Bernský salašnícky pes je plemeno uznané FCI v skupine 2 pod číslom 45. Je to veľké, dlhosrsté, trojfarebné, harmonické a vyrovnané plemeno. Meno má podľa názvu osady Dürrbach a pôvodne bol používaný ako strážny a ťažný pes na sedliackych dvoroch a v špeciálnom postroji ťahal malé dvojkolesové káry. Podobne ako Bernardýn vie vyhľadávať ľudí v lavínach a závejoch. Podľa klasifikácie FCI patrí medzi švajčiarske salašnícke psy bez pracovnej skúšky.
Pomer výšky v kohútiku k dĺžke tela je asi 9:10. Telo má skôr zavalité. U psov sa výška v kohútiku pohybuje od 65 do 70 cm, u feniek od 58 do 66 cm. Hmotnosť sa pohybuje medzi 45 až 65 kg. Pri vyššej hmotnosti sa však môže objaviť problém s obezitou, čo zaťažuje ich kĺby a vnútorné orgány.
Plemeno je ľahko rozpoznateľné vďaka trojfarebným znakom: čierne, hnedočervené pálenie a biele. Väčšina tela je čierna, líca, nohy a škvrna okolo oka má hnedočervené pálenie. Oči sú tmavohnedé, uši trojuholníkové, jemne zaoblené, vysoko posadené. Chvost je bohato osrstený, čierny a na konci biely, v pokoji zvesený, v pohybe vznášajúci sa na úrovni chrbta.
História a pôvod
Bernský salašnícky pes, známy svojím mohutným, svalnatým telom, má korene hlboko v švajčiarskom regióne, konkrétne v okolí Bernu. História tohto plemena siaha k molosom a mastifom, pričom sa verí, že práve tieto starodávne typy psov zohrali úlohu pri vzniku bernského salašníckeho psa. Z historických dokumentov vieme, že sa tieto psy začali v 20. storočí označovať ako „Durrbächler,“ podľa hostinca v mestečku Dürrbach, kde sa pravidelne objavovali na dvore. Prvýkrát sa verejne prezentovali na výstave v roku 1902, čo prispelo k zvýšeniu ich popularity. V roku 1907 bol dokonca založený Švajčiarsky klub Durrbach, ktorý si za cieľ stanovil čistokrvný chov plemena. K premenovaniu na „bernského salašníckeho psa“ prispel profesor Albert Heim, ktorý sa zaslúžil aj o prvý štandard plemena.
Bývalý farmársky pes z Bernskej vysočiny je známy pod mnohými menami, a dnes je populárny po celom svete ako rodinný pes. Mohutné telo, nie ťarbavé alebo obézne, ale silné a svalnaté - takto je opísaný už vzhľad predkov bernského salašníckeho psa. Boli pôvodne držaní vo švajčiarskej oblasti okolo Bernu ako farmárske psy slúžiace na ťahanie vozov a zaháňanie dobytka. Nie je jasné, z ktorých psov sa tieto trojfarebné farmárske psy presne vyvinuli. Predpokladá sa, že ich predkovia boli molossy a mastify, ktorých do alpského regiónu priviedli Rimania.
Starší názov „Dürrbächler“ možno odvodiť od oblasti v kantóne Bern, kde bolo toto plemeno v začiatkoch chovu rozšírené. Na odporúčanie jedného bernského krčmára boli v roku 1902 psy Dürrbächler po prvýkrát predstavené na výstave psov. Záujem o atraktívne psy, ktoré dovtedy poznalo iba zopár ľudí zo švajčiarskeho regiónu, prudko stúpol. Nakoniec v roku 1907 bol založený „Švajčiarsky klub Dürrbach“, ktorý zahájil chov čistokrvného plemena. Návrh na premenovanie „Dürrbächler“ na „bernský salašnícky pes“ pochádza od švajčiarskeho geológa a kynológa prof. Dr. Alberta Heima. Heim sa podielal na vytvorení prvého štandardu plemena. Dôvodom zmeny názvu bolo pravdepodobne to, že nový názov bol nielen chytľavejší, ale podčiarkol aj príbuzenstvo so švajčiarskymi salašníckymi psami.
Povaha a temperament
Bernský salašnícky pes je známy svojou dobrosrdečnou a priateľskou povahou. V rodine je oddaným a verným spoločníkom na celý život. Hoci je prirodzene ostražitý, nie je dôvod sa ho obávať - naopak, má sklony byť priateľský až natoľko, že by mohol zlodejovi pomôcť s „vynášaním cenností.“ Táto priateľská povaha z neho robí obľúbeného rodinného psa, ideálneho aj do domácností s deťmi. Povráva sa, že bernský salašnícky pes môže byť v určitých situáciách tvrdohlavý, čo platí najmä vtedy, ak povel považuje za zbytočný. Ako veľmi inteligentný a sebavedomý pes rád spochybňuje niektoré príkazy, no trpezlivosťou a odmenami sa dá jeho temperament dobre zvládnuť.
V povahe bernského salašníckeho psa sa spája celý rad dobrých psích vlastností. Pre jeho povahu je príznačný pokoj a vyrovnanosť. Bernský salašnícky pes je inteligentný, pracovitý, a obozretný. Jeho ostražitosť je príznačná najmä v styku s cudzími osobami. Nemá sklony k prílišnému štekaniu. Voči „svojim" ľuďom prejavuje bernský salašnícky pes veľkú prítulnosť. Je to lojálny, inteligentný, verný a milujúci psík. Voči známym osobám, majiteľom a príslušníkom rodiny je veľmi prítuľný a dôveruhodný. K cudzím ľuďom je zo začiatku neprípustný a nedôverčivý. Stráži si svoje územie, ale nie je agresívny. Vzťah k cudzím psíkom je pozitívny, nevyvoláva bitky, je skôr priateľský. Rovnako má aj dobrý vzťah k deťom, má ich naozaj veľmi rád.
Napriek vrodenej ostražitosti sa útoku bernského salašníckeho psa netreba obávať. Môže sa dokonca stať, že niektorí predstavitelia tohto plemena privítajú zlodeja s vrtiacim chvostom. O to viac je obľúbený ako rodinný pes, ktorého chov je bezpečný aj v rodine s malými deťmi. Kričiace alebo blázniace sa malé deti tohto kľudného psa z miery nevyvedú. Psík si pozornosť detí a hranie sa s nimi užíva.
Výchova a výcvik
Pri správnej výchove a socializácii je toto plemeno vhodné ako ťažný pes, záchranársky, stopársky alebo terapeutický pes. Hoci je to veľmi slušný a mierumilovný psík, aj napriek tomu potrebuje aspoň základnú výchovu poslušnosti. Odporúča sa aspoň 20 minút denne, prístup by mal byť citlivejší a teda nepoužívať tvrdú ruku. Mohlo by to mať negatívne výsledky. Výchova a výcvik tohto plemena nebýva prevažne náročná pretože je veľmi učenlivý. Ak by ste mali s výcvikom problém, odporúčame vyhľadať cvičiteľov, ktorí Vám určite radi pomôžu.
Pre vyrovnaných a vytrvalých bernských psov sú vhodné aktivity ako ťažný pes, záchranársky pes, stopársky alebo terapeutický pes. Po úspešnom základnom výcviku a socializácii majú bernské salašnícke psy vďaka svojmu pokojnému a priateľskému charakteru často viac privilégií než iné plemená psov.
Starostlivosť o srsť
Srsť bernského salašníckeho psa je dlhá, hustá a mierne zvlnená. Typická je jeho trikolóra: dominantná čierna farba pokrýva trup, krk, hlavu a chvost, pričom symetrická biela lysinka sa tiahne od čela po ňufák. Na hrudi je biela náprsenka, biele labky a špička chvosta. Na lícach má hnedo-červené znaky, ktoré sa môžu objaviť aj nad očami a na labkách. Srsť potrebuje pravidelné česanie 2-3x týždenne, počas pĺznutia aj denne, aby si zachovala zdravý a lesklý vzhľad.
Srsť tohto veľkého plemena je lesklá čierna so svetlými znakmi žltočervenej farby. Znaky sa vyskytujú na hlave a na nohách. Na hlave zdobia líca a malú oblasť okolo očí. Srsť bernského salašníckeho psa je na dotyk veľmi príjemná. Je dlhá a hustá, mierne zvlnená, ale nie skučeravená. Pod dlhou srsťou sa skrýva hustá podsada. Srsť bernského salašníckeho psa vyžaduje dôkladnú a pravidelnú starostlivosť. Každý týždeň alebo dva týždne je potrebné ju najprv opatrne rozčesať a potom veľmi starostlivo vykartáčovať. Pri nedostatočnej starostlivosti má srsť tohto plemena tendenciu žmolkovatieť, následná starostlivosť sa potom môže stať pre psa zdrojom bolesti. Nie je záhodno starostlivosť o srsť bernského salašníckeho psa v žiadnom prípade opomínať.
Jistú daň za vzhľad nápadne podobný obrovskému plyšovému medvedíkovi predstavuje výrazné línanie a všadeprítomné chlpy, s ktorými musí chovateľ počítať aj pri poctivej starostlivosti o srsť. Dlhú, hladkú srsť by ste mali najmenej 2 až 3 krát týždenne vyfénovať, aby sa zabránilo jej plstnateniu a srsť zostala lesklá. Počas výmeny srsti by ste v ideálnom prípade mali kefu a hrebeň vziať do rúk každý deň. Okrem toho by ste mali denne kontrolovať oči, uši, pazúriky, vankúšiky, pokožku a zuby Vášho štvornohého priateľa a v prípade potreby ich vyčistiť.
Tipy na starostlivosť o psov s dvojitou srsťou - Odborné rady | S3 Ep 8 | Psíky pri hre
Zdravie a chorobnosť
Priemerná dĺžka života bernského salašníckeho psa je 8 až 12 rokov, v priemere okolo 9 rokov. V minulosti sa chov zameriaval skôr na vzhľad a povahu než na zdravie, čo spôsobilo dedičné ochorenia. Medzi najčastejšie ochorenia, ktoré psy postihujú, patria problémy s kĺbmi (dysplázia bedrového a lakťového kĺbu), ochorenia obličiek a zhubné nádory.
Je to dedičná choroba a preto jej treba venovať väčšiu pozornosť. Je označovaná ako dysplázia bedrových kĺbov. Táto choroba sa prejavuje hlavne u veľkých plemien psov a určite ste už počuli, že ňou trpia hlavne Nemecké ovčiaky. Jednou z najväčších chorôb a porúch u bernských salašníckych psov je choroba syndrómu dilatácie a torzie žalúdka. Dilatácia alebo zväčšenie žalúdku napríklad vodou alebo krmivom môže byť predstupňom torzie žalúdka. Torzia je pretočenie žalúdku. Pri tomto ochorení psíka je nutné navštíviť zverolekára.
Je obzvlášť náchylný k dysplazii bedrových kĺbov. Trpí tiež dedičnými očnými chorobami a rakovinou. Výnimkou nie je ani akútne či chronické zlyhanie obličiek. Je preto dôležité u neho kontrolovať rodokmeň a skontrolovať predkov, či netrpeli práve ťažkosťami s kĺbmi alebo ťažkosťami s kardiovaskulárnym systémom či zlyhaním obličiek, čo často zaviní nečakanú smrť zvieraťa.
Ako už bolo spomenuté, z dôvodu dedičných predispozícií je dobré zamerať sa pri kŕmení na doplnky stravy podporujúce kĺby, pohybový aparát a srdcovú činnosť. Skôr než si šteňa prinesiete domov, je dôležité zabezpečiť správnu stravu. Chovateľ vám ochotne poradí s výberom granúl alebo iného typu stravy.
| Ochorenie | Popis |
|---|---|
| Dysplázia bedrových a lakťových kĺbov | Deformácia kĺbov, ktorá vedie k bolesti a obmedzeniu pohybu. |
| Ochorenia obličiek | Rôzne formy zlyhania obličiek. |
| Zhobné nádory | Vysoká náchylnosť k rôznym typom rakoviny. |
| Torzia žalúdka | Nebezpečné pretočenie žalúdka, vyžadujúce okamžitú veterinárnu pomoc. |
Vhodné prostredie a požiadavky na chov
Vhodným miestom pre chov tohto veľkého plemena je rodinný dom so záhradou. Proti chovu v byte hovorí aj jeho prirodzená vrodená potreba po voľnom pohybe, ktorá je typická pre bernského salašníckeho psa. S radosťou sa zúčastňuje na dlhých prechádzkach. Kto nechce tohto psa chovať ako strážneho psa, nájde v ňom aj príjemného rodinného psa, ktorý s potešením postráži bezpečnosť celej rodiny.
Tieto psíky fakt nie sú malé a určite nepatria do bytu. Bernský salašnícky pes sa najlepšie cíti vo väčšom prostredí, na dvore, na záhrade, a všade kde sa môže poriadne vybehať a zahrať. Hry a zábava to je preňho ako stvorené. Obdarujte svojho psíka väčším priestorom a rôznymi hrami, a on Vám to určite rád oplatí svojou láskou :) Nie je to gaučový typ, určite sa poteší ak ho zoberiete na nejakú túru alebo dlhšiu prechádzku.
Šteniatka nesmú v prvých mesiacoch svojho života chodiť po schodoch, aby si chránili ešte nie úplne vyvinuté kĺby. Už len z tohto dôvodu neprichádza do úvahy byt bez výťahu. Prízemný byt môže byť veľkou výhodou tiež neskôr, ak Váš pes už nemôže kráčať po schodoch v dôsledku staroby, a vy ho už viac neunesiete.
Bernský salašnícky pes potrebuje veľa výbehu a aktivity. Ako majiteľ by ste mali mať chuť a hlavne čas na pohybové aktivity s Vaším psom. Tento pes miluje dlhé výlety so svojimi ľuďmi. Poteší sa aj mentálnym výzvam. Interaktívne hračky a výcvik ako ťažný, záchranársky alebo stopársky pes je pre tieto chytré psy tiež vhodný.
Bernský salašnícky pes je atraktívny nielen svojou povahou, ale aj vzhľadom. Typická je jeho trikolóra: dominantná čierna farba pokrýva trup, krk, hlavu a chvost, pričom symetrická biela lysinka sa tiahne od čela po ňufák. Na hrudi je biela náprsenka, biele labky a špička chvosta. Na lícach má hnedo-červené znaky, ktoré sa môžu objaviť aj nad očami a na labkách.
Hmotnosť psov sa pohybuje medzi 45 až 65 kg. Samice dosahujú výšku 58-66 cm a váhu okolo 45 kg, zatiaľ čo samci merajú 64-70 cm a vážia približne 55 kg. Pri vyššej hmotnosti sa však môže objaviť problém s obezitou, čo zaťažuje ich kĺby a vnútorné orgány. Vzhľadom na svoju veľkosť potrebuje tento pes dostatok priestoru, ideálne s dvorom. Nie je vhodný pre mestský byt, a keďže mladé psy majú slabšie kĺby, prvý rok by sa mali vyhýbať schodom.