Zdroj: Archív ELV konci septembra sa v jednom z parkov v Chicagu uskutočnila skromná, no mimoriadne emotívna udalosť: majiteľ si po desiatich rokoch znovu prevzal svojho psa, ktorý sa mu pred týmto obdobím záhadne stratil. Majiteľ, 51-ročný pán Edmon Lighthall, nikdy nestratil nádej, že sa s príbuzným štvornohým kamošom ešte raz stretne. Keď zrazu zvolali záchranné stanice v meste Hammond v Indiane, že našli psa, ktorého mikročip ich doviedol priamo k nemu, okamžite sa vydal na cestu.
Po príchode tvrdí, že mal dojem, akoby ho pes okamžite spoznal. „Vyšiel von, pozdravil ma, obtočil sa okolo mňa a ľahol si. Pomyslel som si, že to predsa nie je možné, že ide naozaj o toho istého psa,“ povedal. Pes menom Pete má podľa všetkého už minimálne 14 či 15 rokov, čiže je už považovaný za „psieho seniora“. Šťastný majiteľ mu s rodinou usporiadali piknik a privítali ho s ostatnými psami.
Edmond nikdy neprestal veriť, že sa so svojím milovaným psíkom ešte raz stretne. „Vždy som všetkým hovoril, že ak je ešte nažive, určite sa s ním raz znovu uvidím.“ Ale prečo? zhrozila sa mamička s červeným kočíkom. „Veď je taký milý a skromný! “Skromný je,“ uznala prvá mamička. „Je síce malý a nie veľmi krásny,“ pripustila mamička s červeným kočíkom, „ale zato ešte nemusí byť hlúpy. Tento nebezpečný rozhovor psík našťastie nepočul. Len by sa bol zbytočne poľakal. A veď on bol, chudák, aj bez toho dosť ustrašený. Veď ten malý nepekný psík nemal nikoho na svete.
Niekedy vkĺzol cudzí človek do Psíkovho strážneho rajónu bráničkou na druhom konci dvora. Ďaleko však nedošiel. Psík ho cez svoju bráničku von nepustil. Domovník si mädlil ruky - bol rád, že mu konečne prestali cez dvor chodiť cudzí ľudia. Chlapcovi sa Psík celkom páčil. „Počkaj tu,“ rozhodol sa odrazu, „ale dívaj sa stále na balkón. Keď ti dám znamenie, vybehni do bytu.“ Beztak sa vždy díval na chlapcov balkón. Jedným okom naň poškuľoval aj vtedy, keď mal so strážením najviac roboty. Nie preto, že mu chlapec z balkóna hádzal všelijaké pochúťky. Kdeže! Psík by najradšej nebol púšťal nikoho, ale keď mu chlapec z balkóna dal pokyn: „Toho pusť!“, poslušne odstúpil a človeka pustil.
Vošiel teda chlapec na schodište a Psík ostal pri bránke. Ani blesk nelieta tak rýchlo, ako vyletel Psík hore schodmi. Keby bol vedel, čo ho v chlapcovej búde čaká, možno by nebol tak upaľoval. A možno aj hej... Istá vec je, že keď preletel dverami, všetky labky sa mu podlomili od veľkého strachu. Naľakal sa, chudák, čistoty, akú v živote nevidel. Psík sa splašil, chcel sa z koryta vydriapať. Plávať vie každý pes už od narodenia. Psík poslúchol, a keď ho chlapec postavil do vody, ani sa nepohol. No, to vydržíme! Mydlo je tiež nemilá vec, ale veď chlapec už dá pozor, aby mi celkom nevypálilo oči. „Teraz ťa strčím pod vodu,“ vysvetľoval chlapec, „len nos necháme vonku, aby mohol dýchať. Moje blchy, smial sa Psík pyšne, vydržia všetko. Ľadový severák, mráz i sneh, kdeže by sa tie zľakli vody.
Psík pozrel na chlapca, aký je bez kabáta drobný a chudučký, a všetko sa mu zdalo v najlepšom poriadku. Okrem toho bol veľmi rád, že šťastlivo prežil očistný kúpeľ. Keby nebolo pri tom chlapca, bol by kúpeľ pokladal za najhorší zážitok svojho psieho života. Vydržal ho len kvôli chlapcovi. Pravda, na dvore sa už potom cítil parádne. Biele labky mu svietili, že si musel dávať pozor, aby neoslepol. A blchy sa nevedeli dosť vynačudovať, v akom sa to prechádzajú zamatovom kožúšku. Ale Psík na nich brechal, lebo sa mu také reči vôbec nepáčili. Mám svojho chlapca, vyštekával, a tomu vôbec nezáleží iba na kožuchu ako vám!
V tej chvíli zamieril do bráничky domovník. Psík sa rozbrechal a jedným okom zaškúlil na balkón, či chlapec rozkáže domovníka pustiť, alebo nie. Lebo z dvora síce púšťal Psík každého, ale do dvora bez chlapcovho dovolenia - nikoho. Chlapec však v tom čase upratoval kúpeľňu. Zmýval z kachličiek rozfŕkané mydliny, sprchoval vaňu a utieral porozlievanú vodu. Z dvora nič nepočul. Pán domovník si namosúrene čítal noviny na lavici pred stánkom. A ešte na nej visela aj tabuľa s nápisom: »Psom vstup prísne zakázaný!!! Potom však zdvihol psíka na ruky a povedal: „Vstup je zakázaný, tak teda nevstúpiš na vlastných nohách.
Zrazu sa Psík strašne rozbrechal a vyrazil ako šíp k bráne závodu. Vo dverách malého vysvieteného domčeka, prilepeného k veľkej bráne, stál sivovlasý dedko a usmieval sa na rozpajedeného Psíka. Tak sa naň usmieval, že Psíkovi sa odnechcelo ďalej robiť štabarc. „Smelý psík,“ pokýval hlavou dedko a vybral z úst fajku. „Aj milý, rozumný. Vie rozpoznať ľudí. Zlodeja by zbadal aj v najtmavšej noci a potom mu už beda! „Mohol by si mi ho predať, chlapček,“ povedal zrazu. „Nemôžem, deduško,“ pokrútil chlapec hlavou. „Je to môj kamarát a bezo mňa by nechcel byť. „Škoda, škoda,“ zosmutnel dedko, „veď ja by som ho dobre opatroval. Pracujem tu ako nočný strážnik, a veru mi je cez noc smutno samému. Aj zlodejov sa bojím. Starý som, oči aj uši mám slabé, ktovie, či by som ich zavčasu počul.
Chlapec zdvihol Psíka, držal ho na rukách a dlho, dlho rozmýšľal. Ešte sa aj poprechádzali okolo Nábytkárskych závodov. „Predať ho nemôžem, ani darovať,“ povedal chlapec, „my musíme byť spolu. „Myslím to tak,“ povedal chlapec, „že v noci by tu strážil vás i všetok nábytok, lebo on je naozaj dobrý strážca a bez roboty byť nemôže. To nie je taký psík, čo by sa rád doma vyvaľoval pod stolom. „Tak v noci by bol tu,“ pokračoval chlapec, „ale ráno by sa mu služba skončila. Pustili by ste ho, aby mohol prísť za mnou. „Súhlasím,“ povedal dedko, „ja i tak celý deň spím a taký živý psík by sa v izbe aj nudil. Len jedno ti nemôžem zaručiť: či na teba nezabudne. Ešte niečo Psíkovi pošepol, pohladkal ho a vyšiel do tmy.
Práve rozmýšľal, či sa predsa len nepustiť za svojím chlapcom, aby sa mu v tme niečo nestalo, keď zachytil slabý šramot. A keď už bol v sklade, rozbodal sa Psík, že si to tam trošku poprezerá. Pustil sa blúdiť pomedzi skrine, gauče i kreslá. Ňuchal, fučal, pobrechával a vrčal, aby aj myši, mačky a potkany vzali na vedomie, že je koniec nočnému vyčíňaniu v mäkkých čalúnených zákutiach. Dedko si práve prihrieval na variči svoju polnočnú polievku. „Ty si tu?“ potešil sa, „A ja som ťa už oželel. Vzal tanier, odlial doň polovicu polievky a ponúkol Psíkovi. „Ostaň to so mnou,“ povedal dedko, keď dojedli. „Rozdelím si s tebou všetko, čo mám, aj keď to nie sú bohvieaké maškrty.
Teda, v tejto neskutočnej noci sa Psík rozhodol. Naozaj chcel ešte tej noci ujsť za svojím chlapcom. Pravda, keď videl dedka v domčeku smútiť, už si nebol taký istý, či to aj urobí. Ale aby si dedko myslel, že mu jeho polievka nechutila a nebodaj beží za dákymi maškrtami, to už skutočne nemohol pripustiť. Tak to robil celú noc. Iba keď prišlo ráno a dedko sa poberal domov, vyrazil Psík z domčeka ešte pred ním. Trielil k chlapcovmu domu. Do školy už bežali spolu. Kedykoľvek sa však pozrel z obloka prvej triedy, videl Psíka v parku. Pri tom čakaní na chlapca sa Psík niekedy aj zamyslel. Raz nevedel pochopiť, ako sa to všetko s ním zomlelo. Všetky psy v meste už poznali Psíka s chlapcom. „To je zaujímavé,“ čudovali sa mladé mamičky, „ako sa ten psík zmenil. Celkom dobre vyzerá. A pritom je stále tichý a skromný, hoci by sa mohol už aj nafukovať. Je to predsa veľmi pekný a múdry pes. „Vždy som vám vravela, že hlupáci nebývajú skromní,“ povedala mamička s červeným kočíkom.
Tento príbeh si zamilovali milióny čitateľov. A neboli to len milovníci štyroch labiek s ňufákom. Psia duša je dojímavý príbeh, ktorý vyšiel pred pár rokmi ako Psie poslanie, vypredal sa... a teraz vychádza opäť pod názvom Psia duša a s filmovou obálkou. Do kín totiž prichádza rovnomenný film, ktorý vás očarí. Inak tie prívesky sú úžasné - ak by sa na vás neusmialo šťastie, len na BUXe ho môžete získať k objednávke. Hrdinom príbehu Psia duša je havkáč, ktorý sa vrátil na svet viac ráz. Narodil sa ako túlavé šteniatko, ale tento život sa skončil tragicky skoro. Potom hľadá zmysel života ako neposedný zlatý retriever v náručí osemročného chlapca Ethana. Pri spoločných dobrodružstvách sa naučí, čo všetko má zvládnuť dobrý pes. Lenže aj táto životná púť hrdinského rodinného maznáčika sa raz uzavrie. Keď znovu príde na svet ako šteniatko, musí sa popasovať s náročnejšími úlohami, aby mohol byť ľuďom naďalej užitočný. Psia duša vás rozosmeje aj rozplače. Jej autor W. Bruce Cameron napísal nádhernú knižku o tom, že všetci psi idú do neba... teda okrem tých, ktorí si ešte nesplnili poslanie tu na zemi!
Bruce je presvedčený, že pes sa môže narodiť viackrát za sebou, aby dostal šancu zdokonaľovať sa v rozličných zručnostiach a v chápaní ľudského správania. Príbeh Psia duša nám pripomína, že láska nikdy neumiera. Objednaj si knihu Psia duša s príveskom ako darček. Určite si prečítajte knihu Psia duša, ku ktorej prvým 150-tim pribalíme originálny prívesok v tvare srdiečka s labkou. A potom zájdite na film do kina. Začnú ho premietať od 2.februára po celom Slovensku. Trvá sto minút...a aj to vám bude po skončení málo :) Ako malé predjedlo si pozrite trailer, a potom už nižšie hrajte o naše skvelé ceny! Čo vyhráte? 6 výhercov získa vstupenky na premiéru filmu Psia duša (každá pre 2 osoby) + prívesok v tvare srdiečka s labkami + štýlové havkáčske tričko.
AKO VYHRÁTE? Je to jednoduché a stačí urobiť 2 veci: 1. Napíšte dolu pod článkom svoj vzťah k havkáčom: akého máte doma psíka? chodievate venčiť tie z útulku? čo neobyčajné ste-so svojím štvornohým miláčikom zažili? Ak ešte nemáte psa, túžite po ňom? Akého by ste chceli? Jednoducho, píšte o svojom vzťahu k štvorlabkáčom s ňufákom 2. Mimochodom, Psia duša sa volá aj občianske združenie, ktoré pomáha opusteným, nechceným a týraným zvieratám. Hľadajú pre ne domov, pomáhajú útulkom, prispievajú na operácie opustených zvierat.
„Ale prečo?“ zhrozila sa mamička s červeným kočíkom. „Veď je taký milý a skromný! „Skromný je,“ uznala prvá mamička. „Je síce malý a nie veľmi krásny,“ pripustila mamička s červeným kočíkom, „ale zato ešte nemusí byť hlúpy. Tento nebezpečný rozhovor psík našťastie nepočul. Len by sa bol zbytočne poľakal. A veď on bol, chudák, aj bez toho dosť ustrašený.
Doslova občianske ťahanice znepríjemňujú život manželom z Bratislavy. Ich 11-ročného chlapca mal pri detskom ihrisku pohrýzť pes. Podľa jeho majiteľa si to však dieťa vymyslelo. Konflikt vyostril do viacerých trestných oznámení. Incident sa stal v polovici septembra v tesnej blízkosti neoploteného detského ihriska v Ružinove. „Mňa to mrzí samozrejme. Aj som sa snažil s ním to urovnať finančným vyrovnaním rovno na mieste.“
USA - Video majiteľky, ktorá zo žartu začala štekať na sučku jazvečíka, sa rýchlo rozšírilo na sociálnych sieťach. Majoriteľka psa sa rozhodla, že dá svojej miniatúrnej sučke jazvečíka ochutnať vlastnú medicínu a z ničoho nič začala na ňu štekať. Ako dôvod uviedla, že jej miláčik dokáže prejsť v priebehu niekoľkých sekúnd z pokojného ležania na gauči k hlasnému štekaniu, ktoré ju zakaždým prekvapí. Na zázname sedí autorka príspevku na posteli so svojím psíkom a zrazu začne bez varovania štekať. „Štekám na svojho psa, aby som ukázala, aké desivé je, keď sa to stane z ničoho nič... a pritom je to na nič,“ okomentovala príspevok a vtipne doplnila: „Keby pohľady dokázali zabíjať.“
Používatelia na sociálnej sieti reagovali s humorom. Jeden z nich napísal: „Úplne jej to vyrazilo dych.“ Druhý komentoval: „Šteniatko.“ Americká Kennel Club varuje, že také videá môžu byť nebezpečné najmä pri opakovaní pre pobavenie. Daily Star uvádza, že reakcie, ktoré ľudia považujú za zábavné, v skutočnosti nie sú vtipné. „Mnohé populárne videá zachytávajú psy so známkami stresu, strachu alebo nepohody, napríklad „whale eye“ - oči široko otvorené, stuhnuté telo, vypnutý výraz tváre a uši dozadu.
15 zvláštnych spôsobov správania psov vysvetlených
Psia duša pripomína, že láska medzi človekom a psom pretrváva aj cez skúšky času.