Líška hrdzavá, známa aj ako líška obyčajná (lat. Vulpes vulpes), je najznámejším druhom líšky na svete a patrí medzi bežné, stredne veľké predátory z čeľade psovitých šeliem. Obýva celú Holarktídu, teda Európu, Áziu, severnú Afriku a Severnú Ameriku. Vyskytuje sa prakticky vo všetkých typoch biotopov, kde si môže nájsť úkryt a potravu, od púští a tundier až po mestské a prímestské oblasti.
Vzhľad a telem
Telo líšky hrdzavej je dlhé až 1,3 metra, z čoho 40 centimetrov pripadá na chvost. Výška v záhlaví sa pohybuje okolo 35-38 cm a váha zvyčajne 7-10 kilogramov, hoci mimoriadne vyvinuté jedince môžu vážiť až 12-13 kg. Hlava je široká s plochým čelom, papuľa je dlhá a tenká, oči šikmé a uši vzpriamené, pri koreni širšie a navrchu zašpicatené. Kožušina je veľmi hustá, bohatá a mäkká.
Základné sfarbenie líšky obyčajnej je plavo šedastočervené až hrdzavo-červené so striebristým nádychom, čo sa zhoduje s farbou pôdy. Vyskytujú sa však aj bledšie a tmavšie varianty, pričom tmavšie sa nazývajú uhliarky. Brucho býva zvyčajne biele. Na zadných končatinách býva sfarbenie tmavšie. Papuľa je špicatá, hlava široká a trojuholníkové uši dodávajú líščej tvári typický vzhľad. V zimnej srsti sa najviac cení striebristý nádych a husté osrstenie huňatého chvosta. Mláďatá do ôsmich mesiacov bývajú sivasté.
Rozšírenie a biotop
Líška hrdzavá obýva Európu, Áziu, severnú Afriku a Severnú Ameriku. Z 35 geografických rás palearktickej oblasti žije u nás líška hrdzavá európska (Vulpes vulpes crucigera), rozšírená vo veľkej časti Európy. Vyskytuje sa prakticky vo všetkých biotopoch, kde si môže nájsť úkryt a potravu, a to aj v mestách a priľahlých oblastiach. Táto prispôsobivosť jej umožňuje prežiť v rôznych podmienkach, od divočiny až po ľudské osídlenia.
Počas zimy lovia líšky v noci a keď majú mláďatá, aj počas dňa. Za tmy navštevujú líšky mnohé osídlené oblasti a často ich vidno aj pri kontajneroch či ako lovia zo psích misiek. Vzhľadom na svoju inteligenciu a bystrosti dokážu uniknúť prenasledovaniu a často sú plaché voči ľuďom.
Životný štýl a sociálne správanie
Líška je samotársky a túlavý živočích; pospolito žije iba matka s mláďatami alebo niekoľko súrodencov. Väčšinu pobytu trávi vo svojom brlohu, ktorý si líška vyhrabáva na slnečných svahoch a často má rozvetvenú sústavu chodieb s viacerými východmi. Brloh môže byť v hĺbke 5-6 metrov a cítiť z neho typický líščí zápach. Otvor podzemnej nory má priemer väčší ako 20 cm a býva s čerstvo vyhrabanou zeminou pred vchodom. Ak si brloh vyhrabala sama, býva jednoduchší, s jedným otvorom okolo 25 cm a dvoma komorami - ležiskom a zásobárňou potravy.
V období rozmnožovania si vyhrabáva hlboké nory alebo používa brlohy jazvecov. Samce i samice dospievajú pohlavne vo veku približne 10 mesiacov. Pária sa v januári až februári, pričom samce zvádzajú o samice boje. Gravidita trvá 55 dní a vrh môže mať od 1 do 11 mláďat, pričom priemer je okolo 5. Mláďatá sa prvýkrát odvážia ísť von samé vo veku 4-5 týždňov. Oči sa im otvárajú asi po 2 týždňoch a cicajú 7-8 týždňov. Keď trocha odrastú, radi sa slnia a hrajú pred brlohom. Samec zostáva pri samici aj počas výchovy mláďat a pomáha zaobstarať potravu. Koncom jesene sa však rodina rozpadá.
Potrava a stravovacie návyky
Hlavnou potravou líšky sú menšie cicavce, najmä hraboše. Okrem nich sa živia aj krtmi, chrčkami poľnými a sysľmi pasienkovými. Vtáky tvoria ďalšiu významnú zložku potravy. Rastliny a ich plody sú tiež dôležitou súčasťou ich jedálneho lístka. Líšky sa v malej miere živia aj bezstavovcami a často navštevujú poľné kultúry. Môžu uloviť aj väčšiu korisť, dokonca aj srnčatá. V ich jedálničku je však aj ovocie a odpad z domácnosti, preto ich možno zaradiť medzi všežravce. Často navštevujú hydinové dvory a spôsobujú škody na zajacoch, sliepkach a bažantoch. Ak nie je hladná, uloží jedlo do skrýše a neskôr ho zje. Líška obyčajná zje 0,5-1 kg mäsa denne.
Rovnako ako iné predátory, líšky lovia najmä za súmraku a v noci, no pri dostatočnej potrave môžu loviť aj cez deň. Pri rýchlom behu líška skáče dlhými skokmi, pričom zadné nohy vysúva dopredu a vytvára tvar lichobežníka; pri behu na snehu zanecháva aj stopu chvosta. Pohlavne dospelé líšky sa často zväčšujú v oblasti svojho revíru, ktorého veľkosť môže byť 2,5-15 km².
Hlas a komunikácia
Líšky majú širokú škálu hlasov; u dospelých líšok rozlišujeme približne 12, u mláďat 7-8. Väčšina hlasov patrí medzi kontaktné alebo interaktívne hlasy. Zvláštnym znakom je ich schopnosť vydávať až 28 rôznych zvukov a ľahká identifikácia líšky podľa hlasu samotného jedinca. Komunikácia zahŕňa aj pachové značky a postoj tela, pričom v období párenia hlavne vokalizuje samica, aby prilákala samca.
Zdravotné riziká a životné významy
Líška hrdzavá je jedným z hlavných prenášačov besnoty a podľa overených prípadov aj mimoriadne nebezpečnej alveolárnej echinokokózy. Pri sťahovaní koží z ulovených líšok bez ochrany rúk hrozí nákaza leptospirózou; prvky vyvolávajúce toxoplazmózu sa môžu preniesť na človeka. Väčšina bežných kontaktov s líškou je však bezpečná, keďže tieto zvieratá sú často plaché a snažia sa vyhnúť kontaktu s ľuďmi. Ak sú podozrenia na nezvyčajné správanie, odporúňa sa vyhnúť kontaktu a nezasahovať do ich prostredia.
Ostatné poznámky a curiosities
Odtlačok labky líšky je oválny, s jedným vankúšikom a štyrmi odtlačkami pazúrov, s dĺžkou približne 5 cm a šírkou 4-4,5 cm. Líšky sú veľmi tajomné zvieratá a veľmi inteligentné, podobné našim domácim miláčikom, mačkám a psom. Rovnako ako psy majú výborný čuch a lecké schopnosti, sú plaché, no zároveň zvedavé a hyperaktívne, hlavne keď oddychujú. V súvislosti s ich významom v prírode plnia úlohu regulátorov populácií hlodavcov a iných drobných živočíchov.
