Ako si pes pamätá svojho majiteľa a ako predchádzať nebezpečným situáciám

Túžba je z ľudského hľadiska veľmi zložitý a náročný pojem, ktorý sa dotýka najmä citovej oblasti. Ako je to so psami? Ako dlho si pes pamätá svojho majiteľa po jeho smrti alebo opustení? Každý majiteľ psa už aspoň raz videl svojho psa v smutnej nálade. To, že psy majú nálady a cítia emócie, môže potvrdiť každý, kto s nimi strávil aspoň niekoľko dní. O príznakoch radosti u psov tiež niet pochýb.

Z vedeckého hľadiska je ťažké povedať, či psovi skutočne chýba jeho majiteľ v zmysle slova, ako ho chápu ľudia. Hoci to nemožno jednoznačne spochybniť, je skutočne ťažké predstaviť si situáciu, v ktorej pes v neprítomnosti svojho majiteľa robí hlbokú analýzu svojho smútku a túžby. Psy žijú predovšetkým v prítomnom čase. Nemajú schopnosť analyzovať, čo bolo v minulosti alebo čo sa môže stať v budúcnosti. To neznamená, že si vôbec nepamätajú niečo, čo sa stalo v minulosti, alebo ľudí, ktorí sa v minulosti objavili. Znamená to, že akceptujú situáciu, v ktorej sa práve nachádzajú.

Chýba pes svojmu majiteľovi až po určitom čase, keď je preč? V istom zmysle áno, ale všetko závisí od výchovy a návykov daného psa. Ak prvých niekoľko mesiacov života psa bol vždy niekto s ním doma a zrazu táto osoba začala odchádzať do práce, pes sa ocitne v úplne novej situácii a možno mu ani tak nechýba, ako skôr ho trápi náhla samota. Je to pre neho jednoducho nová situácia, s ktorou sa musí naučiť fungovať. To však neznamená, že psom vôbec nechýba, keď zostanú doma sami. Chýba im ich spoločnosť, ale v prípade dobre opatrovaných psov je to skôr očakávanie ako túžba, ktorú možno prirovnať k ľudskému pocitu, keď sa milovaná osoba vydá na dlhú cestu.

Ako funguje psia pamäť?

Na tomto mieste stojí za to uviesť neuveriteľne dojímavé príbehy psov, ktorí verne čakali na svojich majiteľov po ich smrti. Každý deň chodil Hačiko na stanicu, aby privítal svojho pána, ktorý sa vracal vlakom z práce. Jedného dňa majiteľ nečakane zomrel v práci a Hačiko na neho nasledujúcich 10 rokov verne čakal na tom istom mieste ako vždy. Chýbal Hačikovi jeho pán? Hoci je ťažké to jednoznačne potvrdiť, intuícia naznačuje, že Hačikovi musel chýbať jeho majiteľ. Pri racionálnom vysvetlení jeho správania by sa dalo hovoriť o obyčajnom návyku alebo práve o úzkosti vyplývajúcej z náhlej zmeny situácie. Ľudské chápanie túžby nás však núti myslieť si, že Hačiko musel pociťovať smútok a túžbu po svojom pánovi. Môžete si však byť istí, že Hačiko si svojho majiteľa pamätal 10 rokov, a to hovorí veľa o pamäti a náklonnosti psov.

S veľkou pravdepodobnosťou môže aj spomienka psa na svojho starého majiteľa vydržať skúšku časom a dokonca aj rodiacu sa náklonnosť k novému majiteľovi.

Na tému psej túžby je tiež zaujímavé vedieť, či psovi chýba iný pes? Opäť tu chýbajú vedecké dôkazy, že pes reálne postráda svojho brata, spoločníka alebo priateľa rovnakého druhu. Existuje veľa dôkazov o tom, že psy si nepamätajú svojich súrodencov, od ktorých boli odobraté. Keď sa ako šteniatka dostanú do nového domova, nezriedka v nich vidíme túžbu a smútok. Ak bol vzťah psov blízky, môže sa objaviť túžba a smútok. Môžu to potvrdiť majitelia dvoch psov, z ktorých jeden zomrel a druhý zostal sám a v novej situácii. Táto nová situácia vyvoláva obavy. Chýba psovi? Všetko nasvedčuje tomu, že áno, ale skôr nie takým chápavým spôsobom ako človek.

Pes nemusí poznať čas alebo dôvod konkrétnej situácie, ale určite vie, kedy jeho majiteľ odchádza. Viete ako funguje psia pamäť? Myslíte si, že je rovnaká ako naša ľudská? My ľudia si dokážeme uchovávať spomienky na rôzne udalosti, ktoré sa v našom živote udiali, dokážeme sa v našich myšlienkach vrátiť v čase, predstaviť si miesta a zážitky, ktoré sme zažili. Máme tzv. epizodickú pamäť.

Je zbytočné trestať psa za niečo, čo urobil v našej neprítomnosti, ako napríklad ak zničil čokoľvek v domácnosti či urobil mláčku. Pokiaľ ho potrestáte po príchode domov, spojí si trest s vaším príchodom domov a nie so zničenou vecou, pretože on už nevie, že ju zničil. Pri učení akéhokoľvek nového podnetu (triku, cviku, chovania) je potrebné dostatočné opakovanie na to, aby si pes spojil povel s daným chovaním. Pokiaľ žiaduce chovanie odmieňame chutnou odmenou, pes sa pozitívnym posilňovaním naučí dané chovanie vykonať.

Pes si robí asociácie k mnohým pravidelne sa opakujúcim situáciám v jeho živote, napríklad, keď chytíte do ruky vodítko alebo sa začnete obliekať, pes vie, že ide na prechádzku a tak sa náramne teší - v tomto prípade vodítko/obliekanie - pre psa znamená, že ide von, opakuje sa to denne a preto vie, čo to znamená. Asociácie môžu byť aj negatívne, napríklad, niektoré psíky sa boja hlasných zvukov, môžu mať strach z vysávača, práčky či iného predmetu v domácnosti. Vyzerá to napríklad tak, že keď pes vidí, že idete zapnúť vysávač, už pred vami uteká na svoje bezpečné miesto alebo zúrivo šteká zo stresu.

Psia pamäť je pre mnoho psíčkarov stále taká menšia záhada. Psík to má s pamäťou trochu inak ako ľudia. Predstavme si napr. kuchyňu, ktorú máme každý doma. My ju vnímame ako úplne bežnú miestnosť, v ktorej sa pohybujeme každý deň, aj niekoľkokrát. Pekné spomienky si psík vytvára opäť pomocou zvukov a pachov. Peknú spomienku si vytvorí napr. keď dostane šťavnatý kus mäsa. Bohužiaľ psík rovnako ako ľudia má aj zlé spomienky, na ktoré si nerád spomína. Ak má psík nejaké traumy alebo úzkosti, tak s najväčšou pravdepodobnosťou bude mať k danej traume tiež spojený nejaký pach alebo zvuk, ktorý nebude rád počuť a skôr sa ho bude báť a bude mu veľmi nepríjemný.

Pes si nepamätá len také tie drobné spomienky. Určite si nemyslite, že si psík nič nepamätá, alebo že má len matné spomienky. To vôbec nie, len si ich trochu inak zobrazuje a pamätá.

Mnoho ľudí sa nazdáva, že pes rýchlo zabúda, opak je však pravdou. Pes má lepšiu pamäť, ako by ste sa nazdávali. Ako informuje portál Science Times, nová štúdia dokázala, že pes má pamäťové schopnosti porovnateľné so schopnosťami malého dieťaťa. Dokáže si zapamätať úlohu, ktorú vykonal pred hodinou a na požiadanie úkon znovu zopakovať.

Vedci z Univerzity Eötvösa Loránda trénovali niekoľko psov tak, aby boli schopné vykonávať určité povely. Súčasťou výskumu bol tréning, počas ktorého majiteľ psa prekvapil nejakým povelom. Po tom, čo ho pes inštinktívne vykonal, majiteľ počkal 20 sekúnd a zadal povel „zopakuj“. 9 z 10 psov túto úlohu vykonalo bez problémov. Po minúte reagovalo správne na povel „zopakuj“ 7 z 10 psov. Autori štúdie sú z výsledkov nadšení. Ako informuje článok publikovaný v časopise Scientific Reports, znamená to, že pes sa neriadi len inštinktom, ale v priebehu tisícok rokov sa prispôsobil svojmu ľudskému spoločníkovi.

Samozrejme, pes nepoužíva svoju pamäť rovnakým spôsobom ako človek a spolieha sa skôr na asociačné učenie. Napríklad, pes si pamätá ľudí, miesta a zážitky na základe mentálnych prepojení. Vedci sa však nazdávajú, že psy disponujú aj istou formou epizodickej pamäti, vďaka ktorej si pamätajú zážitky z minulosti. Epizodická pamäť u psov však má isté obmedzenia, u ľudí sa totiž spája s uvedomovaním si vlastného „ja“. Štúdia z roku 2016 však potvrdila, že pes si dokáže zapamätať udalosti, ktorých bol svedkom. Spomienky na ne sa však neuchovávajú dlhodobo. Čo sa týka spomienok uložených v dlhodobej pamäti, ukladajú sa väčšinou spomienky so silne pozitívnym alebo veľmi negatívnym nábojom. Napríklad, ak pes zažil u veterinára nepríjemný zákrok, pravdepodobne sa ho bude pri najbližšej návšteve báť. Pes si nemusí presne pamätať, čo sa mu u veterinára stalo, spája si však miesto s nepríjemným zážitkom, čo vyvoláva negatívne pocity.

Pes si ťa bude pamätať celý život. Rozhodnúť sa pre psa nie je len o radosti z chlpatého spoločníka. Je to rozhodnutie, ktoré mení život - tvoj aj jeho. Pes nie je hračka. Je to živá bytosť, ktorá miluje celým srdcom a nikdy nezabúda. Vzťah medzi psom a človekom patrí medzi najsilnejšie putá v živočíšnej ríši. Pamäť psa je iná než ľudská. Psy si nás nepamätajú len „rozumovo“. Spomienky sú pre nich prepojené s pocitmi. Internet je plný dojímavých videí, kde pes po rokoch opäť stretne svojho človeka - a jeho reakcia hovorí za všetko. Slzy, šťastie, vrtenie chvostom, neutíchajúca radosť. Nezabúda. Pes ťa bude milovať, aj keď ty zabudneš. Bude na teba čakať, aj keď ty sa už rozhodneš inak. Preto neber psa len ako prítomnosť - ber ho ako záväzok. Pretože pes nezabúda. Ani na lásku.

Bezpečnosť na prvom mieste: Ako sa správať v blízkosti psov

V prvom rade si musíme uvedomiť, že pes je v podstate šelma (aj keď domestikované). Takže každý pes (i ten váš) je potenciálne nebezpečný! Je to živý tvor, ktorý má svoje nálady a pocity, svoju osobnosť a charakter. Sú mu vlastné sympatie a antipatie ako k ostatným svojho druhu, tak aj k ľuďom.

Tento článok je určený predovšetkým pre rodičov detí. Vzhľadom k tomu, že stále dochádza k prípadom, keď pes napadne dieťa a tieto kauzy sú potom vďačnou témou všetkých médií (a bohužiaľ to hádže zlé svetlo na všetkých psov), je dobré pripomenúť si niektoré pravidlá. Každý rodič by mal vychádzať z predpokladu, že akýkoľvek CUDZIA PES je potenciálne nebezpečný a mal by dieťaťu vysvetliť, ako sa má správať, aby odvrátil prípadnú nebezpečnú situáciu.

Pravidlá správania v blízkosti psov:

1. Nikdy sa nepýtajte majiteľa psa, či si ho môžete pohladiť. Uvedomte si, že psíkovi to môže byť nepríjemné. Možno si poviete, že je to niečo iné, lenže aj majiteľ psíka môže mať obavy a môže mu to byť nepríjemné. Ak sa odpovedi, že si psíka pohladiť nemôžete, nečudujte sa. Nikdy, zdôrazňujem nikdy, neposielajte svoju ratolesť pohladiť si cudzieho psa! Viete snáď s istotou, že ten roztomilý pudel stojaci opodiaľ nie je chorý alebo nervózny? Viete iste, že nezaútočí? Nepredpokladajte, že čím menší pes, tým je lepší. Opak je často pravdou. Veľký pes nemá potrebné si štekotom a agresiou nič dokazovať, budí rešpekt svojou veľkosťou, malý pes naopak akusticky dáva najavo, že je tu a vie sa brániť. Niečo v zmysle: "Pozor, ja viem aj uhryznúť." Takže ak si chcete psíka pomaznať, prejavte záujem o plemeno psa (samotného psa zatiaľ ignorujte), pochváľte ho majiteľovi a počkajte, až vás sám vyzve, či ak si ho nechcete pohladiť.
2. Buďte pokojní, tichí a nerobte prudké pohyby. Nie je nič horšie ako jačiace a kyvavé stvorenia, ktoré sa ženie neuveriteľnou rýchlosťou k psovi a jeho páníčkom a pritom šušle niečo ako: "Ty si taký krásny pejsek, poď sem, ja ťa pohladím". Psa tým uvediete do absolútneho stresu, ohrozenia a desu. Je to najlepší spôsob, ako sa nechať pohrýzť. Rovnaké je to s deťmi - deti sú prirodzene jačiace, pobehujúce a rukami rozhadzujúce stvorenia. Najlepšie urobíte, ak svoje ratolesti vysvetlíte, že na takéto správanie môže pes reagovať podráždene. Sami viete, že tri jačiace deti sú aj na vás po niekoľkých minútach moc ... Čo potom chudák pes? S niekoľkonásobne lepším sluchom ho to vydesí skoro na smrť. Reakcia potom môže byť nevyspytateľná.
3. Psa hladkajte len po chrbte. Nikdy nehládite psa po hlave, väčšina psov to nemá rada, navyše je to prejav dominancie vodcu svorky. A to ako náhodný okoloidúci naozaj nie ste. Pes potom môže reagovať podráždene pri snahe o udržanie svojej pozície. Neťahajte ho za uši, chvost, nezdvíhajte psa v slabinách (pod pažami má pes mnoho nervových zakončení), je to pre neho veľmi bolestivé. Predsa vás páníček psa takisto neťahá za uši alebo za nohu. Väčšina majiteľov psov v dnešnej dobe vedie chlpaté zverencov k určitej rezervovanosti voči ľuďom, takže bez upozornenia majiteľa, že ste kamarát, na psa nikdy nesiahajte. Nechajte sa najskôr očuchať, ponúknite psovi otvorenú dlaň - znamená to nie som tvoj nepriateľ a nechcem ti ublížiť. Ak vám ju pes oblizne, môžete ho pohladiť, dovolil vám to.
4. Pes za plotom pracuje - stráži! Takže ktokoľvek sa k plotu priblíži, je votrelec a predstavuje nebezpečenstvo. Tým, že prestrčíte ruku plotom, hoci s dobrým úmyslom, hovoríte "pozor, útočím na tvojej územia a chcem sa na neho dostať!". Ak je pes aj podpriemerný strážca, tak vám tú ruku odhryzne. Naopak, poznám z osobnej skúsenosti niekoľko príkladov, ako matky posielajú svoje ratolesti si pohladiť to či ono zviera, hlavne keď je za plotom.
5. Nikdy nenechávajte deti so psom osamote. A to ani s vašou rozmaznanou čivavou! Nechali by ste dieťa osamote s cudzím človekom? Nie? Tak kde ste vzali dojem, že so psom je to bezpečné?! Nikdy neviete, čo dieťa vymyslí a ako na to pes zareaguje. Pes môže dieťaťu nechtiac ublížiť (omylom ho strčí a dieťa spadne na hlavu a pod.) Hysterické matky volajú neustále po krvi psov a zodpovednosti majiteľov, ale zabúdajú na to, že začať by mali pri sebe a svojich ratolestiach. Dieťa, ktoré poleje psa benzínom a zapáli ho, sa čuduje, že ho pes pohryzie. Trojročný chlapček nemajúci rozum napchá retrieverovi 10 cm hlboko do sluchovodu pastelku. To je pozadie väčšiny pokousaných detí ... Zamyslite sa. Nebolo by teda rozumnejšie deti strážiť a vysvetliť im, ako sa správať ku zvieraťu?

V prípade, že sa ako matka obávate psov, nereagujte vydesene, ak okolo vášho potomka prejde pes. Vydesíte psa a navyše v ňom môžete vyvolať reakciu - hele, pískajúca hračka. Skúste zavolať do nejakej psej škôlky alebo vo svojom okolí kontaktovať nejakého skúseného chovateľa alebo kynológa. Väčšina vám rada vysvetlí, ako sa správať k psom a naučí vás s nimi v pokoji žiť. Nejačte a nestrkajte dieťa pred seba či sebe za chrbát. Zostaňte pokojná, pes si vás väčšinou ani nevšimne a prejde. Tým, že začnete jačať a panikáriť ho akurát vyprovokujete ku zvedavosti a môže po vás začať treba skákať. Než začnete odsudzovať šmahom majiteľov psov a vybraná plemená, začnite pri sebe. Zamyslite sa, aký vzťah máte k zvieratám a ako sa k nim správate?

Mýty o správaní psov

Pár všeobecne rozšírených omylov o psoch:

• Pes, ktorý šteká, nehryzie! Omyl! Štekot a vrčanie je jeden z komunikačných prejavov psa, ale rozhodne neznamená, že keď šteká, neuhryzne. Skôr naopak sa vám zúrivým štekaním snaží naznačiť POZOR.
• Pes, ktorý vrtí chvostom, nehryzie! Omyl! Vrtenie (pohyb) chvosta u psa má niekoľko významov. Posadenie chvosty tiež nie je jediným komunikačným signálom. Je nutné všímať si aj polohy uší, celkového postoja psa a samozrejme aj prípadného štekotu či vrčanie.
• Pes útočia bez príčiny! Úplný omyl! Pes nikdy neútočia bez príčiny - útok psa vždy vychádza zo strachu alebo v dôsledku zranenia, choroby, či neistoty a zlé socializácie (psychickej lability).

Agresívneho psa môžete spoznať podľa niekoľkých základných znakov:

• Šteká a dvíha pri štekaní pysky, prípadne len vrčí.
• Chvost je takmer vždy nízko umiestnený a môže s ním aj prudko pohybovať, alebo naopak (a to prevažne u samcov) je chvost v pravom uhle voči telu a je úplne bez pohybu.
• Pes sa nachádza v obrannom postoji - predné nohy sú položené takmer na zem a pes celkovo prenáša váhu na zadné nohy, aby mal pri prípadnom útoku čo najlepší odraz a dostal sa teda do vyšších partií vášho tela.
• Uši sú položené tesne na hlave a smerujú dozadu.

Agresívny pes je ten, ktorý k čomukoľvek pristupuje s agresiou, bez toho, aby ste mu zadali príčinu. On ale nejaký dôvod má. Môže byť zranený, chorý, vydesený alebo psychicky labilná. Nemuseli ste ho vydesiť práve vy, ale niekto pred vami a po vás sa to len zvezie. Bohužiaľ niekedy vyviera neprimeraná agresivita aj v dôsledku zanedbanej výchovy a zlej socializácie. Pes, ktorý nemá poriadok, totiž trpí neistotou a strachom. Taký pes je potom naozaj dosť často agresívne. Výnimočne sa agresivita vyskytuje v dôsledku psychickej lability, čo sa zvyšuje v poslednej dobe u krížencov - niečo ako nemecký ovčiak, a potom naopak u toy plemien.

tags: #pamata #si #pes #nebezpecnu #situaciu #prostredie