Helénizmus je historické obdobie starovekých dejín, ktoré sa vyznačuje šírením gréckej antickej kultúry, jej napodobňovaním a syntézou s miestnymi tradíciami. Toto obdobie sa začína výbojmi Alexandra III. Veľkého (resp. dobytím Perzskej ríše) a vytvorením obrovskej ríše siahajúcej až po hranice Indie. Končí sa pripojením ptolemaiovského Egypta, ako poslednej z helenistických ríš, k Rímskej ríši v roku 30 pred n. l. Termín helenizmus vytvoril a prvýkrát použil v 19. storočí nemecký historik J. G. Droysen.
Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) prevzali správu nad jednotlivými územnosprávnymi jednotkami (diadochiami) jeho ríše vojenskí velitelia (diadochovia). Títo velitelia, ako Antipatros v Macedónii, Lysimachos v Trácii, Antigonos I. Monofthalmos v Lýkii, Pamfýlii a vo Veľkej Frýgii, Ptolemaios I. Sótér v Egypte a Seleukos I. Nikator v Babylonii, sa postupne začali presadzovať ako nezávislí vládcovia. Hoci jednota ríše mala byť formálne zachovaná, začali medzi sebou bojovať o rozsah spravovaných území. V roku 306 pred n. l. prijal Antigonos I. Monofthalmos pre seba a syna Démétria I. Poliorkéta kráľovský titul, čím sa začala éra helenistických kráľovstiev.
Po bitke pri Ipse (301 pred n. l.), v ktorej Seleukos I. Nikator porazil Antigona I. Monofthalma, a po Kassandrovej smrti (298 pred n. l.) zostali traja hlavné mocenské centrá: Antigonovci v Macedónii, Seleukovci v Prednej Ázii a Ptolemaiovci v Egypte. Okrem nich existovali ďalšie, menšie štáty ovplyvnené helenizmom, ako napríklad Bitýnia, Kapadócia, Pontská ríša, Partská ríša a Pergamská ríša s vládnucou dynastiou Attalovcov. Obdobie mocenskej rovnováhy a kultúrneho rozmachu bolo narušené macedónskymi a sýrskymi vojnami koncom 3. a začiatkom 2. stor. pred n. l., ktoré viedli k konfliktom medzi helenistickými štátmi a k prvým rozporom s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V priebehu 2. a 1. stor. pred n. l. helenistické štáty postupne stratili svoju samostatnosť.
Kultúrna expanzia a syntéza
Helenizmus nie je len politickým a vojenským obdobím, ale predovšetkým kultúrnym fenoménom. Vyznačuje sa bezprecedentnou expanziou gréckeho spôsobu života, umenia a civilizácie do celého vtedajšieho známeho sveta. V globalizujúcom sa helenistickom svete dochádzalo k syntéze gréckych a negréckych prvkov, pričom grécky živel mal výraznú prevahu. Spojovacím jazykom sa stala tzv. všeobecná gréčtina koiné.
Ťažisko kultúrneho a intelektuálneho života sa vďaka podpore helenistických vladárov presúvalo na východ. Okrem Atén, ktoré si udržali pozíciu centra filozofického diania, a ostrova Rodos, vyrástli v monarchiách nástupcov Alexandra III. Veľkého nové kultúrne centrá. Z nich obzvlášť dôležité boli Antiochia v seleukovskej Sýrii, Pergamon v kráľovstve Attalovcov na západe Malej Ázie a Alexandria v ptolemaiovskom Egypte. V týchto centrách sa rozvíjalo umenie, zberateľská činnosť a vzdelanosť sa stávala prístupnejšou aj pre širšie spoločenské vrstvy.
Zakladali sa rozsiahle knižnice, ako napríklad Alexandrijská knižnica, pri ktorých sa sústreďoval vedecký život (napr. Museion v Alexandrii). Rozvíjali sa nové vedné odbory, objavovali sa nové poznatky v astronómii (Aristarchova sústava), matematike (Apollónios z Pergy, Hérón z Alexandrie), mechanike (Archimedes zo Syrakúz, Ktésibios a jeho žiak Filón z Byzantia), geometrii (Euklides z Alexandrie), zemepise (Eratosthenés z Kyrény), medicíne (Erasistratos) a iných oblastiach. Rozvíjalo sa aj dejepisectvo, pričom Polybios reprezentoval pragmatickú históriu.
Filozofia a zmena myslenia
Zmenil sa tematický záber filozofickej reflexie sveta a človeka. Človek už nebol bytostne napojený na mestský štát (polis) a v určitom zmysle obmedzený jeho hranicami, ale stával sa svetoobčanom (kosmopolités) hľadajúcim svoje šťastie vo vlastnej autonómnej a slobodnej ľudskej bytosti. Objavili sa progresívne myšlienky rovnoprávnosti Grékov a barbarov, mužov a žien, slobodných a otrokov, čo napokon vhodne využilo vznikajúce kresťanstvo.
V filozofii dominovali tri hlavné školy: stoicizmus, skepticizmus a epikureizmus. Starí stoici vytvorili prepracovaný obraz sveta riadeného univerzálnym racionálnym princípom (logos), ktorý je zárukou prozreteľného usporiadania kozmu. Stredný stoicizmus prispel k preneseniu stoických myšlienok do prostredia rímskych intelektuálov. Skepticizmus sa dynamicky rozvíjal v argumentačnom zápase so stoicizmom. Epikureizmus rozvíjal atomistický obraz sveta a vypracoval zaujímavé filozofické riešenia.
Umenie a architektúra
Architektúra sa prispôsobovala novému prostrediu a požiadavkám, pričom čerpala z klasického dedičstva. Tradičná principiálnosť ustúpila individualizmu, dekoratívnosti a voľným kombináciám tradičných gréckych slohov. Dôraz sa kládol na zvýšenie efektu kontrastu medzi stavbou a okolitým prostredím i na dekoratívne riešenie fasád.
Prestavovali sa existujúce mestá a vznikali nové, predovšetkým na východe, ako Alexandria, Antiochia a Pergamon. Pri novozakladaných mestách sa uplatňovali cieľavedomé urbanistické koncepcie, vzorom sa stal tzv. hippodámsky systém. Prínosom helenistických miest bola dobrá orientácia a vybavenosť, vrátane kanalizácie. Zvýšený dôraz na súkromný život sa prejavil v stavbe prepychovejších obytných domov budovaných okolo ústredného nádvoria (peristyl). Mimoriadna pozornosť bola venovaná centru mesta (agora), kde sa bežným architektonickým prvkom stalo stĺporadie (stoa).
Charakteristickými znakmi spoločenských stavieb sa stala monumentalita a výtvarnosť. Budovali sa divadlá, štadióny a chrámy, ktoré zväčšovali svoje rozmery. Novými typologickými druhmi boli knižnice, prístavné stavby (napr. maják na ostrove Faros v Alexandrii) a rozsiahle paláce. Samostatnou monumentálnou stavbou sa stal oltár na samostatnej terase akropoly so stĺpovou kolonádou a veľkolepou sochárskou výzdobou (napr. Diov oltár v Pergame).
Literatúra a veda
Literatúra niesla pečať učenosti a bola určená pre elitu. Nové cesty hľadala epická poézia, v ktorej sa objavili subjektívne ľúbostné motívy a formálne precízne kratšie útvary (epyllion). Šírila sa náučná epika a v lyrike prevládal epigram a učenejšia elégia. Rozvíjali sa aj rôzne básnické hračky (paignia).
Žánrové spektrum rozšírila bukolická, čiže pastorálna idyla (Theokritos) ako výraz túžby po úniku z mestskej civilizácie do prírody. Pestré námety zo života pertraktovali mimiamby, čiže literárne mimy vo veršoch. Na javisku sa čoraz väčšmi presadzovali mimos a fraška. V Alexandrii sa konali súťaže tragikov, zatiaľ čo v Aténach vznikla tzv. nová atická komédia (Menandros), ktorá silno ovplyvnila rímskych autorov.
V rečníctve sa presadil prezdobený „ázijský“ štýl (azianizmus). Ako zábavná próza sa uplatnila novela a vznikol román. V dejepisectve prevážili estetické hľadiská a pozornosť sa upriamovala na lokálne dejiny a osobnosť Alexandra III. Veľkého. Sicílčan Timaios zaviedol datovanie podľa olympiád.
Helenistická éra: Kultúra a vplyv | Grécka kultúra sa rozšírila po Alexandrových výbojoch
V gramatike vynikol Dionysios Thrax, v geometrii Euklides z Alexandrie. Väčšina odbornej literatúry sa však stratila, prípadne ju zužitkovali neskorší autori.
Náboženstvo a umenie
Náboženstvo helenistického obdobia predstavuje súhrn viery jednotlivcov a kolektívov. Tradičné grécke náboženstvo bolo ovplyvnené rozvojom filozofie a náboženskými predstavami blízkovýchodných štátov. Klasické antropomorfné predstavy nahradili predstavy abstraktných božstiev ovplyvnených filozofiou (Eiréné - mier, Diké - právo, Niké - víťazstvo, Tyché - osud). Umocnili sa predstavy o posmrtnom živote či o jeho úplnom odmietaní, ako aj o možnosti záchrany duše (mystériá).
Polyteizmus čiastočne zatlačili henoteistické a monoteistické predstavy. Typickými prejavmi boli časté náboženské obrady a slávnosti, vznikali nové náboženské spolky a kultové strediská. V Grécku sa šírili orientálne kulty a uskutočňovali sa magické obrady, pričom grécke náboženské predstavy ovplyvňovali východné krajiny. Výsledkom splývania orientálnych a gréckych náboženských predstáv (synkretizmus) bol zrod nového boha Sarapida.
Pre výtvarné umenie sú charakteristické simultánna existencia a expanzia mnohých, často protichodných štýlov a slohov. Výrazne sa rozšíril počet tém a námetov. Sochárstvo nadviazalo najmä na Praxitelove a Lysippove diela. Významné sochárske školy pôsobili v Aténach, Sikyóne, Alexandrii a Pergame. Vrcholným sochárskym dielom bol napríklad Rodský kolos od Charesa z Lindosu.
tags: #nemecka #doga #helenisticke #obdobie