Stredný bradáč (Standard Schnauzer) je pôvodný, najstarší variant bradáča, z ktorého vznikli neskôr dve ďalšie veľkostné kategórie - veľký (obrí) a miniatúrny bradáč. Bradáč pochádza z Nemecka, konkrétne z Bavorska a jeho história siaha až do 14. storočia, kde bol obľúbeným pomocníkom pri farme, strážnym psom, a vďaka svojej ostražitosti a všestrannosti aj ochrancom majetku. Bol známy pod názvom „Rattler“ alebo „Rat Tailer“ vďaka svojej schopnosti loviť škodcov a na dedinských hospodárstvach bol obľúbeným pomocníkom a ochrancom proti myšiam a potkanom. V minulosti sa využíval aj na ochranu kočiarov pred zlodejmi a na ochranu stád.
Názov „bradáč“ je odvodený od typického vzhľadu tohto plemena - výraznej „brady“ a „fúzov“, ktoré spolu s huňatými obočiami tvoria jeho nezameniteľný výzor. Prvý klub chovateľov bradáčov bol založený v roku 1895 v Nemecku.
Stredný bradáč je známy svojou inteligenciou, energiou a ochranným inštinktom. Patrí medzi aktívne plemená, ktoré si vyžadujú dôsledného a skúseného majiteľa. Tento pes je odvážny a nezávislý, ale zároveň hlboko lojálny svojej rodine. Bradáč sa dobre správa k deťom, ale keďže je to pes s výraznou osobnosťou, je potrebné zabezpečiť jeho správnu socializáciu už od šteňacieho veku. Voči cudzím osobám môže byť trochu rezervovaný, ale správnym vedením a socializáciou sa z neho stáva vyrovnaný pes. S inými psami vychádza dobre, najmä ak sa s nimi stretáva od mladosti.
História a pôvod
Pri pátraní o pôvode plemena bradáč a jemu spriazneného pinča je nutné vrátiť sa do doby 16 000 až 6 000 rokov p.n.l., kedy sa divoký pes začal postupne približovať človeku, a kedy v skutočnosti začal proces domestikácie psa. Niektorí kynológovia sa klonia k názoru, že korene bradáčov siahajú do doby 2 500 až 3 000 rokov pred Kristom. Vo vykopávkach z tej doby boli totiž nájdené lebky relatívne malých psov, cca 50 cm. Opierajú sa pritom o bernského zoológa T. Studera, ktorý našiel v kolových stavbách na švajčiarskych jazerách lebky psov z mladšej doby kamennej a z toho vyviedol priamu líniu pôvodu k dnešným plemenám.
Hrubosrstý pinč a hrubosrstý malý pinč, kresba J. Už okolo roku 1492 zachytil psa podobného bradáčovi na svojom obraze Albrecht Dűrer. Počiatkom 17. storočia takéhoto psa vypodobil holandský maliar Rembrandt van Rijn na jednej zo svojich malieb. Zo zachovaných obrazov vždy vyplýva, že bradáč sa nikdy nepohyboval vo vyšších spoločenských vrstvách. Bol to obyčajný dedinský pes, ktorý sa ako dobrý „potkaniar“ zdržiaval na sedliackych dvoroch a v stajniach a vďaka vernosti človeku a náklonnosti ku koňom sprevádzal a strážil furmanské vozy na cestách po Európe.
Na výstave bol stredný bradáč prvýkrát predvedený na tretej medzinárodnej výstave psov v Hannoveri v roku 1879, v roku 1880 bol vypracovaný prvý štandard. Nemeckých chovateľov upútal svojimi výraznými povahovými vlastnosťami, nenáročnosťou a odolnosťou. Do čela chovateľov sa postavil J. Berta, ktorý je považovaný za zakladateľa nielen chovu bradáčov, ale i nemeckého klubu chovateľov pinčov a bradáčov. Jeho pokračovateľom bol R. Strebel, vynikajúci chovateľ a maliar, ktorý po sebe zanechal mnoho štúdií vtedajších bradáčov.
Bradáče boli vyšľachtené na dobytčích farmách v Nemecku v 15. storočia. Patrí do rodiny pinčov a jeho hrubosrstý typ bol v roku 1917 premenovaný na bradáča. Vyskytovali sa však najviac práve v strednej veľkosti. Je to pôvodné plemeno, z ktorého sa neskôr vyvinuli malý a veľký bradáč. Boli to tzv "stajňový psi", ktorí pozorne strážili kone a hubili nežiaduce hlodavce v stajniach. Na utváranie plemena sa pričinili čierni nemeckí pudle, sivé volšpicové a drsnosrsté pinče. Cielený chov stredného bradáča začal v 19. storočí.
Vzhľad a sfarbenie
Stredný bradáč má kompaktnú a dobre stavanú postavu. Výška v kohútiku sa pohybuje medzi 45 až 50 cm, hmotnosť medzi 14 až 20 kg. Štandardný knírač je stredne veľký pes s hmotnosťou od 16 do 22 kilogramov a je skutočne štandardným kníračom: väčší ako miniatúrne psy, menší ako obri.
Knírači všetkých troch veľkostí majú niekoľko spoločných znakov plemena: hustú, priliehavú srsť čistej čiernej farby alebo farby pripomínajúcej ”korenie a soľ”, robustný, hranatý rámec a pretiahnutú hlavu s klenutým obočím a štetinatými fúzmi, ktorá rámuje oči žiariace bystrosťou.
Pre stredného bradáča bola od počiatku najdôležitejšia a najtypickejšia hrubá, relatívne priliehavá srsť, a to v najrôznejších farebných odtieňoch. Najčastejšie to bola zmiešaná farba šedá a čierna, označovaná ako korenie a soľ. Tá sa vyskytovala zhruba u 90 % všetkých vtedy zapisovaných a na výstavách predvádzaných stredných bradáčov, od svetlého až po tmavý odtieň.
Zatiaľ čo odtiene sfarbenia srsti od žltej až po hnedú boli v chove systematicky potlačované, zamerali sa niektorí nemeckí chovatelia na jedincov silno tmavo korenených, až takmer čiernych. Ich koncentrovaným spájaním došlo k celkovo čiernemu sfarbeniu stredného bradáča, ktorého ojedinelý výskyt bol už zmienený v 80. rokoch 19. storočia. Napriek tomu k prvému systematickému zapisovaniu stredných bradáčov čiernej farby došlo v Nemecku až v roku 1930. Označenie tejto farby pochádza pôvodne z textilníctva, kde označovala jemný čierno-biely kockovaný obrúsok.
Farba korenie a soľ sa u bradáčov objavuje už od samotného začiatku ich chovu. Napriek tomu, že prví bradáči korenie a soľ mali nečistú farbu s mnohými prímesami a odznakmi, bolo toto zafarbenie pomerne obľúbené. Rovnako ako všetky ostatné sfarbenia psov, je i farba korenie a soľ odvodená od pôvodného sfarbenia srsti vlka. Chemickým základom farby srsti psa i vlka sú totiž farbivá eumelanín (čierna až veľmi tmavo hnedá) a feomelanín (hnedá, červená a žltá). Podiel oboch týchto farbív v chlpe určuje výslednú farbu srsti. Farba srsti je ďalej ovplyvnená rôznymi dedičnými faktormi, z ktorých je pre sfarbenie korenie a soľ najdôležitejší tzv. aguti faktor. Ten spôsobuje uloženie farbív v chlpe v pásoch, čo spôsobuje viac či menej pravideľný krúžkový vzor každého jednotlivého chlpu. U bradáča je tvorba feomelanímu potlačená, takže pásy chlpu, ktoré by mali byť v dôsledku prítomnosti feomelanímu hnedé alebo čierne, sú bez pigmentu a javia sa ako biele. Charakteristické pre tento typ farby je, že šteňatá sa rodia veľmi tmavé a až v priebehu prvého roka života vyblednú.
Čierna srsť vznikla tak, že pôvodný kruhovitý vzor bol potlačený génovou mutáciou. U bradáčov čiernej farby je celý chlp čisto čierny. Červenkastý nádych na končatinách a na hlave niektorých čiernych bradáčov vzniká pravdepodobne oxidáciou eumelanínu. Všeobecné tvrdenie, že načervenalý odtieň srsti spôsobuje dlhý pobyt na slnku, je pravdivý len sčasti, hoci slnko oxidáciu eumelanínu podporuje. Niektorí jedinci majú teda pre vznik tohto načervenalého odtieňa genetické predpoklady. U šteniat čiernych bradáčov sa niekedy môžu objaviť jednotlivé biele chlpy alebo dokonca malé biele fliačky, a to predovšetkým na hrudi. Do veku 10 týždňov by mala byť pigmentácia ukončená.
Srsť a jej úprava
Srsť bradáčov sa skladá z pevnej priliehavej krycej srsti, tvorenej drátovitými tvrdými pesíkmi, a z krátkej jemnej podsady. Taká srsť psa výborne izoluje proti chladu, ale čiastočne i proti vysokým teplotám, je pomerne odolná voči premočeniu a príliš sa na nej nedrží špina ani nečistoty.
Zvláštnosť srsti bradáčov je, že odumreté chlpy sa neuvoľňujú samovoľne, ale zostávajú voľne upevnené v cibuľkách, a preto je nutné odumreté chlpy zo srsti pravidelne odstraňovať. Niektorí bradáči majú príliš mäkkú srsť, ktorá sa zle upravuje, neizoluje proti vode, pomaly schne, držia sa na nej nečistoty a pri pĺznutí tiež často samovoľne vypadáva. K zmäknutiu srsti tiež často dochádza, pokiaľ psa striháme namiesto trimovania.
U každej farebnej varianty sa vyskytujú špecifické problémy pri úprave srsti. U čiernych bradáčov sa môžeme pomerne často stretnúť s mäkšou srsťou. U tohto sfarbenia sa dokonca občas vyskytujú jedinci, u ktorých nie je možné rozlíšiť medzi podsadou a krycou srsťou, v takom prípade hovoríme o chýbajúcej podsade. Najviac skúseností vyžaduje úprava srsti bradáčov sfarbenia korenie a soľ. Aby bolo možné rozlíšiť charakteristické „korenenie“ musí mať srsť určitú dĺžku. Farba korenie a soľ vzniká v dôsledku bielych a čiernych pásov na jednotlivých chlpoch. Pri tejto farbe sa neodporúča strihanie, pretože v dôsledku strihania nedochádza iba k mäknutiu srsti, ale i k blednutiu farby.
Vzhľadom na hustú srsť, ktorá má tendenciu plstnatieť, je potrebné pravidelné česanie aspoň raz týždenne a špeciálne trimovanie každé tri mesiace, čo je typické pre plemená s hrubou srsťou. Pravidelná kontrola a čistenie uší a zubov je dôležitá, aby sa predchádzalo zápalom.
Strihanie bradáča
Strihanie hlavy, uší a zadku nemá nič spoločné s vyzretou srsťou. Pri strihaní hlavy, uší a zadku sa nejedná o trimovanie, ale o strihanie.
Pri úprave srsti bradáčov sfarbenia korenie a soľ je dôležité, aby mala srsť určitú dĺžku, aby bolo možné rozlíšiť charakteristické „korenenie“. Pri tejto farbe sa neodporúča strihanie, pretože v dôsledku strihania nedochádza iba k mäknutiu srsti, ale i k blednutiu farby.
Povaha a temperament
Charakter bradáčov utváral boj s nebezpečnými hlodavcami v stajniach plných koní a dobytka, neúnavné sprevádzanie pána na cestách, ťažká práca pri strážení, v záprahu alebo pri poháňaní stád, a tiež to, že už v počiatkoch čistokrvného chovu si vtedajší chovatelia kládli za podmienku zachovať bradáčom istú mieru nezávislosti, ostražitosti i odvahy.
Dnešní bradáči sú vďaka tomu inteligentní, učenliví, niekedy svojhlaví, ostražití, ale nie agresívni, verní, milujúci svoju rodinu i deti a k cudzím ľuďom rezervovaní, majú veľkú záľubu v cestovaní, so zmyslom pre zábavu až do pokročilého veku a sú nekonfliktní pri kontakte s inými zvieratami.
Väčšina bradáčov patrí ku psom, ktorí sú označovaní ako psi jedného pána. V období dospievania bradáč obvykle silno priľne k jednej osobe z rodiny, ku ktorej si vytvorí veľmi silný vzťah.
Stredný bradáč je samostatný a tvrdohlavý pes. Je veľmi inteligentný a učenlivý, a ak je správne vychovávaný, stane sa z neho verný a spoľahlivý spoločník. Tento pes vyžaduje pravidelný pohyb a zamestnanie.
Bradáč je odolný, sebavedomý, ostražitý, temperamentný, chápavý, oddaný a hravý. Všetky tieto vlastnosti môžeme pri jeho výcviku cielene využívať. K nim je však nutné pripojiť ešte jednu vlastnosť - pri správnom zaobchádzaní a vedení výcviku je bradáč veľmi verný a priateľský.
Bradáč je natoľko silnou osobnosťou, že pri príliš tvrdom spôsobe vedenia sa odmieta podriaďovať a ďalej spolupracovať. Pri výcviku bradáča musí cvičiteľ postupovať skôr hlavou než rukou. Bradáč vyžaduje výcvik, pri ktorom požadované výkony robí preto, že chce psovodovi urobiť radosť, a je za ne pochválený. Potom sa plne prejaví jeho temperament, sebavedomie, oddanosť a hravosť. Lámať bradáča silou neprináša príliš pozitívne výsledky. Bradáč je jednoducho osobnosť, ktorá chce spolupracovať, a nie sa podriaďovať, preto niektorí ľudia tvrdia, že bradáč je pri výcviku pomalý. Túto tzv. pomalosť pri výcviku bradáč svojmu majiteľovi vynahradí tým, že nacvičené nezabúda a nevyžaduje preto časté opakovanie nácviku.
Bradáč je okrem toho silno citovo viazaný na svojho psovoda a nerád sa podriaďuje iným. Preto nebol bradáč nikdy vo veľkom využívaný u bývalej Pohraničnej stráže alebo armády.
Štandardní knírači sú spoločenskí, ostražití strážcovia, nadšení naháňači veveričiek na dvore, sú dobrí k deťom a ochraňujú svojich blízkych. Štandardy sa dajú výborne vycvičiť, ak sa k nim pristupuje pevnou, ale jemnou rukou. Majitelia musia zabezpečiť odbyt pre atletický temperament a vysoko vyvinuté zmysly svojho psa. Odvážny, fúzatý štandardný šnauzer je temperamentný poľnohospodársky pes z Nemecka. Sú to niekedy svojhlaví, ale vždy spoľahliví stredne veľkí členovia rodiny plemien kníračov.
Zdravie
Bradáče vo všeobecnosti patria k veľmi zdravým plemenám. Občas sa u stredných bradáčov objaví dysplázia bedrových kĺbov. Keďže podmienkou uchovnenia je vyšetrenie na dyspláziu, je lepšie si šteňa zaobstarať z niektorej chovateľskej stanice, a tak predísť takýmto problémom.
V poslednom čase sa pomerne často vyskytuje u stredných bradáčov, teda predovšetkým u čiernych jedincov, karcinóm dlaždicového epitelu na labkách. Spinocelulárny karcinóm (SCC) môže byť opísaný ako malígny a hlavne invazívny nádor. Spinocelulárny karcinóm zvyčajne vychádza z kože okolo necha, čo vplýva na kosti a tkanivo okolo neho. U psov zvyčajne zasahuje iba jeden prst. Nádor sa môže objaviť ako malá hrčka, červeno sfarbený kus kože, alebo ako bradavica. Ako u väčšiny typov nádorov, karcinóm dlaždicových buniek sa častejšie vyskytuje u starších psov, najmä starších ako desať rokov. Liečba spočíva v chirurgickom odstránení postihnutého prsta.
Bradáč je odolné a zdravé plemeno, avšak môže byť náchylné na niektoré genetické choroby, ako sú dysplázia bedrového a lakťového kĺbu, progresívna atrofia sietnice či občasné alergie na potraviny.
Životný štýl a starostlivosť
Stredný bradáč je prispôsobivý pes a môže žiť rovnako pohodlne v mestskom byte ako na vidieku, ak má každý deň dostatok pohybu. Bez ohľadu na prostredie by mal žiť v domácnosti so svojimi ľuďmi. Pre týchto psov, o ktorých je známe, že dokážu preskočiť aj šesťmetrový plot, sa odporúča oplotený dvor.
Štandardný knírač potrebuje každý deň aspoň hodinu intenzívnej aktivity. Je to vysokoenergetický pes a mal by sa svižne venčiť minimálne trikrát denne, vždy približne 20 minút. Alebo ho môžete vziať na dve polhodinové prechádzky. Medzi ďalšie vhodné formy pohybu pre toto plemeno patrí plávanie, hra aport alebo frisbee a turistika.
Bradáč je pes pre aktívneho majiteľa, ktorý má dostatok času na každodenné dlhé prechádzky a výcvikové aktivity. Tento pes sa hodí do rodinného domu so záhradou, ale dokáže sa prispôsobiť aj životu v byte za predpokladu, že bude mať dostatok pohybu. Nie je ideálny pre časovo vyťaženého majiteľa, pretože potrebuje nielen pohyb, ale aj mentálne podnety a pravidelný kontakt s rodinou. Skúsenosti so psami sú výhodou, keďže bradáč býva tvrdohlavý a potrebuje dôsledný výcvik.
Vzhľadom na jeho energickú povahu je vhodné rozdeliť dennú dávku potravy do dvoch porcií, čo pomôže predchádzať nadváhe a podporí zdravé trávenie.
