Slovensko má bohatú tradíciu v chove psov, ktorá sa vyvinula najmä s orientáciou na pracovné plemená. Tieto psy pomáhali ľuďom pri love a chove oviec. Vzhľadom na túto históriu sa na Slovensku doposiaľ nevytvorilo žiadne typické spoločenské plemeno. Napriek tomu sa môžeme pochváliť piatimi jedinečnými plemenami, ktorých existenciu a rozvoj zabezpečili cielené šľachtiteľské programy slovenských kynológov.
Slovenský čuvač
Slovenský čuvač je veľký a silný horský pes, ktorý sa na našom území choval už stáročia ako verný pomocník horalov. Pôvodne známy ako tatranský čuvač, názov sa v roku 1965 zmenil na slovenský čuvač po jeho uznaní Medzinárodnou kynologickou federáciou, pretože podobný názov Tatra owczarek podhalanski už používali Poliaci.
Hoci je označovaný ako pastiersky pes, jeho hlavnou úlohou je stádo strážiť, nie pásť. Je to jeden z mála psov schopných ochrániť ovce pred vlkmi či medveďmi. Tradične sa udržiavala biela srsť, aby bol pes v noci ľahko viditeľný a odlíšiteľný od škodnej zveri.
Napriek tomu, že dnešný slovenský čuvač už nie je výlučne spoločenským plemenom, zostáva mimoriadne odvážny, ostrý (najmä voči malým šelmám, potkanom a myšiam), výborný strážca a ochranca. Povahovo je veselý, dobromyseľný, priateľský, temperamentný, inteligentný, dokonca aj mazaný a učenlivý. Je absolútne verný a oddaný svojmu majiteľovi, no zároveň si zachováva istú nezávislosť. Svojho majiteľa rád poteší, učí sa ochotne a rýchlo, je dobre pripravený na súťaže agility aj poslušnosti. Pri svojej živej povahe a aktivite potrebuje pravidelné zamestnanie; výcvik v niektorom zo psích športov je pre neho najlepším naplnením. Pracuje s nadšením a radosťou.
Vyhovujú mu aktívni ľudia s prirodzenou autoritou, ktorú pes dokáže vycítiť a rešpektovať. Naopak, kvôli svojej neustálej aktivite nemusí vyhovovať ľuďom preferujúcim pokoj a pohodu. Jeho výchova musí byť láskavá, ale dôsledná. Rovnako dôležitá je skorá a rozsiahla socializácia. Jeho prirodzené vlastnosti - ostrosť, odvaha a sebavedomie - pri nedostatočnom výcviku a socializácii by mohli viesť k agresii voči cudzím ľuďom aj psom. Silný poľovnícky inštinkt, aj keď sa už dlho nevyužíva v praxi, znamená, že nie je vhodným spoločníkom pre iné domáce zvieratá (morčatá, hlodavce, králiky, fretky). Dobre vychádza s väčšími a poučenými deťmi, ak si na ne zvykol v ranom veku.
Dobre vychovaný a správne vedený slovenský čuvač je kompaktný pes elegantnej stavby tela s primeranou silou a vitalitou. Hlava je spravidla klinovitá, s rovnými líniami a bez výrazného osvalenia líc. Lebka je dlhá, plochá a na vrchole úzka. Oblasť pod očami je správne vyplnená. Papuľa je na konci špicatá. Nos je sýto čierny. Čeľuste sú rovné s dokonalým nožnicovým skusom. Pysky tesne priliehajú k čeľustiam a zubom. Oči sú malé, tmavé, iskrivé, mandľového tvaru, nie vypuklé. Krk je pomerne dlhý, zužujúci sa smerom k hlave, mierne klenutý, bez laloku na koži. Telo je krátke. Chvost je krátky, v koreni silný, smerom ku koncu sa zužuje a tvorí plynulé pokračovanie tela, nesmie byť vyvýšený nad líniu chrbta. Hrudník je vpredu úzky a hlboký, rebrá sú správne klenuté. Spodná línia tela za rebrami stúpa dozadu.
Hrudné končatiny sú úplne rovné, stoja priamo pod trupom a ich dĺžka je úmerná veľkosti trupu. Plecia nie sú vybočené do strán a lopatky sú v správnom uhle. Plecia sú silné a svalnaté. Kolená sú správne zaúhlené. Paznechty nie sú zbiehavé (nežiaduci "kravský" postoj v tvare X) ani rozbiehavé (nežiaduci "sudový" postoj v tvare O). Labky sú malé, krátko oválne, silné, s pekne klenutými prstami, nie sú vytočené ani vtiahnuté.
Pohyb je priamy, voľný a vyvážený. Srsť je uzavretá (dokonale priliehajúca), hladká, krátka, lesklá a pevnej štruktúry. Sfarbenie je sýto čierne s tmavými pálenými znakmi. Papuľa je trojfarebná, nos a chrbtová časť nosa sú tmavočierne. Na lícach a nad očami sú malé pálené znaky. Spodná čeľusť je zafarbená a toto sfarbenie prechádza na hrdlo, kde tvorí výraznú škvrnu v tvare obráteného "V". Hrudné končatiny sú opálené od prednej časti labiek po zápästia a opálenie pokračuje na vnútornej a zadnej strane až pod lakte. Na každom prste je tenká čierna čiara a uprostred predlaktia a pod bradou je výrazná čierna škvrna nazývaná palcový znak. Panvové končatiny sú vpredu a zvnútra opálené. Uprostred holennej kosti je priečny čierny pruh, ktorý rozdeľuje pálené sfarbenie. Nežiaduca je sýta trieslovitá farba na vonkajšej strane panvových končatín (tzv. breeching). Prsty majú na hornej strane tmavý pruh. Spodná strana chvosta je pálená. Pálený znak okolo ritného otvoru by mal byť čo najužší, aby bol zakrytý chvostom. Svetlo pálené znaky sú na oboch stranách hrude.
Využitie: Pastiersky pes
Klasifikácia FCI: Skupina 1 - Pastierske a dobytkárske psy (okrem švajčiarskych salašníckych psov), Sekcia 1 - Pastierske psy
Dátum uznania definitívneho plemena: 11. 9. 1965
Slovenský hrubosrstý stavač
Slovenský hrubosrstý stavač vznikol v 40. rokoch 20. storočia krížením troch pôvodných plemien: českého fúzača, weimarského stavača a nemeckého drôtosrstého stavača. Cieľom šľachtenia bolo vytvoriť stavača schopného znášať drsné počasie a prácu v slovenských lesoch. Jeho vrodené vlohy ho predurčujú pre prácu v poli, lese aj vo vode, najmä pri dohľadávaní a prinášaní ulovenej zveri.
Pôvodne boli tieto psy vedené pod názvom hrubosrstí weimarskí stavači, avšak nemeckí chovatelia hrubosrstý variant oficiálne neuznali. Keďže tieto jedince boli na Slovensku pomerne rozšírené, slovenskí poľovníci a chovatelia sa pričinili o uznanie hrubosrstého stavača ako samostatného plemena v roku 1983.
Je to stredne veľký pes pracovného typu, veľmi odvážny a silný, s vyrovnanou povahou a schopnosťou rýchlo sa učiť novým úlohám a povelom. Základnou farbou je sivá v odtieňoch strieborno sivej až myšacej sivej, s povolenými bielymi znakmi na končatinách a predhrudí. Hlava môže byť mierne svetlejšia. Srsť je odolná, hustá, tvrdá a priliehajúca k telu.
Využitie: Poľovnícky pes
Klasifikácia FCI: Skupina 7 - Stavače, Sekcia 1.1. - Kontinentálne stavače
Dátum uznania definitívneho plemena: 6. 6. 1983
Slovenský kopov
Slovenskému kopovovi sa venujú prvé zmienky už v 17. až 18. storočí. V roku 1915 bol zjednotený ich chov, najmä čo sa týka sfarbenia. Vznik samostatného klubu chovateľov slovenského kopova sa datuje do roku 1988. Cieľom jeho šľachtenia bolo vyšľachtiť duriča na lov diviačej zveri, vhodného na individuálne aj spoločné poľovačky a prehľadávanie rozsiahlych húštin.
Svojou hlasitosťou a vytrvalým nasadením sleduje stopy inej zveri, ako napríklad líšky, jeleňov a zajacov. Je vhodný aj na vyhľadávanie zveri. Vďaka svojmu osrsteniu je vhodný na poľovačky v snehu a v podhorských a horských oblastiach. Je to veľmi odvážny, temperamentný, dostatočne silný, ale predovšetkým vytrvalý pes. Jeho sfarbenie je čierne s hnedými znakmi na končatinách a papuli.
Využitie: Poľovný pes
Klasifikácia FCI: Skupina 6 - Duriče, farbiare a príbuzné plemená, Sekcia 1.2 - Stredné duriče
Dátum definitívneho uznania plemena: 16. 4. 1963
Československý vlčiak
V roku 1955 si československí pohraničníci priali vyšľachtiť psa s ideálnymi vlastnosťami na stráženie západnej hranice. Tento cieľ mali kynológovia dosiahnuť skrížením karpatského vlka a nemeckého ovčiaka. Projekt bol podporený kvalitným vedeckým výskumom a precíznym šľachtiteľským plánom.
Výsledok však celkom nenaplnil očakávania. Plemeno síce disponuje húževnatosťou a vytrvalosťou vlka, ale nedá sa vycvičiť tak dobre ako nemecký ovčiak, pričom si zachovalo mnohé prirodzené inštinkty. Napríklad narušiteľa hranice prenasledoval len do momentu, kým mu cestu neskrížila iná zver, čo ho robilo pre armádu nepoužiteľným. Napriek tomu, že v armáde neuspel, je to sympatické plemeno kombinujúce priateľskosť psa a temperament vlka.
Je to pes pevného konštitučného typu, viac ako stredne veľký, sfarbením srsti podobný vlkovi. Je veľmi aktívny, učenlivý, temperamentný, odvážny, ale občas aj nedôverčivý. Je neobyčajne verný svojmu pánovi a mnohostranne využiteľný. Nie je náročný na chov, ale je veľmi dôležité zabezpečiť mu kontakt s pánom, dlhé prechádzky a zamestnanie, ako fyzické, tak aj psychické.
Využitie: Pracovný pes
Klasifikácia FCI: Skupina 1 - Ovčiarske a pastierske psy, Sekcia 1 - Ovčiarske psy
Dátum definitívneho uznania plemena: 30. 5. 1982
Tatranský durič
Tatranský durič je najmladšie slovenské plemeno, ktoré vzniklo v Michalovciach. Mal by mať 75 % podiel zo slovenského kopova a zvyšok z dvoch iných poľovných plemien - bavorského farbiara a jazvečíka hladkosrstého. Toto nové plemeno vzniklo s cieľom lepšie vyhovieť kritériám moderného poľovníctva.
Oproti kopovovi má spĺňať požiadavku nižšieho vzrastu, s kratším durením a schopnosťou dohľadávať postrelenú zver. V roku 2014 sa podarilo dosiahnuť finálny cieľ - prvýkrát spáriť psa tatranského duriča so sukou tatranského duriča.
Využitie: Poľovný pes
Klasifikácia FCI: Skupina 6 - Duriče, farbiare a príbuzné plemená, Sekcia 1.2 - Stredné duriče
Dátum definitívneho uznania plemena: 26. 10. 2008