Vyzerá to dobre!"Prenajímateľ pôvodne zakázané vopred, pokiaľ ide o návštevné miestnosti moje srdce cíti nesvoj, ale vidieť taký pekný izba, nálada sa náhle stúpa.Okamžite som začal vlámaniu hliadkové miestnosti.Kúpeľňa, WC, jedáleň, obývačka ,;A tam je veľká diera na stenu ·· ·· Big veľká dieru! ?You "ako sa stena zlomí veľkú dieru!?"You "Medzi také základné vedľa na · jasne ·"? ? ? "Wang!"You "· mať tamkoho?"? ? ? "Teší ma, majiteľ ♪"You "Huh ...?"? ? ? "Volám sa Sakura tanec Aikawa"Sakura tanec "Odo dneška som tvoja psa."Sakura tanec "mnoho rád ♪"You "atď. · U Čo to znamená ...?"Nespomínam si takú krásnu dievčinu, keď sa pes držal a ·Pochopiť tento bod, som nemal ten koníček!Ta dievča jednoducho ako hobby maznáčik je ...Ah?Domáce zvieratá? ?Vaša "Ach!"Myslím, že o tom.Pri podpise zmluvy, je tam jeden Som veľmi znepokojený podmienkami.[Mája] nie domáce zvieratá, ale [sú] · DomáceNečakal som, že v skutočnosti [mať] · Domáce▪ Odporúčaná· Chcete tep. Ak Meng Meng da· Chcete roztomilá sestra Lori.
Juraj, pôvodom z Bratislavy, vysoký, urastený muž vo veku 45 rokov, nezadaný, sa zúčastnil kongresu vo Viedni. Vo vzduchu bolo cítiť jar, vládlo teplé a slnečné počasie. Dôležitejší ako samotný kongres bol pre Juraja fakt, že mohol opäť stráviť zopár dní vo Viedni, v meste, v ktorom prežil detstvo a mladosť. Jeho rodičia tu kedysi pracovali ako vedci a keď sa o tejto ceste dozvedeli, hneď ho pozvali na návštevu a zavalili množstvom ľudí a adries, ktoré určite nesmie vynechať. Už dlho pred odletom si Juraj skúšal predstaviť, ako sa Viedeň odvtedy asi zmenila. S istotou však vedel, že jeho srdcovou záležitosťou bude zájsť do okrsku v mestskej časti Josefstadt, v ktorom vyrastal.
Cesta do detstvaL
Len čo mal za sebou všetky pracovné povinnosti, vybral sa Juraj presne tam. S rastúcim vzrušením kráčal hore ulicou Josefstädter Straße, ktorá sa tiahne malou, stredostavovskou časťou mesta od východu na západ. Cítil, ako sa mu rozbúšilo srdce, keď prechádzal okolo výkladných skríň, ktoré ho sprevádzali už ako malého chlapca. Ešte aj električka hlasno zazvonila akoby práve pre neho.Ked odbočil do ulice Lange Gasse, v ktorej kedysi býval s rodičmi, privítali ho dobre známe, nízke barokové domy s klenutými bránami. Reštaurácia na rohu síce mala novo natretú fasádu, nestratila však nič zo svojej starosvetskej atmosféry. Juraja zaskočilo dojatie, ktoré v ňom vyvolali tieto mlčanlivé staré domy. Náhle mu pred očami plynulo všetko, čo tu prežil a čo mu odvtedy priniesol život. Zaplavili ho silné emócie, do očí mu vbehli slzy.
Nová dlažbaKeď sa Juraj trochu upokojil a prestal prudko dýchať, poobzeral sa dôkladnejšie a videl, ako veľmi sa Lange Gasse medzičasom zmenila.Dlažobné kocky nahradili asfalt, bolo tu oveľa menej áut a všade zeleň. Priamo na chodníku sa rozložila kaviarnička s pestrofarebnými stolmi a stoličkami. Celá ulica bola od jedného okraja k druhému vydláždená bez výškových rozdielov. Teraz bola viac námestím ako ulicou, či skôr niečím medzi tým. Všetko tu bolo odrazu pokojnejšie, ako v tichej vidieckej uličke. Neuveriteľné. Juraj by síce najviac ocenil, keby všetko ostalo presne tak, ako si to pamätal spred 25 rokov, videl však, že zmeny ulici prospeli a že teraz je dokonca ešte krajšia ako v minulosti.
Dievča v kaviarniStál pred domom, ktorého bránou kedysi dennodenne prechádzal. Vôbec sa nezmenila. V jej skryte kedysi, ešte ako malý školáčik, rýchlo cmúľal posledné šumivé cukríky, kým vybehol po schodoch do bytu.Pri tej istej bráne stál ako zbitý pes, keď mal prvé rande s dievčaťom. Bola to Júlia, jeho prvá veľká láska, stretli sa vtedy v kaviarni Strozzi hneď za rohom. Nikdy by mu nenapadlo, že mu Júlia ako prvé oznámi, že je pre ňu pristarý a že sa s ním už nebude stretávať. A on nevedel nájsť správne slová, iba mlčal, hanbil sa a napokon jej ešte aj zaplatil jablkový džús. Radšej nemal Júliu nikdy stretnúť. Odvtedy bolo pre neho všetko, čo súviselo so ženami, jedna veľká trauma. Alebo si to len nahováral?
Dávny susedJuraj hľadal na domovom vrátnikovi meno "Wranek". Stisol zvonček. Na druhom konci sa ozval mužský hlas."To som ja, Juraj. Si to ty, Štefan?""Juraj? Náš Juraj?! "Obaja priatelia z detstva si padli do náručia, objímali sa okolo pliec a uťahovali si zo svojho zovňajšku. V dôvernom rozhovore prešli z predizby do obývačky. Mali si čo povedať. Času bolo málo, lebo Štefan už mal na večer dohodnutý program. Keď Štefan ukazoval Jurajovi byt, nazreli aj do detskej izby, v ktorej sa kedysi spolu celé hodiny hrali a stále im nebolo dosť. Teraz to bolo kráľovstvo Štefanovej dcéry Lily.A ako to vyzerá s deťmi u Juraja? Najprv by vraj potreboval ženu."
Ešte stále si sa nespamätal z Júlie?", pokúsil sa Štefan o žart."Chceš, aby som odišiel?", zastavil ho Juraj, "hovorme radšej o niečom inom."Zóna plná nádejeŠtefan už radšej nezabŕdal a zmenil tému. "Ako sa ti páči naša nová stretávacia zóna?""Čo?""Nová stretávacia zóna, celkom zmenená ulica Lange Gasse.""Nuž … hej, áno, podľa mňa je to dobré, veľmi dobré.""Ani si nevieš predstaviť, koľko presviedčania bolo treba na presadenie tohto projektu. Ľudia sa obávali, že sa už nedostanú autom k vlastnému domu a že si nenájdu parkovacie miesto."Juraj otvoril oblok."Ale v rámci miestneho referenda napokon 56 percent obyvateľov hlasovalo za stretávaciu zónu." Štefan sa rozžiaril."Tá premena sa naozaj podarila", povedal Juraj, ktorý sledoval dianie na ulici. "Kto vie, možno v tejto stretávacej zóne ešte raz stretnem ženu môjho života? Všetko je možné…"
Jablkový džús"Niečo ti navrhnem", odvetil Štefan, "dnes večer sa mám dole v gréckej reštaurácii stretnúť s mojou kamarátkou Sarah. Poď a pridaj sa k nám, zoznámim vás. Mám pocit, že by ste si mohli padnúť do oka.""Dnes večer? Nie, tak som to naozaj nemyslel.""Čo si, určite bude zábava.""Možno pre teba. Fakt nie. Dnes večer sa mi nechce, radšej si zaspomínam.""Juraj! Tu a teraz si uprostred stre-tá-va-cej zóny! Je tak jedinečná, že sa tu dokonca ľudia, ktorí inak nespravia krok bez auta, dokážu nehádať s vášnivými cyklistami. A naopak! V stretávacej zóne sa dejú veci, o ktorých sa ti inde ani nesníva! Takú šancu predsa nezahodíš!"
Juraj sa rozosmial. "Ty si sa vôbec nezmenil, Štefan. Poď na moju hruď. Idem s tebou!"
Juraj a Štefan si päť minút pred devätnástou hodinou sadli k stolu v reštaurácii Trilogie a ako prvé si objednali niečo na pitie. O desať minút neskôr vkročila do podniku Sarah a o chvíľu bolo všetko jasné. Také beštiálne správanie ku živému tvorovi, sa len tak u nás nevidí. Zrejme opití asociáli narezali psíkovi hrdlo, lebo ho chceli usmrtiť. Po niekoľkých hodinách stále živú sučku uviazali ku obchodnému domu. Našťastie si ju všimli dobrí ľudia. Pes sa po pár mesiacoch v útulku v Liptovskom Mikuláši dostal z najhoršieho. trápenie ubolenej sučky sa však neskončilo... Hektorka následne ochrnula na zadné labky. Ale ani to ju nezlomilo a pomocou špeciálneho vozíka behá ďalej a hľadá si nový domov s trpezlivými a láskavými ľuďmi. Podrezané hrdloPracovníci útulku zažili už kadečo, no tak zúbožené zviera ešte nemali. Hektorku našli všímaví ľudia v žalostnom stave a s podrezaným hrdlom. "Tá rana bola niekoľkodňová, pretože tam boli larvy múch. Sme to niekoľko dní museli vyberať odtiaľ pinzetami a dezinfikovať," uviedla jana Dvořáčková, predsedníčka OZ Očami psa. "Bolesti musela mať, ale znášala to veľmi dobre. Nechala so sebou manipulovať, vedela, že je to pre jej dobro," hovorí dobrovoľník Štefan Jašek. Hektorka má špeciálny vozíkPiplavá niekoľkotýždňová opatera sa vyplatila a sučka bola zase zdravá. Po čase však vlčiačku, ktorú nazvali Hektorka, prestali poslúchať zadné labky. Pracovníci útulku sa na sociálnej sieti skontaktovali s dievčaťom, ktoré od pána z Čiech zohnalo špeciálny vozíček.
Ten pán si ho v minulosti svojpomocne vyrobil pre svojho hendikepovaného psa. Jeho pes vozík využíval a keď psík zomrel, pán vozíček predal Hektorke. "Oslovili sme ľudí, ktorí sa rozhodli nám pomôcť tak, že sa vyzbierali na tento vozíček," hovorí Dvořáčková. Vozík má hliníkovú konštrukciu s kolieskami. V strede sú otvory v tvare ležatej osmičky, kde sa dávajú zadné labky psa. "Ten vozíček má veľa nastavení pre veľa veľkostí, my sme ju do toho posadili a hneď sa nám rozbehla, tie nôžky mala odľahčené," hovorí dobrovoľník Štefan. Hektorka si touto cestou hľadá nový domov, ľudí s veľkým srdcom. "Ľudí má stále rada aj napriek tomu, čo jej spravili. K ľuďom je priateľská," dodáva Štefan. Ak by ste Hektorke chceli pomôcť finančne alebo by ste si ju chceli zobrať, kontaktujte útulok na telefónnom čísle 0948 894 777. Číslo účtu pre prípadnú finančnú pomoc je: 0334993583/0900
Článok si môžete pozrieť aj cez iPhone či iPad vďaka novej aplikácii. Prvý kapitán slovenskej reprezentácie a legenda Slovana Bratislava Tomáš Stúpala (58) sa vytratil z veľkého futbalu, pričom dnes už žije podľa vlastných slov druhý život. Pre športový web Šport24.sk porozprával, ako sa po kariére pretĺkal životom, čo všetko robil a čomu sa venuje dnes. Povedal aj to, prečo sa mu dnešný futbal nepáči a čo ho v tejto kapitole života napĺňa.
Počas kariéry ste bol ľahko identifikovateľný vďaka dlhším vlasom a hlavne fúzom. Ako ste sa dostali k takému imidžu?Nikto ma v tomto smere neinšpiroval, tak sa to vtedy jednoducho nosilo. Teda aspoň vzadu dlhšie vlasy, taká bola móda. Akurát možno fúzy som mal ako jeden z mála.Nikto s tým nemal problém?Keď som prišiel na vojnu do Banskej Bystrice, mazáci chceli, aby som si ich oholil. Dokonca boli kvôli tomu aj za veliteľom. Mali však smolu. Fúzy sa mi totiž vynímali na fotke vo vojenskej knižke.Na konci kariéry ste sa však už oholili...Ak mám byť úprimný, dlhé roky som si nevedel sám seba predstaviť bez fúzov, a tak som sa k ich odstráneniu odhodlal až neskôr. Keď sme potom prišli s manželkou Dankou a deťmi na návštevu k mojej mame, tak si pomyslela, že vnúčatá a nevestu niekto priviezol. Ani ma nespoznala.
Vytratili sa však nielen vaše fúzy, ale pomaly aj vy z futbalu. Prečo?Po profesionálnej kariére som ešte hrával v nižších súťažiach, napríklad vo Svätom Jure, v Tomášove či Báči. Postupne som to skúšal aj ako tréner v Dunajskej Lužnej, vo Vrakuni, v Lamači či v Devínskej Novej Vsi. Ale k tomu som pričuchol už na sklonku kariéry ako asistent Vladimíra Kindera a potom aj Norberta Hrnčára.
Prvá exkluzivita na novú generáciu konzol od Microsoftu je tu. Za bežných podmienok by na tomto mieste herný svet očakával Halo, Forzu alebo Gears of War. Lenže aktuálne nie sú bežné podmienky v ničom. Vydať The Medium ako prvý veľký titul je teda nutný krok, keďže na novej generácii konzol toho veľa na hranie aktuálne nemáme a ani v blízkej dobe mať nebudeme. Navyše, horory sú až na pár výnimiek záležitosťou nezávislej scény, takže na papieri a z trailerov vyzerá The Medium ako niečo naozaj originálne a zaujímavé. Hlavnou hrdinkou The Medium je Marianne. Dievča obdarené schopnosťami, vďaka ktorým vidí za hranice nám známeho bežného sveta. Do jej príbehu vstúpite v momente, keď umrel jej nevlastný otec, s ktorým si vytvorila veľmi blízky vzťah.
Keďže vlastnil pohrebný ústav a byt nad ním, vašimi prvými krokmi v hre bude rozlúčka s ním. V prvých momentoch preskúmavania bytu začnete obdivovať detailnosť prostredia a dôraz na kvalitu každej scény. Pamätníci aj mnohé tradičné prvky socialistických bytov. Vývojári z Bloober Team sa rozhodli v The Medium vydať nostalgickým smerom aj v prípade kamery. Priznám sa, že si nespomínam, kedy naposledy som hral titul s fixnou kamerou, akú poznáte zo sérií Alone in the Dark, Resident Evil či Silent Hill. A bol to skvelý návrat.
< tagimg>fixna_kamera_v_the_medium.jpgAle kvôli tejto voľbe The Medium trpí tými istými problémami ako hry pred vyše dvadsiatimi rokmi - zasekávanie sa o predmety, neviditeľné textúry či pomalé pobehovanie hore-dolu pri hľadaní použiteľných predmetov je bežnou súčasťou hrania. Po krátkom úvode a tajomnom telefonáte sa Marianne rozhodne vydať do opusteného ozdravného centra Niwa, kde by sa mala stretnúť s niekým, kto o nej, jej schopnostiach a hlavne jej opakovaných víziách vie viac. Klasické klišé, aké poznáme z hororových filmov. Postupne sa začnú vyťahovať dávno zabudnuté tajomstvá a Marianne bude konfrontovaná s vlastnou minulosťou. Na tomto mieste strávite približne polovicu herného času a práve tu sa začnú prejavovať aj prvé nedostatky.
Pri hre, ktorá stavila v prvom rade na príbeh, ho nemôže primárne tvoriť len atmosféra. Potrebujete dobre napísané postavy, chápať ich motívy a pohnútky, aby sa hráč mohol naplno ponoriť do príbehu, ktorý chcete rozprávať. Toto však The Medium zvláda len z polovice. Hoci ma zaujímalo, čo ďalšie sa o Marianne dozviem, postupne som strácal záujem čítať ďalšie dokumenty či denníky a sledovať flashbacky. Pokiaľ ste očakávali, že The Medium bude survival horor zážitok, musím vás hneď sklamať. Napriek tomu, že som v úvode spomenul klasiky žánru, v The Medium žiadne survival prvky nenájdete. Ide o klasickú adventúru, ktorá je až na pár výnimiek bez akčných momentov. A tie hororové by som vedel zrátať na prstoch jednej ruky.
Viem, že je veľmi subjektívne, čo kto považuje za strašidelné a čo koho vystraší, no pri tomto titule som necítil žiadny známy a príjemne mrazivý pocit. Taktiež som sa pri hraní ani nepozeral za seba do tmy, či tam niečo nečíha. Od bežnej adventúry sa však The Medium odlišuje prístupom k schopnostiam hlavnej hrdinky. Hoci sme už mali viacero príležitostí herný svet rôzne prepínať medzi jeho podobami, v tomto prípade uvidíte obidva naraz. V momente, keď sa Marianne ocitne na „druhej strane“, obrazovka sa rozdelí na dve časti a hlavnú hrdinku ovládate v obidvoch svetoch simultánne. Vďaka tomuto hernému mechanizmu sa ponúka množstvo originálnych logických hádaniek a možností. Práve tu The Medium ponúka svoj najlepší obsah a veľmi ma zo začiatku bavilo riešiť, ako sa dostať ďalej. Tieto úlohy sú však často príliš jednoduché.
Akoby sa vývojári až na dve-tri výnimky báli od hráča vyžadovať, aby rozmýšľal trošku viac, a radšej sa vydali cestou stávky na istotu. Ako som spomenul v úvode, vývojári si naozaj dali záležať, aby scény, ktoré vám vďaka fixnej kamere ukazujú, stáli za to. Každé prostredie je plné detailov a pôsobí reálne. Tomu pomáha aj perfektná práca so svetlami a tieňmi. Spirituálny svet je kapitolou samou o sebe. Inšpirácia v tvorbe Zdzisława Beksińského nie je žiadnym tajomstvom. Asi pri žiadnej hre som neurobil toľko screenshotov.
Na najvýkonnejšej konzolé súčasnosti sa, žiaľ, The Medium nehýbe tak, ako by som očakával. Na natívne 4K môžete zabudnúť a hoci nejde o akčnú hru a ktorá ani nevyžaduje vašu precíznosť či bleskové reflexy, aj tak jej neprospieva strop tridsiatich snímok za sekundu. Toto číslo si navyše nevie udržať a v týchto momentoch je to poriadne vidieť. Našťastie, nie sú časté. Nepríjemnejšie je trhanie obrazu, ktoré je spôsobené nesprávnym časovaním po sebe idúcich snímok. Tento problém je omnoho výraznejšie vidieť na PC. Tam sa však hra stretla s ešte väčšími a vážnejšími technickými problémami, ktoré si vyžadujú viac hĺbkových opráv. Nepopieram náročnosť renderovať dve rôzne scény s odlišnými textúrami a prostredím naraz. Avšak s tým spojené postupné načítavanie textúr niekedy naozaj trvá dlhšie, než by bolo bežné, tým pomáha.
The Medium podporuje aj najnovšiu a už toľko spomínanú technológiu ray tracing. Momentov, kedy hra reálne tieto efekty využíva, je však veľmi málo a v podstate sú okrem úvodu v byte v Krakove úplne zabudnuteľné. Len chválu si však zaslúžia zvuky a najmä hudba. Vývojárom sa podarilo na tvorbu soundtracku prizvať legendu menom Akira Yamaoka a nemohli spraviť lepšie. Počuť Akirovu novú tvorbu, pričom v niektorých skladbách spieva aj Mary Elizbeth McGlynn, je pre každého fanúšika série Silent Hill sviatok. Jednotlivé skladby výborne dotvárajú atmosféru hry, a to najmä v spirituálnom svete.
The Medium nám o sebe veľa prezrádza už vo svojom názve. Ide jednoducho o priemerný zážitok. Skoro každý prvok je niekde na pol ceste k zaujímavosti alebo zábavnosti. A hoci sa príbeh rozbehne veľmi dobre a okamžite vás do seba vtiahne, po pár hodinách stratí tempo a vy záujem o ďalší vývoj. To isté platí o hrateľnosti, keďže hra ukáže všetko, čo ponúka, už v prvej polovici a následne len opakuje to, čo ste už videli a robili. Z hry je cítiť potenciál, no zostal nevyužitý, čo je naozaj škoda. Navyše, strašidelného je naozaj málo, čo je podľa mňa najväčšia škoda, keďže vývojári nám v Layers of Fear a Blair Witch ukázali, že vyľakať nás vedia poriadne. Na druhej strane, využitie duálnych svetov a interakcia medzi nimi je niečo svieže a nové, čo za celú hernú dobu neomrzí. Rovnako skvelý je aj návrat k fixnej kamere, vďaka ktorej uvidíte niektoré zábery, ktoré vám vyrazia dych. Pokiaľ vlastníte Game Pass, určite si The Medium vyskúšajte. The Medium je exkluzivita pre Xbox novej generácie.
V tejto hororovej adventúre sa v úlohe hlavnej hrdinky Marianne budete musieť aj s pomocou jej spirituálnych schopností dopátrať k pôvodu jej opakujúcich sa vízií.
Vedeli ste, že jediný slovenský festival s oficiálnym Oscarovým statusom sa koná práve v Žiline? Fest Anča od 24. do 29. júna predstaví už svoj 18. ročník - plný svetovej animácie, silných príbehov, koncertov aj programu pre deti. Do mesta zavítajú medzinárodní hostia, známe filmy, ale aj silné zážitky, aké inde jednoducho nenájdete. Žilinská Fest Anča je od roku 2023 nositeľkou štatútu Oscar qualifying festivalu, čo v praxi znamená, že snímky, ktoré získajú ocenenie Anča Award za Najlepší krátky animovaný film a Najlepší slovenský animovaný film sú automaticky oprávnené na posúdenie v Oscarovej súťaži krátkych filmov. Žilina nie je len rodiskom Oscarovej Fest Anče, ale aj popredných osobností slovenského animovaného filmu, ktorých mená rezonujú doma aj v zahraničí.
Medzi nimi sú Katarína Kerekesová - animátorka a producentka, ktorá stojí za vznikom oceňovaných seriálov pre deti Mimi a Líza či Websterovci, alebo Martin Smatana - úspešný animátor, ktorého filmy Šarkan a Ahoj leto vyhrali ocenenia na najprestížnejších festivaloch po celom svete. Témou tohto ročníka festivalu sú Naše telá a v jej duchu sa bude niesť aj česko-slovensko-francúzsky celovečerák Keď život chutí o tom, ako sa nebáť byť sám sebou. Film je o dvanásťročnom Benjamínovi, ktorý začne držať diétu, no po odmietnutí dievčaťom a následnej depresii sa učí pochopiť tomu, že kľúčom k šťastiu a dospievaniu je sebaláska a empatia. Ďalšou slovenskou koprodukciou, ktorá bude na Fest Anči uvedená vo výnimočnej slovenskej predpremière, je bábkový celovečerák Príbehy z čarovnej záhrady, ktorý mal svetovú premiéru na Berlinale 2025. Do Žiliny príde rovno po svojom uvedení na francúzskom festivale v Annecy. Ide o česko-slovensko-slovinsko-francúzsku snímku o troch deťoch, ktoré prespávajú u dedka po prvýkrát, odkedy im zomrela babička. To najzaujímavejšie zo súčasnej slovenskej tvorby predvedie súťažná sekcia slovenských krátkych animákov. Objavia sa v nej najmä študentské filmy, napríklad o humanoidonom hmyze alebo betónovom ostrove, ale aj novinka Matúša Vizára Free the chickens o skupine štyroch aktivistov. Jeho predošlý film Pandy bodoval na mnohých zahraničných festivaloch a získal 3. Pandy budú súčasťou špeciálnej sekcie Dialóg medzi telom a prostredím, ktorú pripravila kurátorka Eva Šošková v nadväznosti na tohtoročnú tému festivalu. Kurátorským kľúčom pre pásmo študentských filmov od slovenských autorov a autoriek bolo vnímanie tela ako subjektívneho vedomia. V hlavnej súťaži krátkych filmov sa predstaví česko-slovensko-ukrajinský dokument Zomrela som v Irpini, ktorý rekonštruuje udalosti 24. februára 2022, a v nesúťažnej sekcii Krátkych filmov zo sveta zas uvidíte odľahčenejšiu slovenskú koprodukciu Hurikán o divokej pražskej štvrti, policajtoch a smäde. V neposlednom rade sa v Žiline stretne aj slovenská komunita animátorov počas Industry day. V piatok 27. 18.