Hustá biela srsť, svalnaté telo, ľahké a obratné pohyby. Ostražitá a bystrá povaha ho predurčila na funkciu strážneho a pastierskeho psa, je však aj veľmi dobrým spoločníkom. Slovenský čuvač je už na pohľad impozantný pes. Svojou mohutnou konštrukciou sa hrdo môže postaviť vedľa ostatné strážne psy ako sú doberman či rotvajler; je výborne prispôsobený pre život v drsných prírodných podmienkach, a to nielen fyzicky, ale aj psychicky.
Podľa nálezov robili horské psie plemená človeku spoločnosť už pred 30 000 rokmi v prvopočiatkoch osídľovania európskeho kontinentu. K najstaršiemu predchodcovi čuvača sa dnes, prirodzene, dá dopátrať len ťažko, jestvujú však domnienky, že ním mohla byť tibetská doga alebo vlky z arktickej oblasti. Z týchto vetiev pravdepodobne pochádzajú všetky súčasné horské typy psov; jednotlivé plemená sa z nej vykryštalizovali až oveľa-oveľa neskôr. V našich podmienkach sa udomácnili tri: poľský podhalanský ovčiak, maďarský kuvasz a čuvač, ktorý mal vtedy prívlastok tatranský.
V priebehu 19. a 20. storočia sa slovensko-maďarské spory odrazili aj v kynológii. Maďarskí chovatelia nepriali snahám slovenských kolegov o uznanie čuvača ako samostatného plemena. S tatranským čuvačom je najvýraznejšie spojené meno profesora Antonína Hrůzu z Vysokej školy veterinárneho lekárstva v Brne. Profesora Hrůzu zaujalo majestátne plemeno a koncom dvadsiatych rokov minulého storočia sa podujal na neľahkú úlohu podchytiť a došľachtiť týchto bielych chlpáčov. Z Tatier do Čiech doviezol dve nepríbuzné štenatá, psíka Jerryho a sučku Koru. Títo dvaja sa stali prarodičmi organizovaného chovu čuvačov v Československu.
Ich prvé potomstvo bolo zapísané 4. Profesor Hrůza dôsledne organizoval chov slovenského čuvača, ktorý sa v pomerne krátkom čase pozoruhodne rozšíril. Inteligentné a samostatné psy spod Tatier si veľmi rýchlo získavali obľubu a pozornosť a v roku 1933 vznikol Spolek chovatelů psů tatranských ovčáckých čuvačů v Brně, ktorý sa čoskoro stal súčasťou Medzinárodnej kynologickej federácie. Po druhej svetovej vojne a smrti profesora Hrůzu sa chov tatranského čuvača dostal do citeľného marazmu a obnoviť sa ho podarilo až v šesťdesiatych rokoch. 14. augusta 1965 došlo k štandardizovaniu a finálnemu uznaniu čuvača za samostatné plemeno - už pod názvom slovenský čuvač.
Prsty v zmene názvu mala slovenská zástupkyňa v medzinárodnej komisii. Na Slovensku je v súčasnosti 35 chovateľských staníc, ktoré sa venujú chovu a šľachteniu slovenského čuvača, každoročne je plemenu venovaných niekoľko výstav. Slovenský čuvač sa výborne osvedčil nielen ako ovčiarsky pes vďaka svojmu samostatnému uvažovaniu, ale aj ako priateľský a mierumilovný spoločník. V rukách dobrého chovateľa či trénera sa z týchto huňatých dunčov dajú vycvičiť aj vodiace či policajné psy.
Čuvač je naozaj „plemenom pre všetko“, ak však uvažujete o jeho zadovážení, musíte brať ohľad najmä na jeho nároky ohľadom priestoru a voľného pohybu - horský pes v malom byte zrejme nebude veľmi spokojný. Nemalú údržbu vyžaduje tiež jeho hustá srsť. Slovenský čuvač, nazývaný aj tatranský čuvač, je bielosrstý horský pastiersky pes zo Slovenska. Stráži dom, dvor aj dobytok, ale hodí sa aj ako rodinný pes, krotý je priateľský k deťom. Na to, aby mohol vyžarovať energiu vyrovnaného sprievodného psa, však potrebuje suverénne vedenie a dôslednú výchovu.
Pôvod, rodina a vzhľad plemena
Urastený, čulý slovenský čuvač býva najradšej vonku a v pohybe. Slovenský čuvač je urastený silný pes. Plemeno bolo pôvodne chované ako pastiersky pes. Slovenský čuvač je impozantné stvorenie. Samce dorastajú do výšky 62 až 70 centimetrov. Samice dosahujú výšku v pleciach od 59 do 65 centimetrov. Hmotnosť slovenského čuvača sa pohybuje od 31 do 44 kilogramov. Srsť tohto statného psa chrániaceho stádo je bez výnimky biela. Mierne sfarbenie uší dožlta je tolerované, ale nie je žiadúce.
Slovenský čuvač má hustý, lesknúci sa kožuch s bohatou podsadou. To mu poskytuje tú najlepšiu ochranu v drsnom podnebnom pásme svojho horského domova, ako aj pred chladom a horkom. Krycia srsť dlhá desať až 15 centimetrov je mierne vlnitá, avšak nie kučeravá a ani rozdelená. Samce majú bujnú hrivu. Celkovo má slovenský čuvač takmer obdĺžnikovú stavbu tela so silnými kosťami. Očné viečka, papuľa a brušká labiek sú pri tomto plemene sfarbené tmavo. Oči sú tmavohnedej farby. Jeho uši sú posadené vysoko a tesne priliehajú k hlave. Chvost pripomína cigaru. Nesmie byť zvinutý ani doliehať na chrbte.
Na základe jeho vzhľadu, jeho pôvodu a jeho vlastností typických pre plemeno si možno slovenského čuvača ľahko pomýliť s inými bielymi pastierskymi psami z východnej Európy. Vyzerá tak relatívne podobne ako napríklad Polski Owczarek Podhalanski z Poľska a kuvasz z Maďarska.
Povaha a vhodné uplatnenie
Strážil dom a dvor, ale aj stáda oviec a hovädzieho dobytka. Odvážny pastiersky pes sa sebavedome postavil dokonca aj medveďom a vlkom. Toto je mimochodom dôvod, prečo sa slovenský čuvač chová výlučne s bielou srsťou: Dá sa tak predovšetkým v tme ľahšie a lepšie odlíšiť od veľkých šeliem, ako sú medvede a vlky. Vďaka svojej priateľskej, otvorenej povahe je však veľmi cenený aj ako rodinný pes.
Na cudzích ľudí a neznáme situácie reaguje tatranský čuvač zdržanlivo, niekedy dokonca nedôverčivo. Tento inak vyrovnaný pes strpí iných psov vo svojom revíri len zriedka. Aby sa zo statného ovčiarskeho psa stal sprievodný pes vhodný pre rodinu, mal by byť dobre socializovaný a nové veci by sa mu mali ukazovať opatrne. Potrebuje suverénne vedenie a psie výchovu - prirodzene bez akejkoľvek tvrdosti. Tým je pre začiatočníkov vhodný len podmienečne.
Chov, aktivity a starostlivosť
Veľký, pracovitý pes ako slovenský čuvač by mal byť chovaný v dome so záhradou, kde môže pestovať svoj ochranársky inštinkt. Na základe svojej prítulnej povahy priateľnej pre deti má slovenský čuvač radosť z prijatia do rodiny. Malo by sa mu dostávať dostatok pohybu, čo však z neho nerobí psa nutne vhodného na psie športy. Tohto učenlivého štvornožca je lepšie vycvičiť radšej za terapeutického, záchranárskeho alebo pátracieho psa.
Doma na Slovensku sa hovorí, že slovenský čuvač sa vie naučiť všetko. Hustá, vlnitá srsť slovenského čuvača ho chráni pred chladom. Starostlivosť a výživa: Nenáročný samorast. Biela, mierne vlnitá srsť slovenského čuvača sa čistí takmer sama a vyžaduje si preto minimálnu starostlivosť. Úplne postačuje pravidelné kefovanie. O niečo náročnejšia môže byť starostlivosť o srsť iba počas výmeny srsti. Majitelia by mali mať na pamäti, že slovenský čuvač intenzívne pĺzne.
Pokiaľ ide o výživu, tento skromný pastiersky pes si nekladie žiadne veľké nároky. Odporúča sa prirodzené kŕmenie s veľkým podielom kvalitného mäsa a malým podielom obilnín. Dve jedlá za deň sú pre dospelých psov tohto plemena dostatočné. Nepridelené krmivo tesne pred prechádzkou môže viesť k torzii žalúdka.
Zdravie a dôležité upozornenia
Sám o sebe je slovenský čuvač robustný, odolný pes bez známych dedičných chorôb typických pre plemeno. Podobne ako u iných veľkých plemien môžu aj u slovenského čuvača vzniknúť problémy s kĺbmi, ako sú dysplázia bedrového kĺbu (HD) a dysplázia lakťového kĺbu (ED). Tieto sa prejavujú bolesťami a obrnou. Toto plemeno sa priemerne dožíva 10 až 12 rokov.
Kde sa k nám dostal a ako pokračovala jeho história: Snehobiely pastiersky pes je zaradený do skupiny 1 „Pastierske a dobytkárske psy“. Jeho pôvod možno sledovať do 17. storočia a s cieleným chovom sa začalo začiatkom 20. storočia. Vtedy bolo plemeno takmer vyhynuté, no profesor Antonín Hrůza založil plemennú knihu a záchrana vyústila do oficiálneho uznania v roku 1965. Od januára 1969 je slovenský čuvač oficiálne uznávaný za psie plemeno.
V súčasnosti na Slovensku pôsobí mnoho chovateľov, medzi ktoré patrí aj chovateľská stanica a výstavy, ktoré zviditeľňujú charakter a pracovné schopnosti tohto plemena. Dlhé roky je tento pes symbolom horského dedičstva a ochranu stáda premieňa na verného rodinného spoločníka.
Slovenský čuvač v spoločenskom a kultúrnom živote regiónu
Stredoslovenské múzeum - kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja pripravilo výstavu s názvom ČUVAČ - Živé dedičstvo predkov, venovanú histórii tohto plemena a salašníckym tradíciám. Výstava predstaví telesný štandard, povahu a pracovné schopnosti plemena a významné historické momenty jeho záchrany a vzkriesenia. Výstava potrvá do 12. augusta a uskutoční sa v Tihányiovskom kaštieli.
Chovateľstvo a dostupné skutočné informácie
Na Slovensku existuje mnoho inzerátov a chovateľských staníc, ktoré ponúkajú štenatá aj dospelé psy tohto plemena. Pri výbere šteňaťa treba dbať na seriózny zväz a pravidlá chovu, aby sa predišlo problémom so zdravím a sociálnym vývojom psa. Koberec s ponukami často ukrýva riziká, napríklad kríženie alebo nedostatočná socializácia.
Pri kúpe šteňaťa alebo adoptovania psa zo šľachtiteľskej stanice je dôležité overiť si pôvod, zdravotné skúšky rodičov a podmienky chovu. Výcvik a socializácia sú kľúčové pre vyrastanie vyrovnaného a spoľahlivého psa, ktorý v rodine bude tolerantný a ochranársky zameraný podľa potreby.
Praktické tabuľky a údaje o plemene
| Parametre | Hodnoty |
|---|---|
| Výška u samcov | 62-70 cm |
| Výška u samíc | 59-65 cm |
| Hmotnosť | 31-44 kg |
| Farba srsti | biela (s toleranciou na dožltanie uší) |
| Typ srsti | kožušnatá s bohatou podsadou; srsť dlhá 10-15 cm |
| Dĺžka života | 10-12 rokov |
Slovenský čuvač je často označovaný ako „plemeno pre všetko“ vďaka svojej všestrannosti - od ovčiarskeho psa po sprievodného partnera v rodine. Sústrediť sa treba na dostatok priestoru, pravidelný pohyb a jasné vedenie výchovy, ktoré mu umožní rozvíjať svoju prirodzenú ochrannú a spoločenskú povahu.
tags: #slovensky #cuvac #kupa #banskobystricky #kraj