Faktom je, že neexistuje iné zviera, ktoré by bolo natoľko späté človekom a ktoré by takým rôznorodým spôsobom pomáhalo svojmu dvojnohému pánovi. Už od najranejších čias stoja pri človeku poľovný pes a domáci strážca, neskôr sa objavujú ovčiarske psy a iné rasy pracovných psov, napríklad ťažné psy a psy ťahajúce sane. Najstarším nálezom, ktorý potvrdzuje chov psov na území dnešnej Bratislavy, je kostra z roku 50 pred Kr., spojená s Keltmi. Psí miláčikovia chovaní pre zábavu sa v zámožnejších spoločenských vrstvách objavili už v rímskom období. Chov luxusných a bytových psov bol po stáročia privilégiom panovníckych rodov, aristokracie a neskôr bohatších meštianskych rodín.
Napríklad miniatúra v korvínke, ktorá pochádza približne z roku 1490, dokazuje, že kráľ Matej Korvín a kráľovná Beatrix mali tiež svojho domáceho miláčika - stredne veľkého psa svetlej farby, ktorý podľa obrazového svedectva zaujímal vznešené miesto na červenej zamatovej poduške v trónnej sieni. Zachovala sa aj zmienka o mimoriadne inteligentnom a vernom psovi Františka II. Rákócziho menom Roland, ktorý sa tešil veľkej úcte. Obľúbeného rodinného jazvečíka nechal zvečniť aj Dionýz Andrássy: dal mu osadiť sochu, ktorá sa nachádza v parku mauzólea Andrássyovcov v Krásnohoskom Podhradí. Pamätník je dielom Alojza Stróbla a na jeho podstavci figuruje nápis: „TREUE UM TREUE 1890 - 1910“ („Vernosť za vernosť 1890 - 1910“).
Chov psov zo záľuby, ale najmä ako členov rodiny, sa masovo rozšíril koncom 19. a začiatkom 20. storočia, preto aj séria článkov o začiatkoch chovu psov v prostredí prešporského meštianstva zachytáva práve toto obdobie. V rovnakom čase sa začal moderný chov psov aj v Budapešti a iných mestách. Do domácností a bytov príslušníkov strednej vrstvy sa v čoraz väčšom počte začali sťahovať jazvečíky, maltézske psy, foxteriéry - najčastejšie ako spoločníci detí pri hrách alebo ako „zaháňači“ samoty v príbytkoch starých dám. „Urbanizácia“ psov však prinášala aj nejeden problém.
Časť týchto problémov v podobe psích výkalov, špatiacich ulíc, štekotu a privádzajúceho susedov do šialenstva alebo nevychovaných psov v kaviarňach, ktoré boli večnou témou dobovej tlače, sa nám môže zdať aj v 21. storočí. Ale najväčším tromfom v rukách odporcov chovu psov v mestách bola vtedy ešte mimoriadne nebezpečná besnota, šírená (aj) prostredníctvom psov. A hoci vakcínu proti besnote vyvinul Louis Pasteur už v roku 1885, povinné očkovanie psov v Maďarsku zaviedli až v medzivojnovom období.
Keďže na prelome storočí rástol počet psov v mestách a s ním aj počet prípadov besnoty, ich chov bol obmedzovaný nariadeniami. V sedemdesiatych - osemdesiatych rokoch 19. storočia zaviedli vo väčšine uhorských miest daň za psa, nariadili povinné vyšetrenia u veterinára, povinnosť používať vôdzku a náhubok. Nemožno však zamlčať ani pozitíva urbanizácie psov. S nárastom obyvateľstva v mestách a s vznikom chudobných štvrtí v blízkosti fabrík začali pribúdať aj kriminálne činy. Polícia si uvedomovala, že čuch psov a ich pomoc pri objasňovaní trestných činov je neoceniteľná, a preto sa začal institucionalizovaný výcvik policajných psov. Prvú prehliadku a skúšku policajných psov v Uhorsku zorganizovali 11. júna 1911 v Prešporku.
Pod vplyvom novej módy držania psov v mestách sa štvornohí členovia rodín objavovali stále častejšie v rôznych zábavných žánroch a produkciách - od humorných fejtónov po kinofilm. Medzi pozitívami treba spomenúť aj to, že hnutie na ochranu zvierat, ktoré sa začalo rozvíjať na prelome storočí, podporovali zrejme oveľa štedrejšie dámy a páni s domácimi miláčikmi než ich súčasníci, ktorí k psom zaujímali ľahostajný či dokonca pohŕdavý postoj.
Počas prvej svetovej vojny psy plnili dôležitú úlohu na fronte - prieskumníci, sprostredkovatelia správ a hlavne pomocníci v útvaroch Červeného kríža. Psy Červenej hviezdy vypátrali a zachránili v prestávkach bojov desaťtisíce ranených. Koncom vojny sa v Európe začalo s inštitucionalizovaným výcvikom vodiacich psov. Išlo o reakciu na potreby vojakov, ktorí prišli o zrak počas plynových útokov.
1. časť: Začiatky moderného chovu psov v Prešporku
„Musí sa nechať, že v Prešporku sa máme pod psa. Nikde na svete nenájdeme pokope toľko psov ako u nás. Táto rola mesta bola vnímaná ako bohatstvo až Konštantínopol ho mohol závidieť.“
Úryvok z článku Psia mizéria (Nyugatmagyarországi Hiradó, 1901) ukazuje, že v Prešporku bolo niekedy priveľa psov na meter štvorcový. Počet psov na mesto postupne rastol, no skutočný pomer v roku 1900 bol jeden oficiálne prihlásený pes na 59 obyvateľov a v roku 1916 jeden pes na približne 57 obyvateľov. V porovnaní s Parížom a Viedňou to neboli čísla, ktoré by potvrdzovali dojem „psieho Eldoráda“.
Chov menších rás v bytoch sa rozšíril medzi strednú meštiacku vrstvu. Ako píše Gábor Gyáni, odhad začiatkom 20. storočia bol, že každá tretia až polovica domácností mala psa, čo svedčí o rozšírenom spoločenskom zvyku. Kabelkové psy boli skôr doménou starších bezdetných párov a bohatých žien zo zámožných rodín. ZUS uverejnil fejtón Mozesa Gaála, ktorý popisuje ideálny život psa Piciho a jeho milovanej paničky.
V roku 1898 ZUS uverejnil filipiky proti psom. Csakszi a Zsipszi sa obúvajú do mazaných „psích mám“, ktoré údajne porušujú cudnosť, čo odráža dobu a atletizáciu spoločenského postoja k zvieratám. Správny postoj ochrancov zvierat vznikol aj v stanovisku Krajinského spolku ochrancov zvierat: prehnané rozmaznávanie vedie k útokom na hnutie za ochranu zvierat.
Odborné články zozbierané v roku 1909 v časopise Ochrana zvierat v týchto dobách rozoberajú správnu výživu psov a varujú pred nekvalitnými potravinami. Fattingerova „placka pre psy“ bola prezentovaná ako reklamný produkt, no jej vysoká cena ju robila prakticky pre bežných psov neekonomickou. Skladové zoznamy v Prešporku, napríklad Ernest Dworak či Imre Molnár, dosvedčujú rozmiestnenie obchodov so psou výživou.
Najdôležitejšie lokality na venčenie psov boli korzo medzi Michalskou bránou a Promenádou (dnešné Hviezdoslavovo námestie), Aupark ( dnešný Sad Janka Kráľa) a Horský park. Venčenie bolo často povinnosťou služobníctva, no niekedy si pán psov sám vychutnal prechádzku. Sťažnosti obyvateľov na psie exkrementy a deštrukciu kvetinových záhonov ukazujú, že starostlivosť o verejný priestor bola dlhodobo problémom mesta.
Ale aj v tejto dobe existovali pozitíva urbanizácie: psi pomáhali v boji proti zločinu, vyučovali policajtov a prispievali k bezpečnosti mesta. V Príhodoch z prelomu storočia sa objavujú aj fenomény ako psie súťaže a kultúrny význam psov v zábave či na filme, čo odráža novú spoločenskú rolu psov ako členov rodiny a spoločníkov v zábavných odvetviach.
Besnota, zákony a ochrana zvierat
Besnota bola hlavnou hrozbou a najväčším argumentom odporcov chovu psov v mestách. Aj keď Pasteur vyvinul očkovanie, pravidelné očkovanie psov v Maďarsku bolo zavedené až v medzivojnovom období. Z týchto dôvodov vznikli nariadenia, ktoré obmedzovali chov a pohyb psov, čo v mestách spôsobovalo vážne spoločenské a hygienické dilemy.
Na začiatku 20. storočia sa objavujú prvé pokusy o oficiálne vedenie evidencie psov a kontrolu ich pohybu. V časoch ťahu medzi modernizáciou a ochranným dohľadom nad zvieratami sa objavujú aj nové formy sociálneho a právneho štandardu voči domácim miláčikom.
Parádne video zobrazuje policajných psov v akcii
V tretej a štvrtej časti našej série sa ešte dotkneme besnoty a nariadení, ktoré s ňou súviseli, hľadáme súvislosti s dobovými incidentmi ochranárov zvierat a popisujeme aj životný príbeh psov v chudobnejších štvrtiach mesta. Nezabudneme na prvé policajné psy v Prešporku a na prvú prehliadku policajných psov v Uhorsku, ako aj na psy, ktoré slúžili na fronte počas prvej svetovej vojny a zostali v Prešporku.
Figurujúce príbehy a moderné odkaz
Legenda o veľkom čiernom psovi so zlatým kľúčikom na krku v Bratislave sa odráža v príbehoch, ktoré prešli do obdobia Druhej svetovej vojny a do rozprávania o vojenských hrdinoch ako Gustáv Wendrinský, ktorého úloha v protitankovom delostrelectve mu priniesla prezývku „Krutý pes z Prešporku“. Historické zápisy opisujú jeho odhodlanie, odvahu aj tragický koniec počas bojov o Budapešť a jeho povesť medzi jednotkami.
„Tschaunkerl“ - menovo sprevádza legenda v dávnych časoch a dodnes pripomína, ako psy a ľudia dokázali spolupracovať v extrémnych situáciách. V dnešnej spoločnosti majú psy stále výraznú úlohu ako spoločníci, terapeuti a súčasní pomocníci pri hľadaní a záchrane ľudí.