Slovenských kopovov farbiar a jeho tradičný vývoj vo loveckej kultúre

Podstatnejší význam pre toto plemeno mal 12. a 13. september roku 1936. V týchto dňoch sa v Banskej Bystrici uskutočnila prvá prehliadka slovenských kopovov. Koloman Slimák začal propagovať toto plemeno na stránkach časopisu Lovec. Z jeho iniciatívy sa začali organizovať zvody slovenských kopovov. V roku 1940 založil prvú slovenskú plemennú knihu. Postupne začal zapisovať narodené štence a vydávať na ne rodokmene. Zhromažďoval materiál o histórii slovenského kopova, pričom nabádal mladých zanietených chovateľov k chovu. Zároveň im odovzdával svoje teoretické i praktické skúsenosti. Najväčší kus práce sa urobil po druhej svetovej vojne organizovaním chovateľských prehliadok, na ktorých sa vyberali vyhovujúce jedince zodpovedajúce predstavám slovenských šľachtitelov.

V roku 1954 Andrej Renčo uverejnil fotografie najúspešnejších chovných jedincov. Cez prestávku v rokovaní sa po prvý raz zišlo predsedníctvo Klubu chovateľov duričov pod vedením Andreja Renču. Podpredsedom sa stal Mikuláš Nevický, tajomníkom Koloman Skurka, funkciu ekonóma sa podujal vykonávať Jozef Lapšanský a hlavného poradcu chovu Koloman Slimák. Členmi výboru boli František Zánvin, Jozef Sedlačko, Ladislav Bobák, Michal Pečeňanský, MVDr. Klub sa podieľal aj na vytváraní zboru kvalifikovaných rozhodcov pre exteriér a výkon.

Prvé oficiálne skúšky duričov sa uskutočnili v roku 1962 v Pliešovciach, ďalšie neskôr v Krupine, Ľuboreči atď. Medzitým vznikali ďalšie chovné stanice. U niektorých však úroveň bola veľmi nízka. Majitelia síce psov kŕmili, ale o riadny a zdravý chov už dbali menej. Práve z týchto dôvodov väčšinu z chovateľských staníc neskôr zlikvidovali. Aj napriek tomu však už v prvom roku zapísali do plemennej knihy do tridsať šteniec.

Kynologický svet začal uznávať slovenské kopovy ako samostatné plemeno poľovných psov až v roku 1963. Na valnom zhromaždení FCI, ktoré sa konalo v portugalskom Lisabone medzinárodná kynologická federácia štandardom číslo 243 potvrdila snahy slovenských poľovníkov o uznanie tohto plemena vo svete.

Do klubu chovateľov duričov patrilo 82 plemien duričov, okrem slovenského kopova to boli napríklad bassety, štajerské duriče, lajky. Slovenský kopov bol jedným z najpočetnejších plemien a jeho krátka existencia v FCI si vyžadovala zvýšenú starostlivosť o zavádzanie správnej plemenitby, aká mala byť nášmu národnému plemenu venovaná.

Snahy o vytvorenie samostatného klubu chovateľov slovenských kopovov však mnohí chápali ako pokusy o rozbitie jednoty chovu duričov u nás a naštrbenie dobrej spolupráce medzi prívržencami jednotlivých plemien poľovných psov. Niektorí funkcionári SPZ bránili vytvoreniu samostatného klubu. Tlaky na vytvorenie samostatného klubu chovateľov slovenských kopovov však narastali. 30. v Bratislave. Ustanovujúca konferencia sa konala 24.4.1988 v hoteli Kyjev v Bratislave. Predsedom klubu sa stal Dan Michalovič, podpredsedom Vlastimil Fencl, tajomníkom Ondrej Bartoš, hlavným poradcom chovu Ing. Stanislav Moravčík, ekonómom Štefan Matta, výcvikárom Ján Pilát. Matríkárom nového klubu sa stal syn Andreja Renču-Ľubomír. Členmi výboru boli zvolení: Pavol Urblík, Ondrej Kanka, Ing. Milan Černok, Libor Beníček, Jozef Havelka a Alojz Riško. Za predsedu kontrolnej a revíznej komisie bol zvolený Ing. Boldiš a členovia boli Ervín Šumiaci a Ján Orečný.

Aby novozaložený klub chovateľov slovenského kopova mohol čo najoperatívnejšie pracovať, bolo treba vydávať i svoj samostatný časopis - spravodaj. Redaktormi sa stali: Ondrej Bartoš, Albín Latko a Ing. Miroslav Valaštík. V časopise boli uvedené zaujímavé príhody autorov i čitateľov, kalendáre podujatí, výsledky skúšok i výstav, rôzne rady a skrátka všetko o činnosti klubu.

Poslanie a ciele klubu zabezpečuje prostredníctvom riadeného chovu na základe poznatkov vedy a praxe cez prácu poradcov chovu. Klub navrhuje zo svojich členov čakateľov na rozhodcu pre exteriér a skúšky z výkonu slovenského kopova. Vytvára podmienky pre odborný rast svojich členov cestou výcvikových kurzov. Vrcholná súťaž pre majiteľov tohto plemena je Memoriál Andreja Renču. Je to výber na ostatné súťaže duričov usporadúvané na Slovensku, alebo v zahraničí.

Organizuje sa každý rok pod záštitou slovenského zväzu, Slovenskej kynologickej jednoty a Medzinárodnej kynologickej jednoty FCI na počesť jedného zo zakladateľov tohto plemena, pána Andreja Renču. Na memoriáli sa skúša podľa platného skúšobného poriadku pre skúšky duričov, tak aby všetky jedince mali rovnaké podmienky na predvedenie svojich schopností. Disciplína - dohľadávka sa skúša na umelo založenej stope, disciplína - odvaha v diviačom oplotku. Členmi klubu chovateľov slovenských kopovov môžu byť chovatelia, majitelia, držitelia, alebo priaznivci tohto plemena. Títo sa musia zaoberať čistokrvným chovom slovenských kopovov. Členstvo schvaľuje výbor klubu.

Stanovy KCHSK boli schvárené dňa 20. Predseda: Mudr. Adrian Kališ PhD. Tajomník: Judr. Podpredseda: Ing. Výcvikári: Peter Rusnák, Ing.

Chovu bavorských farbiarov sa venujem od roku 1985. To je dátum môjho prvého nástupu do zamestnania u štátnych lesov na lesnej správe Jasenie, areál ktorej sa rozprestiera na južnej strane Nízkych Tatier. Po prvých momentoch s touto farbiarkou som si ako mladý lesník zadovážil svojho prvého farbiara, ktorý pochádzal od známeho chovateľa tohto plemena z Gaderskej doliny. S týmto psíkom som absolvoval svoje prvé PF a potom veľa dohľadávok.

V súčasnosti mám sučku bavorského farbiara DEA z Foráša, ktorá má slovensko-nemecký pôvod, matkou je Brita z Bôrčanskej Doliny a otcom Hugo von Diemanstein. Po jej predvedení na súťaži o Pohár Slánskych vrchov v r 2013 tiež na odporúčanie kolegov z klubu som sa rozhodol túto sučku uchovniť a založiť chovnú stanicu. Nakoľko bývam v Slovenskej Ľupči, ktorej história siaha hlboko do našej minulosti, kde prvé písomné zmienky o nej pochádzajú cca zo 16. storočia a pomerne často sú spájané s divou zverou a jej lovom, nazval som moju chovnú stanicu kombináciou jej historických názvov a ich odvodení - Lipche Lupus.

Pri chove a výcviku farbiarov som sa zameriaval hlavne na ich pracovné schopnosti, teda mi nezáležalo až tak na ich výzore, vzhľade či kráse. Dôležité bolo aby pes pracoval pri dohľadávke, nebál sa medveďa či aby sa vedel vrátiť a orientovať aj v cudzom prostredí resp. - počet 9 (3 psy, 6 sučiek). - počet 8 (1 pes, 7 sučiek). Otcom je HUGO z Liptovských Revúc. Krajiny exportu: Slovinsko, Maďarsko a Luxembursko. V súčasnosti nemáme šteniatka na predaj. Máte otázky? Kontaktujte nás.

Ing. BAVORSKÝ FARBIAR (Bayerischer Gebirgsschweisshund) (farba jelenej červene) Bavorského farbiara šľachtili v alpských krajinách, najmä v Bavorsku spárením hanoverského farbiara a švajčiarskeho duriča typu Bruno a sv. Hubertus. Chovatelia sledovali jeden cieľ - získať psa ľahšieho typu do ťažších revírov, veľmi pohyblivého, s voľným hlasom. Podarilo sa im to nad očakávanie. Bavorský farbiar je vhodný na prácu vo všetkých i najťažších revíroch vysokohorských oblastí. Je to inteligentný, chápavý, citlivý pes, stavbou tela prispôsobený na prácu s nosom pri zemi. Na stope pracuje s veľkým záujmom, neúnavne, dôsledne, bez zreteľa na stárie stopy. Postrieľanú zver vytrvalo hlasito stavia až do príchodu vodiča. Srsť farbiara je hustá, mierne drsná a priliehavá. Sfarbenie môže byť tmavočervené, jelenej červené, červenohnedé, svetlohnedožlté až žemľové, ako zimná srsť jelenej zveri s presadajúcou hrdzavou alebo tmavou farbou.

SLOVENSKÝ KOPOV Slovenský kopov je naše prastaré národné plemeno, ktorého štandard vydala FCI roku 1963. Slovenských kopovov choval predovšetkým pospolitý ľud, ktorý právo poľovníctva mohol vykonávať len v menších obecných alebo urbárskych revíroch. Tvrdý spôsob života drobného pospolitého ľudu svojím spôsobom formoval i povahu a poľovnícke vlastnosti slovenského kopova. Dnes je všestranným psom a aj príslušné predpisy platné v poľovníctve na Slovensku jeho všestranné využitie legislatívne umožňujú. Slovenský kopov sa dá použiť nielen ako durič a farbiar, ale aj ako spoľahlivý prinášač malej zveri.

Slovenský kopov je živý, temperamentný, dobre ovládateľný pes s vynikajúcim čuchom, mimoriadne ostrý, hlasitý na stope a veľmi vytrvalý. Povestná je jeho vynikajúca orientačná schopnosť, nezablúdi ani v neznámom prostredí v najťažších horských revíroch. Srsť je 2 až 5 cm dlhá, stredne hrubá, priliehavá a hustá. Podsadu musí mať aj v lete. Sfarbenie má vždy čierne s typickým pálením. Výška psa 45-50 cm, suky 40-45 cm.

BEAGLE (čierno-hnedo-biele sfarbenie) Beagle (čítaj bígl) je bystrý, živý pes, vynikajúci stopár s dobrým čuchom, odvážny, so stálou chuťou do práce, náruživý poľovník, hlasitý na stope. Veľmi je rozšírený najmä v Anglicku, v zemi pôvodu, ale aj v USA, kde ho používajú na lov králikov, líšok, bažantov a mývalov. Osrstenie je krátke a husté, odolné voči vode. Prípustné je akékoľvek sfarbenie.

ZÁPADOSIBÍRSKA LAJKA (Zapadno-sibirskaja lajka) (hnedo-biele sfarbenie) Západosibírska lajka vznikla vzájomným krížením chantejského a mansijského typu lajky a psov lovcov severného Uralu a západnej Sibíri. Je to plemeno s nesmiernou loveckou vášňou, nebojácne, vytrvalé, pohyblivé a temperamentné, ideálne na lov všetkých druhov zveri v tajge. Osrstenie je tvrdé, krycia srsť rovná a hrubá, podsada mimoriadne hustá. Sfarbenie srsti môže byť rozmanité: biele, korenie a soľ, červené a hnedé vo všetkých odtieňoch, čierne, strakaté s platňami.

HANOVERSKÉ FARBIARE sa vyvinuli takmer bez zmeny z tzv. stredovekých leithundov. Leithund zo skupiny brakovitých zaujímal už v období kmeňových práv germánskych kmeňov výnimočné postavenie. So zavedením strelných zbraní sa zmenil spôsob poľovačky na vysokú. Leithund mal pre túto prácu výborné predpoklady, a tak vznikol leithund-farbiar. Najmä hanoverský poľovnícky dvor v Hanoverskom kráľovstve ďalej rozvíjal toto plemeno.

Od roku 1894 sa oň stará spolok Hirschmann, kde aj vytvorili názov plemena hanoverský farbiar. Všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča - braky. Všetky duriče majú citlivý nos na stopu a farbe, istotu na farbe, sú veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité.

Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zvere. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy a farbiare. Prikrížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hanoverský farbiar.

Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód na sliedenie a poľovačku s postriežkou, pri skvalitnení strelných zbraní, začali sa psy používať po streľbe. Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hanoverský farbiar ako príliš ťažký.

Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hanoverského farbiara s červeným horským duričom. Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený Klub pre bavorské farbiare so sídlom v Mníchove. Ing.

Bežný opis plemien poukazuje na široký význam a rozšírenie v historickom a súčasnom kontexte poľovníctva na Slovensku a v susedných krajinách, kde sa tieto plemená používali na dohľadávku, vedenie a orientáciu zveri v náročných terénoch.

Tabuľka ukazuje výšku a základné charakteristiky dôležitých slovenských a susedných plemien:

Členovia klubu chovateľov slovenských kopovov môžu byť chovatelia, majitelia, držitelia alebo priaznivci tohto plemena. Títo sa musia zaoberať čistokrvným chovom a členstvo schvaľuje výbor klubu. Stanovy KCHSK boli schválené dňa 20. Predseda: Mudr. Adrian Kališ PhD. Tajomník: Judr. Podpredseda: Ing. Výcvikári: Peter Rusnák, Ing.

V súčasnosti nie sú všetky uvedené pramene len teoretické. Dovolí sa pripomenúť, že chovu bavorských farbiarov sa venujem od roku 1985 a že chovná stanica Lipche Lupus vznikla v súvislosti s históriou Slovenska a jeho loveckej tradície, pričom kombinácia historických názvov inšpirovala názov stanice. Otcom je HUGO z Liptovských Revúc, export do Slovinska, Maďarska a Luxemburska. V súčasnosti nemáme šteniatka na predaj.

tags: #slovenskych #kopovov #farbiare