Slovenský čuvač je jedným z najznámejších slovenských plemien psov, ktorého názov a vzhľad si vybaví takmer každý. Spojenie bača, ovce, salaš a biely ovčiarsky pes fungovalo po stáročia a bolo častým obrazom slovenských hôr. Dnes je slovenský čuvač nielen ovčiarskym psom a strážcom, ale stále častejšie aj spoločníkom. Je správnou voľbou pre aktívnych ľudí, žijúci v dome na vidieku, ale do mesta sa príliš nehodia a odchov v byte sa neodporúča.
Plemenná skupina bielych horských psov je pravdepodobne odvodená od vlkov arktického typu, ktorých zvyšky sa po dobe ľadovej zachovali v hornatých oblastiach Európy. Slovenský salašnícky chov má dlhú tradíciu a tatranský čuvač spolu s horskými ovcami, huculským koňom a typickými obyvateľmi hôr tvoril základné predpoklady pre využitie pasienkov na chov dobytka. Slovenskí horali patrili z veľkej časti k slobodnému ľudu, nepodliehali stredovekej robotnej povinnosti, strážili zemské hranice a odvádzali dane v ovčom syre. Ich inštitúcie sa nazývala "valašský opasok" a jej sídlom boli až do zrušenia roboty Košice. Jej členovia vykonávali svoju službu na horských pasienkoch vždy so svojimi typickými psami, strážnymi psami z Tatier, a vždy s nimi boli tiež zobrazovaní.
Tatranský čuvač sa osvedčil ako dobrý ochranca, strážca a sprievodca, rovnako ako ovčiarsky pastiersky pes, tiež ako strážca dobytka, hydiny a iných domácich zvierat, aj pri strážení stavení. Kúpeľní hostia, ktorí prichádzali na salaš kúpiť syr a iné výrobky, si zamilovali šteniatka s hustou srsťou, kupovali ich a táto rasa začala tak byť chovaná aj v nížinách, kde bola vďaka svojmu neobvyklému vzhľadu nezriedka považovaná za luxusné plemeno.
Ústredná kniha tatranských čuvačov v Československu bola založená pred 30. rokmi 20. storočia profesorom Antonínom Hrôzom z brnianskej veterinárnej vysokej školy. Výchozí materiál pochádzal z okolia Liptovskej Lužnej, Kokavy a Východnej v Tatrách a z okolia Rachova v Karpatoch. Prvá chovateľská stanica niesla meno "Zo zlatej studne" a bola založená vo Svitavách u Brna. Karpatský chov pochádzal zo stanice "Z Hoverla". Od tej doby sa viedli záznamy priamo Klubom chovateľov tatranského čuvača so sídlom v Bratislave a boli organizované výstavy, posudzovania a súťaže, a to vo všetkých oblastiach republiky.
Geneticky je možné tatranského čuvača charakterizovať ako leucistického (tj. so zníženým množstvom pigmentu, ale nie so sklonom k albinizmu) bieleho psa s čiernym ňufákom, z malej časti aj ako flavitického psa s hnedým ňucháčom a svetlejším očami. Z kombinácie menovaných genetických typov, z ktorých je dominantný prvý typ, plynú určité rozdiely v odtieňoch farby, pigmentáciu očí, očných viečok, nosa, pyskov a slizníc.
Plemenné znaky tatranského čuvača zodpovedajú typu horského psa pevnej konstitúcie, mohutnej stavby, silnej kostry a hustej bielej srsti. Má živý temperament a je ostražitý, neohrozený a bystrý. Po stáročia sa prispôsoboval drsnému klímy slovenských hôr, najmä Tatier. Telo je mierne obdélníkového formátu a spočíva na silných, pomerne dlhých nohách. Meno plemena vychádza z jeho bystrosti a ostražitosti - slovenské slovo "čuvať" znamená "počuť".
Slovenský čuvač je spoľahlivý, nenáročný, vďačný pes a predovšetkým dobrý strážca. Ak sa jeho majiteľ chová v spoločnosti pokojne a priateľsky, chová sa rovnako aj on. Jeho výchova musí byť dôsledná, vyvážená a cieľavedomá. Nerád robí to, čo mu pripadá neúčelné. Je to veľmi vnímavý a samostatný pes - nemá záľubu si v hlúpom opakovaní základných povelov. Samozrejme, každý čuvač je iný a to, čo vo výcviku zaberie u jedného, nemusí automaticky fungovať u iného. Aby sa však nestal príliš samostatným, je nutné venovať veľkú pozornosť jeho socializácii a výchove už od šteňaťa. V opačnom prípade si sám vytvorí vlastné pravidlá, čo môže následne zaviniť nemalé problémy pri jeho ovládateľnosti a spolužití s okolím.
K ostatným samcom porovnateľných proporcií sa niekedy môže čuvač - pes - správať dominantnejšie a nemožno ho preto spustiť z očí vždy, keď sa stretneme s iným psom, ktorého reakciu nepoznáme. Pri dobrej výchove sa zo slovenského čuvača stane veľmi dobrý rodinný pes. Všeobecne možno povedať, že pes je vždy len taký, akým ho jeho pán vychová - zrovna ako možno zo psa vychovať spoľahlivého a príjemného spoločníka, alebo rozmaznaného nič neumějícího "maznáčika", tak z neho možno vychovať agresívneho, nezvládnuteľného a problémového psa.
Využitie slovenských čuvačov plynie z jeho oddávna obvyklého použitia ako ovčiarskeho a salašníckeho psa vo vysokých horách nad hranicou lesa a ako strážneho psa v chovoch i na hraniciach.
Slovenský čuvač je správnou voľbou pre aktívnych ľudí, žijúci v dome na vidieku. Snáď najznámejšie slovenský plemeno, ktorého názov a vzhľad sa vybaví asi každému. Mnohí si ešte pamätajú bieleho psa, sprevádzajúceho baču pri rozsvecovaní a zhasínaní hviezdičiek voznelke slovenského večerníčku. Spojenie bača, ovce, salaš a biely ovčiarsky pes fungovalo po stáročia a bolo častým obrazom slovenských hôr. Dnes je slovenské čuvač nielen ovčiarskym psom a strážcom, ale stále častejšie aj spoločníkom. Je správnou voľbou pre aktívnych ľudí, žijúci v dome na vidieku, ale do mesta sa príliš nehodia a odchov v byte sa neodporúča.
História Čuvač nie je jediným bielym pastierskym psom. Biela farba bola pre pastierov praktická, pretože pes bol aj na väčšie vzdialenosti dobre vidieť a nehrozilo, že by si ho pastier pomýlil s vlkom a omylom ho zastrelil. Slovenský čuvač vznikol v horských oblastiach Slovenska a pretože sa veľakrát išlo o značne odľahlé miesta, bol tu chovaný v podstate čistokrvne. Vďaka turistom a návštevníkom hôr, ktorí ho pri svojich cestách stretávali a niekedy si sebou domov odniesli šteňa psa, sa dostal do údolia a postupne sa rozšíril nielen po celom slovenskom, ale bol vo veľkej miere vyvážaný aj do zahraničia, predovšetkým do Nemecka a do Poľska. Paradoxne vďaka masívnemu vývozu slovenských čuvačov na Slovensku takmer zanikol. Vďaka prof. Dr. Antonínovi Hroznému a jeho nemalej snahe o zachovanie rasy sa s čuvačom môžeme stretávať aj dnes.
K oficiálnemu uznaniu plemena s názvom Tatranský čuvač došlo v roku 1965, k veľkej nevôli maďarských chovateľov, ktorí protestovali s tvrdením, že ide iba o varietu maďarského plemena kuvasz a snažili sa o spojenie oboch plemien. V roku 1969 bolo po preskúmaní oboch štandardov rozhodnuté, že ide o dve samostatné plemená, ktoré budú naďalej chované samostatne. Aby sa zabránilo zmätkom so zámenou mien plemien Maďarský kuvasz a Poľský Podhalanský ovčiak a Tatranský čuvač, pri prekladaní textov do francúzštiny, bol zmenený názov plemena z Tatranského na Slovenský čuvač.
Slovenský čuvač je svorkovým psom a so svojou rodinou si vytvára takú vlastnú svorku. Je ochotný prijať svoju úlohu vo svorke a rešpektuje nastavenú hierarchiu. Má veľmi teritoriálne správanie a dôsledne stráži a bráni svoje územie a svoju rodinu. Ku svojej rodine si vytvára úzky citový vzťah a zle si zvyká na zmenu majiteľa.
Slovenský čuvač by mal mať od malička dôslednú výchovu a dostatok pozornosti, aby sa nestal príliš samostatným. Výchova musí byť dôsledná, pretože slovenský čuvač má vlastný rozum a nebude slepo počúvať. Nemožno ho cvičiť drilom ako nemeckého ovčiaka, pretože v neustálom opakovaní povelov nevidí zmysel a nebude ich vykonávať. To však neznamená, že by nešiel vychovať alebo, že by svojho pána nepočúval.
Slovenský čuvač má rád ľudí a je skvelým spoločníkom pre deti. K cudzím ľuďom je prirodzene ostražitý, ale nie agresívny a ak je majiteľ v pokoji, tak aj psa novo prichádzajúcich akceptuje. Voči iným psom býva viac vyhranený a hlavne psy sú voči iným psom dominantné. Odchov vo svorke je veľmi problematický až nemožný.
Biela srsť je zámerom. Pastieri schválne chovali biele psy, aby ich mohli v noci ľahko rozlíšiť od vlkov, ktorí v noci napádali ich stáda. Slovenský čuvač má typický vzhľad horského psa. Mohutné telo je pevne stavané a pokryté hustou srsťou. Podlhovastá hlava s širokým temenom má mierne vyznačený stop. Tmavo hnedé oči oválneho tvaru, sú lemované čiernymi očnými viečkami. Vysoko nasadené uši bývajú nesené zvesené a priliehajú k hlave. Mohutný krk prechádza v stredne dlhý trup. Psy majú krk zdobený krásnu, hustú hrivou. Hrudník je široký a dostatočne hlboký, s dobre klenutými rebrami. Silné končatiny majú dobre vyvinuté svaly a sú zakončené mohutnými labami s veľkými vankúšikmi. Nízko nasadený chvost býva v pokoji spustený a pri pohybe je nesený v oblúku nad bedrovou líniou.
Slovenský čuvač má bielu 5-15 cm dlhú kryciu srsť, ktorá je doplnená hustou, kratšou podsadou. Plemeno má výšku v kohútiku 59-70 cm a v dospelosti dosahuje váhy 31-44 kg.
Slovenský čuvač môže žiť vonku a vyslovene si užíva pobyt v chladnejšom počasí. Rozhodne je vhodnejšie ho chovať vonku ako v byte, ale to neznamená, že ho môžete odložiť na celý deň na záhradu. Slovenský čuvač potrebuje pravidelný kontakt so svojimi ľuďmi, ktoré vníma ako svoju svorku. Najlepším domovom je pre neho farma alebo dedinské hospodárstvo, kde si môže užívať spoločnosti ľudí, detí a zvierat. Je vhodným psom pre aktívnych majiteľov, ktorí ho budú brať so sebou na výlety a spoločne s ním zdieľať svoj život.
Slovenský čuvač je výborným spoločníkom na turistiku. V horách je ako doma a navyše skvele znáša chlad a zimu, takže ani náhla zmena počasia ho nezaskočí. Vynikať bude v psej disciplíne zvanej Dog-trekking.
Starostlivosť o srsť slovenských čuvačov je ľahšia ako sa zdá. Mimo obdobia pĺznutia, kedy je nutné každodenné kefovanie, postačí počas roka česať psa raz za týždeň. Kúpanie nie je nutné a vykonáva sa len v prípade potreby. Rovnako ako u iných plemien sa odporúča pravidelná ústna hygiena a v prípade potreby skrátenia prerastených pazúrikov.
Slovenský čuvač je prirodzene zdravý a otužilý pes, ktorý nie je vo väčšej miere náchylný k chorobám. Avšak aj u neho môže v priebehu života dôjsť k výskytu niektorej z psích chorôb. Môže sa vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu, torzia žalúdka, leptospiróza, alergie alebo ochorenia očí.
Z hľadiska kŕmenia je slovenský čuvač nenáročný. Má priemernú spotrebu krmiva, zodpovedajúcu psom tejto veľkosti. Odporúča sa kvalitné suché krmivo, rozdelené do dvoch denných jedál.
Slovenský čuvač - základná poslušnosť
