Majitelia psov vedia, že psí miláčikovia rozumejú ich reči. Nie každý pes však svojmu pánovi aj odpovedá. Sibírsky husky je rasa psa, ktorá sa veľmi rada rozpráva so svojimi priateľmi. Ak pri tebe husky vydáva zvuky, pravdepodobne ťa považuje za súčasť jeho rodiny. A niekedy sa tieto zvuky sformujú do niečoho, čo nám môže pripomínať ľudskú reč.
Vedci už dávno zistili, že vytie je dané geneticky a je to prostriedok psov na komunikáciu. Pre divoké psy slúžilo zavýjanie na orientáciu, ale aj na organizovanie smečky. Domestikované psy často vyjú, keď sú sami doma - volajú tak na svojho majiteľa, aby sa vrátil. Niektoré psy vyjú pri zvuku sanitky, mnohé zavýjajú pri hudbe či speve.
Sibírsky husky síce patrí medzi plemená, pre ktoré je vytie charakteristické, ako aj napríklad aj malamuti či bígle. Husky Mishka však odpovedá približne 12-timi „slovami“, spieva si v kúpeľni pri umývaní a podobne. „Vie povedať“ aj meno prezidenta Obamu. Fenka Mishka „spieva“ dokonca aj s pomocou funkcie auto-tune, ktorá jej moduluje hlas a tóny sú čistejšie. Skladbu, ktorú nahral jej majiteľ, si dokonca môžete zakúpiť na i-tunes. Nuž, Mishka je nepochybne veľmi ľúbený pes. Chvíľu ju počúvať je celkom milé, ktovie, aké to je, keď sa jej chce „rozprávať“ celý deň.
Avšak niekoľko druhov alebo skupín zvierat vyvinulo formy komunikácie, ktoré povrchne pripomínajú ľudskú reč, avšak tieto nie sú definované ako jazyky, pretože nemajú jednu alebo viacero definujúcich charakteristík, t.j. gramatiku, syntax, rekurziu a podobne. Výskumníkom sa úspešne podarilo naučiť niektoré zvieratá gestá podobné znakovej reči. Tu je kompilácia šiestich psíkov, ktoré vydávajú zvuky podobne našej reči, na zlepšenie piatku.
OTECKOVIA - Julka dostala podprsenku
Sibírsky husky zohral významnú úlohu aj v histórii. V roku 1925 obyvatelia mesta Nome na Aliaške čelili obrovskej epidémií. V januári roku 1925 spozorovali lekári u viacerých obyvateľov symptómy záškrtu. Ľudia sa okamžite vystrašili. Od roku 1920 do roku 1925 už v Amerike zomrelo 15 000 ľudí na záškrt. Dedinky a mestá na Aliaške mali veľmi obmedzený prístup k doktorom a liekom. V prípade mesta Nome sa najbližšie lieky nachádzali v Anchorage, meste vzdialenom viac ako 500 míľ. Krutá zima znemožňovala akúkoľvek prepravu medzi mestami.
Napriek tomu sa niekoľko ľudí rozhodlo obyvateľov Nome zachrániť. Zorganizoval sa tím ľudí, ktorí na psích záprahoch smerovali do Nome. Dňa 27. januára 1925 vyštartoval ako prvý musher “Wild Bill” Shannon z mesta Nenana, kam boli vlakom dopravené lieky proti záškrtu z Anchorage. Shannon a jeho tím záprahových psov sa vydali na cestu naprieč zamrznutou prírodou pri teplotách -50°C.
Najťažší úsek cesty prekonal musher nórskeho pôvodu Leonard Seppala. Na čele záprahu bol 12-ročný Togo. Záprah musel prekonať viac ako 180 míľ, prešli cez viacero zamrznutých jazier a museli prekonať aj pohorie Little McKinley. Kaasen mal lieky previezť úsekom dlhým 55 míľ. A tu sa stretávame s Baltom, sibírskym huskym, ktorý by sa inak pravdepodobne nikdy nepreslávil. Balto bol pomalší a veľmi tvrdohlavý. Takého psa by si máloktorý musher vybral za lídra záprahu. Kaasen si ho vybral a podarilo sa mu úspešne dopraviť liečivo do mesta Nome. Počas cesty ich zastihla snežná búrka a Kaasen nevidel na cestu. Balto viedol záprah napriek búrke správnym smerom.
Na počesť Balta a celej expedície stojí jeho socha v New Yorku v Central Parku. Balto zomrel v roku 1933 vo veku 14 rokov.