Príbehy o zvieratkách sú často plné fantázie a poučenia. Jedným z takýchto príbehov je aj ten o psíkovi, ktorý sa ocitol v nečakanej situácii, a o dobrodružstvách, ktoré ho postretli. Tieto príbehy nám ukazujú rôzne aspekty života zvierat, od ich každodenných starostí až po neobyčajné udalosti.
Na jednej farme, kde žilo množstvo zvieratiek, sa odohralo čosi zvláštne. Na statku v noci veľmi fúkalo. Rek, psík zo statku, ráno obchádzal všetky zvieratká a kontroloval, či im veľký vietor nepoškodil domčeky. Jeho prvá cesta viedla za prasiatkami.
Existuje aj iný druh psíkov - tí, ktorí žijú v útulkoch. Ľudia sa tam o nich chodia starať. Dávajú im najesť, ošetrujú ich a hladkajú. Bývajú tam psíci, ktorí nemajú svojho pána. Sú opustení.
V tejto istej farme žila aj malá ovečka menom Bibi. Najviac milovala nočnú oblohu a krásne hviezdičky. Rada ich v noci sledovala, keď už všetci spali, a mala pocit, že hviezdy svietia len pre ňu.
V čarovnej krajinke zvieratká nielenže vedeli rozprávať, ale aj pracovať. Sloníky pracovali v obchodíkoch, sovičky učili zvieratká v školách a psíkovia pracovali ako zdatní policajti.
Pán Hrdlička žil v malom domčeku sám. A bolo mu samotnému smutno. Preto si povedal, že si zaobstará kamaráta. Niekoho, kto by s ním mohol chodiť aj von na prechádzku. Išiel sa teda pozrieť do obchodu, kde predávali domáce zvieratká.
Za špicatou horou a lesmi stálo malé, ale zato krásne kráľovstvo. Bývala v ňom pôvabná princezná so svojimi rodičmi. Princezná bola veľmi krásna. Jej dlhé svetlé vlasy jej svietili ako slniečko. Oči mala modré ako krištáľová studnička a jej úsmev bol ten najkrajší na celom svete. Bola tiež veľmi dobrá a mala dobré srdce. Kráľ a kráľovná z nej mali obrovskú radosť a nadovšetko ju milovali.
Malý psík Dante si v jeden krásny, letný deň močil labky v záhradnom jazierku. Bolo mu veľmi teplo, ale zároveň sa chcel hrať s plávajúcimi rybkami okolo jeho nôh. „Dante,“ zakričala na neho Jozefína, jeho desať ročná priateľka, „čo to robíš?!“ Psík rýchlo vytiahol labky z jazierka, no v pazúroch mu ostala jedna malá rybka.
Spomínate si na Buddyho? Po tom, ako sa musel zmieriť s tým, že u susedov ho bude už navždy provokovať mačka s mačencami, sa musel vyrovnať s ďalším problémom, s poštárom. Poštár Ferko bol milý chlapík. Veselý a zhovorčivý. Každého v dedine poznal, s každým sa porozprával. Ľudia ho mali radi a vždy sa tešili, keď im mal doniesť poštu. Jediný, kto ho nemal rád bol Buddy.
Volám sa Buddy a som pes. Mám najlepšieho pána na svete, je to chlapec, ktorého volajú Michal. Žijem si spokojne. Mám teplú búdu, veľký dvor, veľa hračiek, veľa jedla a lásku môjho milovaného chlapca. Každý deň ráno síce odíde spolu s rodičmi preč, no poobede sa vždy so mnou hrá. Hádže mi loptičky, preťahujeme sa lanom, alebo sa naháňame. Keď sú však všetci preč, ja strážim. Nikoho sem nepúšťam. Dobre, možno si občas zdriemnem, hlavne poobede, no vždy spím len na jedno oko. Tým druhým dávam pozor. Dnes som si ako obyčajne ľahol do pelechu a chystal sa oddýchnuť si. Zrazu počujem nejaké zvuky.
V Sovietskom zväze sa v roku 1959 odohral experiment, ktorý dnes považujeme za nehumánny. Sovietsky vedec Vladimir Demikhov sa pokúsil vytvoriť žijúceho, dýchajúceho a samostatného dvojhlavého psa. Jeho cieľom bolo týmto spôsobom vyšľachtiť nové plemeno, ktoré by sa už rodilo s dvomi hlavami. V roku 1959 vydal magazín Life vo svojom letnom čísle rozsiahlu fotoreportáž, ktorá priebeh tohto celého experimentu zobrazovala. Psíkovia boli chirurgicky spojení. Operácia začala podaním sedatív obom psíkom. Chirurgovia pod vedením Vladimira Demikhova pokračovali spojením tiel oboch psov. Väčšiemu psovi, teda „hostiteľovi“ nového tela bol do krku spravený rez. Následne boli krvné obehy oboch psíkov prepojené. Keď sa psíkovia prebrali, vedci zistili, že operácia sa im „podarila“. Táto nová forma života však dlho nežila. Psík zomrel v mukách už po 4 dňoch „života“. Starší a väčší pes sa neustále otriasal, pretože sa chcel psíka na svojom krku zbaviť. Samozrejme, našlo sa zopár ľudí, ktorí experiment Vladimira Demikhova odsúdili a považovali ho za odpudzujúci a krutý. Samotný ruský vedec sa však obránil argumentom, že bol prvým človekom, ktorému sa podarilo transplantovať zvieracie pľúca a srdce, čím dal základy aj ľudskej transplantačnej medicíne.
Iný príbeh rozpráva o Jeanovi Labadiem, ktorý sa rozhodol vystriehnuť suseda Andrého Drouillarda pri krádeži kúr. Odvtedy spával v kuríne s puškou v ruke. Ale nič sa nestalo. André dozaista čosi zacítil a neukázal sa. Po troch dňoch Jeana Labadieho omrzelo spávať s kurami a vrátil sa do domu. Rozhodol sa však čosi s tým robiť, ibaže nevedel čo. Nemohol sa predsa len tak, z ničoho nič kohosi opýtať, či nekradne kury, i keby ich ten človek naozaj kradol. Preto istý čas všetko nechal tak. Raz pomáhal Andrému Drouillardovi čistiť kríčie pri plotoch. Pri práci naďabil na kopu kurieho peria. Keď sa naň lepšie prizrel, pomyslel si, že sa veľmi podobá periu, aké mali jeho kury. A predsa nemohol povedať Andrému: Takéto perie mali moje sliepky. Jean Labadie teda mlčal, ďalej strihal kríčie a rozmýšľal.
„Keby si André myslel, že mám psa," hútal, „hádam by sa vyhol môjmu kurínu." A hneď sa rozhodol pre veľkú lož. - Sused, videli ste už môjho veľkého psa? - Psa? - povedal André. - Veď vy nemáte psa. - Nemal som, - odvetil Jean Labadie, - ale teraz mám. Nedávno som ho kúpil od Indiánov. Ktosi mi kradne kury, tak som išiel a kúpil som si psa. Je veľký, čierny a strašne zlý. Myslím, že sa už nikto nebude obšmietať okolo môjho kurína. - Tak, tak, teda vy teraz máte psa, - povedal André. Jean Labadie sa obzrel. - Pozrite, práve tamto ide, čierny ako uhoľ, s vyplazeným veľkým červeným jazykom. André sa ta pozrel. - Nevidím nijakého psa, - riekol. - Hádam mi len nechcete nahovoriť, že ho nevidíte? - povedal Jean Labadie. - Veď ide tamto po briežku. - Kde? - spýtal sa André. - Len sa dobre dívajte, nevidíte, ako dvíha tie veľké čierne laby, raz jednu, raz druhú. - Áno, áno, už ho vidím! - povedal André a vypliešťal oči, akoby videl veľkého psa s vyplazeným červeným jazykom a veľkými labami. Jean bol so svojím výmyslom veľmi spokojný. Odvtedy akoby uťal, kury prestali miznúť.
Jedného dňa stretol Andrého na ceste. - Dnes som videl vášho veľkého čierneho psa, - pristavil ho André. - Bežal popri plote s vyplazeným červeným jazykom a dvíhal veľké laby, raz jednu, raz druhú. Verte mi, čo najrýchlejšie som sa mu vyhol. Jean Labadie sa potešil, ale Andrého fantázia ho aj trochu zarazila. Ak veľký čierny pes bežal po vonku, kto strážil kurín?
Istého dňa André opäť stretol Jeana Labadieho a povedal: - Jean, dnes ráno som videl vášho veľkého čierneho psa, za mestom naháňal králiky. Jean riekol: - To musel byť iný pes, André. Môj veľký čierny pes je doma a stráži kurín. - Ak to nebol váš veľký čierny pes, teda čí bol? - opýtal sa André. - Nemá váš pes veľký červený jazyk? A nebeží ako vietor? - Zdá sa, že je to naozaj môj pes, - riekol Jean, - lenže ten je teraz doma a stráži kury. - Radšej by ste ho mali uviazať, - riekol André. Jean sa chcel spýtať, ako sa ľudia dozvedeli o jeho psovi, ale zahryzol si do jazyka. Keby naozaj mal psa, ľudia by sa o ňom dozvedeli.
O niekoľko dní André opäť zastavil Jeana Labadieho a ostro mu dohováral: - Mali by ste s tým svojím zlým psiskom voľačo robiť. Dnes na ceste pribehol ku mne a chcel ma lapiť za nohu. Musel som ho odohnať palicou. Jean Labadie nevedel, či sa má smiať, alebo povedať Andrému Drouillardovi, že je luhár. Veľký čierny pes zrazu ožil. Nakoniec povedal: - Dobre, uviažem ho na reťaz. - Vložil do úst prsty a zahvízdal. - Poď sem! Poď sem! - volal na psa. André Drouillard sa poplašene poobzeral a chytro odišiel.
Začas Jean Labadie o psovi už nič nepočul. Až jedného dňa, keď v obchode kupoval klince, pristúpila k nemu pani Villeneuveová a povedala: - Jean Labadie, mali by ste sa hanbiť, že toho divého psa nechávate samého behať po meste. - Pes je divý, to je pravda, ale je doma na reťazi, - bránil sa Jean Labadie. - Možno bol na reťazi, - povedala pani Villeneuveová, - ale už nie je. Behá po uliciach s vyplazeným červeným jazykom. Jean Labadie sa začal trápiť. Zdalo sa, že mu psia historka prerastá cez hlavu. Pomyslel si, že by sa psa mal vari zbaviť. Preto povedal pani Villeneuveovej: - Viete, čo urobím, pani Villeneuveová? Zajtra ráno vrátim psa Indiánom. - Už je načase, - riekla pani Villeneuveová.
Na druhý deň ráno Jean ošíroval koňa a zapriahol ho do voza. Počkal, kým ho zbadá André Drouillard, potom zahvizdol a robil sa, akoby bral so sebou psa. Keď prechádzal popri Andrého dome, André zavolal: - Vezieš ho naspäť, Jean? - Naspäť, odkiaľ som ho vzal, - odpovedal Jean Labadie a šiel dolu cestou k indiánskej dedine. Celý deň sa zabavil u svojich priateľov Indiánov a v podvečer sa pobral domov. Keď prechádzal popri Andrého dome, premklo ho zlé tušenie. André Drouillard stál pri bráne a čakal. - Čo nového? - opýtal sa Jean Labadie. - Veľa, - povedal André. - Váš veľký čierny pes sa vrátil domov už skoro pred hodinou. Práve som šiel dojiť, a tu vidím, hore cestou si vykračuje váš pes s veľkým červeným jazykom. - Jean Labadie vybuchol: - André Drouillard, - kričal, - vy ste luhár! - Akože?! - urazil sa André. - Vy sa opovažujete nadávať mne, svojmu susedovi do luhárov?! - Obrátil sa a vošiel do domu. Jean Labadie zastenal. Po všetkých útrapách, ktoré podstúpil, teraz všetko pokazil. Povedal Andrému Drouillardovi, že je luhár. Radšej ho mohol nazvať lapikurkárom.
Len čo sa to roznieslo medzi ľuďmi, Jean Labadie nemal pokoja. Pani Villeneuveová videla veľkého čierneho psa za svojím domom. Henri Dupuis ho videl striehnuť za obchodom. Delphine Langloisová ho zazrela behať po cintoríne. A všetci sa hnevali na Jeana Labadieho. Jean vedel, že by darmo znova viezol psa do indiánskej dediny, vrátil by sa prv ako on.
O niekoľko dní, keď Jean Labadie sedel pred vyhňou, André Drouillard s veľkým štabarcom pricválal na koni. - Kde je doktor Brisson? - zakričal. - Zavolajte doktora Brissona! - Čo sa stalo? - zvolali všetci odrazu. André zdvihol krvácajúcu ruku a ukázal na Jeana Labadieho. - Jeho veľký čierny pes ma pohrýzol, - riekol. Jean tam sedel s otvorenými ústami. Vidieť psa, ktorého niet, to je jedna vec, ale aby vidina hrýzla, to sa ešte nestalo. Zavrel ústa a vyskočil ta, kde všetci pozerali, ku krvácajúcemu Andrému. - Myslím, že to nevyzerá na psie uhryznutie. To je skôr od sekery, - povedal Jean Labadie. To všetkých rozhnevalo. Jean nevedel, čo si počať. Nakoniec riekol: - Priatelia, myslím, že so psom musím urobiť koniec. Andrému dám dve kury a veľkého čierneho psa zastrelím.
Ľudia stíchli. Jean Labadie všetkých zavolal k sebe. Dolu mestom kráčal čudný sprievod. Jean Labadie popredku a hŕba ľudí za ním. Vošiel do domu a o chvíľu vyšiel s puškou. - Stojte tu a dobre sa dívajte, - riekol. Zašiel k stodole a zapískal, o chvíľu zapískal znova a potom zavolal: - Už ide! Ľudia ustúpili k plotu do bezpečnej vzdialenosti. Pani Villeneuveová vykríkla: - Tam je za stodolou. Z pysku mu visí veľký červený jazyk! A André povedal: - Ako len dvíha tie veľké laby, raz jednu, raz druhú! Jean Labadie priložil pušku k plecu, pozorne zamieril a strelil. - Trafil som ho, - povedal. Delphine Langloisová zamdlela. - Tak, - riekol Jean Labadie dojato a utrel si slzu z oka, - urobil som to. Už je po mojom veľkom čiernom psovi. Všetci sa zaradovali, že pes Jeana Labadieho je mŕtvy, obrátili sa a pomaly odchádzali.
