Spoločné spanie s dieťatkom v jednej posteli je témou, ktorá rozdeľuje názory mnohých rodičov. Niektoré mamy sa rozhodnú pre túto možnosť z rôznych dôvodov, či už z praktických alebo emocionálnych. Iné preferujú, aby dieťa spalo vo svojej vlastnej postieľke od začiatku. V tomto článku sa pozrieme na rôzne skúsenosti a pohľady na túto problematiku.
Argumenty za spoločné spanie
Niektoré mamy zdieľajú svoje skúsenosti, kde si občas "zhrešia" a dajú dieťatko k sebe do postele, keď sa v noci zobudí a manžel je napríklad na služobnej ceste. Cítia sa skvele, keď je bábätko blízko nich, aj keď si nie sú isté, či by sa to malo. Iné mamy vnímajú obdobie spánku s dieťaťom ako jedinečné a nenávratné, a preto si ho chcú vychutnať s láskou, vrátane spoločného zaspávania.
Jedna z mamičiek popisuje, ako jej malá princezná spí s nimi v izbe a zaspáva vo svojej postieľke, ale v noci si ju radi zoberú k sebe, keď sa zobudí so zlým snom alebo len tak. Je to pre nich krásny pocit, keď sa k nim dieťatko pritúli, aj keď sa potom pohodlne nevyspia. Veria, že z toho vyrastie sama.
Ďalšia skúsenosť hovorí o tom, že prirazili postieľku k manželskej posteli a dali dole mrežu. Keď dieťa aj tak plakávalo, súhlasili s tým, aby spalo medzi nimi. Okamžite prestalo plakať a spalo 12 hodín v kuse s prestávkami na dojčenie. Dojčenie po ležiačky bolo pre ňu nenáročné, pretože zaspávala s otvorenými očami.
Niektoré mamy sa rozhodnú pre spoločné spanie z pohodlnosti, najmä ak dojčia a nechce sa im vstávať k postieľke. Tiež sa bojí, že dieťa prilahnú, ale zistili, že im to nejako "ide spolu". Ak by dieťa nemohlo spať s nimi, mama by si ľahla k nemu do jeho postele.
Jedna z odpovedí uvádza, že pre deti je prirodzené spať pri maminke, či už dojčené alebo nie. Niektoré deti spia v pohode vo svojich postieľkach, ale ak sa často budia, mamy si ich dajú k sebe. Je to jedna z najprirodzenejších vecí - dieťa a matka. Nemusíte sa báť a manžel sa nemá dovod hnevať, jedine ak by žiarlil. Keď dieťa podrastie, naučí sa spať samo.
Existujú aj mamy, ktoré od malička spia so svojím synčekom v manželskej posteli. Postieľku mali skôr na okrasu, tak ju zrušili a pridali k manželskej posteli veľkú posteľ, čím vytvorili "obrovské letisko".
Niektoré mamy si myslia, že spoločným spaním sa deti učia samostatnosti a nebojácnosti, pretože im boli v prvých mesiacoch života plne k dispozícii. Hladkanie, bozkávanie a túlenie pred spaním do vlastnej postieľky vnímajú ako krásny rituál.
Pre niektoré mamy je dôležitý pocit blízkosti, a preto si deti túlia k sebe. Keď ráno vidia, ako dieťa čaká, kým sa zobudia, je to pre nich úžasný pocit.
Jedna z mamičiek uvádza, že jej deti spali v našej posteli, malý ešte stále spáva. Pre deti je prirodzené spať pri maminke, či už je dieťa dojčené alebo nie. Niektoré detičky spia v pohode vo svojich postieľkach, ale ak sa im často budili, dali si ich k sebe. Je to jedna z najprirodzenejších vecí - dieťa + matka. Nemusíte sa báť a manžel sa nemá dovod hnevať, jedine ak by žiarlil. Keď bude dieťa väčšie, naučí sa spať samo.
Ďalšia skúsenosť hovorí o tom, že ich malý spí vo svojej postieľke, ktorá je hneď vedľa ich manželskej postele z jej strany, takže ho vidí a dosiahne naňho. Iba nad ránom, okolo 6. hodiny, býva nepokojný, tak si ho dáva k sebe do postele a ešte si spolu pospia aj do 9. hodiny a je im spolu príjemne.
Mamy zdieľajú, že deti sú malé iba raz a toto obdobie veľmi rýchlo pominie. Spýtajú sa, čo je v živote drahšie ako ich dieťa, tak prečo si to neužiť. Majú 2-ročnú Sáru a 2-mesačného Kubka. Obidvaja spia s nimi v posteli, pretože je to taký krásny pocit, keď sa pritúlia. Maximálne si to užívajú.
Jedna z mamičiek uvádza, že jej malá spala vždy v postieľke vedľa jej postele, čiže v bezprostrednej blízkosti. Do svojej postele si ju však nedávala, lebo mala nočné mory, že ju priliahne, a to bol naozaj des. Ak sa mama cíti dobre, môže si dieťa dať k sebe. Ak s tým manžel nesúhlasí, môže to robiť len vtedy, keď nie je doma.
Jedna z odpovedí je celkom proti spoločnému spaniu, ale v ťažkých chvíľach, keď dieťa nechcelo spávať, to skúsili. Dieťa však s nimi nikdy nechcelo byť, a tak je to dodnes, a sú tomu celkom radi. Posteľ je na spanie, každý má svoju. Dieťatko si rýchlo zvykne. Samostatnosť je dôležitá, netvrdí, že treba nechať malé dieťa samé alebo sa hrať samé, ale spinkať by malo vedieť samo.
Jedna z mamičiek spí so svojím drobcom spolu v posteli už od narodenia. Najprv to bolo z pohodlnosti, pretože dojčí a nechcelo sa jej každú chvíľu skákať k postieľke. Tiež preto, lebo stresovala pri každom jeho zašuchotaní. Teraz hrozí, že ju od neho odnaučia. Tiež mala strach z priliahnutia, ale nejako im to ide spolu.
V jednom prípade, keď mala mama nočné mory, že priliahne dieťa, si ho radšej nedávala do postele. Namiesto toho si k nemu ľahla do detskej postieľky. Neskôr zistila, že to nestíhala doma. Ranajšie vyspávanie skončilo. Teraz má dieťa 2 roky, spí samo, zaspáva samo, bez problémov. Jasné, že teraz vymýšľa, kým zaspí, ale o pol desiatej je tvrdé a zobudí ju ráno o pol ôsmej. S odstupom času je veľmi rada, že to takto urobila. Dokonca aj teraz, keď sa náhodou v noci zobudí a plače, zoberie si ho k sebe, ale do 5 minút sa hrabe naspäť do svojej postele a zaspí. Je spokojné tam, kde je. Vyspia sa všetci.
Jedna z mamičiek uvádza, že jej malý spí od donesenia z pôrodnice sám vo svojej postieľke a tiež vo svojej izbe, čo staršia generácia v ich rodine nevie dodnes pochopiť. Spala s ním v jeho izbe prvý týždeň, keď boli doma, odvtedy spáva sám bez problémov. Ak je nejaký problém, počuje ho a príde za ním. Každý, ako si zariadi, tak má, ale ju by nikto nepresvedčil na spanie v spoločnej posteli. Možno to bude znieť tvrdo, ale preto, že má teraz dieťa, neznamená, že nemá nárok sa aj ona poriadne vyspať.
Osobne jednej mame vadí, aby na malého celu noc dýchala, dokonca aj jej samej to prekáža, a aby sa celu noc poriadne nevyspala zo strachu, že ho priliahne. Len keď je chorý, tak si ho dá do postele, ale aj to na prvú alebo druhú noc. Potom sa tam melie, cestuje, kope. A nadranom, akonáhle zistí, že nie je u seba, tak uteká.
Jeden drobec spáva tiež vo vlastnej postieľke od narodenia a nespal s rodičmi ešte ani raz. Keď bol úplne malinký, pár týždňový, tak to aj skúšali, najmä keď sa budil o 3. ráno a stále plakal. Nosili ho na rukách a skúšali ho dať k sebe do postele, či sa neupokojí a nezaspí tak, ale len sa metal a reval ešte viac. Dojčenie po ležiačky im tiež nešlo nikdy, vždy musela sedieť, takže to ani nemalo zmysel. Malého naučili na svoju postieľku od prvého dňa, čo sa vrátili z pôrodnice, a tiež to malo svoj efekt. V noci nepapal asi od 4. mesiacov a asi od 6. týždňa prespával celé noci (s výnimkami zúbkových nocí a iných zlých období). Odkedy dali pusu a dobrú noc, tak je to tak doteraz. Nikdy neriešili, že nechcú zaspávať, plač, vstávanie, cuckanie po nociach. Pred dvoma týždňami ho dali do svojej izbičky, boli by aj skôr, ale ešte ju pre neho nemali. Maminka to znášala horšie ako on. Ale tiež mala pocit, že keď tam fučí a otáča sa v posteli, len ho tým rozrušuje. Takto super spí. Nemala ho inak pri sebe v posteli ani keď mal ťažké noci so zúbkami a veľa sa budil. On vôbec nechcel. Ne બંને by to nezaspal. Riešia teraz práve to, že všade musia brať so sebou cestovnú postielku, lebo on inde nezaspí, iba keď má vlastný priestor. Takto im to úžasne vyhovuje. Ale vôbec neodsudzujú mamičky, ktoré spávajú s bábätkami, ak im to tak vyhovuje a sú spokojné. Ťažko je iba s tými, čo potom vyplakávajú, že to nevedia deti odnaučiť, že im plačú po nociach, sú závislé na prsníkoch a oni sa už x rokov nevyspali. Potom si povedia, že ako si naučili, tak majú. Ale komu to vyhovuje a napĺňa ho to, tak prečo nie. Hlavne nech je spokojné dieťatko aj maminka, a jasne, že aj tatinko!
Milá Lucadra, rob ako cítiš vo svojom vnútri a keď sa ti páči mať malú pri sebe a ona dobre spinká, tak ju maj. Jej skúsenosť: prirazila postielku k našej posteli a dala dole mrežu a malý aj tak stále plakával v noci. Muž jej radil, aby ho dala medzi nás a ona sa bála, že ho priľahnú a pod. Nakoniec súhlasila a maličký okamžite prestal plakávať a spinkal 12 hodín vkuse s prestávkami na dojčenie, ale to len so zavretými očami papal. Ona okamžite zaspala, takže ju to vôbec neunavovalo. A tie reči okolia - takto si ho naučíte a nezbavíte sa ho do 8 rokov a pod. - nebola to pravda. Od 6. mesiaca si pekne sám odliezol do svojej postieľky vždy, keď sa nakŕmil, len keď ho zubky trápili, chcel by byť pri nich. Ale pri zaspávaní ju potrebuje (alebo tatu), hladia si do očí, hladkajú sa po vláskoch, pobozká ju, smeje sa jej do tváre, túli sa - nie je nič krajšie. A potom si odíde do svojej postieľky a spinká. Myslí si, že preto, že ho neodmietala, dojčila na požiadanie a bola mu plne k dispozícii tie prvé mesiace života, je z neho samostatný a nebojácny chlapček. Má tri deti a každé bolo v tomto iné. Najstaršia dcérka bola nepokojná, nezniesla ani len perinku zaviazanú, nieto ešte niekoho prítomnosť tesne pri sebe. Ešte aj mriežky na postieľke jej vadili, takže od 5. mesiaca spí na veľkej posteli, ktorú mali vtedy vedľa našej. Mladšia zase s nimi nespala ani jednu noc, keďže ona svoju postieľku miluje - tam spí najlepšie a najkľudnejšie. No a ich Junior je typický "mamičkin najkrajší", krásne prespí celú noc v postieľke a vstáva ráno o štvrtej sa napapať, potom si ho už necháva pri sebe a potiahnu to ešte do siedmej. Možno, že on by ju až tak nepotreboval pri sebe, ale ona ho potrebuje.
V jednej diskusii sa objavili aj názory, že spoločné spanie sa považuje za niečo menejcenné, zlé, nevhodné. No opak je pravdou. Deti sú malé iba raz a toto obdobie veľmi rýchlo pominie. Čo je v živote drahšie ako ich dieťa? Preto si to treba užiť.
Argumenty proti spoločnému spaniu
Niektoré mamy sa rozhodli nechať deti spať vo svojich postieľkach, pretože sa báli, že ich prilahnú. Jedna z nich uvádza, že jej malý zbožňoval spávať vo svojej postieľke, bolo to jeho útočisko, tam sa vždy aj ukľudnil a naučil sa zaspávať úplne sám. Pri sebe ho mávala len vtedy, keď bol chorý. Vie, že veľa mamičiek potom nevie naučiť deti spať samé. Jej malý má teraz dva roky a tri mesiace a už mesiac spinká úplne sám vo vlastnej postieľke v izbičke. Je spokojný, ani raz sa nestalo, že by v noci prišiel k nim, že sa bojí, alebo niečo. Preto netreba brať spoločné spanie ako zhrešenie, ale ak je dieťa spokojné v postieľke, je super, že sa mama môže dobre vyspať bez kopancov a ťahania vlasov a pocitu, že keď sa pohne, dieťa sa zobudí.
Naša Ninka bola s nami v izbe (ale vo vlastnej postieľke) asi do 6. týždňa. Keď sa začala častejšie budiť v noci a plakala, skúsila ju dať vedľa do svojej izbičky. Čuduj sa svete, zrazu sa začala budiť tak 2x za noc na jedenie a cca od 4.-5. mesiaca mi prespala celé noci. Ak bola chorá alebo ju niečo trápilo, bolelo, bolo veľmi jednoduché v detskej izbe roztiahnuť veľkú posteľ, spraviť si "letisko" a spať s ňou tam. U nich v posteli nespala ani raz (myslí celú noc). Keď bola malé bábätko, tak občas nad ránom si ju brali k sebe, ale to len skôr kvôli tomu, že sa im nechcelo vstávať a bolo jednoduchšie jej dať jesť a spať s ňou do 11. Potom zistili, že nestíhajú doma ani prd. Takže ranné vyspávanie skončilo. Teraz má Ninka 2 roky, spáva sama, zaspáva sama, bez problémov. Jasné, že teraz vymýšľajú, kým zaspí, ale o pol 10 je tvrdá a zobudí ich ráno o pol 8, keď docupitá k nim: "Maminka vstávaj, hotovo, Ninka už nechce hajat." S odstupom času môže povedať, že je veľmi rada, že to takto spravila. Dokonca aj teraz, keď sa náhodou v noci zobudí a plače a zoberú si ju k sebe, do 5 minút sa hrabe naspäť do svojej postele a zaspí a je hotovo. Je spokojná tam, kde je. Vyspia sa všetci traja.
Niekto poznamenal, že sa mu osobne vadí, aby na malého celu noc dýchala. Mne samej to prekáža, a aby som sa celu noc poriadne nevyspala zo strachu, že ho prilahnem. Len keď je chorý, tak si ho dá do postele, ale aj to na prvu alebo druhú noc. Potom sa tam melie, cestuje, kope. A nadranom, akonáhle zisti, že nie je u seba, tak uteká.
Jeden drobec spáva tiež vo vlastnej postieľke od narodenia a nespal s rodičmi ešte ani raz. Keď bol úplne malinký, pár týždňovový, tak to aj skúšali, najmä keď sa budil o 3. ráno a stále plakal. Nosili ho na rukách a skúšali ho dať k sebe do postele, či sa neupokojí a nezaspí tak, ale len sa metal a reval ešte viac. Dojčenie po ležiačky im tiež nešlo nikdy, vždy musela sedieť, takže to ani nemalo zmysel. Malého naučili na svoju postieľku od prvého dňa, čo sa vrátili z pôrodnice, a tiež to malo svoj efekt. V noci nepapal asi od 4. mesiacov a asi od 6. týždňa prespával celé noci (s výnimkami zúbkových nocí a iných zlých období). Odkedy dali pusu a dobrú noc, tak je to tak doteraz. Nikdy neriešili, že nechcú zaspávať, plač, vstávanie, cuckanie po nociach. Pred dvoma týždňami ho dali do svojej izbičky, boli by aj skôr, ale ešte ju pre neho nemali. Maminka to znášala horšie ako on. Ale tiež mala pocit, že keď tam fučí a otáča sa v posteli, len ho tým rozrušuje. Takto super spí. Nemala ho inak pri sebe v posteli ani keď mal ťažké noci so zúbkami a veľa sa budil. On vôbec nechcel. Ne બંને by to nezaspal. Riešia teraz práve to, že všade musia brať so sebou cestovnú postielku, lebo on inde nezaspí, iba keď má vlastný priestor. Takto im to úžasne vyhovuje. Ale vôbec neodsudzujú mamičky, ktoré spávajú s bábätkami, ak im to tak vyhovuje a sú spokojné. Ťažko je iba s tými, čo potom vyplakávajú, že to nevedia deti odnaučiť, že im plačú po nociach, sú závislé na prsníkoch a oni sa už x rokov nevyspali. Potom si povedia, že ako si naučili, tak majú. Ale komu to vyhovuje a napĺňa ho to, tak prečo nie. Hlavne nech je spokojné dieťatko aj maminka, a jasne, že aj tatinko!
Jedna z mamičiek hovorí, že jej malý spí od donesenia z pôrodnice sám vo svojej postieľke a tiež vo svojej izbe, čo staršia generácia v ich rodine nevie dodnes pochopiť. Spala s ním v jeho izbe prvý týždeň, keď boli doma, odvtedy spáva sám bez problémov. Ak je nejaký problém, počuje ho a príde za ním. Každý, ako si zariadi, tak má, ale ju by nikto nepresvedčil na spanie v spoločnej posteli. Možno to bude znieť tvrdo, ale preto, že má teraz dieťa, neznamená, že nemá nárok sa aj ona poriadne vyspať.
Niektoré mamy si myslia, že posteľ je na spanie a každý má mať svoju. Dieťatko si rýchlo zvykne. Samostatnosť je dôležitá, netvrdia, že treba nechať malé dieťa samé alebo sa hrať samé, ale spinkať by malo vedieť samo.
V jednej diskusii sa objavili aj názory, že ak dieťa rastie, je ťažké sa traja zmestiť do postele a čo potom, vyženie manžela? Môj malý zbožňoval spávať vo svojej postieľke, bolo to také jeho útočisko, tam sa vždy aj ukľudnil a naučil sa zaspávať úplne sám. Pri sebe som ho mávala len keď bol chorý. Viem, že veľa mamičiek potom nevie naučiť deti spať samé. Môj malý má teraz dva roky a tri mesiace a už mesiac spinká úplne sám vo vlastnej postieľke v izbičke. Je spokojný. Ani raz nebolo, že v noci by k nám prišiel, že sa bojí alebo čo. Takže neber to ako zhrešenie, ale keď je tvoja malá spokojná v postieľke, tak sa teš, že sa môžeš dobre vyspať bez kopancov a ťahania vlasov a pocitu, že keď sa pohneš, dieťa sa zobudí.
Jedna z mamičiek uvádza, že ju to, že má záhradu, nezbavuje povinnosti chodiť so psom na prechádzky. Musí mu poskytovať nové čuchové podnety, príležitosti na skúmanie okolia. Niektoré štvornohé zvieratá kopú nielen vo vlastnej záhrade. Väčšina z nich to robí aj počas prechádzok. Ak váš domáci miláčik patrí do tejto skupiny, dobre viete, že je to nepríjemné. Pravdepodobne ste si už viackrát museli po prechádzke čistiť topánky, pretože váš pes v snahe zahrabať exkrementy rozryl okolitú pôdu. Polovičná škoda je, ak okolitá tráva pristane len na vašich topánkach alebo nohaviciach. Možno sa vám to bude zdať kontroverzné, ale nechajte svojho psa byť sám sebou. Dôležitosť miest, kde sa váš domáci miláčik nachádza, je v prírode. Pre svoj vlastný pokoj si na prechádzky vyberajte miesta, kde váš pes nebude na nikoho hádzať špinu.
V diskusiách sa objavili aj názory, že "spalna ma ostat spalnou aj po narodeni babetka".
Pes nechce jesť, iba kopať
Téma spoločného spania s dieťaťom je veľmi individuálna a závisí od potrieb a preferencií každej rodiny. Niektoré mamy preferujú blízkosť a teplo spoločného spania, zatiaľ čo iné uprednostňujú samostatnosť dieťaťa a pokojnejší spánok pre seba. Dôležité je, aby sa rodičia rozhodli tak, aby boli spokojní všetci členovia rodiny, vrátane bábätka.
V súvislosti s témou kopania psov, tento problém často pramení z nudy, nadbytku energie alebo zo snahy získať pozornosť. Niektoré plemená majú prirodzený inštinkt na kopanie, napríklad jazvečíky alebo teriéry, ktoré sa používali na lov pod zemou. V lete sa psy môžu snažiť kopať, aby sa ochladili, pretože sa tak dostanú k chladnejšej zemi.
Ak pes kope, aby si uložil potravu alebo hračky, je to pozostatok inštinktu ich divokých predkov, ktorí si skrývali úlovky. Nuda a frustrácia sú tiež častými dôvodmi, prečo pes začne kopať. Záhrada sama o sebe nestačí, pes potrebuje dostatok pohybu a mentálnych podnetov.
Existujú rôzne spôsoby, ako riešiť problém kopania:
- Vyhradené miesto na kopanie: Vytvorte pre psa pieskovisko alebo jamu naplnenú zeminou, kde môže slobodne kopať. Do jamky môžete zakopať hračku alebo pochúťku, aby ste ho povzbudili.
- Presmerovanie pozornosti: Keď pes začne kopať na nevhodnom mieste, okamžite ho zaujmite hračkou, aportovaním alebo inou aktivitou.
- Zvýšenie fyzickej aktivity: Zabezpečte psovi dostatok pohybu a mentálnej stimulácie prostredníctvom dlhších prechádzok, hier a tréningu.
- Repelenty: Existujú spreje s prírodnými zložkami, ktoré môžu psa odradiť od kopania na určitých miestach.
- Vytvorenie prekážok: Fyzické bariéry, ako sú ploty alebo zábrany, môžu obmedziť prístup psa k citlivým oblastiam záhrady.
- Ochladenie v lete: V horúcich dňoch zabezpečte psovi dostatok tieňa a vody. Môžete mu vytvoriť aj malé jazierko alebo bazénik.
Dôležité je byť dôsledný a trpezlivý pri odnaučaní nežiaduceho správania.
Je dôležité si uvedomiť, že psy sú rôznorodé a to, čo funguje pre jedného, nemusí fungovať pre druhého. Ak problémy s kopaním pretrvávajú, je vhodné konzultovať správanie psa s veterinárnym lekárom alebo odborníkom na psie správanie.