Pavúky tradične nepatria k obľúbeným zvieratám väčšiny ľudí, pre prírodu a človeka majú ale mimoriadny význam. Uplatňujú sa v potravnom reťazci, ako predátori aj korisť a udržiavajú tak prirodzenú rovnováhu v prírode. Z hľadiska významu pre človeka sú mimoriadne dôležité v poľnohospodárstve a lesníctve, pretože sa podieľajú na likvidácii škodcov.
Na našom ústave sa dlhoročne venujeme intenzívnemu monitoringu pavúkov v rozličných biotopoch krajiny Slovenska. Vďaka tomu sa zlepšuje povedomie nielen o druhoch už známych z nášho územia, ale pribúdajú aj nálezy druhov, ktoré u nás dosiaľ známe neboli. Doposiaľ sa na Slovensku podarilo zaznamenať viac ako 1 000 druhov pavúkov.
Pavúky vyvolávajú u ľudí veľmi odlišné pocity. Jedni ich považujú za užitočných pomocníkov, ktorí likvidujú hmyz, iní sa ich doslova desia. Pravdou je, že väčšina druhov je pre človeka úplne neškodná. V našich končinách však žijú aj také, ktoré jedovaté sú - hoci ich nebezpečnosť sa často zveličuje. Oveľa väčší problém predstavuje arachnofóbia, teda chorobný strach z pavúkov, než samotné riziko, že nás niektorý z nich pohryzie.
Arachnofóbia - keď strach predbehne realitu
Predstava, že sa pavúk znenazdajky objaví v kúpeľni alebo sa rozbehne po lúke, vyvoláva u mnohých nepríjemné zimomriavky. Niet divu, že arachnofóbia patrí medzi najčastejšie fóbie. Podľa odhadov postihuje asi päť percent populácie. Pavúky sú v ľudskej psychike symbolom niečoho nečakaného, rýchleho a tichého, čo sa objavuje tam, kde by sme to najradšej nevideli.
Realita je však omnoho menej dramatická. Zo zhruba 50-tisíc známych druhov pavúkov na svete je pre človeka skutočne nebezpečných len niekoľko desiatok.
Na Slovensku žije približne 970 druhov pavúkov, pričom všetky sú jedovaté, až na pakrižiakovité (Uloboridae), ktoré nemajú jedovú žľazu vôbec vyvinutú. Aj keď nemôžeme paušalizovať nebezpečnosť pavúkov podľa veľkosti ani sfarbenia, väčšina našich druhov nie je vôbec agresívna. Veľké druhy pavúkov, ktoré nás môžu bolestivo uhryznúť, mávajú slabý jed bez ďalších následkov. Druhy so silnejším jedom sú zase vzácne alebo žijú skryto, takže s nimi prichádzame do kontaktu len sporadicky.
Všeobecne sa dá povedať, že pavúky, ktoré dosahujú veľkosť tela viac ako 10 mm sú schopné chelicerami prebodnúť ľudskú pokožku. Pre väčšinu pavúkov vyskytujúcich sa na našom území je však ľudská pokožka tvrdým orieškom a nevedia človeka pohrýzť aj keby veľmi chceli. Sú totiž príliš malé, aby sa prehrýzli pokožkou.
Pavúky patria medzi článkonožce, obývajú všetky ekosystémy. Pavúk obyčajne neútočí na človeka, ak tak len v sebaobrane. Väčšinu uhryznutí spôsobujú iné článkonožce. Pavúk uhryzne len raz, opakované uhryznutia sú raritné. Pri uhryznutí nemusí pavúk vypustiť do rany jed (tzv. suché uhryznutie).
Jedovaté pavúky na Slovensku: Zoznámenie s druhmi
Na území Slovenska a Čiech sa vyskytuje mnoho jedovatých druhov, avšak len málo z nich dokáže svojim jedom spôsobiť výraznejšie ťažkosti človeku. Jedovaté pavúky vyskytujúce sa na našom území spravidla nespôsobujú významné systémové prejavy, a často sú spojené len s bolesťou v oblasti uhryznutia, začervenaním či bolesťami hlavy.
U detí, starších ľudí alebo silných alergikov však zriedkavo môže dôjsť ku silnej celkovej reakcii so sťaženým dýchaním, výrazným opuchom tváre či krku, alebo dokonca až strate vedomia s ohrozením života. V takýchto prípadoch je na mieste urýchlene vyhľadať odbornú pomoc.
Pradiarka pestrá (Cheiracanthium punctorium)
Na Slovensku žije voľne v prírode jedovatý pavúk Pradiarka pestrá (Cheiracanthium punctorium), resp. Zápřednice jedovatá.
Cheiracanthium punctorium (slov. pradiar obávaný/pradiarka pestrá, čes. zápřednice jedovatá, angl. yellow sac spider) je posledných pár rokov skutočnou celebritou bulvárnych médií. Na našom území sa podľa prvých údajov vyskytuje od 90. rokov minulého storočia a je považovaný za expanzívny druh s pôvodom v Stredomorí. Vyskytuje sa predovšetkým v teplých oblastiach na nekosených lúkach, kde si vo vysokých trávach tvorí svoje hniezda. Pre ich stavbu obľubuje trávy ako je napríklad smlz (Calamagrostis), ktorý nájdeme aj v mnohých záhradách ako okrasnú rastlinu. Na Slovensku sa s ním môžeme stretnúť na juhovýchodnom Slovensku, juhozápadnom Slovensku či na Záhorí. Obýva taktiež oblasti juhovýchodnej Moravy, určité časti Polabí, Pardubicko, Přeloučsko, Nymbursko a Litoměřicko.
Pradiarka je na naše pomery pomerne veľký pavúk, dospelá samička dosahuje veľkosti približne 15 mm, samec býva o niečo menší. Nápadným znakom je červené sfarbenie hlavohrude, ktoré radí držať prsty od pradiarky čo najďalej. Ak sa napriek tomu rozhodnete zobrať pavúka do rúk, čaká vás bolestivá spomienka. Pradiarka je pri ohrození pomerne agresívny druh, a v obrane svojho potomstva alebo vlastného života dlho neváha s uhryznutím útočníka.
Jed pradiarky obsahuje histamín, toxín CpTx1 a pravdepodobne aj enzým fosfolipázu. Histamín a cytolytický toxín CpTx1 ako hlavná súčasť jedu sú zodpovedné za nepríjemné príznaky po uhryznutí. Miesto býva často začervenané a opuchnuté, môže výrazne svrbieť. Najvýraznejšia je však ostrá intenzívna bolesť, horšia ako po uštipnutí sršňom, ktorá sa môže šíriť na celú končatinu. Vyskytnúť sa môže tiež dočasné ochrnutie miesta uhryznutia, zvýšená teplota, potenie, pocit na vracanie a bolesti hlavy. Tieto príznaky najčastejšie vymiznú do 24-48h v závislosti od množstva jedu v rane. V niektorých málo prípadoch uhryznutia pradiarkou bola popisovaná aj lokálna nekróza kože, ktorú by mohla spôsobovať fosfolipáza D, vyskytujúca sa u exotických jedovatých druhov.
Prípad 1: 52-ročnú pacientku uhryzol pavúk do prostredníka a ukazováka pravej ruky. Na prstoch boli jasne viditeľné miesta vpichu. Pohryznuté prsty výrazne opuchli, pacientka udávala prudkú bolesť v mieste uhryznutia. Napriek bolesti, pacientka vyhľadala lekárske ošetrenie až 24 hodín po udalosti. Pri vyšetrení udávala sťažené dýchanie, rozšírenie bolesti aj na pravú dolnú končatinu a zvýšenie telesnej teploty o 2 stupne. Pacientka odmietla hospitalizáciu v nemocnici, bola jej podaná injekcia magnézia a opakovane studené obklady.
Prípad 2: 13-ročné dievča uhryzol pavúk do pravej nohy, asi 5 cm nad oblasťou členka. Ranku tvorili dva krvavé vpichy vzdialené od seba 3,5 mm. Rana nebola opuchnutá. Lekársku pohotovosť vyhľadala až večer, keď matka našla pavúka na vnútornej strane nohavíc.
Pokus zoológa: Po polhodinovom dráždení samička pavúka uhryzla zoológa do predlaktia. Opisoval intenzívnu bolesť, porovnateľnú s bolesťou pri uhryznutí sršňom, rana okamžite sčervenala. Bolesť odoznela do 20 minút. Večer sa príznaky vrátili, ruka opuchla a začala tŕpnuť až do oblasti ramena.
Skúsenosti s uhryznutím pradiarkou dopĺňa aj údaj z literatúry, kde sa uvádza, že z dvadsiatich prípadov potvrdeného pohryznutia bola mierna nekróza popisovaná len v 1 prípade (Vetter a spol., 2006).
Liečba spočíva v ošetrení rany, dezinfekcii a v tlmení bolesti. Špecifické antisérum neexistuje.
Strehúň škvrnitý (Lycosa singoriensis)
Lycosa syngoriensis (slov. strehúň škvrnitý, čes. slíďák tatarský, angl. South Russian Tarantula/ Romanian Tarantula) je najväčším pavúkom vyskytujúcim sa na území Slovenska a Čiech. Tento pavúk nápadne podobný tarantule pripravil už nie jednému človeku svojim vzhľadom nemilé prekvapenie. Podobne ako pradiarku ho odborníci považujú za expanzný druh, s pôvodným výskytom okolo Čierneho a Kaspického mora a na južnom Balkáne. Už v roku 1920 však bol pozorovaný na území Slovenska v obci Ždaňa pri Košiciach, a v roku 1924 u Břeclavi na Morave. V 70. rokoch však populácie strehúňa vyhynuli a môžeme ich opätovne pozorovať až novodobej histórií - konkrétne prvýkrát na Slovensku v roku 2007 v Leviciach, a v ČR u Kunovic neďaleko Uherského Hradište (2003).
Strehúň vyhľadáva oblasti nížin s otvoreným priestranstvom, často v blízkosti riek, kde do zeme hĺbi „myšie“ nory. Z nory pavúky vychádzajú cez deň zriedka, aktívne sú najmä v noci kedy vyrážajú na lov. Samička dorastá do veľkosti 35mm a pri meraní s nohami môže dosiahnuť aj viac ako 70mm!
Napriek ich nadpriemernej veľkosti je pomerne vzácne skrížiť cestu strehúňovi, a ešte nepravdepodobnejšie byť ním uhryznutý. Ak by sme však v návale strachu ohrozili pavúka alebo jeho noru, uhryznutie je predsa len možné. Jed obsahuje okrem iných látok aj hemolytické enzýmy (ničiace červené krvinky), kardiotonické látky a licocitíny 1-3, ktoré majú dokonca antimikrobiálny účinok. Prejavy uhryznutia nie sú také dramatické ako u pradiarky, vyskytuje sa mierne začervenanie s opuchom, bolesť je podobná ako pri uštipnutí včelou. Príznaky odoznievajú do 10-48h.
Strehúň tatársky (Lycosa singoriensis) je najväčší druh pavúka na Slovensku. Sila jeho jedu je podľa zoologičky zanedbateľná, skôr bolí samotné uhryznutie a určitú úlohu zohrá aj stres z veľkosti mohutného tela tohto pavúka. Strehúň tatársky žije skryto v zemných norách, v prírode môžeme stretnúť hlavne samca na potulkách.
Tento tzv. Nájdený v Leviciach /august 2007/, priestoroch školy, mal 4,9 cm aj s končatinami. Tento druh pavúkov je u nás chránený. Podľa odborníkov tento druh pavúkov nie je pre ľudí obzvlášť nebezpečný, ale môže zaútočiť /pohrýzť/ v prípade ohrozenia.
Národné toxikologické informačné centrum (NTIC) uvádza, že strehúň je najväčší pavúk vyskytujúci sa na Slovensku. Tento druh obýva celú Európu a má až sedem centimetrov. Je tmavohnedý, brucho má čierne, končatiny svetlé. Husté ochlpenie je sivej farby. „V auguste 2007 bol nájdený v priestoroch školy. Mal 4,9 centimetra, aj s končatinami. V októbri 2008 sa našlo množstvo týchto pavúkov v nitrianskej jedálni a boli označené ako jedovaté,“ pripomína NTIC. Obzvlášť nebezpečný vraj tento druh nie je, ale v prípade pocitu ohrozenia môže pohrýzť. Človeku môže spôsobiť viaceré zdravotné ťažkosti.
„Potrebuje teplé výslnné stanovištia s hlbšou pôdou a nízkou vegetáciou. V súčasnosti mu najviac vyhovujú napríklad kosené okolia nákupných centier, letiská či novovystavané areály, priemyselné aj obytné, kde nachádza obnaženú pôdu bez vegetácie, s možnosťou vykopať si svoje nory,“ vysvetlil. Konkrétne ide o 2 až 3 centimetre široké a do polmetra hlboké chodbičky. Na takýchto miestach sa často dokáže, v priebehu niekoľkých rokov, značne rozmnožiť. Veľakrát však, naopak, neskôr zmizne „bez dôvodu“. „Na Slovensku je veľmi bežný napríklad v okolí Bratislavy, Senca, Trnavy, Nitry a Levíc,“ ozrejmil arachnológ. Podčiarkol, že tento pavúk je pre človeka neškodný a nemá žiadne tendencie na neho útočiť. „Môže pohrýzť v sebaobrane, ak by sa ho niekto snažil chytiť holou rukou, alebo trebárs vliezol do topánky a človek by ho pritlačil pri obúvaní. Podobne by to mohlo skončiť aj pri zvedavom preskúmavaní nory strehúňa,“ upozornil.
„Vážnejšie zdravotné komplikácie nie sú známe. Môže sa vyskytnúť menší opuch, prípadne začervenanie postihnutého miesta. V prípade obáv odporúčam konzultovať to s lekárom. Je možné použiť bežné antihistaminiká po bodnutí hmyzom,“ hovorí Purgat. Zdôrazňuje, že strehúň útočí skokom na korisť, čo vo vydesených ľuďoch vyvoláva predstavu, že asi vyskočí zo zeme nevinnému človeku na tvár. „Skutočnosť je ale menej fantastická. Strehúňovité pavúky si netkajú siete, ale striehnu na korisť na zemi, odtiaľ pochádza aj ich názov.
Strehúň škvrnitý je chránený, lebo obýva ohrozený typ biotopu - viate piesky podunajska, no nepodlieha legislatívnej ochrane. Vyskytuje sa tiež v lokalitách pozmenených človekom, čiže ľudská činnosť mu vyhovuje, neohrozuje ho. „Väčšinu roka si ho ľudia pravdepodobne ani nevšimnú, žije skryto v norách. Problém môže nastať na jeseň, kedy migruje na nové stanovištia a tiež dochádza k páreniu. Preto sa často dostávajú do domácností,“ vysvetlil arachnológ. Dodal, že strehúňa možno, ako všetky iné pavúky, bezpečne odstrániť tak, že sa na neho položí pohár obrátený dnom hore, pod ktorý sa podsunie hárok papiera.
Stepník červený (Eresus kollari)
Eresus kollari (slov. stepník červený, čes. stepník rudý, angl. ladybird spider) je vzácnym (v ČR ohrozeným) druhom pavúka. Svojim pestrým sfarbením sa radí medzi naše najkrajšie druhy. Samček o veľkosti približne 11mm má charakteristické červené bruško s 4-6 čiernymi škvrnami. Samička toto výrazné sfarbenie nemá, bruško má sivé a dosahuje veľkosti až 16 mm. Pozorovanie samičky tohto druhu je skutočne výnimočné, väčšinou sa totiž ukrýva v norách alebo pod kameňmi.
Prirodzeným stanoviskom stepníka sú teplé oblasti stepného a lesostepného charakteru. Na Slovensku sa vyskytuje v okolí Myjavy, na Záhorí, v okolí Levíc a Banskej Bystrice. V Českej republike bol pozorovaný neďaleko Chomutova, pri Prostějově, neďaleko Brna a u Veselí nad Moravou.
Jed stepníka doteraz nebol detailnejšie analyzovaný a nepoznáme jeho zloženie, nakoľko uhryznutia boli veľmi raritné. V posledných rokoch sa však vyskytlo viacero uhryznutí stepníkom, rovnako samičkou ako aj samcom. Uhryznutie sa v úvode prezentuje ako začervenanie v mieste uhryznutia s bolesťou, pričom bolesť sa po pár minútach presúva do spádových lymfatických uzlín (pazucha, slabiny). Následne prichádza zvýšenie telesnej teploty, celková nevoľnosť, zvýšenie srdcovej frekvencie a začervenanie v tvári. Tieto príznaky odoznievajú približne do 2 hodín, nasledované sú ale silnou bolesťou hlavy, ktorá može trvať až 2 dni. Miesto uhryznutia môže byť citlivé niekoľko dní. Uvažuje sa, že za celkové príznaky by mohla byť zodpovedná fosfolipáza, toto tvrdenie však musí byť potvrdené adekvátnym výskumom. V súčasnej literatúre boli popísané uhryznutia len u zdravých dospelých mužov, je teda otázne, ako by jed dospelej samičky mohol pôsobiť napríklad na deti. Stepník je teda popri pradiarke ďalším druhom, ktorému by sme preventívne mali dopriať radšej širšiu osobnú zónu.
Najnovšie sa medzi nebezpečnejšie druhy zaradili stepníky rodu Eresus. Údajne by malo ísť o najjedovatejšie pavúky strednej Európy. „Ich jed okúsil samotný expert Milan Řezáč. Pôsobenie jedu nepociťoval lokálne, ale zvýšila sa mu teplota, potil sa a došlo aj k výraznej nevoľnosti,“ dopĺňa zoologička. Keďže však ide o vzácne a nie veľmi agresívne pavúky, ktoré navyše žijú vo veľmi dobre zamaskovaných zemných norách, nie je veľká pravdepodobnosť, že im prídete do cesty. „Stretnúť môžeme pestro sfarbeného červeno-čierneho samčeka, ktorého jed nie je až tak výrazný ako od samičky,“ uvádza Šestáková.
Pavúk vodný (Argyroneta aquatica)
Argyroneta aquatica (slov. pavúk vodný/vodnár striebristý, čes. vodouch stříbřitý, angl. diving bell spider) je výnimočný druh ohrozeného vodného pavúka. Väčšinu svojho života trávi pod hladinou v sladkej vode, predovšetkým v stojatých vodách mŕtvych ramien riek a rybníkov, ktoré sú dostatočne prerastené vegetáciou. Považuje sa za indikátora čistej vody, a preto ho možno pozorovať veľmi zriedka. Samci dosahujú veľkosti 15 mm, samičky približne 10 mm. Na Slovensku je jeho výskyt registrovaný v Martovciach (okres Komárno), v ČR je zaznamenaný výskyt u Ústí nad Labem, u Pardubic a na juhovýchodnej Morave.
Uhryznutie človeka je pre jeho prirodzené stanovisko nepravdepodobné, avšak staršie zdroje udávajú niekoľko takýchto nepotvrdených udalostí. Uhryznutie vodnára okrem lokálnych prejavov ako začervenanie, opuch a intenzívna bolesť v mieste poranenia údajne spôsobilo aj celkovú nevoľnosť, vracanie a zvýšenie telesnej teploty. Tieto príznaky pretrvávali 5-7 dní, pričom lokálna bolestivosť v mieste uhryznutia vymizla až po 14 dňoch.
Skutočnou zvláštnosťou je pavúk vodný, jediný druh pavúka na svete, ktorý žije trvalo pod vodou. Jeho telo je tmavohnedé, zadoček má striebristý lesk. Zaujímavosťou je, že samec je väčší než samica - dorastá do 15 mm, zatiaľ čo samice len do 8 mm.
Pavúk vodný si pod hladinou vytvára vzduchovú bublinu, do ktorej prenáša kyslík zachytený na jemných chĺpkoch pokrývajúcich jeho telo. V tejto „podvodnej komôrke“ žije, oddychuje aj sa pári. Najčastejšie sa vyskytuje v rybníkoch a močiaroch, napríklad v oblasti Třebone, kde si spokojne gazduje pod vodnou hladinou.
Absolútnou raritou na Slovensku je pavúk vodný (Argyroneta aquatica). „Predpokladá sa, že jed tohto druhu bude z lekárskeho hľadiska zaujímavý, ale keďže je mimoriadne vzácny a takmer celý čas žije pod vodou, do kontaktu s ľuďmi neprichádza skoro vôbec,“ uzatvára zoologička.
Synantropné druhy pavúkov
Predchádzajúce druhy jedovatých pavúkov sa vyskytujú prevažne vo väčšej vzdialenosti od zaľudnených oblastí a vzájomná konfrontácia je málo pravdepodobná. Existujú ale aj tzv. synantropné druhy pavúkov. Sú to druhy pavúkov, ktoré sú svojim spôsobom života naviazané na človeka, alebo jeho blízke okolie. Vyskytujú sa buď v záhradách, kôlňach a hospodárskych miestnostiach, prípadne priamo v ľudskom obydlí. Tento vzájomný (hoci často neregistrovaný) vzťah býva prospešný pre obe zúčastnené strany - pavúk nachádza obživu, a zároveň robí človeku službu a zbavuje ho neželaných návštevníkov a škodcov.
Cedivka zúrivá (Amaurobius ferox) a takisto snovačka domová (Steatoda grossa). Odborníčka však upokojuje: „Ide o synantropné druhy, ktorých uhryznutie nie je ani výrazne bolestivé, ani nemá výrazné vedľajšie účinky.“
Steatoda grossa (slov. snovačka domová, čes. snovačka domácí, angl. cupboard spider) je pre svoj výzor nazývaný aj falošná čierna vdova. Výzorom tohto jedovatého pavúka skutočne pripomína, na brušku mu však chýba typická červená kresba v tvare presýpacích hodín, a čo je najpodstatnejšie, aj silný, pre človeka nebezpečný jed. Tento synantropný druh možno často nájsť v tmavých priestoroch obydlí, akými sú rohy skríň, šatníkov, pivníc či záhradných domčekov.
Ďalším predstaviteľom synantropného druhu je Araneus diadematus (slov. križiak obyčajný, čes. křižák obecný, angl. European garden spider). Patrí u nás medzi najviac rozšírené pavúky. Často ho môžeme pozorovať v záhradách alebo v lesoch a na lúkach, kde si medzi trávami, kríkmi a stromami buduje typické okrúhle siete. Samička dorastá do veľkosti 20 mm, samček len do 10 mm. Jeho blízkym príbuzným je Argiope bruennichi (slov. križiak pásavý, čes. křižák pruhovaný, angl. wasp spider). Pôvodný druh zo Stredomoria sa u nás už udomácnil, a môžeme ho podobne pozorovať na lúkach, v blízkosti ciest a ľudských usadlostí, kde si v trávach nízko nad zemou stavia svoje siete. Samička dorastá do veľkosti až 22 mm a má výrazné „čmeliačie“ sfarbenie so žlto-čiernymi pruhmi. Samček dorastá do veľkosti 8 mm a je menej výrazný. Križiak pásavý býva niektorými mylne identifikovaný ako pradiarka pestrá, nakoľko si podobne ako pradiarka tká svoje kokóny vo vegetácií tráv.
Tegenaria domestica (slov. kútnik domový, čes. pokoutník domácí, angl. barn funnel weaver) je synantropný druh vyskytujúci sa v tesnej blízkosti ľudských obydlí. Môžeme ho pozorovať v domoch, v kôlňach alebo hospodárskych miestnostiach. V záhrade pod kameňmi a na vlhkých miestach ako studne alebo sklepy môžeme naraziť na pavúky Harpactea rubicunda (slov. šesťočka hrdzavá, čes. šestiočka ryšavá) a Amaurobius ferox (slov. cedivka zúrivá, čes. cedivka domovní, angl. black lace-weaver).
Všetky spomínané synantropné druhy pavúkov majú dostatočnú veľkosť na to, aby dokázali pohrýzť človeka. Nejedná sa však o agresívne druhy, a k uhryznutiu dochádza len vo veľmi výnimočných prípadoch. Príznaky bývajú veľmi mierne, vyskytuje sa lokalizované začervenanie, svrbenie a slabá bolesť (slabšia ako uštipnutie včely), ktoré odoznievajú do pár hodín až dní. Výnimku z tohto pravidla predstavuje falošná čierna vdova, u ktorej bol popísaný tzv. steatodizmus - súbor príznakov vyskytujúcich sa po pohryzení týmto pavúkov. Pri pohryzení sa môžu vyskytnúť bolesť v mieste uhryznutia s regionálnym šírením až na končatiny, návaly tepla a chladu, pocity na zvracanie a zvracanie. Obdobné príznaky sa vyskytujú aj pri pohryznutí pravou čiernou vdovou, kedy je tento syndróm popisovaný ako latrodektizmus, často však s fatálnymi následkami. V prípade steatodizmu sa jedná o miernu formu, evidovanú len zriedka.
Čo robiť po uhryznutí pavúkom
1. Miesto vpichu vydezinfikujte a schlaďte.
2. Pavúka uložte do pohára (mŕtvych je najlepšie zaliať bezfarebným liehom - vodkou, denaturovaným liehom a podobne).
3. Miesto vpichu zdokladujte fotkou, napíšte si dátum, miesto a ako k uhryznutiu došlo, opíšte priebeh po uhryznutí.
4. Všetky tieto údaje pomôžu lekárovi.