Pes je naším spoločníkom už tisíce rokov a bude nás sprevádzať, kým bude ľudstvo kráčať po Zemi. Pomáhal nám pri love a pasení stád, varoval nás pred votrelcami, zverou a nebezpečenstvami, strážil nás a náš majetok, alebo bol jednoducho naším milovaným domácim miláčikom. Spolu s koňmi boli jedinými zvieratami, ktoré sme brali do bitiek a ktoré s nami umierali na bojiskách. V psoch sme našli niečo skvelé - rýchlosť, ostrý sluch a čuch, vernosť a spoľahlivosť. Na oplátku psy dostávali trvalý prístrešok, potravu a zvyčajne aj lásku. Medzidruhové spolužitie medzi ľuďmi a psami sa stalo prospešným pre obe strany. S nijakým iným zvieraťom nemáme takú silnú väzbu ako so psami a len veľmi málo zvierat žije tak blízko ľuďom ako psy.
Psi sú považovaní za verných, oddaných a pripútaných, ale na druhej strane aj za chamtivých, sebeckých, otravných, nehanebných a pokorných. Pes je nepochybne najlepším priateľom človeka, ale človek - vo všeobecnosti - nebol a stále nie je najlepším priateľom psa, hoci mu veľa dlží. Mnohí ľudia, dokonca aj v spoločnostiach, kde sú psy zvyčajne milované a cenené, nimi opovrhujú, zanedbávajú ich, bijú a vyhladzujú viac ako akékoľvek iné domáce zviera. Rozšírené využívanie psov od najstarších čias a ich ambivalentný aspekt sa odráža v mnohých náboženstvách. Pes sa stal poslom, symbolom, atribútom alebo stelesnením mnohých starovekých bohov, najmä bohov lovu, lesov, liečenia a, pozoruhodne, aj podsvetia. Pes (alebo vlk či šakal) bol takmer všade na svete prítomný v náboženských predstavách a poverách týkajúcich sa smrti. Psy buď sprevádzali bohov a iné bytosti z podsvetia, alebo strážili vstup do ríše mŕtvych, alebo zbierali, naháňali, eskortovali a chránili duše. V mnohých mytológiách sa pes tak stal prvou - alebo poslednou - vecou, ktorú duša videla počas svojej posmrtnej cesty do neba. Rola psa ako strážcu a ochrancu človeka sa odráža aj na symbolickej úrovni. Keďže psy dokázali „vidieť“ to, čo bolo pre ľudské oči neviditeľné, ľudia doslova po celom svete a v rôznych časoch pochovávali psov, ich hlavy, kosti, zuby alebo len psie figúrky ako talizman pod základy budov, palácov, chrámov, prahy domov, pod múry a mestské brány, alebo do ľudských hrobov, aby ochránili celú komunitu, rodinu alebo jednotlivca pred zlom, nepriateľmi, zlodejmi, démonmi, chorobami a kliatbami.
Pes v antických civilizáciách
Najskôr sa budeme venovať psom v antickom Grécku, pretože grécka mytológia je nám najbližšia. Postupne prejdeme cez Rím, Keltov a Germánov. Odtiaľ sa presunieme do ešte starších civilizácií, do Egypta, Mezopotámie a Malej Ázie. Pozrieme sa aj na nie práve najlepšie postavenie psa, dokonca až odpor a nepriateľstvo k nemu, ktoré sa vyvinuli v monoteistických náboženstvách Blízkeho východu.
Grékovia a Rimania vnímali psy pozitívne. V každodennom živote psy strážili stáda, pomáhali pri love, poskytovali zábavu, dávali človeku lásku, boli mu oddaní. Vysoko bola cenená ich vernosť, oddanosť, rýchlosť, odvaha, bystrosť. Vzťah človeka k nim môžeme vyčítať nielen z dochovaných písomných prameňov prevažne literárnej povahy, ale aj z diel výtvarného umenia. Napriek tomu môžeme konštatovať, že pes bol vnímaný rozporuplne.
Pes v náboženstvách
Na Blízkom východe bol pes považovaný za nečisté zviera, pretože bol požieračom odpadkov, mŕtvol a zdochlín. V Biblii sú takmer všetky zmienky negatívne, pes bol symbolom chamtivosti, sebectva, obžerstva, nečistoty a hriechu. V Starom zákone je pes zmienený dvatridsaťdvakrát, často v spojení s mŕtvolami či nepriateľmi. V Novom zákone sa pes stal symbolom pohanov, nepokrstených a neveriacich. Pes mohol personifikovať aj diabla, žida alebo pohanský národ.
Hoci aj Židia a moslimovia si cenili psa pre jeho užitočnosť a ďalšie prednosti, nechovali ho ako domáceho maznáčika. Tento odmeraný vzťah k psovi sa prejavil aj v ranom kresťanstve, neskôr v ňom však prevážili pohanské európske tradície a pes zostal neoddeliteľnou súčasťou života stredovekého človeka. Naopak, v starovekej Perzii zoroastriáni psa uctievali a bol hneď druhým tvorom po človeku.
Psi sú predstavení ako pomocníci, sprievodcovia, ochrancovia, symboly, atribúty a dokonca vtelenia rôznych bohov lovu, lesov, liečiteľstva i podsvetia. Psy sa stali súčasťou náboženských predstáv týkajúcich sa smrti. Zaujímavá je aj farebná symbolika psa, hlavne potom čierneho psa ako posla smrti a nemilosrdného strážcu podsvetia. Psy, presnejšie niektoré ich časti boli používané aj na liečebné účely.
Pes v európskom folklóre a stredoveku
Rozporuplný vzťah k psom sa prejavoval aj pri používaní nadávok. Od staroveku boli najbežnejšie nadávky do psov a šeliem. Časom ale u psov nakoniec prevážil pozitívny prístup. Pes zostal neoddeliteľnou súčasťou života stredovekého človeka.
Autor sa v knihe venuje psom nielen v antickom Grécku a Ríme, ale aj v kultúrach Keltov a Germánov. Odtiaľ sa presunieme do ešte starších civilizácií, do Egypta, Mezopotámie a Malej Ázie. Pozrieme sa aj na nie práve najlepšie postavenie psa, dokonca až odpor a nepriateľstvo k nemu, ktoré sa vyvinuli v monoteistických náboženstvách Blízkeho východu.
Autor predznamenáva, že kniha „Pes v mytológii, náboženstve a folklóre staroveku a stredoveku“ je veľmi pútavým čítaním, ktoré erudovane a zároveň veľmi čítavo približuje premeny vzťahu človeka a psa v období staroveku s „nakročením“ do stredoveku. Plánuje napísať trilógiu. Druhý zväzok by mal byť venovaný psovi v stredoveku, pretože toto téma bolo v prvom zväzku skôr len naznačené, tretí potom bude patriť vlkom, vlčím ľuďom a vlkolakom.
Muži so psími hlavami zo stredovekej legendy
Kniha sa zaoberá aj tým, ako sa pes dostal medzi súhvezdia, prečo Gréci a Rimania nenávideli Psie hviezdy, prečo si psy oňuchávajú zadky, prečo majú studené ňufáky alebo prečo sa neznesú s mačkami.
