Historia podľa štandardu Skupina plemien bielych horských psov je zrejme odvodená od vlkov arktického typu, ktorých zvyšky sa po dobe ľadovej zachovali v hornatých oblastiach Európy - na severných svahoch Kaukazu, na Balkáne, najmä v Rodopách, v Karpatoch, a zvlášť v Tatrách, na severných svahoch Abruz a Álp a konečne v Pyrenejach. V týchto chladných a vlhkých oblastiach sa uvedený typ horských psov vyvíjal v súlade s tamojšou reliktné faunou a flórou.
Podobné lokality našiel švédsky výskumník Wahlenber tiež v Škandinávii. Súvislosť so severskými domácimi zvieratami môže byť vysleduovať napríklad aj v Tatrách a v Karpatoch u huculského koňa, ktorému je podobný gudbrandstalský kôň. Obdobne je severskú analógiou tatranského čuvača pomorský ovčiak. Slovenskú salašníctvo má dlhú tradíciu. Tatranský čuvač, spolu s horskými ovcami, huculským koňom a typickými obyvateľmi hôr tvorí základnú predpoklady pre využitie pastvín pre chov dobytka.
Slovenskí horali patrili z veľkej časti k slobodnému ľudu, nepodliehali stredoveké robotný povinnosti, strážili zemskej hranice a odvádzali dane v ovčom syre. Ich inštitúcie sa nazývala "valašský opasok" a jej sídlom boli až do zrušenia roboty Košice. Jej členovia vykonávali svoju službu na horských pasienkoch vždy so svojimi typickými psami, strážnymi psami z Tatier, a vždy s nimi boli tiež zobrazovaní. Tatranský čuvač sa osvedčil ako dobrý ochranca, strážca a sprievodca, rovnako ako ovčiarsky pastiersky pes, tiež ako strážca dobytka, hydiny a iných domácich zvierat, aj pri strážení stavení.
< tagimg>Slovenský čuvač na salaši v Tatrách, tradičný biely horský pesKúpeľní hostia, ktorí prichádzali na salaša kúpiť syr a iné výrobky, si zamilovali šteňatá s hustou srsťou, kupovali ich a táto rasa začala tak byť chované aj v nížinách, kde bola vďaka svojmu neobvyklému vzhľadu nezriedka považovaná za luxusné plemeno. Na poľskej strane Tatier, kde bolo chované podobné plemeno horských psov, sa obzvlášť silní psi ľudovo nazývali "liptovani", čo ukazuje na slovenskom pôvod. Tak je tiež topograficky ohraničená oblasť chovu bielych tatranských čuvačov.
Ústredné kniha tatranských čuvačov v Československu bola založená pred v 30. rokoch 20. storočia profesorom Antonínom Hrôzou z brnianskej veterinárnej vysoké školy. Východiskový materiál pochádzal z okolia Liptovskej Lužnej, Kokavy a Východnej v Tatrách az okolia Rachova v Karpatoch. Prvá chovateľská stanica niesla meno "Zo zlatej studne" a bola založená vo Svitavách u Brna. Karpatský chov pochádzal zo stanice "Z Hoverla". Od tej doby sa viedli záznamy priamo Klubom chovateľov tatranského čuvača so sídlom v Bratislave a boli organizované výstavy, posudzovanie a súťaže, a to vo všetkých oblastiach republiky.
Ďalšie krvné línie potom pochádzajú z Liptovskej Holé, Veľkého Choča, Zakopaného, Martina, Jedľové a Jeseníkov. Najrozšírené línie sú Topas, Urán, Simba, Hrdos, Ibro, Cuvo, Budnas, Dinara, Samko, Bojar, Olaf atď. Geneticky je možno tatranského čuvača charakterizovať ako leucistického bieleho psa s čiernym ňufákom, z malej časti aj ako flavitického psa s hnedým ňucháčom a svetlejšiemu očami. Z kombinácie menovaných genetických typov, z ktorých je dominantný prvý typ, plynú určité rozdiely v odtieňoch farby, pigmentáciu očí, očných viečok, nosa, pyskov a slizníc. Silnú selekciou v smere k prvému typu dosiahli posudzovatelia a chovatelia typu zodpovedajúceho tomuto štandardu a jeho stabilizácia v chove.
Povaha a vzhľad
Je neobyčajne verný a srdnatý, vždy pripravený postaviť sa akejkoľvek škodovej, aj medveďovi či vlkovi. Aby ho bolo možné aj v noci odlíšiť od škodiacich zvierat, bol podľa prastarej tradície chovaný iba v bielej farbe. Plemennej znaky tatranského čuvača zodpovedajú typu horského psa pevnej konštitúcie, mohutnej stavby, silné kostry a hustej bielej srsti. Má živý temperament a je ostražitý, neohrozený a bystrý. Po stáročia sa prispôsoboval drsnému klímy slovenských hôr, najmä Tatier. Telo je mierne obdélníkov ého formátu a spočíva na silných, pomerne dlhých nohách. Meno plemena vychádza z jeho bystrosti a ostražitosti - slovenský slovo "čuvat" znamená "počuť". Výška v kohútiku: psy 62 - 70 cm, suky 59 - 65 cm. Hmotnosť: psy 36 - 44 kg, feny 31 - 37 kg.
Povaha a výchova
Slovenský čuvač je spoľahlivý, nenáročný, vďačný pes a predovšetkým dobrý strážca. Ak sa jeho majiteľ chová v spoločnosti pokojne a priateľsky, chová sa rovnako aj on. Jeho výchova musí byť dôsledná, vyvážená a cieľavedomá. Nerád robí to, čo mu pripadá neúčelné. Je to veľmi vnímavý a samostatný pes - nemá záľubu si v hlúpom opakovaní základných povelov. Aby sa však nestal príliš samostatným, je nutné venovať veľkú pozornosť jeho socializáciu a výchove už od šteňaťa. V opačnom prípade si sám vytvorí vlastné pravidlá, čo môže následne zaviniť nemalé problémy pri jeho ovládateľnosti a spolužitie s okolím.
Využitie slovenských čuvača plynie z jeho oddávna obvyklého použitie ako ovčiarskeho a salašníckeho psa vo vysokých horách nad hranicou lesa a ako strážneho psa v chovoch i na hraniciach. Pri dobrej výchove sa zo slovenských čuvača stane veľmi dobrý rodinný pes. K ostatným samcom porovnateľných proporcií sa niekedy môže čuvač - pes - správať dominantněji a nemožno ho preto spustiť z očí vždy, keď sa stretneme s iným psom, ktorého reakciu nepoznáme.
Čuvač potrebuje suverénne vedenie a psie výchovy - prirodzene bez akejkoľvek tvrdosti. Tento pes nie je vhodný pre úplných začiatočníkov. S dobre vychovaným slovenským čuvačom sa dá chodiť na prechádzky aj bez vôdzky. Je potrebné socializovať šteňa už od mladého veku a posudzovať jeho správanie v rodine aj voči cudzím ľuďom a zvieratám.
Starostlivosť a výživa
Srsť je bez náročnej údržby - pravidelné kefovanie stačí. V období pĺznutia je častejšie česanie, inak stačí minimálna údržba. Dlhodobé kúpanie nie je potrebné, výstavné psy sa často kúpu pred výstavou. Výživa by mala byť kvalitná s dostatkom bielkovín a primerané množstvo potravy vzhľadom na vek a aktivitu. Dve jedlá denne postačujú pre dospelé psy; obezita môže nastať rýchlo pri nadmernom krmive. Odporúča sa prirodzené kŕmenie s vysokým obsahom kvalitného mäsa a menším podielom obilnín. Doplnky ako glukosamín a chondroitín môžu pomôcť udržať kĺby zdravé. BARF strava je možná, no je potrebné sledovať vyváženosť a konzultovať s odborníkom.
Najlepšie výsledky vo výcviku dosiahnete so srdečným a dôsledným vedením. Pes je veľký a potrebuje dostatok priestoru na pobyt vonku, ideálne s primeraným koterecom, nie na reťazi. Slovenský čuvač je vhodný pre majiteľov s aktívnym a outdoorovým životným štýlom a pre rodiny, ktoré hľadajú ochranárskeho a vernému psa.
Zdravie a choroby
Sú známe problémy s kĺbmi ako dysplázia bedrového a lakťového kĺbu, čo je bežné u veľkých plemien. Približná dĺžka života je 10-12 rokov. Plemeno je poväčšine robustné a bez výrazných dedičných ochorení, no pravidelné veterinárne kontroly a udržiavanie správnej váhy sú dôležité.
História a klasifikácia
Slovenský čuvač je zaradený do FCI skupiny 1 - Ovčiarske a pastierske psy. Oficiálne bol uznaný 18. augusta 1965 a štandard bol vydaný pod č. 142. Pôvod plemena siaha do húšti Slovenska a Tatier, kde bol využívaný ako pastiersky a salašnícky pes. Pôvodné meno bolo Tatranský čuvač; názov bol neskôr upravený na Slovenský čuvač, aby sa predišlo zámene s maďarským kuvaszom. V 20. storočí hral významnú úlohu profesor Antonín Hrůza, ktorý založil prvú plemennú knihu a podnietil organizovaný chov. Počas 2. svetovej vojny chov utrpel a obnovu zabezpečili až neskôr ďalší chovatelia a kluby. Dnes je čuvač chovaný hlavne na Slovensku a v Čechách, pričom počet nových šteniat za rok dosahuje niekoľko stoviek.
Použitie a súčasnosť
Historicky šlo o pastierskeho a strážneho psa na horských holiach a prihraničných oblastiach. Dnes sa stále viac uplatňuje ako ochranný a spoločenský pes, vhodný na rodinný život v domoch so záhradou a na aktívny život na vidieku.
| Parametre | Hodnoty |
|---|---|
| Výška | psy 62-70 cm, feny 59-65 cm |
| Hmotnosť | psy 36-44 kg, feny 31-37 kg |
| Srsť | biela, hustá, dvojitá podsada |
| Povaha | strážca, verný, samostatný, vyžaduje dôslednú výchovu |
Ak chcete zaobstarať šteňa Slovenského čuvača, informujte sa u oficiálnych chovateľských klubov a vyhýbajte sa nekontrolovaným množiteľom. Reálne sú prírastky na Slovensku a Českej republike približne 100-150 šteniat ročne.
tags: #slovensky #cuvac #ochrancovia #zvierat