Slovenský kopov je plemeno, ktoré na Slovensku už roky patrí medzi národné poklady, zatiaľ čo v Česku zostáva pomerne málo známym. Tento ušľachtilý pes so vznešeným pôvodom, neohrozeným duchom a nekonečnou energiou si vás získa na prvý pohľad. Napriek svojej všestrannosti sa však nehodí pre každého.
Slovenský kopov je popisovaný ako temperamentný a energický pes, ktorý má zdravý prístup k náročnej práci. Ideálne sa hodí pre aktívneho, športovo založeného, ale predovšetkým dôsledného človeka, ktorý si dokáže získať jeho rešpekt. Dá sa povedať, že najlepším spoločníkom je toto plemeno pre mladých, skúsených poľovníkov či psovodov.
Povaha slovenského kopova
Povaha slovenského kopova je v porovnaní s inými plemenami vcelku zložitá. Pes potrebuje veľa pozornosti, aktívneho pohybu a psychického aj fyzického zamestnania. V prípade, že tieto potreby nie sú naplnené, začína sa veľmi rýchlo nudiť, čo väčšinou neveští nič dobré. Veľkou výhodou tohto plemena je jeho inteligencia, vďaka ktorej je schopný sa v mnohých veciach prispôsobiť. Pokiaľ viete, ako na to a dokážete si s takýmto tvrdohlavým zvieraťom poradiť, môže byť kopov absolútne bezproblémový pes, ktorý zvládne aj spolužitie s deťmi či inými zvieratami v domácnosti.
Slovenský kopov je vysoko inteligentný pes, ktorý rozhodne nebude poslúchať každého. S výcvikom je potrebné začať čo najskôr. Ako majitelia musíte k výchove pristupovať trpezlivo a láskavo, zároveň ale byť dôsledný a nikdy psovi neustupovať, inak sa veľmi často stáva, že sa pomaly, ale isto stane nezvladateľným. Nebojte sa nechať si radiť a pýtať sa niekoho, kto má s podobnými psami skúsenosti. U kopova je nesmierne dôležité nič nezanedbať a naozaj svedomito ho viesť k poslušnosti. Najlepšie si s kopovom poradí skutočný poľovník, ktorý mu dopraje možnosť zúčastniť sa lovu, čo je tiež účel, ku ktorému bol pôvodne vyšľachtený. Tento pes dokáže byť pri správnom vedení veľmi intuitívny a je schopný aj samostatnej práce. To všetko je dôležité preto, aby pes zostal po celý život psychicky vyrovnaný a spokojný a neprejavovali sa uňho sklony k agresivite voči človeku.
Ku svojej rodine je priateľský a lojálny. S deťmi vychádza v prípade, že je s nimi od šteňacieho veku, ale aj ony musia psa rešpektovať a vedieť, ako k nemu pristupovať. S inými psami doma moc dobre nevychádza, aj keď je niekedy pri práci používaný vo svorkách. K cudzím ľuďom je odmeraný a ostražitý, je to dobrý strážca.
Vzhľad
Prvé, čo nás pri pohľade na kopova zaujme, budú pravdepodobne jeho oči. Síce sú obvykle vsadené pomerne hlboko, sú veľké a nesmierne živé, vždy čierne, ohraničené čiernou linkou. Uši má kopov stredne dlhé, posadené pomerne nízko po stranách hlavy, visí vždy zvislo dolu. Na koncoch sú výrazne širšie než pri koreni a zaguľatené. Hlavu má pes primerane veľkú k telu, ktoré je kratšie, dobre osvalené, zvlášť v oblasti bedier a zadných nôh. Kopov má tiež výrazný hrudník zužujúci sa smerom ku slabinám. Nohy nemá plemeno nijak extra dlhé, zato ale šikovné a silné.
Sfarbením aj stavbou tela môže kopov pripomínať dobermana, ale je viditeľne menší a robustnejší. Srsť je skôr krátka a hrubá, pevne prilieha k telu a psa tak dobre chráni pred nepriaznivými vplyvmi. Plemeno má silnú kostru, celkovo je podsadité a veľmi húževnaté. Slovenského kopova radíme medzi menšie až stredné plemená. V dospelosti pes dosahuje výšku v kohútiku okolo päťdesiat cm, sučky sú celkovo drobnejšie. Váha psa sa pohybuje od pätnásť do dvadsať kíl, u sučky je to trinásť až osemnásť.
Celkový vzhľad: Má ľahkú stavbu tela, ale silnú kostru. Vždy je v farbe čiernej s pálením. Srst: Stredne silná, hustá a priliehajúca srsť je dlhá 2 až 5 cm. Dlhá je na hrbte, krku a chvoste. Tlama: Nosová huba je pomerne veľká a zašpicatená, vždy čierno pigmentovaná. Nozdry sú otvorené. Hrudný kôš: Hrudník je primerane široký a dlhý a stredne hlboký. Tlapky panvové: Rovnako ako predné, sú oválne s dobre vyvinutými a klenutými prstami. Primerane silný chvost sa smerom k špičke zužuje, je nasadený pod líniou chrbta a siaha po pätový kĺb.
Vzťah k deťom a domácim zvieratám
Slovenský kopov je lovecké plemeno, ktoré bolo vyšľachtené a dodnes je hojne využívané pre lov diviakov a líšok, ale aj menších zvierat, napríklad zajacov a kún. Lásku k zvieratám tak pochopiteľne nemá v povahe. Ak vyrastá šteňa od útleho veku v jednej domácnosti s ďalšími domácimi zvieratami, je veľká šanca, že si na ich prítomnosť zvykne a nebude si ich všímať. Aj tak by ste ho ale nikdy nemali nechať spoločne bez dozoru, u tohto psa bohužiaľ nikdy neviete, kedy sa v ňom prebudí lovecký inštinkt.
Podobné je to v prípade kopova aj s deťmi. Plemeno sa hodí skôr k väčším deťom, ktoré sú schopné, ak im vysvetlíte, ako sa k psovi majú správať, toto rešpektovať a príliš ho zbytočne nedráždiť.
Výchova a výcvik
Slovenský kopov je plemeno náročné na výchovu a výcvik. Pes skrátka potrebuje jedného pána, ktorý mu jasne nastaví hranice a ktorého bude rešpektovať. S výcvikom je potrebné začať čo najskôr. Ako majitelia musíte k výchove pristupovať trpezlivo a láskavo, zároveň ale byť dôsledný a nikdy psovi neustupovať, inak sa veľmi často stáva, že sa pomaly ale iste stane nezvladateľným. Nebojte sa nechať si radiť a pýtať sa niekoho, kto má s podobnými psami skúsenosti, u kopova je nesmierne dôležité nič nezanedbať a ozaj svedomito ho viesť k poslušnosti. Najlepšie si s kopovom poradí skutočný poľovník, ktorý psovi dopraje možnosť zúčastniť sa lovu, čo je tiež účel, ku ktorému bol pôvodne vyšľachtený. Tento pes dokáže byť pri správnom vedení veľmi intuitívne a je schopný aj samostatnej práce.
Prečo je Slovenský kopov tak Výnimočný a Legendárny? Spoznajte Slovenský národný poklad
Zdravie a starostlivosť
Slovenský kopov je krátkosrsté plemeno, takže nevyžaduje zvláštnu starostlivosť. Nepĺzne výraznejšie než iné psy, starostlivosť o jeho telo je tak celkom nenáročná. V prípade, že pes žije celoročne vonku, čo je vďaka typu hustej srsti s podsadou možné, môže začať byť viac cítiť, preto bude najskôr čas od času potrebné psa vykúpať.
Plemeno je pomerne mladé, na našom území má za sebou zatiaľ niekoľko desiatok generácií, línie bývajú väčšinou bezproblémové, pre plemeno nie sú typické žiadne choroby ani dedičné genetické vady. Je potrebné ale myslieť na to, že lovecké psy sú pri výcviku a práci viac vystavené riziku nákazy chorobami či parazitmi od divokých zvierat, s ktorými prichádzajú pri naháňačkách často do bezprostredného kontaktu. Je preto nesmierne dôležité pravidelne kontrolovať srsť a všímať si, či v nej nie sú napríklad kliešte, alebo blchy či vši. Veľmi nebezpečné sú tiež choroby divokých prasiat (napr. Aujeszkyho choroba) prenášané krvou zvieraťa.
Srsť kopova nie je nijak náročná na starostlivosť. Postačí ju raz týždenne vyčesať. V období pĺznutia je táto potreba častejšia. Previsnuté uši bývajú náchylné k rôznym zápalom, je teda vhodné ich čas od času skontrolovať, prípadne vyčistiť ušným roztokom. Okolie očí je vhodné každý deň zbaviť karpín, prípadne možno použiť bórovú vodu alebo čistič očného okolia.
Slovenský kopov je zdravé plemeno, ktoré nemá predispozície k vážnym ochoreniam. Počas života ho však môžu postihnúť problémy s pohybovým aparátom, predovšetkým dysplázia lakťového a bedrového kĺbu. Z toho dôvodu je vhodné podávať kĺbovú výživu, s ohľadom na prácu pokojne celý život. Pokiaľ si psík začne viac škrabať uši, je možné, že ich postihol zápal. V tom prípade nečakajte a navštívte veterinára, ktorý uši vyšetrí a nastaví liečbu, ktorá psíkovi uľaví. V rámci prevencie je vhodné uši pravidelne kontrolovať a čistiť. U starších jedincov boli popísané nádorové ochorenia mäkkých tkanív. A v poslednej rade môžu pri práci kopova postihnúť rôzne zranenia. Je vhodné mať naštudovanú prvú pomoc a pripravenú psiu lekárničku, aby bolo možné psíka primárne ošetriť. Menšie poranenia je skúsený majiteľ schopný ošetriť sám, s tými väčšími určite neváhajte navštíviť veterinárneho lekára.
Náročnosť
Ako už bolo písané vyššie, slovenský kopov nie je plemeno vhodné pre začiatočníkov a pre ľudí bez ambícií do vyššieho športu či záujmu o aktivity spojené s poľovníctvom. Pes je náročný predovšetkým na výchovu, pohyb a priestor. Je potrebné brať ohľad tiež na to, že bude pravdepodobne tráviť veľa času vonku na záhrade a nebol by určite od veci zateplený koterec s výbehom. Vzhľadom k tomu, že kopov je veľmi temperamentný pes, ktorý je takmer neustále v pohybe, je potrebné naozaj kvalitné kŕmenie a doplnky stravy, najviac sa pre tieto plemená doporučuje barfová strava (kŕmenie výhradne rôznymi druhmi surového mäsa).
Slovenský kopov nie je žiadny domáci povaleč, ku spokojnosti potrebuje dostatok pohybu a pracovného nasadenia. Bez týchto dvoch vecí sa bude nudiť a strádať. Hodí sa skôr do domu so záhradou, kde môže upotrebí aj svoje hlídačské schopnosti. Bývať môže bez problémov vonku, jeho srsť ho ochráni aj proti nepriaznivému počasiu.
História
Slovenský kopov je na území Slovenska, kde má tiež, ako už názov napovedá, aj svoj pôvod, pomerne mladé plemeno. Jeho predkovia, veľké horské duriče typovo veľmi podobné dnešným kopovom, naháňali údajne zver v lesoch už na prelome 17. a 18. storočia. Názory na to, aké psy boli spolu krížené za účelom vyšľachtenia slovenského kopova, sa rôznia. Niektoré pramene uvádzajú, že pôvodne bol krížený český fúzik s veľkými dobytkárskymi psami z Poľska, iné hovoria o zvieratách dovezených z Transylvánie či Balkánu. Pôvod slovenského kopova tak dodnes nie je úplne istý. Jedno ale isté je, a to fakt, že k loveckým účelom bolo toto plemeno šľachtené a vedené prakticky už od úplného počiatku.
Vzhľad kopovov sa drasticky menil. Štandard plemena bol ustálený až v roku 1915, svoju povolenú výšku v kohútiku dostal ešte o niekoľko rokov neskôr. Pre naháňanie zveri bolo v tej dobe zakázané používať duriča s vysokými nohami, bolo tak žiadúce, aby bol kopov skôr menšieho vzrastu. Prvá plemenná kniha slovenských kopovov bola založená roku 1940, plemeno bolo však oficiálne uznané FCI až o 23 rokov neskôr.
Slovenský kopov je jediné plemeno duriča, ktoré vzniklo na území Slovenska. Je to slovenské národné plemeno a je veľmi múdre. Kopov je výborný poľovný durič a farbiar. Prvé kopovy boli oproti dnešnému typu vyššie a silnejšie. Presadzovala sa predovšetkým vlastnosť na stope a vytrvalé prenasledovanie a blokovanie zveri. Neskôr sa začína, vzhľadom na špecifické podmienky našich lesov, presadzovať menší typ duriča, no pri zachovaní fyzickej sily a odvahy. Kopov sa používa predovšetkým ako poľovnícky pes na diviačiu zver, ale aj ako strážny pes. Prvé zápisy do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov sa začalo od roku 1940, keď sa založila Slovenská plemenná kniha psov.
V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti: hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste aj niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom uprednostňovali sa skôr vysokonohé a telesne silnejšie jedince, ak to, samozrejme, nebolo na závadu ich vytrvalosti. Na začiatku šľachtenia kopova bola snaha ustáliť značnú variabilitu psov, len postupne sa začala dostávať do čoraz konkrétnejšej podoby. Ako mnohé iné plemená, mal aj kopov spočiatku veľkú variabilitu predkov, rozdielnych veľkosťou i odchýlkami vo sfarbení. Boli tu však určité spoločné znaky, ktoré mohli byť základom pre vyšľachtenie nového plemena. Pôvodná výška týchto psov bola od 40 do 65 cm, s prevládajúcim čiernym sfarbením. Farebnú prímes tvorilo hrdzavohnedé pálenie, prechádzajúce často plynulo do čierneho, takže u mnohých jedincov až prevládalo na nohách, chvoste, nemali však dominantné zastúpenie.
Nie sú presne známe hranice pôvodného rozšírenia kopovov, ich územia však približne zaberalo horské územia Slovenska. Na severe siahalo po predhoria Karpát z poľskej strany, pričom viac na sever, do rovín sa tieto psy nerozšírili. Podobne to bolo aj smerom na juh, lebo na rovinách už nenašiel uplatnenie. Na západe jeho areál siahal po výbežky Karpát, ale ďalej na západ neprenikol. Smerom na východ je existencia tohto typu psa v horských terénoch známejšia, ale dokumentačne nepodchytená.
Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17.-18. storočia a zakazuje sa v nich jeho kríženie s inými psami. To naznačuje, že už vtedy boli snahy o zachovanie čistoty rasy kopova a dôvodom boli isto jeho prednosti pred inými plemenami. K jednotnému typu chovu kopova sa na Slovensku prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Boli to najmä zákazy pracovníkov štátnej správy lesov, vyplývali však z celkovej situácie. V rokoch druhej svetovej vojny a po nej boli nízke stavy zveri a zároveň sa prejavovala snaha zabrániť jej preháňaniu. Po vzniku Československa ovplyvnila stanovenie štandardu aj česká poľovnícka etika, v ktorej nebolo zaužívané poľovanie na zver s vysokonohými duričmi.
Za začiatok novodobého šľachtenia kopova možno považovať rok 1936, v ktorom bol usporiadaný prvý chovný zvod kopovov v Banskej Bystrici. Na ňom, a postupne aj na ďalších, vybrali prvé chovné jedince pre budúci kontrolovaný chov. Neboli to však iba chovné zvody. Viaceré jedince vyberali aj náhodne, čo pretrvávalo ešte niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny. Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného. Prvým radikálnym zásahom šľachtenia bolo zníženie výšky kopovov, pretože vo veľkom počte sa vyskytovali jedince s výškou aj okolo 60 cm a viac. Do rámca štandardu vybrali množstvo jedincov, ich počet pre chov sa však postupne znížil.
Prvý významný medzník už v začiatkoch šľachtenia spočíval vo výbere genotypovo vhodných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Ako sme už uviedli, ich počet bol podstatne vyšší, než sa neskôr uplatnil v chove, pretože nie každý jedinec prenášal na potomstvo znaky, očakávané od budúceho plemena, hoci samotné plemenné jedince spĺňali všetky požiadavky pre budúci chov. Druhá etapa šľachtenia kopova spočívala v selekcii potomstva a výbere najvhodnejších potomkov, ktoré prenášali požadované vlastnosti. Túto etapu môžeme nazvať aj etapou overovania genotypu rodičov a následne aj potomkov. Do tretej etapy prechádzal chov postupne, keď už dochádzalo iba k vzájomnému kríženiu vybranej populácie. V tomto období sa už do chovu nevyberali nové jedince neznámeho pôvodu a populácia sa začala postupne stabilizovať. Súčasne s prebiehajúcou selekciou dochádzalo k zužovaniu jej genetickej variability, hoci celková početnosť populácie narastala.
Postupný priebeh šľachtenia kopova svedčí o tom, že je vitálnym plemenom s dobrým genetickým základom, čoho najlepším dôkazom sú praktické výsledky. Na rozdiel od iných plemien má svoje špecifiká, typické len preň. Je to plemeno, ktoré vyšlo z nášho domáceho genetického základu a udržať ho možno len z domácich zdrojov. Na rozdiel od iných plemien, kde na občerstvenie krvi možno doviezť nového jedinca, u kopova to nie je možné. Dovezený jedinec môže vychádzať len z našich chovov a pre občerstvenie krvi by bol zaujímavý až vtedy, keby sa v populácii natrvalo stratili niektoré skupiny génov, čo v súčasnej situácii neprichádza do úvahy. Zahraničie skôr hľadá uspokojenie svojich potrieb v našich chovoch. Na túto zvláštnosť treba pri šľachtení pamätať a prispôsobiť metódy výberu potrebám. Z uvedeného vyplýva aj potreba zachovať genofond kopova v čo najväčšej šírke. Postup ďalšieho šľachtenia musí popri zachovaní dostatočnej genetickej šírky populácie súčasne zachovať aj jej vysokú kvalitu. Možno to dosiahnuť dôslednou spätnou kontrolou zachovávania potomstiev a zároveň hľadaním najvhodnejších partnerov na vzájomné párenie.
Počas šesťdesiatich rokov šľachtenia poznačilo úsilie chovateľov množstvo prekážok. Prví šľachtitelia sa stretávali s nepochopením až odmietaním zámeru vytvoriť z obyčajného duriaceho psa ušľachtilé plemeno, ktoré sa stane pre poľovníka nenahraditeľným pomocníkom. Dnes je im slovenský kopov dostatočnou odmenou. Bolo nepochybne šťastným rozhodnutím začať s jeho šľachtením. Samotná príprava projektu stála veľa času, odriekania, presviedčania, ale aj finančných prostriedkov. Čas ukázal, že slovenský kopov je pes, ktorý si zaslúži pozornosť a ani oficiálne schválenie v FCI mu neprinieslo toľko uznaní ako jeho výkon, ktorým neustále presviedča, že patrí medzi najlepšie duriče svojej triedy.
Osud slovenského kopova nebol taký jednoduchý, ako by dnes mohli naznačovať jeho stavy. Stal sa jedným z najpočetnejších poľovných plemien na Slovensku, chovaným zväčša iba v horských lesných poľovných revíroch. Základ jeho dnešného chovu vychádza z 26 jedincov, vybraných v prvej etape šľachtenia. Vtedajších 14 psov a 12 súk vytvorilo súčasnú širokú chovateľskú základňu. Mnohé nesú mená svojho pôvodu, prípadne meno svojho majiteľa, rozhodne však stoja na špici šľachtiteľskej práce. Rodičmi Tambora z DUNAJCA, prvého chovného jedinca slovenského kopova z kontrolovaného spojenia, bol pes Brok HAVRAN a suka Diana HAVRAN. Po ňom nasledovala veľká séria jeho priamych potomkov, medzi ktorými boli napríklad Drak SPOD LÍŠTIEHO VRCHU, Útok KRNÁČ, Norma SOBRANA, ale aj ďalšie. Kontrolovaný výber v roku 1953 ako posledný ukončil pes Zahraj ILAVSKÝ, ktorého rodičmi boli pes Dožeň ILAVSKÝ a suka Lova ILAVSKÝ. Ich spojením sa uzatvára veľká etapa prvotného výberu psov a súk do chovu. Ďalšie párenia sa robili len navzájom medzi chovnými jedincami. Treba zdôrazniť, že v čase postupného výberu, od vstupu prvých kopovov do chovu po posledného, robili sa párenia už navzájom aj medzi vznikajúcimi chovnými jedincami. Keď vstupovali do chovu poslední zo základného výberu, bolo registrovaných 52 chovných psov a súk a ich počet sa ďalej priaznivo rozširoval.
Pomerne dlhé obdobie prvotného výberu psov a súk do chovu veľmi nepriaznivo ovplyvnili vojnové roky, kedy sa vlastne prerušilo celé šľachtiteľské úsilie. Došlo k nenávratnej strate už overených chovných jedincov, takže po vojne bolo treba začínať so šľachtením od začiatku. Pozbierali sa psy, roztrúsené po Slovensku a začala sa vytvárať ich nová identifikácia. Na jej základe možno zostaviť súčasný jestvujúci rodokmeň kopova. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Prvé potomstvá neboli vždy vyrovnané, vo vrchoch sa vyskytovali jedince, ktoré nespĺňali podmienky chovu. Boli však medzi nimi aj také, ktoré vytvorili základ dnešnej populácie. Potvrdilo sa, že vhodné fenotypy prvých vybraných psov predstavovali súbory rôznych genotypov, ktoré sa odkrývali až pri ich vzájomnom párení. Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy.
Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba najprv vychádzať z doterajšieho vývoja kopova, ktorý bol základom jeho vzniku. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovnícke využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Len tak možno dosiahnuť v chove úspešnosť a žiadanosť. Slovenský kopov vznikol na širokom genetickom základe chovného materiálu, v čom je jeho veľká prednosť. Nemožno pripustiť, aby sa jeho genetická základňa postupne zúžila na chov len niekoľkých jedincov, alebo aby sa chov obmedzil iba na zachovanie potomstva po niektorých rodičoch či prarodičoch. Treba si veľmi vážne uvedomiť, že nikde inde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho obnova alebo doplnenie, či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Otázke šľachtenia a udržania chovu slovenského kopova treba venovať takmer profesionálnu starostlivosť, sledujúcu nielen udržanie vysokej pracovnej a exteriérovej stability, ale aj zachovania dostatočnej genetickej diverzity populácie pre jej trvalé zachovanie.