Psy sprevádzali človeka v každom vojnovom konflikte už od momentu, keď ľudia domestikovali prvé vlky. Vojenskí psi majú veľmi dlhú históriu začínajúcu už v staroveku. Od výcviku v boji až po ich použitie ako prieskumníkov, strážcov, poslov a stopárov. Jedna z prvých zmienok o účinkovaní psov vo vojne pochádza z roku 525 pred Kristom. Perzský veľkokráľ Kambyses II. ich využil v bitke proti Egypťanom vediac, že Egypťania majú voči zabíjaniu psov morálne výhrady.
V bitke pri Pelúsiu (525 pred Kristom) Cambyses II. nasadil psov, mačky a iné zvieratá, ktoré Egypťania považovali za posvätné. Tým, že tieto zvieratá postavil do prvej línie, údajne dokázal prinútiť Egypťanov, aby prestali používať svoje zbrane. Počas neskorej antiky používal Hun Attila vo svojich vojnových ťaženiach veľkých vojnových psov. Iné civilizácie používali obrnených psov na obranu karaván alebo útokov na nepriateľov. Na Ďalekom východe vychoval vietnamský cisár Lê Lợi svorku 100 psov, ktorých schopnosti boli dostatočne pôsobivé na to, aby ho povýšili na veliteľa pluku jednotiek. Neskôr Fridrich Veľký z Pruska používal psov ako poslov počas sedemročnej vojny s Ruskom. Aj Napoleon počas svojich ťažení používal psov. Antickí Gréci vyšľachtili pre vojenské účely plemeno zvané molossus, ktoré neskôr úspešne využívala Rímska ríša. Hoci molossovia vyhynuli, ich priamym potomkom je mastif. Mastifov do boja proti Indiánom nasadili napríklad aj španielski conquistadori v 16. storočí.
Prvé oficiálne použitie psov na vojenské účely bolo v USA. Svoju úlohu psy zohrali i v priebehu 1. svetovej vojny. V prvej svetovej vojne už Američania využívali stovky psov ako poslov na prenášanie správ medzi zákopmi. V roku 1917 otvorili v Anglicku školu pre výcvik vojenských psov. Využívali sa na rôzne účely, niektoré hľadali ranených vojakov, iné zasa ťahali guľomety. Táto snímka vznikla v roku 1917. Pes, ktorý patril Červenému krížu, na nej nachádza raneného vojaka. Vycvičený bol tak aby štekotom neupozornil nepriateľa. Namiesto toho vzal ranenému prilbu a priniesol ju svojmu pánovi. Medzi psími poslíčkami v prvej svetovej vojne vynikal Satan. Vyznamenal sa počas bitky o Verdun. Hoci jeho pána zabili, dokázal doniesť poštového holuba k jednotke francúzskych vojakov uväznených pod guľometnou paľbou. Tí poslali správu veleniu, ktoré im na záchranu vyčlenilo posily.
Počas americkej občianskej vojny v rokoch 1861 až 1865 využívali vojaci Konfederácie i Únie psy na hľadanie jedla a vody. Niektoré zvieratá sa dokonca stali maskotmi plukov, mnohé však zomreli na zranenie utŕžené v boji či na vyhladovanie. Seržant Stubby (1916-1926) bol pes amerického pôvodu bojujúci v prvej svetovej vojne a oficiálny maskot 102. pešieho pluku v Connecticute.
Americká divízia, v ktorej slúžil aj Robert J. Conroy, dostala povel presunúť sa do Francúzska. Pes Stubby ho prepašoval na loď Minnesota, pričom bol ukrytý vo vedre na uhlie. Zranenie spôsobené jedovatým plynom mu umožnilo neskôr rozoznať pach yperitu na veľkú vzdialenosť a zachrániť jednotky, ktoré na fronte ešte spali. Stubby sa naučil rozoznávať rôzne jazyky ako angličtinu, francúzštinu či nemčinu. Na Argonne rozpoznal nemeckého zvera a štekaním upozornil na jeho prítomnosť. Za tieto činy bol povýšený na seržanta. Po zostávajúcej službe sa stal hrdinom so značným odvahu.
Psy našli uplatnenie aj počas druhej svetovej vojny, a to v rovnakých oblastiach ako v rokoch 1914 až 1918. Teriéry na fotografiách mali dokonca vlastné plynové masky. V rokoch 1941 využívali Soviti v boji proti nemeckým tankom psy. Už počas prvej svetovej vojny boli psy využívané a ich úlohou bolo vyhľadávanie, ale aj varovanie pred nebezpečenstvom, akým bol útok plynom. Sovieti však čoskoro prišli na to, že pes môže veľmi dobre poslúžiť aj ako zbraň. Až okolo roku 1930 sa začala formovať myšlienka, že pes môže poslúžiť nielen ako pátrač, ale aj ako zbraň.
Vo výcvikových centrách sa preto tréneri zameriavajú na túto úlohu. Pôvodným plánom bolo pripevniť nálož psovi na chrbát, naučiť ho pribehnúť k tanku a potiahnutím za popruh nálož pod tankom zložiť a utekal späť k majiteľovi, ktorý by ju odpálil. Nebola to vždy úspešná metóda; pes mohol zovrieť popruh a nálož by nespadla. Sovieti preto prišli s riešením: na nálož pripevnili drevenú páčku a bomba explodovala po tom, čo sa páčka niečoho dotkla. Do roku 1941 sa pes stal bežne používanou zbraňou a v prvej svetovej vojne ich bolo proti Nemcom nasadených až 30. Misia však nebola bez rizika: psy boli vystavené strelným zbraniam a niektorí boli zranení alebo zabití. Niektoré vypuknuté misie končili tak, že psy nielenže nevedeli nájdenú nálož uvoľniť, ale aj samotný náklad vybuchol v ich blízkosti. Napriek všetkému sa protitankové psy zúčastnili ďalších misií, napríklad Kurskej bitky. Tej sa zúčastnilo 16 psov a zničených bolo 12 nemeckých tankov. Protitankové psy boli trénované až do roku 1996 a na zabíjanie ich nevyužívali len Sovieti, ale aj Japonci a Američania.
Američania si do Vietnamu priviezli asi štyritisíc psov. Stali sa výbornými pomocníkmi najmä pri pohybe v džungli, detekovaní nástražných výbušných systémov a včasnom varovaní pred blížiacimi sa delostreleckými projektilmi. Po konci vojny boli psy buď ponechané vo Vietname, alebo usmrtené injekciou. Vlna nevôle v radoch verejnosti prinútila americké úrady schváliť nový zákon, ktorý povoľoval adopciu vojnových psov po skončení konfliktu.
Krátky prehľad súvislostí s nacistickým Nemeckom prináša aj príbeh Blondi, nemeckej ovčiaka, ktorá zohrala významnú úlohu v nacistickej propagande a ktorej osud je spojený s koncom režimu. Hitler vlastníval Blondi spolu s ďalšími psami a patrila medzi obľúbené zvieratá v bunkri. Po teste s kyanidom ju Hitler skontroloval a neskôr Sovietske armády našli Blondine telo v podzemnom bunkri spolu s jedným zo šteniat. Doteraz zostáva otázkou, čo sa stalo so zvyšnými šteniatkami a aké boli ďalšie osudy ostatných psov z chovu Františka Czerného. Tieto informácie sa objavujú v historických článkoch a magazínoch o kynológii.
Vo vykreslení dopĺňa aj poznámka o mimoslovanských aspektoch tohto fenoménu: v niektorých veteránskych príbehoch sa spomínajú aj ďalšie druhy psov, ktoré sa podieľali na bojoch či ochrane ľudí v akomkoľvek konflikte. Napriek všetkému je jasné, že psy zohrali významnú úlohu nielen ako spolubojovníci, ale aj ako nástroje moci a propagandy v rôznych režimoch počas druhej svetovej vojny a skôr.
Okrem vojenských synonym pre psov v druhej svetovej vojne sú spomenuté aj rôzne fakty zo zdravotníctva a civilného využitia: Červený kríž disponoval v období vojny iba ôsmimi psami, ktoré bránili krk pred útokmi nepriateľských psov a zabezpečovali dopravu správ, hoci ich služba v boji mala svoje riziká. V severnom Francúzsku sa v mierovom období cvičili bojové psy; z čias francúzsko-nemeckých konfliktov poznáme aj techniky pohybu po koľajniciach a nosenia nákladu - sila piatich koní bola niekedy zastúpená siedmimi psami.
Na záver prilieva svetlo na súčasné poznanie: zber informácií o hlbšej úlohe psov vo vojne je komplikovaný a zahŕňa aj mýty a legendy. Niektoré pramene hovoria o experimentoch s komunikáciou a myslením psov počas nacistickej éry, hoci tieto tvrdenia treba brať s rezervou a overovať ich z viacerých dôveryhodných zdrojov. Dôkazom tejto rozmanitosti sú aj správy zo štúdií a historických článkov, ktoré zaznamenávajú širokú škálu spôsobov využitia psov vo vojne - od vyhľadávania ranených až po protitankové misie a logistickú podporu.
- Prvé vojenské použitia psov v staroveku a stredoveku
- 1. svetová vojna: poslovia, vyhľadávanie a ochrana
- 2. svetová vojna: protitankové psy, psie míny, a propagandistické role
- Po vojne: adopcia, etické otázky a moderné využitie