Psy spolu hovoria spoločným jazykom. A bez ohľadu na pôvod a miesto, kde vyrástli, rozumejú štekotu ostatných psov. Ovšem slovenské "haf haf" znie v cudzích jazykoch odlišne.
Rozmanitosť písaného štekotu je spôsobená tým, že neexistuje všeobecne uznávaný zvuk, ktorý by reprezentoval hlasový prejav našich štvornohých kamarátov. Dokonca aj v jednom jazyku možno nájsť niekoľko rôznych slov, ktoré označujú štekanie.
V angličtine sú to napríklad "Woof-Woof", "ARF-ARF", "ruff-ruff" a "bow-wow". Niekedy sa slovami odlišuje aj štekot malých a veľkých psov. Napríklad "yip-yip" alebo "yap-yap" sa používa v angličtine pre hlas malých psíkov, nikdy nie pre štekot psích obrov. Jediná vec, ktorá sa zdá spoločná pre všetky jazyky bez ohľadu na kultúru, krajinu a spôsob písania, je to, že pes vždy šteká dvakrát.
Zvuky zvierat sa v rôznych jazykoch pomenúvajú inak kvôli rôznym faktorom, ktoré ovplyvňujú, ako ľudia vnímajú a reprodukujú tieto zvuky. Tu sú hlavné dôvody:
- Fonologický systém jazyka: Každý jazyk má svoj vlastný zvukový systém (fonológiu), ktorý určuje, aké zvuky sú pre hovoriacich prirodzené alebo možné vytvoriť. Napríklad niektoré jazyky nemajú určité spoluhlásky alebo samohlásky, čo môže ovplyvniť spôsob, akým sa zvuk zvieraťa v jazyku zaznamenáva.
- Percepcia zvuku: Ľudia v rôznych kultúrach môžu vnímať rovnaký zvuk trochu inak, pretože ich vnímanie je ovplyvnené zvukovým prostredím a kultúrnymi faktormi. Napríklad kikiríkanie kohúta sa v angličtine popisuje ako "cock-a-doodle-doo", zatiaľ čo v slovenčine ako "kikirikí", čo odráža rozdielny spôsob, akým jednotlivé kultúry počujú ten istý zvuk.
- Onomatopoje: Mnohé zvuky zvierat sú reprodukované pomocou onomatopoje - slová, ktoré napodobňujú zvuk. Avšak spôsob, ako ľudia napodobňujú zvuk, závisí od ich jazyka. V jednom jazyku môže byť jeden zvuk lepšie vyjadrený určitými hláskami, ktoré sú prirodzené pre daný jazyk, zatiaľ čo v inom jazyku môžu byť na vyjadrenie toho istého zvuku použité iné hlásky.
Keď idete so psom do lesa, takmer naisto vstupujete do poľovného revíru. Až 91% územia Slovenska je rozdelených na poľovné revíry. Majiteľ psa by mal vedieť, nakoľko dokáže svojho psa ovládať. Poľovník nesmie odloviť psa, ktorý je viditeľne označený obojkom alebo postrojom. Problém je, keď si psy chodia do lesa opakovane “zapoľovať” na divú zver.
Máte bázlivého psa? Přestaňte se ho ptát na názor | Psí duše #13
Čo robiť, keď sa stretnete s divou zverou? Ako zabezpečiť svojho psa? Keď sa vám stratí psík, často ho pomáhajú nájsť práve poľovníci. O tom, ako sa správať v lese so psom vyspovedal Janko Dobrík hosťa Jozefa Bučka, predsedu komisie pre poľovníctvo, životné prostredie a strelectvo Slovenského poľovníckeho zväzu.
JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu so mnou v štúdiu v Banskej Bystrici sedí a s vaším dovolením, dámy a páni, zoberiem si papier, pretože tu so mnou sedí inžinier Jozef Bučko, predseda Komisie pre poľovníctvo, životné prostredie a strelectvo Slovenského poľovníckeho zväzu.
JB: Ďakujem za pozvanie.
