Prvé stopy bielych horských psov zanechali svoju stopu v pyrenejských, alpských a kaukazských svahoch už pred 30 000 rokmi. Psy z týchto oblastí pochádzali buď z vlkov arktického typu, alebo skôr z tibetskej dogy, ktorá sa dostala do Európy pri sťahovaní národov. V každom prípade sa navzájom podobali nielen bielou srsťou, ale aj robustnejšou telesnou stavbou.
Pravdepodobne práve z tejto skupiny pochádza celý rad dnešných plemien, ako maremansko-abruzský pastiersky pes, grécko-albánsky ovčiak, maďarský kuvasz a pyrenejský horský pes. Na jednotlivé plemená boli rozdelené až v modernej dobe. S týmto názorom sa však nie všetci odborníci z odboru kynológie stotožňujú. Napríklad chovatelia čuvačov sa s ním nemôžu zmieriť a okamžite poukážu na niekoľko zásadných rozdielov medzi plemenami.
Napríklad kuvasz, okrem odlišností v exteriéri (tvar hlavy a očí, postavenie lopatiek a ramenných kostí, držanie krku a chvosta, osrstenie), je psom z nížin a pustín, kým slovenský čuvač predstavuje pôvodný horský typ. Diskusie medzi prívržencami jednotlivých plemien mali aj politický charakter.
Kuvasz bol v Maďarsku po stáročia obľúbencom tunajšej šľachty pre svoj reprezentatívny vzhľad, lovecké a strážne schopnosti. Taktiež napríklad už v 15. storočí kráľ Matej I. vyhlásil, že si ich cení viac ako svoju osobnú stráž. Slovensko bolo súčasťou Uhorskej ríše, bez samostatnosti a temer bez vlastnej šľachty. Všetky tradície sa udržiavali výhradne na vidieku. Len slovenskí horali boli oslobodení od roboty a ako slobodní ľudia chránili hranice, dane uhrádzali ovčím syrom. Pri službe ich od nepamäti sprevádzali veľké biele psy, čo dokazujú niektoré zachované vyobrazenia.
Ďalšou úlohou psov bolo chrániť stáda pred vlkmi a medveďmi. Pre nedostupnosť horských oblastí, kde sa títo predchodcovia slovenských čuvačov po stáročia chovali, o nich nemal okolitý svet veľa poznatkov. Postupne sa ich chov rozšíril aj do Beskýd, kde okrem ochrany stáda slúžili aj ako sprievodcovia ľudí, pastieri oviec alebo strážcovia hraníc.
Na prelome 19. a 20. storočia začali v horách vyrastať kúpeľné strediská. Pacienti a návštevníci, ktorí podnikali horské zdravotné prechádzky a cestou kupovali v salašoch ovčie syry, boli očarení nádhernými bielymi kučeravými šteniatkami, ktoré si potom často odvážali domov namiesto suvenírov. Odľahlosť končín, kde žili po stáročia pastieri so stádami a svojimi psami, prispela k pomerne čistokrvným chovom, aj keď sa tu v prvom rade dbalo na zachovanie tých najlepších pracovných vlastností.
Po skončení I. svetovej vojny prestalo byť Slovensko súčasťou Maďarska. V novovzniknutom Československu začali snahy o uznanie svojbytného horského plemena, neskoršieho slovenského čuvača. Tým, čím bol pre československého vlčiaka p. František Rosík, pre slovenského kopova alebo hrubosrstého stavača Koloman Silmák, tým bol pre plemeno slovenský čuvač prof. Antonín Hrůza z Vysokej školy veterinárnej v Brne. Aby podchytil a ustálil toto plemeno, doviezol z Tatier dve nepríbuzné šteňatá, ktoré neskôr položili základ čistokrvného chovu (vtedy ešte tatranského) čuvača u nás.
Jerry a Kora sa stali prvými psami zapísanými v plemennej knihe a prvý vrh z ich spojenia bol zapísaný 4. júna 1929. Prof. Hrůza pracoval na prísne vedeckých základoch, využíval úzku príbuzenskú plemenitbu a neskôr psy z pôvodného chovu. Nikdy ale nekrižoval psy iných plemien. Snažil sa pre chov vyberať jedince exteriérovo zodpovedajúce starým vyobrazeniam a charakterovo podobné dobovým popisom. Okruh chovateľov sa rozširoval, čo viedlo k založeniu „Spolku chovateľov tatranských ovčiackych čuvačov" v Brne, s vlastnou plemennou knihou. Spolok bol riadnym členom všetkých vtedajších organizácií: Československého zväzu kynologického, Československej kynologickej únie, Medzinárodnej kynologickej federácie - FCI. Prvým predsedom bol prof. Hrůza.
Bohužiaľ, II. svetová vojna chov čuvačov doslova zdecimovala a navyše bol za protektorátu zakázaný import ďalších psov zo Slovenska. Od skončenia vojny do roku 1947 začali stavy čuvačov opäť rásť. Činnosť klubu zastrešoval po zmene pomerov postupne „Svaz pro spolupráci s armádou (Svazarm)", Čs. myslivecký svaz, aj Svaz chovatelů drobného zvirectva.
Uznania plemena sa pán profesor nedožil, zomrel v marci 1950. Pôvodne bolo plemeno známe ako tatranský čuvač, tatranský podľa názvu výskytu (niekedy aj lipták, podľa mesta na severe Slovenska) a čuvač od slova „počúvať“. V záujme toho, aby sa nezamieňalo slovenské plemeno s plemenom z poľskej strany Tatier, t.j. s tatranským resp. podhalanským pastierskym psom, premenovala pohotovo zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy Dr. V júni 1965 sa v Prahe konalo pre slovenského čuvača významné zasadanie FCI, pretože bol uznaný za samostatné plemeno.
Uznaniu predchádzalo obšírne zdôvodnenie opodstatnenia a existencie čuvača ako slovenského psa. Vtedajší hlavný poradca chovu dr. Vilém Kurz predložil vedeniu FCI ako dôkaz o jedinečnosti plemena aj monografiu prof. Hrůzu a svoju úlohu zohral aj celý rad dobových vyobrazení pastierov so psami z Oravy. Proti uznaniu sa márne snažilo protestovať Maďarsko s tým, že ide de facto o ich národné plemeno, o kuvasza. Na konci roku 1967 podali Maďari oficiálny protest.
Aj keď mal vtedajší Spolok chovateľov vo svojom názve skutočne tatranských ovčiarskych čuvačov, dnes už chápeme pojem ovčiarsky pes ako psa poháňajúceho stádo, pričom psy, ktorí chránili stádo pred predátormi, označujeme ako psy pastierske. Prvý zapísaný vrh v roku 1929 bol z prvej chovateľskej stanice u nás „Ze zlaté studny“ vo Svitavách u Brna. Iná línia pochádzala z Karpát, zo stanice „Z Hoverly“.
V dobách Československa sa každoročne narodilo zhruba 500 šteniat slovenského čuvača. Na činnosť pôvodného Spolku chovateľov tatranských ovčiackych čuvačov so sídlom v Brne nadviazal v r. 1958 Klub chovateľov slovenských čuvačov v Brne, ktorý existoval až do rozdelenia Československa. Od 1.12.1992 existujú český a slovenský klub samostatne, rozdelené boli aj plemenné knihy. Samostatne sú usporiadané klubové aj špecializované výstavy aj výcvikové tábory pre všetkých záujemcov z radu vlastníkov slovenských čuvačov aj ich psov.
V súčasnosti sú prírastky 100-150 slovenských čuvačov ročne, ako na slovenskej, tak aj českej strane. Ešte za života prof. Hrůzu existovali dva rázy (druhy) vtedy tatranského čuvača: väčší horský, s kohútikovou výškou psov 65 cm a súk 60 cm, a malý nížinný, ktorého predstavitelia mali výšku 50 cm a 40 cm.
Dnes je slovenský čuvač nádherné zviera, impozantné, súmerné plemeno s vyváženými proporciami - proste typický horský pes mohutnejšej konštrukcie s hustou srsťou bielej farby. Je dokonale prispôsobený pre život v drsných podmienkach, a to ako fyzicky, tak aj psychicky. Navonok je svalnatý s tvrdou horskou konštitúciou a statnou postavou.
Telo má mierne obdĺžnikového tvaru, hlava silná, podlhovastá, s nosom dlhým takmer ako polovica hlavy, s rovným profilom. Oči má slovenský čuvač tmavohnedé, uložené vodorovne, s bystrým pohľadom. Menšie uši sú vysoko nasadené a sklopené do V šikmo pozdĺž hlavy. Hlavu nesie pekne zvysoka, na silnom a pomerne dlhom krku.
Široký hrudník má pružné rebrá, chrbát pevný, v bedrách jemne klenutý, brucho mierne vtiahnuté, zadok mierne sklonený. Nohy sú silné s priamym postojom. Chvost je nasadený nízko, siaha po predpätie, v behu je nesený do oblúka.
Ozdobou aj nutnosťou k prežitiu bola u čuvača jeho srsť. Je dvojitá, kyprá a našuchorená. Podsada siaha k polovičke až do dvoch tretín pesíkov, ktoré sú dlhé až do 15 cm. Na hlave aj na nohách nie je srsť príliš dlhá, zvyšok tela ale pokrýva mohutný kožuch, psy majú okolo krku golier.
Na chrbáte sa v srsti nesmie robiť cestička, ale niekoľko priečnych vĺn zo súvislých polokučier. Na chvoste ani na zadnej časti stehien netvorí zástavy. V lete je srsť redšia, ale rovnako nadýchaná. Nažltlá farba okolo uší nie je žiaduca a prípadné žlté škvrny nie sú prípustné.
Slovenský čuvač je samostatne uvažujúci pes. Niekedy môže byť svojhlavý, ale vždy je natoľko inteligentný, aby oddelil "prácu od rodiny". U stáda je teda samostatný a rýchlo sa rozhodujúci "šéf", ako záchranársky pes spája silu s inteligenciou.
Ako strážca svojho pána a jeho rodiny a majetku prejavuje neohrozenosť až ostrosť. V rodine vystupuje ako kľudný, prítulný a hravý spoločník, a vo vzťahu k ostatným ľuďom býva nedôverčivý a nemá rád ich dotyky. Čuvač sa snaží zaujať vo svojej svorke čo najvyššiu pozíciu, ale keď sú už "karty rozdané", vie, kam patrí.
Čuvač sa vyznačuje vysokým sebavedomím a z miery ho hneď tak niečo nevyvedie. Pri správnom vedení uznáva jedného pána, ktorý je preňho vodcom svorky. V dobre fungujúcej svorke, nech je v nej jeden alebo aj viac psov, čuvač veľmi dobre funguje aj vo vzťahu s deťmi. Deti priamo miluje, bez ohľadu na vek, záleží len na jeho postavení v svorke, v dobrej základnej výchove, nielen psa, ale aj malých detí, ak sa k psovi dobre správajú.
Ostatných psov - samcov sa snaží podmaniť a zaujať tak vo svorke najvyššiu pozíciu, ale domáce zvieratá alebo lesná zver ho spravidla nechávajú pokojným. Každý pes potrebuje základný výcvik poslušnosti a potrebuje ho aj slovenský čuvač. Plusom pri výchove je jeho inteligencia, mínusom jeho samostatnosť.
Každý budúci majiteľ slovenského čuvača by si mal byť vedomý, že si chce zaobstarať plemeno, ktorého predstavitelia pracovali po stáročia samostatne, ďaleko od baču. Základom úspechu je začať s výchovou čo najskôr a spravodlivo posudzovať prípadné prehrešky. Každý návyk je treba opakovane upevňovať a z nepresností pri výkone cviku nezľavovať.
S výchovou musí majiteľ začať odo dňa, keď si šteňa privezie domov. Šteňa je dovtedy zvyknuté, že svorku usmerňovala suka, takže je treba ho začleniť do novej svorky, aby poznalo zvyky, pravidlá aj hierarchiu, ako aj vodcu svorky. Príliš veľa demokracie škodí a až u psa začne obdobie vzdoru, a majiteľovi sa bude zdať, že všetko, čo čuvača doteraz naučil, prišlo nazmar, bude to platiť dvojnásobne.
Pre šteňatá slovenského čuvača platí viac ako pre iné plemená, že okrem dobre fungujúcej svorky s vodcom v čele potrebujú fyzický kontakt po väčšinu dňa, ale aj noci, s tým, s kým budú tráviť väčšinu času. Historicky to u slovenských čuvačov boli ovce. Bačovia preto svoje 4-6 mesačné šteňatá sťahovali zo salašov k ovciam a obmedzili svoje kontakty so psami na nevyhnutné kŕmenie. Šteňatá sa preto s ovcami natoľko zžili, že pokladali stádo za svoju svorku. Rešpektovali vodcu stáda a našli si v rámci hierarchie tiež svoje miesto v skupine.
Svorku, v ktorej pes vyrástol, potom v prípade ohrozenia prirodzene bránil. Proti prirodzenosti slovenského čuvača, ktorý potrebuje naozaj maximum spoločne stráveného času s tými, ku ktorým bude patriť, by bolo usadiť ho na celý deň do koterca alebo na záhradu, nech by bola akákoľvek veľká. Znemožnením alebo obmedzením kontaktu šteňaťa so svorkou by mal čuvač celoživotné problémy so začlenením sa do rodiny a s uznaním vodcovskej úlohy svojho pána.
Predsa, ani celodenný kontakt s pánom nič nezmôže, ak sa nebude šteňa učiť, čo sa smie a čo nie. Od začiatku spolužitia sa postupne zoznamuje s novými pravidlami a rituálmi. Za všetko, čo urobí šteňa, hoci len mimovoľne, dobre, je treba ho chváliť a odmeniť, za zlé ho pokarhať alebo okríknuť. Jednotlivé kroky výchovy sú rovnaké ako u ostatných plemien, len je treba o niečo viac dbať na dôslednosť.
Dôležité je naučiť šteňa čo najskôr čistotnosti a základom poslušnosti. Plnením cvikov sa u šteňaťa upevňuje jeho podradenosť voči pánovi ako nadradenému členovi svorky. Prvé mesiace u nového majiteľa je treba pokračovať so šteňaťom v socializácii, aby si dobre zvyklo na podnety, s ktorými sa bude bežne i menej často stretávať. Je vhodné brať ho do detskej spoločnosti (aj malé šteňa musí byť pod dohľadom, aby mu dieťa neublížilo a pes si to nepamätal ako negatívny zážitok), medzi iných psov, na dvor medzi sliepky, zoznámiť ho s mačkou, vziať na výlet rôznymi dopravnými prostriedkami, do miest, kde sa pohybuje viac ľudí, atď.
Malo alebo zle socializovaný pes môže byť v budúcnosti zdrojom problémov pre seba, majiteľa aj okolie. Nie tvrdým výcvikom, ale cieľavedomým opakovaním spolu so súborom pochvál a pokarhania sa bez problémov stane zo slovenského čuvača dobre vychovaný pes so základným výcvikom poslušnosti. U psa jeho potenciálu by to ale málo.
Cvičiteľ musí mať u psa autoritu, inak nedosiahne požadovaný výsledok. Okrem toho možno slovenského čuvača využiť aj na záchranárstvo, aj vodné, alebo sa s ním venovať športom. Bez väčších problémov zvládne skúšky základnej ovládateľnosti sprevádzajúceho psa. Ideálny stav je všetky cviky prevádzať formou hry, pričom sa musí trvať na splnení. Hoci na začiatku môžu byť veľmi nepresné.
Drilovaním sa pes zatvrdí, bude ostrý, ale to nie je želaný výsledok. Čuvač je inteligentné plemeno a potrebuje vedieť, že povely, ktoré má plniť, sú nejak užitočné. Zmysluplnosť u niektorých cvikov znamená aj len pamlsok za dobre splnenú úlohu, ktorý je pre čuvača silnou motiváciou, hlavne preto sa oplatí psa cvičiť nalačno.
Zvládnutie niektorých cvikov môže čuvačovi trvať dlhšiu dobu, ale ak si ich zapamätá, bude ich už vedieť skoro stále. Základnú poslušnosť sa naučí čuvač rýchlo. Úlohu, ktorú vie splniť, vykoná, ovšem pokiaľ sa mu bude chcieť. Preto nesmie mať príliš veľa času na jej splnenie, aby nezačal rozmýšľať, či má preňho cenu úlohu splniť.
Pre svoju veľkosť sa veľmi nehodí do mestských bytov, kde by navyše trpel teplom. Pretože väčšina majiteľov čuvačov má možnosť ustajniť psa vonku, zaobstarajú mu primerane veľký koterec nie preto, aby mali od psa pokoj, ale preto, že je to plemeno, ktorému sa žije celoročne vonku veľmi dobre. Naviac koterec je rozhodne vhodnejší ako priviazať psa na reťaz. Žije rád vonku, ale nie sám zavretý v koterci.
Slovenský čuvač je vcelku konzervatívny, do istej miery prispôsobivý v rámci svojej svorky. Mal by si ho zaobstarať len ten, kto má buď stádo oviec alebo nejakú náhradnú formu spoločenského vyžitia. Základ spokojného čuvača je žiť s ním v jednej svorke, nie vedľa neho.
Dnes sa slovenský čuvač využíva ako spoločník a pomocník pre práce rôzneho druhu. Pôsobí ako ochránca, strážca, záchranár, športovec, ťažný pes, a samozrejme ako pes pastiersky. Hoci má priateľskú povahu, má prirodzený strážny inštinkt, v prípade potreby vie tvrdo zasiahnuť.
Výživa
Rovnako ako u iných plemien, aj u slovenského čuvača má chovateľ na výber, či bude psa kŕmiť stravou suchou, polosuchou, konzervami, alebo mu jedlo bude pripravovať sám - variť alebo surové (BARF). Zloženie stravy má vplyv na zdravie, temperament, kvalitu srsti čuvača.
