Československý vlčiak: história, vývoj a uznanie plemena

Československý vlčiak (čes. československý vlčák) je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt na získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa pri službe v pohraničnej stráži vtedajšieho Československa. Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt na získanie krížencov vlka so psom.

Projekt zahŕňal okrem preskúmania otázok medzidruhového kríženia na biológiu, dedičnosť a biometriu aj problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami. CHS Bratislavskej brigády (Šamorín, neskôr Malacky): sledovala rozdiely medzi krížencami F1, F2 a ďalších generácií (písmenom F sa označovali jednotlivé generácie spätného kríženia na nemeckého ovčiaka, čiže na jedince s nižším podielom vlčej krvi).

Prvé krížence sa narodili v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového hája. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi. Z potomstva Bety bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnych generácií a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. F3 potomkovia suky F2 Osa vytvorili početnú základňu tvorenú 66 psami a 40 sukami.

Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar. Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchoroch. K ďalšej plemenitbe boli použití pes Ink z SNB a jeho sestra Bara z PS v CHS Malacky. Už prvé krížence boli podrobené výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaradené do služby, alebo ich predávali civilným chovateľom.

V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove.

V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu. V tej dobe bolo pre založenie klubu potrebné zastrešiť ho v tzv. Národnom fronte a chov následne riadil Zväzarm, ktorý registráciu odmietol. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal. Koncom 60. rokov prišiel rozkaz, ktorým bol experiment kríženia vlka a nemeckého ovčiaka zastavený. Posledný vrh krížencov v Česku sa narodil v roku 1971 a nasledujúcich 10 rokov sa nenarodilo jediné šteňa. Krížence však zostali na Slovensku, kde pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo.

Na Slovensku preto vznikla silná iniciatíva za uznanie československého vlčiaka ako plemena. A chovateľská základňa, aj v čase jeho uznania, sa nachádzala najmä v slovenskej časti spoločnej republiky. Klub vznikol až v roku 1981, keď sa Český svaz chovatelů podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. V tomto čase sa už do Česka znovu začali dovážať šteniatka československého vlčiaka zo Slovenska. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.

Ing. Hartl nesie zásluhu za vytvorenie unikátneho projektu kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, ktorý mal za úlohu revitalizáciu plemena nemecký ovčiak, teda zlepšenie jeho vlastností. Za vznik plemena československý vlčiak, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zasa zásluhu mjr. František Rosík. Je preto možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by Československý vlčiak nebol uznaný a uznanie FCI v roku 1989 by bolo iné.

Externý vzhľad a podmienky chovu:

Československý vlčiak je veľký pes s výškou v kohútiku minimálne 65 cm (psy) / 60 cm (suky), horná hranica nie je stanovená. Telo má obdĺžnikového rámca s pomerom 9:10 (výška:dĺžka). Charakteristické sú dlhé bedrové aj hrudné končatiny. Sfarbenie je žltosivé až strieborné so svetlou maskou. Srsť je hustá s rovnými chlpmi. Pohybuje sa klusom. Je to temperamentný a aktívny pes s mimoriadne vyvinutými zmyslami a orientáciou v teréne. Je veľmi naviazaný na svoju rodinu či svorku.

Vzhľadovo exteriér pripomína karpatského vlka, no zachováva jeho anatomické prednosti - vytrvalosť, prispôsobivosť klimatickým podmienkam a dobrú orientáciu v teréne. Z hľadiska chovania sú krížence viac jedinečné než u iných plemien: prejavujú sa iné štruktúry chovania ako u tradičných psov. Neopakuje činnosť, pri ktorej mal negatívnu skúsenosť, a nie je vhodné cvičenie drilom ako u nemeckých ovčiakov, pretože bez motivácie napríklad potravou nemá dôvod cvik vykonať.

Už prvé krížence boli podrobené výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli zaradené do služby alebo ich predávali civilným chovateľom. Žiadosť o konečné uznanie ČSV bola úspešná v Mexiku 01.06.1999 a FCI schválila štandard pod číslom 332. Československý vlčiak je dnes jedným zo slovenských národných plemien.

Exteriérom sa Československý vlčiak nápadne podobá karpatskému vlkovi, pričom si zachoval jeho anatomické prednosti a adaptabilitu. Táto kniha približuje začiatky kynológie na Slovensku, históriu chovu a výcviku služobných psov a dôvody vzniku krásneho československého vlčiaka.

Táto kniha sa venuje začiatkom kynológie, chovu a výcviku služobných psov na Slovensku aj histórii vzniku tohto plemena - dôvody a zámery vzniku, postupné kríženie vlka karpatského a nemeckého ovčiaka až po vyšľachtenie, uznanie tohto plemena FCI. Československý vlčiak je jedným zo slovenských národných plemien a exteriérom sa podobá karpatskému vlkovi. Toto plemeno sa stále formuje a vyvíja, je atraktívne a ladne sa pohybujúce zviera.

Prehľad kľúčových etáp vývoja

1. 1955: začiatok projektu Hartla na získanie služobného plemena pre pohraničnú stráž
2. 1960s-1970s: výcvik, sociálna väzba a prvé chovy na Slovensku i v Čechách
3. 1981-1982: vznik klubu chovateľov Československého vlčiaka a uznanie ako národného plemena
4. 1989: uznanie FCI s identifikačným číslom 332
5. 1993: rozdelenie ČSFR a potvrdenie reprezentácie Slovenskej republiky prostredníctvom SKJ

Vďaka spolupráci množstva chovateľov zo Slovenska aj Čiech vznikla stabilná chovateľská základňa a plemeno bolo uznané ako národné plemeno so silnou históriou a exteriérom pripomínajúcim karpatského vlka.

Poznámka: Exteriér a temperament Československého vlčiaka sa neustále vyvíja, pričom náročné prvky ich chovania sú zo dlhodobého hľadiska výsledkom šľachtiteľskej činnosti spolupracujúcej slovenskej i českej kynológie.

tags: #ceskoslovensky #vlciak #kniha