Pes, ktorý útočí: Príčiny, prevencia a zvládanie agresivity

Hoci sú určité prejavy agresivity normálnou súčasťou psej komunikácie a rozhodne sa netýkajú iba takzvaných nebezpečných plemien, nemali by ste ich v žiadnom prípade podceňovať. Následky takéhoto správania totiž patria medzi najzávažnejšie, keďže so sebou nesú vysoké riziko poranenia či dokonca smrti. Pokiaľ je váš pes pes nervózny a podráždený, okrem primeraného výcviku skúste odhaliť príčinu, ktorá sa za touto zmenou skrýva.

Na úvod je potrebné povedať, že žiaden psík sa s agresívnym správaním nenarodí. Hoci sa jeho prejavy zvyknú dávať do súvislosti s bojovými plemenami, nie je ničím nezvyčajným, keď za domácimi útokmi zvierat na majiteľa stoja yorkshire teriéry, čivavy, jazvečíky a kokeršpaniely. Agresivita býva vyvolaná trvalými alebo opakujúcimi sa negatívnymi pocitmi, najčastejšie strachom alebo úzkosťou. Pes dáva svoj diskomfort najavo vrčaním a cerením zubov, niekedy tiež olizovaním ňufáka. Pokiaľ na tieto signály vhodne nezareagujete, skôr či neskôr môže dôjsť k uhryznutiu. K agresívnym prejavom u psa bežne dochádza pri ochrane svojho teritória, hračky alebo svorky.

Podľa typických znakov je možné hovoriť o:

• Agresivite, ktorú vyvoláva konkrétna situácia alebo príčina;
• Agresivite, namierenej voči ľudským/zvieracím členom rodiny, prípadne voči neznámym ľuďom;
• Ofenzívnej agresivite;
• Defenzívnej agresivite, prameniacej zo strachu a úzkosti.

Agresívne prejavy nemusia byť vždy jednoznačne rozpoznateľné, prípadne sa môžu navzájom prelínať a kombinovať. Pes voči návšteve prejavuje takzvanú ofenzívnu agresivitu, založenú na ochrane teritória, zatiaľ čo počas návštevy veterinára jeho správanie vykazuje formu defenzívnej agresivity, vyvolanej strachom. Existujú aj prípady, kedy zviera svoju zlosť prejavuje voči najbližším, no pri neznámych ľuďoch sa správa priateľsky. Za jeden z najzávažnejších problémov sa považuje agresivita psa voči majiteľom, a to predovšetkým vtedy, ak ide o deti. Nebezpečné je nielen riziko zranenia, ale tiež nepríjemný emocionálny zážitok, ktorý si najmenší člen rodiny so sebou nesie do budúcnosti. Strach, smútok a sklamanie tvoria iba časť emócií, ktoré vedú k trvalému narušeniu puta medzi majiteľom a psom v dôsledku jeho agresívnych prejavov.

Zviera necíti potešenie zo zastrašovania svojho okolia, naopak, agresivita sa väčšinou týka neistých psov, ktorí sa z rôznych príčin môžu cítiť ohrození. Medzi varovné signály, ktorými psík dáva najavo, že má strach, patrí otáčanie tela a hlavy smerom od podnetu a snaha ujsť, prípadne stuhnutý postoj a uprený pohľad. Jasnejšie znaky toho, že je zviera nervózne, sú štekanie, vrčanie, dvíhanie pyskov a cerenie zubov.

Pokiaľ ste tieto signály ignorovali a došlo k uhryznutiu, skôr, než sa pustíte do trestania psa, zamerajte sa na odhalenie najčastejších spúšťačov takéhoto útoku:

• Akútna bolesť, spojená s ublížením alebo zranením;
• Zlý zdravotný stav, choroba;
• Nezvládnutá socializácia;
• Hypersexualita zvieraťa (agresivita psa v čase hárania feniek);
• Negatívne zážitky z útulku alebo od predchádzajúceho majiteľa;
• Izolovaný chov;
• Nesprávny výcvik;
• Pudové správanie (lovecký inštinkt, ochrana teritória, svorky, predmetu);
• Zlé vyhodnotenie situácie (zľaknutie, podcenenie situácie, neopatrnosť).

Za správanie psa je vždy zodpovedný majiteľ, práve on má za úlohu naučiť ho, ako vychádzať s ľuďmi a ostatnými zvieratami. Na druhej strane treba povedať, že väčšinu výchovných chýb neurobíme zámerne. Väčšinou ide o nevedomosť alebo neskúsenosť s výchovou psa. V prípade, že sa u vášho, doteraz vždy mierumilovného spoločníka, stretnete s agresívnymi prejavmi, neprepadajte sebaobviňovaniu a namiesto toho sa obráťte na odborníka. Skúsený cvičiteľ vám dokáže poradiť, ako takémuto správaniu predchádzať alebo od neho zviera úplne odnaučiť.

Ako to zvládnuť?

Obrátiť sa na profesionálov, ku ktorým patria psí tréneri, psychológovia alebo špeciálni terapeuti problémových zvierat, je vždy dobrý nápad. Vyhnete sa systému pokus-omyl a ušetríte veľa stresu sebe i vášmu psovi. Aby sa vaša spolupráca vydarila, je dôležité zistiť, kde sa ukrývajú príčiny a spúšťače zvieracej agresivity. Kým si nebudete istí, že ich dokážete bezpečne zvládnuť, radšej sa im úplne vyhýbajte. Niekedy je lepšie v záťažových situáciách zvoliť istotu a siahnuť po náhubku. Pokiaľ naň nie je váš psík zvyknutý, pomôžte mu zo začiatku maškrtou a doprajte mu čas, aby si túto pomôcku sám osvojil.

Tréning pomôže

Ďalším krokom je sústrediť sa na tréning poslušnosti a kontroly správania. V rámci výcviku vám profesionálny tréner pomôže s umelým navodením stresujúcej situácie, v ktorej sa váš pes zvykne správať agresívne. Ukáže vám, ako sa v takýchto prípadoch zachovať a udržať vášho miláčika pokojného. Spoločný tréning v neposlednom rade dodá sebavedomie aj vám, aby ste si ľahšie zachovali rozvahu - pes tieto emócie vycíti a ľahšie vás akceptuje ako autoritu.

Nezabúdajte, že pes je živá bytosť s vlastnými emóciami, a tiež pudom sebazáchovy. K agresívnej reakcii dochádza, keď je zahnaný do kúta a nevidí inú možnosť, než zaútočiť. Či už je to manipulácia spôsobom, ktorú zviera nepozná, alebo zle pochopená hra s loptou a inými predmetmi, či náhla bolesť, ktorú mu nechtiac spôsobíte. Aj preto je mimoriadne dôležité vedieť pri psovi predvídať.

Kedy navštíviť veterinára?

Podľa skúseností odborníkov na výcvik a výchovu psa, náhla agresivita býva často spôsobená aj zdravotným problémom psa, napríklad zápalom uší, srdcovou arytmiou, zápalom ďasien či závažnejšími ochoreniami, akými sú rozpad kostí alebo problémy so žalúdkom. Ak si u vášho psa všimnete náhlu zmenu správania, ktorá vykazuje príznaky strachu alebo agresivity, pričom vám nie je známa žiadna príčina tohto problému, neváhajte a nechajte ho vyšetriť u lekára. Toho samozrejme nezabudnite upozorniť na možné riziko útoku. Pri návšteve veterinára držte zviera na vôdzke a ak je to potrebné, použite aj náhubok. Majte po ruke jeho obľúbenú hračku na upokojenie, a tiež maškrty ako odmenu za dobré správanie. Vyšetrenie si skúste dohodnúť vopred tak, aby ste so psíkom nemuseli čakať dlho v čakárni a vystaviť ho kontaktu s cudzími ľuďmi alebo inými psíkmi.

Stretnutie s agresívnym psom nie je nikdy príjemný zážitok. V takejto situácii je však kľúčové zachovať rozvahu. Či už ide o túlavého psa, alebo domáce zviera, ktoré sa správa nezvyčajne agresívne, každý váš pohyb, pohľad či gesto môže byť rozhodujúce. Možno ste to netušili, no existuje jedna jednoduchá technika, ktorej podstatou je jediné slovo - príkaz, ktorý môže psa prinútiť zastaviť svoj útok.

Kto je najčastejšou obeťou útokov psov?

Aj keď sa môže zdať, že útoky psov sú pomerne zriedkavé, štatistiky ukazujú opak. Celosvetovo zomrie ročne až 60-tisíc ľudí na následky uhryznutia psom, pričom najčastejším dôvodom úmrtí je besnota, a to predovšetkým v menej rozvinutých krajinách sveta. Na Slovensku je situácia lepšia, no napriek tomu nie sú útoky psov výnimkou. Každý rok úrady evidujú desiatky až stovky prípadov, pričom k nebezpečnej situácii môže dôjsť doslova kdekoľvek - na ulici, v parku, na cyklistickom chodníku, ale aj vo vlastnom domove. Najohrozenejšou skupinou sú pritom ľudia vo veku od 50 do 59 rokov. Ich pomalšie reakcie, nižšia fyzická kondícia či menšia pohotovosť z nich robia ideálny cieľ. Zároveň platí, že útočiť nemusí len veľké plemeno, ako sú stafordy, rotvajlery alebo pitbully. Vážne zranenia vám dokáže spôsobiť aj malý pes, ak sa cíti ohrozený či podráždený.

Ako reagovať, keď vás napadne agresívny pes?

V prvom rade je najdôležitejšie zachovať pokoj. Psy sú totiž veľmi citlivé na energiu človeka. Ak prejavíte strach, paniku, začnete kričať či sa prudko hýbať, len tým situáciu zhoršíte a psa ešte viac vyprovokujete.

Tu je niekoľko odporúčaných krokov, ako sa zachovať pri hrozbe útoku:

• Neutekajte - to by u psa mohlo vyvolať lovecký inštinkt.
• Nepozerajte psovi priamo do očí - môže to chápať ako výzvu na boj.
• Postavte sa k psovi bokom - týmto gestom vyjadrujete, že nechcete konflikt.

Aké slovo dokáže zastaviť psa?

V krízovej situácii je nevyhnutné použiť jasný a rozhodný hlas. Autoritatívnym tónom vyslovte jedno z týchto slov: „Nie!“ „Stoj!“ „Dosť!“ Aj keď pes daný povel nemusí poznať, výrazný tón hlasu ho môže zastaviť, prípadne aspoň spomaliť.

Ďalšie opatrenia pri útoku:

• Vytvorte si bariéru - použite napríklad tašku, ruksak, dáždnik alebo bundu.
• Pokojne a pomaly cúvajte preč - pomalý pohyb psa menej provokuje.
• Chráňte si citlivé oblasti - ak dôjde k útoku, rukami si prioritne kryte tvár a krk.

Čo robiť po uhryznutí psom?

Ak pes zaútočí a uhryzne vás, postupujte nasledovne:

• Ranu opláchnite čistou vodou a mydlom.
• Postihnuté miesto dezinfikujte - najlepšie peroxidom vodíka alebo jódovou tinktúrou.
• Ihneď vyhľadajte lekársku pomoc, a to aj v prípade menších zranení. Riskujete totiž vážnu infekciu.
• Incident nahláste - kontaktujte políciu alebo príslušnú veterinárnu správu.

Ako útokom psov predchádzať?

Najlepšou ochranou je vždy prevencia. Stačí dodržiavať niekoľko jednoduchých pravidiel:

• Nikdy bez dovolenia nehladkajte cudzie psy.
• Neprovokujte psa prudkými pohybmi ani hlasnými zvukmi.
• Nevstupujte na súkromný pozemok, ktorý stráži pes.

Psy zvyčajne útočia z neistoty, strachu alebo pocitu ohrozenia. Správnym správaním môžete výrazne znížiť riziko útoku.

Niečo ako vrodená agresivita podľa expertov u psov neexistuje. Niektoré plemená sa síce riadia inštinktom viac ako iné, ale agresivita je väčšinou výsledkom nesprávnej výchovy. „Chodím k množstvu silne agresívnych psov, no žiadny ma ešte nepohrýzol. Vidím, kedy ide zaútočiť, a vtedy sa správam inak. Pes je otvorená kniha, z ktorej sa dá čítať. Ľudia však často nevedia čítať tieto signály,“ tvrdí expert. Delenie plemien na bojové a nebojové neuznáva a to, že útočia najmä veľké psy, pokladá za omyl. „Najčastejšie napádajú ľudí veľmi malé psy. Majiteľ sa k psovi správa ako k hračke alebo k dieťaťu, zakazuje mu komunikovať s okolím,“ vysvetlil expert.

Prečo je pes agresívny

• Ak ide útočiť, má na to dôvod, napríklad bráni svoje teritórium.
• Dôvodom agresivity môže byť aj nedbalý pohyb človeka, na ktorý len nie je zvyknutý.
• Často je to tak, že pes sa bráni.
• Ohrozeným sa môže cítiť aj vtedy, keď mu neúmyselne vojdete do cesty.

Na čo je dobrý výcvik

• Je dobrý pre vás i pre psa.
• Dokážete ho zavolať, vie si sadnúť, ostať na mieste, kde ste ho nechali.
• Socializuje sa, čo je vhodné najmä v mestskom prostredí - na výcviku je viac psov i ľudí.

Aké chyby sa dopúšťame

• Psovi dávame povely, ale nedokážeme prečítať, čo nám chce „povedať“.
• Napríklad, keď zívne, neznamená to, že sa mu chce spať, ale odbúrava stres - nie je vhodné okamžite ho nútiť do aktivity.
• Aj na to, aby ho neznáme dieťa na ulici mohlo pohladiť, potrebuje nejaký čas, pár sekúnd na oňuchanie - majiteľ robí chybu, keď psa ťahá na vôdzke k dieťaťu.
• Malé poľovné plemená (duriče) potrebujú veľa pohybu - ak takýto pes trávi väčšinu dňa v byte, má veľa energie, ktorú nemá ako vybiť.

4 najdôležitejšie zásady

• Nepanikárte a hlavne neutekajte.
• Zostaňte stáť, neklaďte odpor (pozícia stromu).
• Nepozerajte sa na psa a už vonkoncom mu nepozerajte do očí. Aj keď je to veľmi ťažké, vedzte, že to môže považovať za provokáciu, za výzvu na meranie síl.
• Schúľte sa na zemi, schovajte si hlavu, ruky, nohy (pozícia korytnačky). Dôležité je podriadiť sa silnejšiemu, vzdať sa.

Za útok je zodpovedný majiteľ. V prípade napadnutia psom je nutné zistiť, kto je jeho majiteľom. Pes je v právnom zmysle slova vecou a za škodu spôsobenú vecou je zodpovedný jej majiteľ. Ak nepoznáme majiteľa alebo nechce spolupracovať, odporúčame privolať políciu.

Čo je dominancia a odkiaľ ju poznáme? Psy sú blízkymi príbuznými vlkov a vlci v prírode žijú v svorke. Rovnako ako vlci aj psi spoznali, že život v svorke je jednoduchší a že skupina je oveľa silnejšia, ako keď jedinec vystupuje úplne sám. Spoločne sa môžu lepšie chrániť pred nebezpečenstvom a skupinový lov býva tiež úspešnejší. Nové štúdie týkajúce sa divoko žijúcich vlkov ukazujú, že jednoznačná alfa, ktorá vedie svorku vo všetkých situáciach, prakticky neexistuje. Hoci niektorí členovia svorky sa vymedzujú o niečo dominantnejšie voči ostatným, nesúvisí to s celkovou hierarchiou vo vnútri skupiny, skôr s danou situáciou, na ktorú je treba reagovať. O tom, či je zviera dominantné alebo podriadené rozhoduje teda naozaj situácia a daný okamih. Ak by sa stalo, že niektorý z vlkov začne byť agresívny, bude týmto spôsobom vystupovať len voči jedincom, ktorí nepatria do jeho „rodiny“ a znamenajú ohrozenie pre jeho svorku, napríklad čo sa týka krmiva alebo teritória. Teda oproti pôvodnému presvedčeniu neinklinujú ani psi ani vlci k roli alfa jedinca, ktorý by musel svoju pozíciu neustále hájiť a dokazovať, že na ňu stačí. Hoci sú v oblasti tzv. alfy dostupné nové štúdie, teórie o presadzujúcom sa jedincovi sa tvrdošijne držia v povedomí ľudí. Ak je pes voči svojmu pánovi neposlušný, vysvetľuje sa táto skutočnosť práve snahou prevziať rolu vodcu svorky. Chce sa etablovať do role vodcu svorky, prevziať moc a to na úkor pána. Pokiaľ výchova psa neprináša žiadúce výsledky a pes si robí, čo chce, býva to často ospravedlňované práve alfa rolou. Ale čo vlastne znamená dominancia? Spoznám ju podľa určitej miery neposlušnosti voči majiteľovi? A musí byť pes voči mne skutočne v podriadenej roli, aby ma poslúchal? Už roky sú experti a trenéri psov jednotní v tom, že výchova zvieraťa má zmysel len v tom prípade, ak pes akceptuje pána ako „vodcu svorky“. Avšak časom sa ukázalo, že táto metóda so sebou prináša len mizivý úspech. Zmienené „problémy s dominanciou“ prejavujúce sa ťahaním za vodítko, ignorovaním povelov, agresívnym správaním pri rozdeľovaní krmiva alebo skákaním sa alfa tréningom väčšinou neodstránia. Čím je to spôsobené? Komplikácia celého alfa tréningu spočíva už v tom, že vychádza z myšlienky, že pes chce intuitívne prevziať velenie vo svorke a túto túžbu skúša stále znova a znova uviesť do praxe. Ako už bolo vyššie popísané, najnovšie štúdie dokazujú, že snaha o získanie pozície alfa je mierne povedané veľmi sporný bod. Preto vzniká otázka, či pes svoju ľudskú rodinu vôbec vníma ako svorku. Mnohí experti sa dnes domnievajú, že pes vníma ako svorku len jedinca rovnakého druhu a že psi sú si veľmi dobre vedomí skutočnosti, že nie sú ako my. Túžba dávať dominanciu za vinu javom ako je agresivita, neposlušnosť alebo tvrdohlavosť, by teda nebola len úplne chybná, ale jednalo by sa aj o prianie majiteľa, ktoré sa ale nikdy nesplní. Fakty sú také, že pes nie je neposlušný preto, že je dominantný, ale preto, že bol nedostatočne alebo zle vychovaný.

Aj keď veta: „Môj pes je dominantný, pretože pri chôdzi na vodítku ťahá, pretože chce udávať tón a prejavuje sa agresívne voči ostatným“ znie veľmi presvedčivo, nedá sa za ňu schovávať. Dominancia sa oveľa skôr prejavuje pozoruhodnou sebaprezentáciou a vnútornou vyrovnanosťou zvieraťa. Dominantní psi sú sebavedomí, nevydávajú zvuky ako je agresívne kňučanie alebo hlasité štekanie, aby sa presadili voči ostatným - nepovažujú to za nutné. V skupine vyvádzajúcich šteniat stojí dominantný jedinec skôr osamotený na okraji - nie je to preto, že by sa hanbil, ale preto, že tieto malé boje vo forme hry nepotrebuje. Drží sa vzpriamene, pohybuje sa stabilne a isto. Hlava a uši sú zdvihnuté. Chvost medzi nohami alebo zaguľatený chrbát, teda ukazovatele toho, že má pes strach alebo že je nervózny, uvidíme u dominantného jedinca zriedka. Aj napriek týmto najnovším poznatkom nie sú ťažkosti plynúce zo strachu z dominancie zbytočné. Pes, ktorý sa prezentuje ako „macho“ a ignoruje všetky povely aj pravidlá, predstavuje hrozbu. Avšak namiesto toho, aby sme toto jednanie chybne spájali s dominanciou, je dôležité prísť na skutočnú príčinu problémov. Prečo ma pes neposlúcha, keď za tým nie je fakt, že sníva o tom, že prevezme rolu vodcu svorky? Čo za tým môže byť a ako môžem zasa uchopiť opraty pevne do rúk?

Ak pes neposlúcha na bežné povely ako je „miesto“, „sadni“, „ľahni“, „k nohe“, potom to nie je len nepríjemné, ale aj nebezpečné. Ak pôjdete na prechádzku s jedincom, ktorý nedokáže kráčať pri nohách, keď má a nepribehne na zavolanie, môže Vás to priviesť do vážnych ťažkostí. Podstatou celého problému nie je to, že pes je alfa, ktorá túži po sebapresadení, ale v zlej výchove zvieraťa alebo v chybách, ktoré sme pri výchove urobili. Znie to tvrdo, ale je to tak. Nezáleží na tom, či vlastníte sebavedomého vlčiaka alebo nervózneho teriéra, všetci psi sú schopní naučiť sa poslúchať na jednoduché povely. Avšak Vy sami si pri výcviku musíte byť istí a jednať tak, aby bolo zrejmé, že držíte opraty pevne v rukách a že sa psovi vyplatí, aby Vás poslúchal, napríklad môže dostať maškrtu za poslúchnutie alebo sa potom môže cítiť viac uvoľnene.

Získajte dôveru svojho psa: Jedným z najčastejších dôvodov neposlušnosti tkvie v skutočnosti, že povely nie sú jasné, pretože ich opakujete tak často (bez toho, aby sa niečo stalo) alebo pretože si vzájomne odporujú. Psi pozorne pozorujú reč tela - ak tá nezodpovedá vyslovenému povelu, vzniká pre psa dôvod k neuposlúchnutiu. Pokiaľ vydáte povel „Miesto“, ale sami nervózne poskakujete okolo, Váš pes len ťažko pochopí, že by mal zrovna kľudne sedieť. Dbajte teda na to, aby vyslovené povely budili dôveru. Povely musia byť jasné a jednoznačné a mali by prichádzať v správnu dobu. Psi im rozumejú, podobne ako pochvale alebo pokáraniu len v tom prípade, že sú viazané na určitý čin. Potrestať psa o hodiny neskôr za to, že vykonal potrebu na koberec, prinesie nulový výsledok, podobne ako keď mu budete pri ceste do supermarketu vysvetľovať, že na Vás musí počkať.

Keď pes ťahá za vodítko, ospravedlňuje to majiteľ často tým, že pes je dominantný a že si chce sám určovať smer cesty. V skutočnosti to žiadny pes nerobí z dominancie, ale preto, lebo ten, kto vodítko vedie, toto správanie toleruje. Tak veľa majiteľov, smejúc sa pobehujú za svojim šteniatkom a keď pes vyrastie, tak sa divia, prečo zviera za vodítko stále ťahá. Akonáhle si pes raz zapamätá, že ťahanie sa vyplatí, pretože sa dostane tým smerom, ktorým chce pokračovať, bude túto metódu pochopiteľne skúšať ďalej. Chodenie na vodítku teda opäť nie je otázkou dominancie, ale otázkou výchovy. Naučte svojho psa, že ťahaním za vodítko nič nedocieli. Ďalším obľúbeným opatrením je zostať stáť, keď pes začne za vodítko ťahať, alebo môžete prejsť pár krokov vzad. Pokračujte v ceste až vo chvíli, keď sa ťah na vodítku uvoľní. Toto cvičenie musíte dôsledne dodržiavať. Ak prejde psovi občas ťahanie za vodítko len preto, že sa ponáhľate a chcete mať prechádzku rýchle za sebou, zabere Vám oveľa viac práce, než psa naučíte, aby za vodítko neťahal a chodil smerom, ktorým chcete ísť Vy.

Pes sa nikdy nerodí ako agresívny. Prirodzene existujú plemená, ako sú rotvajlery, vlčiaky, dobermany alebo pitbuly, ktorí majú o niečo vyššiu potrebu chrániť „svoj majetok“ a nechajú sa ľahšie vyprovokovať, než napr. zlaté retrívery alebo labradory. Avšak žiadny pes len tak z rozmaru nenapadne človeka. Agresivita sa prejavuje u psov, ktorí sa cítia neisto alebo nepohodlne. Častým dôvodom agresivity voči cudzím ľuďom je aj samotný pán, pretože pes vycíti, že sa majiteľ cíti pred novo príchodzím neisto a preto má pocit, že by ho mal chrániť. Ak ste nervózni, keď oproti Vám ide v lese niekto cudzí alebo sa bojíte, že Váš pes začne agresívne štekať, akonáhle sa k človeku priblížite, bude Váš pes túto neistotu cítiť. Skúste psa ukľudniť tým, že na neho budete hovoriť alebo ho hladkať, prípadne obojím, čo psa uistí v tom, že je všetko v poriadku. Ukážte psovi, že máte situáciu pod kontrolou: Musíte Vašeho psa presvedčiť, že nie je dôvod k tomu, aby sa miešal do situácie alebo Vás chránil. Neukazujte mu svoj strach ani nervozitu. Vystupujte sebavedomo a pokúste sa agresivitu svojho psa - pokiaľ to situácia umožňuje - ignorovať. Nikdy na neho nekričte, naopak ho hlaďte a ukľudňujte, odmeňte ho, akonáhle cudzinec prejde a pes zachová kľud.

Psi sú od prírody egoisti, ktorí dbajú na svoj prospech. To dokazujú aj početné štúdie, teda túžba po ochránení jedla je len vrodená snaha o sebazáchovu. Zatiaľ čo u divoko žijúcich psov alebo vlkov je delenie sa o korisť prirodzenou záležitosťou a táto činnosť náleží momentálnemu vodcovi svorky, môže pri spolužití s človekom dôjsť k vrčaniu v okamihu, keď sa pán k miske blíži. Dôležité je, aby sa pes naučil, že jedlo si pred človekom chrániť nemusí. Dobrou metódou je kŕmiť psa priamo z ruky (podávať mu takto kostičky alebo maškrty). Pes potom bude vnímať prítomnosť človeka ako pozitívum. Ďalšou riskantnejšou možnosťou je odobrať psovi misku a dať mu ju až vo chvíli, keď sa ukľudní a začne prítomnosť človeka akceptovať.

Agresivita voči ostatným psom môže mať mnoho príčin. Dvoma najčastejšími sú, že si pes myslí, že sa musí medzi ostatnými presadiť alebo že druhého psa vníma ako konkurenciu, či už je to boj o kŕmenie, obľúbené miesto na odpočinok alebo pozornosť. Posledné menované nemá čo dočinenia so žiarlivosťou, ale len s tým, že pes si je od prírody vedomý svojich predností. Nejde o to ublížiť druhému, ale získať pre seba to najlepšie. Ten, kto má dvoch alebo viac psov, už bol určite svedkom niekoľkých takých podobných potýčiek medzi psami. Keď žije viac psov v jednej domácnosti: Ako majiteľ viacerých psov by ste mali so zvieratami jednať čo možno najvhodnejšie. Bolí nás, keď vidíme, že jeden pes neustále chňape po maškrtách alebo sa prevalí dverami, zatiaľ čo iný pes je skrátka tým utláčaným chudáčikom. Chceme tomuto správaniu zabrániť, ale častokrát je to ešte horšie. Psi si neberú osobne, keď ich človek vezme trochu na krátko. Budú v určitých situáciach akceptovať hierarchiu, aj keď pre mnohých iných budú „dominantní“. Pokiaľ budete očividne uprednostňovať slabšieho jedinca a druhého psa budete za jeho egoistické správanie hrešiť, poškodíte vzťah medzi oboma psami. Neposlušnosť, agresivita alebo rivalita nemajú teda s dominanciou čo robiť. Spravidla sa psi len nenaučili, že toto správanie je nežiadúce. Problém teda tkvie skôr v nás, v majiteľoch. Ak sa správa Váš pes z Vašeho pohľadu dominantne, je vo väčšine prípadov zle vychovaný. Psi sú silne orientovaní na svojho človeka a skúšajú, aké správanie sa im vyplatí a aké nie. Je dôležité, aby vo Vás pes videl zodpovedného partnera, ukážte mu, že Vám môže veriť a že mu v každej situácii poskytnete pomoc aj orientáciu, pričom však nebudete vystupovať ako „diktátor“.

Je chybou myslieť si, že "normálne" psy sú veľmi spoločenské a že dobre socializovaný pes by sa mal chcieť hrať a komunikovať so všetkými ostatnými socializovanými psami. Dospelé psy, podobne ako dospelí ľudia, sú "selektívne spoločenské" - to znamená, že majú malú skupinu priateľov, s ktorými radi trávia čas a hrajú sa, ale ostatní mimo tejto skupiny ich až tak nezaujímajú a skutočne sa im nemusí páčiť, že ich niekto obťažuje, a podľa toho reagujú. Vyberte si socializačný kurz, ktorý vám umožní precvičovať uvedené zručnosti, a znížite riziko, že váš pes bude okamžite reagovať, bude príliš vzrušený alebo jednoducho bláznivý, keď na prechádzke uvidí iné psy. Prevencia je oveľa lepšia ako liečba. Existuje niekoľko spúšťačov, ktoré môžu spôsobiť, že váš pes začne štekať alebo sa znepokojí už pri pohľade na iné psy. 1. Môže sa stať, že váš pes je príliš vzrušený len preto, že chce byť priateľský a hrať sa. Môže štekať, pretože je vzrušený (najmä ak pozná druhého psa), alebo môže štekať, pretože je na vodítku, a tak je frustrovaný, že sa nemôže vrhnúť na svojho potenciálneho nového spoluhráča. 2. Psy, ktoré neboli dostatočne socializované alebo ktoré mali v minulosti zlé alebo traumatické skúsenosti s inými psami, môžu byť úzkostlivé alebo bojazlivé. 3. Niekedy môže byť nadmerné štekanie pri pohľade na iného psa spôsobené frustráciou psa z toho, že sa nemôže priblížiť. 4. Psy medzi sebou komunikujú pomocou reči tela. Ak sledujete, ako sa psy navzájom vítajú, nikdy sa k sebe nepribližujú čelom, ale vždy približne zo 45 stupňov, krúžia okolo seba, niekedy postupujú a niekedy ustupujú (alebo dokonca odchádzajú a predstierajú, že cítia niečo zaujímavé atď. ), očuchávajú sa a skúmajú (na to slúži očuchávanie zadku - pretože to je najlepšie miesto, kde pes získa všetky pachy potrebné na to, aby sa o druhom psovi dozvedel čo najviac, a zároveň ho drží čo najďalej od zubov) a až potom sa rozhodnú, či budú komunikovať. 5. Frustrácia, strach a nesprávne pochopená komunikácia môžu viesť k agresii - a pre mnohé psy sa potom stáva štandardným správaním, keď vidia iné psy.

tags: #pes #ktory #ide #utocit