala pohotovo zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy Dr. Laufbergerová názov na slovenský.
V júni 1965 sa v Prahe konalo pre slovenského čuvača významné zasadanie FCI, pretože bol uznaný za samostatné plemeno. Uznaniu predchádzalo obšírne zdôvodnenie opodstatnenia a existencie čuvača ako slovenského psa. Proti uznaniu sa márne snažilo protestovať Maďarsko, s tým, že ide de facto o ich národné plemeno, o kuvasza.
Na činnosť pôvodného Spolku chovateľov tatranských ovčiackych čuvačov so sídlom v Brne nadviazal v roku 1958 Klub chovateľov slovenských čuvačov v Brne, ktorý existoval až do rozdelenia Československa. Od 1.12.1992 existujú český a slovenský klub samostatne, rozdelené boli aj plemenné knihy.
Vzhľad a fyzické charakteristiky
Slovenský čuvač je urastený silný pes. Samce dorastajú do výšky 62 až 70 centimetrov. Samice dosahujú výšku v pleciach od 59 do 65 centimetrov. Hmotnosť slovenského čuvača sa pohybuje od 31 do 44 kilogramov.
Srsť tohto statného psa chrániaceho stádo je bez výnimky biela. Mierne sfarbenie uší dožlta je tolerované, ale nie je žiaduce. Slovenský čuvač má hustý, lesknúci sa kožuch s bohatou podsadou. To mu poskytuje tú najlepšiu ochranu v drsnom podnebnom pásme svojho horského domova, ako aj pred chladom a horkom.
Krycia srsť dlhá desať až 15 centimetrov je mierne vlnitá, avšak nie kučeravá a ani rozdelená. Samce majú bujnú hrivu. Celkove má slovenský čuvač takmer obdĺžnikovú stavbu tela so silnými kosťami.
Očné viečka, papuľa a brušká labiek sú pri tomto plemene sfarbené tmavo. Oči sú tmavohnedej farby. Jeho uši sú posadené vysoko a tesne priliehajú k hlave. Chvost pripomína cigaru. Nesmie byť zvinutý ani doliehať na chrbte.
Slovenský čuvač je dokonale prispôsobený pre život v drsných podmienkach, a to ako fyzicky, tak aj psychicky. Navonok je svalnatý s tvrdou horskou konštrukciou a statnou postavou. Telo má mierne obdĺžnikového tvaru, hlava silná, podlhovastá, s nosom dlhým takmer ako polovica hlavy, s rovným profilom. Oči má slovenský čuvač tmavohnedé, uložené vodorovne, s bystrým pohľadom, menšie uši vysoko nasadené a sklopené do V šikmo pozdĺž hlavy. Hlavu nesie pekne zvysoka, na silnom a pomerne dlhom krku. Široký hrudník, má pružné rebrá, chrbát pevný, v bedrách jemne klenutý, brucho mierne vtiahnuté, zadok mierne sklonený. Nohy silné s priamym postojom. Chvost je nasadený nízko, siaha po predpätie, v behu nesený do oblúka.
Dvojitá, kyprá a našuchorená srsť. Podsádka siaha k polovičke, až do dvoch tretín pesíkov, ktoré sú dlhé až do 15 cm. Na hlave aj na nohách nie je srsť príliš dlhá, zvyšok tela ale pokrýva mohutný kožuch, psy majú okolo krku golier. Na chrbáte sa v srsti nesmie robiť cestička, ale niekoľko priečnych vĺn zo suvislých polokučier. Na chvoste ani na zadnej časti stehien netvorí zástavy. V lete je srsť redšia, ale stejne nadýchaná.
Povaha a temperament
Slovenský čuvač je ostražitý rodinný pes. V minulosti sa využíval vo svojej východoeurópskej domovine predovšetkým ako verný strážny pes a ako pozorný pes chrániaci stádo. Strážil dom a dvor, ale aj stáda oviec a hovädzieho dobytka. Odvážny pastiersky pes sa sebavedome postavil dokonca aj medveďom a vlkom.
Slovenský čuvač má teda svoju poplašnú pohotovosť zakotvenú už v názve. Vďaka svojej priateľskej, otvorenej povahe je však veľmi cenený aj ako rodinný pes. Na cudzích ľudí a neznáme situácie reaguje tatranský čuvač zdržanlivo, niekedy dokonca nedôverčivo.
Tento inak vyrovnaný pes strpí iných psov vo svojom revíri len zriedka. Aby sa zo statného ovčiarskeho psa stal sprievodný pes vhodný pre rodinu, mal by byť dobre socializovaný a nové veci by sa mu mali ukazovať opatrne. Potrebuje suverénne vedenie a psiu výchovu - prirodzene bez akejkoľvek tvrdosti. Tým je pre začiatočníkov vhodný len podmienečne.
Slovenský čuvač je samostatne uvažujúci pes. Niekedy môže byť svojhlavý, ale vždy je natoľko inteligentný, aby oddelil "prácu od rodiny". U stáda je teda samostatný a rýchlo sa rozhodujúci "šef", ako záchranársky pes spája silu s inteligenciou. Ako strážca svojho pána a jeho rodiny a majetku prejavuje neohrozenosť až ostrosť, v rodine vystupuje ako kľudný, prítulný a hravý spoločník, a vo vzťahu k ostatným ľuďom býva nedôverčivý a nemá rád ich dotyky.
Čuvač sa snaží zaujať vo svojej smečke čo najvyššiu pozíciu, ale keď sú už "karty rozdané", vie kam patrí. Čuvač sa vyznačuje vysokým sebavedomím, a z miery ho hneď tak niečo nevyvedie. Pri správnom vedení uznáva jedného pána, ktorý je preňho vodcom smečky. V dobre fungujúcej smečke, nech je v nej jeden alebo aj viac psov, čuvač veľmi dobre funguje aj vo vzťahu s deťmi. Deti priamo miluje, bez ohľadu na vek, záleží len na jeho postavení v smečke. V dobrej základnej výchove, nielen psa, ale i malých detí, ak sa k psovi dobre chovajú.
Ostatných psov - samcov, sa snaží podmaniť, a zaujať tak vo svorke najvyššiu pozíciu, ale domáce zvieratá alebo lesná zver ho spravidla nechávajú kľudným.
Starostlivosť a výživa
Biela, mierne vlnitá srsť slovenského čuvača sa čistí takmer sama a vyžaduje si preto minimálnu starostlivosť. Úplne postačuje pravidelné kefovanie. O niečo náročnejšia môže byť starostlivosť o srsť iba počas výmeny srsti.
Majitelia a záujemcovia o plemeno by však mali mať na pamäti, že slovenský čuvač intenzívne pĺzne. Pokiaľ ide o výživu, tento skromný pastiersky pes si nekladie žiadne veľké nároky. Odporúča sa prirodzené kŕmenie s veľkým podielom kvalitného mäsa a malým podielom obilnín.
Majitelia by mali pamätať na to, aby bolo množstvo krmiva prispôsobené veku a úrovni aktivity psa. Pretože slovenský čuvač rýchlo priberá. Nemal by preto dostávať krmivo príliš bohaté na energiu. Dve jedlá za deň sú pre dospelých psov tohto plemena dostatočné. V opačnom prípade sa môže tento silný pastiersky pes rýchlo stať obéznym. Na zabránenie život ohrozujúcej torzii žalúdka nekŕmte slovenského čuvača ani tesne pred prechádzkou.
Hustá, vlnitá srsť slovenského čuvača ho chráni pred chladom. Starostlivosť o srsť nie je náročná, stačí pravidelné česanie počas obdobia presrsťovania. O niečo náročnejšia môže byť starostlivosť o srsť iba počas výmeny srsti. Majitelia a záujemcovia o plemeno by však mali mať na pamäti, že slovenský čuvač intenzívne pĺzne.
Pokiaľ ide o výživu, tento skromný pastiersky pes si nekladie žiadne veľké nároky. Odporúča sa prirodzené kŕmenie s veľkým podielom kvalitného mäsa a malým podielom obilnín. Majitelia by však mali pamätať na to, aby bolo množstvo krmiva prispôsobené veku a úrovni aktivity psa. Pretože slovenský čuvač rýchlo priberá. Nemal by preto dostávať krmivo príliš bohaté na energiu.
Dve jedlá za deň sú pre dospelých psov tohto plemena dostatočné. V opačnom prípade sa môže tento silný pastiersky pes rýchlo stať obéznym. Na zabránenie život ohrozujúcej torzii žalúdka nekŕmte slovenského čuvača ani tesne pred prechádzkou.
Zdravie a dlhovekosť
Sám o sebe je slovenský čuvač robustný, odolný pes bez známych dedičných chorôb typických pre plemeno. Podobne ako u iných veľkých plemien môžu aj u slovenského čuvača vznikať problémy s kĺbmi, ako sú dysplázia bedrového kĺbu (HD) a dysplázia lakťového kĺbu (ED). Tieto sa okrem iného prejavujú aj bolesťami a obrnou.
Toto plemeno sa priemerne dožíva 10 až 12 rokov.
Charakteristika plemena český ovčiak
Výchova a výcvik
Každý pes potrebuje základný výcvik poslušnosti, a potrebuje ho aj slovenský čuvač. Plusom pri výchove je jeho inteligencia, mínusom jeho samostatnosť. Každý budúci majiteľ slovenského čuvača by si mal byť vedomý, že si chce zaobstarať plemeno, ktorého predstavitelia pracovali po stáročia samostatne, ďaleko od baču.
Základom úspechu je začať s výchovou čo najskôr a spravodlivo posudzovať prípadné prehrešky. Každý návyk je treba opakovane upevňovať a z nepresností pri výkone cviku nezľavovať. S výchovou musí majiteľ začať odo dňa, keď si šteňa privezie domov. Šteňa je dovtedy zvyknuté, že smečku usmerňovala suka, takže je treba ho začleniť do novej svorky, aby poznalo zvyky, pravidlá aj hierarchiu, ako aj vodcu svorky.
Príliš veľa demokracie škodí a až u psa začne obdobie vzdoru, a majiteľovi sa bude zdať, že všetko čo čuvača doteraz naučil prišlo navnivoč, bude to platiť dvojnásobne.
Ovšem pre šteňatá slovenského čuvača platí viac ako pre iné plemená, že okrem dobre fungujúcej svorky s vodcom v čele potrebujú fyzický kontakt po väčšinu dňa, ale aj noci, s tým, s kým budú tráviť väčšinu času. Historicky u slovenských čuvačov boli ovce. Bačovia preto svoje 4-6 mesačné šteňatá sťahovali zo salašov k ovciam a obmedzili svoje kontakty so psami na nevyhnutné kŕmenie. Šteňatá sa preto s ovcami natoľko zžili, že pokladali stádo za svoju svorku. Rešpektovali vodcu stáda, a našli si v rámci hierarchie tiež svoje miesto v skupine. Svorku, v ktorej pes vyrástol, potom v prípade ohrozenia prirodzene bránil.
Proti prirodzenosti slovenského čuvača, ktorý potrebuje naozaj maximum spoločne stráveného času s tými, ku ktorým bude naďalej patriť, by bolo usadiť ho na celý deň do koterca alebo na záhradu, nech by bola akákoľvek veľká. Znemožnením alebo obmedzením kontaktu šteňaťa so svorkou by mal čuvač celoživotné problémy so začlenením sa do rodiny a s uznaním vodcovskej úlohy svojho pána.
Ovšem ani celodenný kontakt s pánom nič nezmôže, ak sa nebude šteňa učiť čo sa smie a čo nie. Od začiatku spolužitia sa postupne zoznamuje s novými pravidlami a rituálmi. Za všetko čo urobí šteňa, hoci len mimovoľne, dobre, je treba ho chváliť a odmeniť, za špatné ho pokarhať alebo okríknuť. Jednotlivé kroky výchovy sú rovnaké ako u ostatných plemien, len je treba o niečo viac dbať na dôslednosť.
Dôležité je naučiť šteňa čo najskôr čistotnosti a základom poslušnosti. Plnením cvikov sa u šteňaťa upevňuje jeho podradenosť voči pánovi ako nadradenému členovi svorky. Prvé mesiace u nového majiteľa je treba pokračovať so šteňaťom v socializácii, aby si dobre zvyklo na podnety, s ktorými sa bude bežne i menej často stretávať. Je vhodné brať ho do detskej spoločnosti (aj malé šteňa musí byť pod dohľadom, aby mu dieťa neublížilo a pes si to nepamätal ako negatívny zážitok), medzi iných psov, na dvor medzi sliepky, zoznámiť ho s mačkou, vziať na výlet rôznymi dopravnými prostriedkami, do miest kde sa pohybuje viac ľudí, atď.
Málo alebo zle socializovaný pes, môže byť v budúcnosti zdrojom problémov pre seba, majiteľa aj okolie. Nie tvrdým výcvikom, ale cieľavedomým opakovaním spolu so súborom pochvál a pokarhania sa bez problémov stane zo slovenského čuvača dobre vychovaný pes so základným výcvikom poslušnosti.
U psa jeho potenciálu by to bolo ale málo. Cvičiteľ musí mať u psa autoritu, inak nedosiahne požadovaný výsledok. Okrem toho možno slovenského čuvača využiť aj na záchranárstvo, aj vodné, alebo sa s ním venovať športom. Bez väčších problémov zvládne skúšky základnej ovládateľnosti sprevádzajúceho psa. Ideálny stav je všetky cviky prevádzať formou hry, pričom sa musí trvať na splnení. Hoci na začiatku môžu byť veľmi nepresné. Drilovaním sa pes zatvrdí, bude ostrý, ale to nie je chcený výsledok.
Čuvač je inteligentné plemeno a potrebuje vedieť, že povely ktoré má plniť, sú nejak užitočné. Zmysluplnosť u niektorých cvikov znamená aj len pamlsok za dobre splnenú úlohu ktorý je pre čuvača silnou motiváciou, hlavne preto sa oplatí psa cvičiť nalačno. Zvládnutie niektorých cvikov môže čuvačovi trvať dlhšiu dobu, ale ak si ich zapamätá, bude ich už vedieť skoro stále. Základnú poslušnosť sa naučí čuvač rýchlo. Úlohu, ktorú vie splniť, vykoná, ovšem pokiaľ sa mu bude chcieť. Preto nesmie mať príliš veľa času na jeho splnenie, aby nezačal rozmýšľať či má preňho cenu úlohu splniť.
