Bavorský farbiar (der Bayerische Gebirgsschweisshund) je plemeno psa s bohatou históriou a špecifickým zameraním na dohľadávanie zveri. Jeho pôvod siaha do Nemecka, kde bol vyšľachtený ako ľahší a pohyblivejší variant hannoverského farbiara, prispôsobený náročným horským podmienkam. Tieto psy sú známe svojou vytrvalosťou, spoľahlivosťou a vynikajúcim čuchom, vďaka čomu sa stali neoceniteľnými pomocníkmi poľovníkov, horárov a lesníkov.
História plemena
Všetky stopovacie psy a farbiare majú svoj pôvod v pôvodnom duričovi - braky. Tieto psy sa vyznačovali citlivým nosom na stope a farbe, istotou na farbe, boli veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne sa zo svorky vyberali najspoľahlivejšie a najistejšie duriče, s ktorými sa na remeni hľadala farba postrelenej zveri. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy a farbiare. Prikrížením geneticky najbližších plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hanoverský farbiar. Po revolúcii v roku 1848 a zmene loveckých metód sa psy začali používať po streľbe. Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, najmä v horských revíroch. Tu sa ukázal hanoverský farbiar ako príliš ťažký. Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, barón Karg-Babenburg Reichenhall po roku 1870 čistokrvne vyšľachtil ľahšieho horského farbiara krížením hannoverského farbiara s červeným horským duričom. Postupne toto plemeno vytláčalo iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar sa stal klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený "Klub pre bavorské farbiare" so sídlom v Mníchove.
Bavorský farbiar je mladší a menší brat hannoverského farbiara. Jeho štandard bol zostavený už v roku 1883 a odvtedy sa prakticky nezmenil. V bavorských Alpách poľovníci oddávna chovali ľahké duriče, ktoré používali na dohľadávanie poranenej zveri. Tieto pôvodné psy boli vhodnejšie do namáhavého horského terénu než ťažšie hannoverské farbiare. Preto sa do ich krvi primiešalo len trochu krvi hannoverského farbiara, aby sa ešte viac utvrdili ich výborné poľovné vlastnosti, a ďalšou čistokrvnou plemenitbou vznikol dnešný typ bavorského farbiara. Bavorský farbiar do značnej miery vytlačil hannoverského farbiara. V práci za ním nijako nezaostáva, ale naopak, vo vysokohorských terénoch je pohyblivejší a vytrvalejší. Je schopný podať fantastické výkony pri dohľadávaní poranenej zveri.
Celkový výzor
Bavorský farbiar je ľahký, veľmi pohyblivý a svalnatý pes strednej veľkosti. Psy nikdy nie sú vyššie v kohútiku než 50 cm, sučky 45 cm. Telo je o niečo dlhšie, s mierne prestavaným zadkom a nie príliš vysokými nohami. Hlava je pomerne široká, plocho vyklenutá, nie príliš ťažká. Papuľa je pred očami trochu odsadená, nie príliš dlhá ani príliš končitá. Ňucháč je čierny až tmavočierny. Nadočnicové oblúky sú dobre vyvinuté. Pysky sú primerane previsnuté, ale nikdy vyslovene zvislé, s výrazným kútikom. Oči sú jasné, nie príliš veľké ani guľaté, dobre uzavreté, tmavohnedej i svetlejšej farby. Ušnice sú viac než stredne dlhé, ťažké, vysoko a široko nasadené, splývajúce po stranách hlavy bez stáčania, dolu zaoblené. Krk je stredne dlhý, silný a suchý. Chrbát nesmie byť príliš krátky, ale veľmi silný. Bedrová oblasť je široká, vždy mierne vyklenutá, s dobre vyvinutými svalmi siahajúcimi až dolu k slabinám; zadok je dlhý, plocho sa zvažujúci smerom k chvostu. Hrudník nie je príliš široký, je hlboký a dlhý, s dlhými, ďaleko k slabinám siahajúcimi nepravými rebrami. Brucho je vzadu mierne vtiahnuté.
Hrudníkové končatiny majú primerane šikmo postavenú lopatku s dlhou ramennou kosťou, nohy so silnými kosťami, nie však nemotorné; pri pohľade spredu úplne rovné, svalnaté. Zápästie nesmie byť mäkké, ale ani kolmé. Panvové končatiny majú široké a dlhé stehná, lýtko je pomerne dlhé a šikmé, ale priehlavok je postavený kolmo k zemi, dobre osrstený, takže osrstenie na zadných okrajoch stehien vyzerá takmer hrubé. Pri pohľade zozadu majú nohy stáť rovnobežne, pätové kĺby nesmú byť ani vbočené ani vybočené. Labky nie sú príliš silné, ale s dobre uzavretými prstami; pazúry sú dobre vyvinuté, čiernej alebo rohovinovej farby. Labky nemajú byť okrúhle (mačacie), ale ani ploché (zajačie), skôr lyžicovitého tvaru. Chvost je stredne dlhý, dosahujúci približne k pätovému kĺbu. Nesmie byť nasadený nízko; od koreňa sa zužuje. Nesený je vodorovne alebo sklonený dolu, na spodnej strane hustejšie osrstený.
Osrstenie a sfarbenie
Srsť bavorského farbiara je hustá, hladko priliehajúca, mierne drsná s jemným leskom. Je jemnejšia na hlave a na ušniciach, drsnejšia na bruchu a na stehnách. Zafarbenie sa pohybuje od tmavočervenej, jelenia červeň, červenohnedé, červenožlté, okrovožlté, plavožlté až žemľové, sivohnedé ako zimná srsť jelenej zveri. Môže byť aj pásikované, prípadne tmavo pásikované. Červeno sfarbené psy majú na hlave základnú farbu väčšinou intenzívnejšiu. Papuľa, ušnice, ako aj chrbát a chvost bývajú často tmavo pásikované.
Povaha a správanie
Bavorský farbiar je pokojný a vyrovnaný pes, oddaný svojmu majiteľovi, ale zdržanlivý k cudzím. Vyžaduje si pevného, sebaistého, neohrozeného a ľahko ovládateľného majiteľa. Nie je plachý ani agresívny. Toto plemeno skoro dozrieva, preto si už od útleho veku vyžaduje prísnu disciplínu a systematickú prácu. Základné povely by mal zvládnuť do pol roka veku, potom je potrebné začať s poľovníckym výcvikom.
Použitie
Bavorský farbiar je primárne využívaný na dohľadávanie postrelenej zveri. Jeho stavba tela a kvalita nosa ho predurčujú pracovať s nízkym nosom na stope, teda s nosom skloneným k zemi. V tejto úlohe ostáva nedostihnuteľným špecialistom medzi ostatnými poľovnými plemenami. Požiadavka na jeho použitie sa oprávnene rozširuje na dohľadávanie nielen jelenej zveri, ale aj ostatnej raticovej zveri. Je veľmi chápavý a prispôsobivý, schopný podať fantastické výkony pri dohľadávaní poranenej zveri. V horských terénoch je pohyblivejší a vytrvalejší ako hannoverský farbiar.
Výcvik
Výcvik bavorského farbiara by mal začať už vo veku ôsmich týždňov, pričom maximálny stupeň výcviku by mal byť dosiahnutý do jedného roka. Je dôležité, aby majiteľ umožnil mladému psovi pracovať a viedol výcvik na každom druhu raticovej zveri, ktorý sa vyskytuje v poľovnom revíri. Pred absolvovaním predbežných farbiarskych skúšok je potrebné obmedziť prácu psa so srnčou zverou, aby nedošlo k problémom pri remeňovej práci a vypustení na ležovisku na voľné dohľadávanie. Mladý bavorský farbiar má perfektne zvládnuť oznamovanie znakov, ktoré nájde počas dohľadávky, preto musí vždy reagovať na povely "Stoj v stope!" a "Ukáž!".
Základnou podmienkou kvalitného výcviku je denne pracovať. Je lepšie trénovať pätnásť až dvadsať minút denne ako hodinu raz za týždeň. Pes má pritom pracovať s chuťou a nezabúdajte na pochvalu za zvládnutý povel. K základným disciplínam patrí aj odloženie a privolanie. Bavorský farbiar už v prvých mesiacoch musí ovládať chôdzu na remeni, reagovať na privolanie a nájsť majiteľa, keď sa stratí.
Pri výcviku v dohľadávaní, resp. v sledovaní stopy, by malo prebiehať súbežne s výcvikom poslušnosti. Je dôležité, aby si psík zvykol, že ak úspešne absolvuje pachovú stopu, dostane odmenu. Pre zintenzívnenie výcviku sa odporúča vykonávať ho na umelo založenej stope. Na zakladanie pachovej stopy sa používajú ratice jelenej, danielej a muflonej zveri. Psík bez problémov dokáže sledovať aj niekoľko hodín starú pachovú stopu. Najdôležitejším aspektom vo výcviku v dohľadávaní je prvý kontakt psíka s ulovenou zverou, ideálne čo najskôr, najlepšie ešte ako šteňa.
Časté chyby vo výcviku
Medzi časté chyby vo výcviku patrí preťažovanie mladého psa, nesystematická príprava a nedôsledné plnenie povelov. Výcvik v časovej tiesni, navyše s nervóznym vodičom, sú hrubé nedostatky, ktoré sa neskôr ťažko odstraňujú. Najhoršie je však neskoro začať s výcvikom, nedopriať psovi pred tréningom dostatok pohybu, či brávať ho do revíru len raz za mesiac. Nesprávny výcvik sa prejavuje neschopnosťou psa prekonať prekážky, neposlušnosťou, strachom alebo dokonca durením po zveri.
Perspektíva plemena
V súčasnosti čelí chov bavorských farbiarov na Slovensku výzvam. Hoci je v Plemennej knihe Slovenského poľovníckeho zväzu zapísaných približne tritisícpäťsto farbiarov, v skutočnosti zver dohľadáva len malá časť z nich. Je potrebné zvýšiť počet pracovne využívaných psov a klásť dôraz na poľovné využívanie farbiarov ako podmienku členstva v chovateľskom klube. Zároveň je dôležité bojovať proti produkcii šteniat bez preukazov pôvodu.
Napriek týmto výzvam zostáva bavorský farbiar jedným z najlepších plemien na dohľadávanie postrelenej zveri, najmä v náročných horských podmienkach. Jeho citlivý nos, vytrvalosť a spoľahlivosť ho robia nenahraditeľným pomocníkom v modernej poľovníckej praxi.
tags: #dohladavanie #jelenov #bavorsky #farbiar