Úvod. Ovládanie cudzích jazykov je spôsobom ako spoznať inú kultúru a naučiť sa vnímať jej odlišnosti. Odjakživa boli strety iných kultúr výrazným obohatením existujúcej spoločnosti. Kým kedysi bolo ovládanie cudzích jazykov určené vybranej vyššej spoločnosti, dnes je jednou z podmienok zaradenia sa do pracovného či spoločenského života. Spolu s vyššou mobilitou obyvateľstva, zintenzívnením vzájomných kontaktov rastie aj potreba cudzojazyčnej komunikácie, čím sa zvyšuje tlak na jednotlivca zlepšiť svoje cudzojazyčné kompetencie. Existuje niekoľko spôsobov, ako sa cudzí jazyk učíme. Slovenská polyglotka Machová, propagátorka jazykového mentoringu, definuje šesť takýchto spôsobov. Buď sa cudzí jazyk naučíme doma v bilingválnom prostredí a naše cudzojazyčné zručnosti sa vytvárajú prirodzene, alebo nás cudzí jazyk naučí škola. V školskom prostredí prevláda externá motivácia učiaceho sa, keďže obsah a formu učenia určuje škola. Ak naopak chceme ovládať cudzí jazyk z vlastnej vôle, resp. z vlastnej potreby komunikácie, hovoríme o internej motivácii. Tá prevláda, ak sa jazyk rozhodneme učiť v dospelosti. Jedným z takýchto spôsobov je učenie sa formou samouk. Existujúce publikácie sľubujú osvojenie si komunikatívnej formy jazyka za veľmi krátky čas. Ďalšie formy ponúkajú jazykové školy vo forme jazykových kurzov. Nemenej zaujímavou formou učenia sa je priame naučenie sa jazyka v krajine, v ktorej sa používa, vyžaduje si len dostatočnú dávku odvahy a trpezlivosti naučiť sa žiť v inej krajine. Spôsobov osvojenia si cudzieho jazyka je mnoho, avšak samotná snaha a chuť sa jazyk naučiť často stroskotá na otázke, ako správne postupovať. V predkladanom článku sa zameriame na charakteristiku jednotlivých metód osvojovania sa cudzích jazykov. Popíšeme hlavné atribúty tradičných metód v kontexte nových, alternatívnych. Zameriame sa na historické súvislosti vyučovania cudzích jazykov v spojitosti so spoločenským vývojom. Používanie cudzích jazykov v historickom kontexte. Vyučovanie cudzích jazykov sa vždy odohrávalo v historických kontextoch a reflektovalo požiadavky spoločenského vývoja. Bolo úzko späté s ekonomickou či vojenskou expanziou vládnucich ríš. Už v časoch starovekého Grécka šírili Gréci svoje myšlienky prostredníctvom gréčtiny. Tá sa stala úradným jazykom na ovládanom území. Základnou metódou osvojovania si cudzieho jazyka bolo dokonalé ovládanie gréckej gramatiky, dialektika, rétorika a občianska náuka. V období helenizmu expandujú grécki učitelia do Ríma, kde vznikajú gramatické a rétorické školy. Hlavným predmetom vyučovania je gramatika, filozofia a neskôr právo. Grécki otroci učili deti bohatých Rimanov gréčtinu priamo doma a neskôr mladí aristokrati cestovali do Grécka, aby si doplnili vzdelanie u rétorov a filozofov. Cieľom gramatických škôl bolo naučiť gréčtinu na úrovni rodného latinského jazyka. Hlavnými predmetmi boli čítanie, písanie, gramatika (Bálintová 2003: 9-11). A hoci sa nám informácie o cudzojazyčnom vzdelávaní v Grécku a Ríme môžu zdať nepodstatné pre súčasnosť, práve teória o dokonalom ovládaní gramatiky na stáročia ovplyvnila spôsob osvojovania si cudzích jazykov. V 4. storočí Aelius Donatus napísal knihu latinskej gramatiky, ktorá sa využívala až do 18. storočia. Napriek tomu, že Rímska ríša zaniká, latinčina ako jazyk učencov pretrváva celé nasledujúce stáročia. Centrom vzdelanosti sa stávajú kláštory a kláštorné školy. Za vzdelaného sa považoval ten, kto ovládal latinčinu. A tak v tej dobe už mŕtvy jazyk ovplyvňoval cudzojazyčnú vzdelanosť Európy. Vzdelanie v kláštorných školách sa zameriavalo na sedem slobodných umení, memorovali sa latinské texty, učili sa modlitby, žalmy, gramatika latinského jazyka. Vyučovanie prebiehalo iba v latinskom jazyku. Vzdelávanie v latinčine pretrvávalo aj v období humanizmu a renesancie. Základnou metódou osvojovania si latinčiny bola deduktívna metóda bez tvorivej účasti žiakov. Veľa priestoru sa venovalo písomnej forme jazyka. Nový smer vo vývoji školstva priniesla až reformácia. Nemeckí reformátori žiadali zrušenie latinských škôl a pozdvihnutie národných jazykov na literárny a vyučujúci jazyk na školách. Prvýkrát sa do vyučovania dostáva hra ako didaktický prostriedok. Výraznou mierou k didaktike cudzích jazykov prispel svojimi pedagogickými dielami Ján Ámos Komenský. V diele Brána jazykov otvorená, ktorá je istou formou didaktiky cudzích jazykov, odmieta memorovanie zložitých pojmov a gramatiky a navrhuje ich nahradiť pojmami z pozorovania prírody, človeka, umenia, vied a Boha (Bálintová 2003: 12). Učebnica by mala žiaka učiť o reálnom svete, nie iba o gramatike a lexike. Preto vybral 7 300 slov a vytvoril 100 viet, ktoré tematicky usporiadal do blokov o prírode, Bohu, ľudskom tele. Avšak aj v reformačnom školstve doménou cudzích jazykov zostáva latinčina. Okrem nej sa v období stredoveku rozšírilo aj učenie francúzštiny, ktorá bola považovaná za moderný jazyk šľachty. Kým latinčina sa učila primárne gramaticko-prekladovou metódou a hlavnou úlohou bolo pasívne osvojenie si písaného textu, pri vyučovaní moderných, nových jazykov sa šľachta spoliehala na priamu výučbu pomocou rodeného hovoriaceho. Učeniu francúzštiny sa venovali súkromí učitelia, ktorí učili tento jazyk priamo konverzáciou, opravou intonácie, či čítaním a memorovaním cudzojazyčných textov. Medzi príslušníníkmi vyšších spoločenských vrstiev sa veľmi obľúbenými stali tzv. gavalierske cesty, kedy mladí šľachtici cestovali niekoľko rokov po Európe s úmyslom spoznať kultúrne krajiny a ich jazyk (Rückert 2021). Latinčina ako dominantný cudzí jazyk pretrval až do 19. storočia. Rozmach národných škôl umožnil väčší priestor aj výučbe nových jazykov, ako bola angličtina, nemčina či francúzština. Reflektoval tak na potreby spoločnosti, ktoré súviseli so zintenzívnením obchodných kontaktov medzi jednotlivými krajinami. Vo vyučovaní týchto jazykov sa uplatňovala metóda deduktívneho prístupu a memorovania na základe metodického prístupu latinského jazyka. Okrem školského prostredia dochádzalo aj k osvojovaniu si cudzích jazykov v spoločnosti. Kontakty s inak hovoriacimi príslušníkmi iných národov neboli síce tak intensívne ako v súčasnosti, ale neboli tiež ničím výnimočným. Zmenu v zameraní a v prístupe k vyučovaniu cudzích jazykov prinieslo až 20. storočie. Ako uvádza Kudláčová (2010) týkala sa nielen vyučovania latinčiny, ktorá bola doplnená a neskôr nahradená inými modernými jazykmi, ale tiež použitím vyučovacích metód na získanie cudzojazyčných zručností. Kým v minulosti sa preferovala gramaticko-prekladová metóda primárne orientovaná na dokonalé ovládanie gramatických pravidiel cudzieho jazyka, neskôr sa dôraz začal klásť na komunikatívnu stránku jazyka s primárnym cieľom dorozumieť sa v danom jazyku. Súčasné koncepcie preferujú rozvoj tak receptívnych, ako aj perceptívnych zručností. Cieľ cudzojazyčného vzdelávania nie je iba v schopnosti v ňom komunikovať. Prostredníctvom nového jazyka sa má učiaci naučiť vnímať odlišnosti vlastnej a cudzej kultúry a zároveň tieto odlišnosti nielen chápať, ale ich aj akceptovať. Preferencie výučby cudzích jazykov z historického aspektu. Učenie sa cudzích jazykov bolo celé stáročia ovplyvnené dominantným postavením latinského jazyka. Hoci v období humanizmu a renesancie rástla snaha o obnovenie znalostí klasickej gréčtiny, nakoniec zostalo dominantné postavenie latinčiny ako lingua franca, všeobecného dorozumievacieho prostriedku, neporušené až do obdobia 19. storočia. Aj dnes je latinčina používaná v odbornej terminológii medicíny či práva. Špecifikom jazykov je, že vytvárajú systém, ktorý sa neustále mení a vyvíja spoločnosťou a jej primárnymi používateľmi. Latinčina sa však po páde Rímskej ríše dostala do pozície mŕtveho jazyka, ktorý nebol reálne používaný žiadnym národom. Preto aj jeho učenie a osvojovanie si bolo pomerne náročným procesom. Kým v minulosti bolo badať istú mieru plurilingvizmu vo výučbe cudzích jazykov, v súčasnosti smeruje trend k monolingvizmu, ktorý je prezentovaný dominanciou anglického jazyka. Problematike ovládania cudzích jazykov sa venuje aj Európska únia, ktorá vo svojej jazykovej politike deklaruje myšlienku ovládania dvoch cudzích jazykov všetkými obyvateľmi EU. Takýto projekt trilingválnosti obyvateľov plánuje dosiahnuť vzdelávaním v dvoch cudzích jazykoch a podporou cudzojazyčného vzdelávania. Všeobecným cieľom je zabezpečiť dosiahnutie komunikačnej úrovne B1/B2 podľa Spoločného európskeho referenčného rámca pre jazyky v prvom CJ a komunikačnú úroveň A2/B1 podľa Spoločného európskeho referenčného rámca pre jazyky v druhom CJ u všetkých žiakov edukačného systému v SR na konci strednej školy. Anglický jazyk má už niekoľko desaťročí celosvetovú dominanciu. Dôvodov je hneď niekoľko. Angličtina je primárnym jazykom internetu a elektronických médií, je hlavným jazykom biznisu a filmu. Jej ovládanie zvyšuje pravdepodobnosť pracovných príležitostí. V mnohých krajinách je anglický jazyk používaný ako druhý cudzí jazyk na školách, univerzitny v nich tiež ponúkajú celé svoje študijné programy. Angličtina je univerzálna a je možné sa ním dohodnúť takmer všade, nielen v anglicky hovoriacich krajinách. Angličtina sa stáva univerzálnym dorozumievacím prostriedkom a je v prenesenom význame latinčinou 21. Aj slovenský školský systém reflektuje potreby spoločnosti, a preto sa cudzojazykovému vzdelávaniu venuje väčší priestor než v minulosti. S výučbou cudzieho jazyka sa začína už na prvom stupni základných škôl a najneskôr v siedmom ročníku pribúda druhý cudzí jazyk.
Tabuľka č. V tabuľke číslo jedna uvádzame počty učiacich sa cudzí jazyk na gymnáziách a na stredných odborných školách (SOŠ) v dvoch školských rokoch, konkrétne v roku 2009/2010 a 2019/2020, z dôvodu porovnania vývoja v dlhšom časovom úseku. Na slovenských stredných školách sa učí anglický, nemecký, francúzsky, ruský a španielsky jazyk. Ako vyplýva z tabuľky, pri takmer všetkých jazykoch dochádza k postupnému znižovaniu počtu učiacich sa, čo však môže byť spôsobené aj nižšími počtami žiakov v jednotlivých ročníkoch. Markantný je však prepad počtu učiacich sa nemecký jazyk. Kým v školskom roku 2009/2010 sa ho spolu učilo 169 548 žiakov, o desať rokov neskôr v šk. roku 2019/2020 iba 74 459. Tento fakt pravdepodobne súvisí s preferenciou angličtiny ako prvého cudzieho jazyka a výučbou angličtiny od prvého ročníka základných škôl, čím sa nemecký jazyk dostáva do pozície druhého jazyka. Výrazne tiež poklesol počet žiakov učiacich sa románske jazyky, akými sú francúzština a španielčina. Kým v roku 2009 mala ešte pomerne dobré zastúpenie aj taliančina, počet taliansky sa učiacich žiakov je o desať rokov neskôr zanedbateľný. Pravdepodobnou príčinou takéhoto veľkého prepadu je samotná náročnosť osvojenia si tohto jazyka, ako aj nedostatok kvalifikovaného pedagogického personálu. Počet učiacich sa ruský jazyk na gymnáziách postupne vzrastá, čo je pravdepodobne spôsobené vyšším záujmom o tento jazyk, ktorý môžeme vidieť aj na počte študentov študujúcich ruský jazyk na univerzitách.
Tradičné a alternatívne metódy učenia sa jazykov
Tradičné, klasické vyučovacie metódy. Pokiaľ má človek záujem o ovládanie jazyka z celkového hľadiska, čo pripomína Bálintová (2003: 26), je nutné ovládať teóriu o výučbe jazyka, ale zároveň vedieť, ako prakticky cudzí jazyk používať. Tiež zdôrazňuje, že podľa vzťahu medzi teóriou o výučbe jazyka a praktickými návykmi môžeme určiť základné znaky jednotlivých metód aplikovaných pri výučbe cudzieho jazyka. Dichotomicky sa vyučovacie metódy delia do dvoch základných kategórií, ktoré predstavujú začiatok diferenciácie medzi klasickými (štandardnými) a alternatívnymi metódami. Pod pojmom klasickej metódy výučby, respektíve prístupu k výučbe jazyka, rozumieme štandardné pedagogicko-didaktické postupy využívané počas vyučovania v školskom prostredí. V rámci jazykového vzdelávania na základných, ako aj stredných školách určuje štátny vzdelávací program ciele, ktoré vedú k „vnímaniu a postupnému osvojovaniu si jazyka ako bohatého mnohotvárneho prostriedku na získavanie a odovzdávanie informácií, vedúceho k zvyšovaniu jazykovej kultúry ústnych i písomných jazykových prejavov žiakov a k rozvíjaniu čitateľských kompetencií zameraných na prácu s textom a jeho analýzu a hodnotenie“ (Štátny pedagogický ústav 2015: 7).
Ako sme už vyššie uviedli, postavenie gramatiky vo vyučovaní cudzieho jazyka má svoje hlboké historické korene. Bolo prezentované tradičným spôsobom osvojenia si gréčtiny a neskôr latinčiny. Z historického aspektu za najstaršiu metódu považujeme gramaticko-prekladovú metódu. Jej metodické postupy boli aplikované na výučbu nemčiny, angličtiny či francúzštiny na školách. Hlavným elementom gramaticko-prekladovej metódy je gramatika. Kto ovláda gramatiku, ovláda cudzí jazyk (Neuner-Hunfeld 1992: 19). Základom učenia je kognitívny koncept, ktorý vychádza z princípu, pochopenia a následného použitia gramatických javov. Gramaticko-prekladová metóda je synteticky-deduktívnou metódou, čo znamená, že cudzí jazyk je pochopený prostredníctvom prepojenia množstva izolovaných naučených pravidiel. Jazykový systém je vybudovaný postupne. Nejde pritom o praktické ovládanie jazyka, ale o vedomé pochopenie formálnej stavby a pravidiel cudzieho jazyka. Vo vyučovaní dominuje materinský jazyk (Neuner-Hunfeld 1992: 30). V učebniciach koncipovaných na základe tohto princípu má primárne postavenie vysvetlenie gramatiky, ktorej sú prispôsobované aj texty, doplnené cvičeniami na precvičovanie gramatických pravidiel, slovíčok, vetných fráz. Konkrétne prepojenie na cudzojazykovú realitu absentuje. Protikladom gramaticko-prekladovej metódy sú tie, ktoré vznikajú v Európe od 80. rokov 19. storočia. Vtedy začali silnieť hlasy o potrebe reformy cudzojazyčného vzdelávania, ktoré sa má prispôsobiť novým trendom a má upustiť od prílišnej koncentrácie na gramatickú skladbu jazyka. Do skupiny týchto vyučovacích metód zaraďujeme priamu metódu, audiolingválnu, audiovizuálnu a sprostredkovaciu metódu. Všetky vychádzajú z princípu orientácie na každodenné situačné použitie jazyka, avšak metodici im vyčítajú, že hoci sa pokúšajú o upriamenie pozornosti na hovorenú stránku jazyka, v pozadí stále ostáva osvojovanie si gramatiky na príklade každodenných situačných rozhovorov, ktoré sú prispôsobované gramatickým javom. Priama metóda otvorila možnosti pre vznik neskorších obľúbených metód audiolingvnej a audiovizuálnej metódy. Priama metóda sa prioritne zamerala na aktívne cudzojazyčné vzdelávanie, pričom hovorená forma jazyka sa stala vo vyučovaní nosnou (Neuner-Hunfeld 1992: 33). Hlavnou premisou priamej metódy je, že cudzí jazyk by sa mal osvojovať „priamo“, tzn. bez rušivého elementu materinského jazyka. To má motivovať učiaceho sa premýšľať v kontextoch učeného cudzieho jazyka. Cudzí jazyk nemá dopĺňať uložený systém materinského jazyka, ale má vybudovať nový vlastný separovaný systém cudzieho jazyka. Priama metóda je spájaná najmä s menom Maximiliana Berlizta a vychádza z myšlienky, že cudzí jazyk sa učí podobne ako materinský, tzn. podobne …
V nasledujúcom prehľade nájdete linky na užitočné stránky a portály, ktoré môžu pomôcť nielen pedagógom, ale aj rodičom v príprave na vyučovanie, v zadávaní domácich úloh, v precvičovaní učiva doma. Zoznam budeme priebežne aktualizovať.
Okrem klasických metód existuje množstvo podpôr a nástrojov moderného vyučovania. Napríklad centrálny úložisko digitálneho obsahu edukačného a portál MŠVVaŠ SR ponúkajú množstvo materiálov a kde je možné vytvárať interaktívne lekcie. Učiteľom aj rodičom slúžia ďalšie portály ako eAKTOVKA, HiSTORY Program RTVS, e-Slovak a ďalšie zdroje na vzdelávanie na diaľku, ktoré poskytujú usmernenia a materiály pre domácu aj školskú prácu. Online portály a fóra ponúkajú aj online poradenstvo a výmenu skúseností medzi učiteľmi. Rozmanitosť zdrojov umožňuje kombinovať tradičné a moderné prístupy, aby sa rozvíjala slovná zásoba a komunikačné zručnosti žiakov aj dospelých.
Slovná zásoba sa v priebehu vývoja vyučovania chápe nielen ako zoznam slov, ale ako nástroj vyjadrovania myšlienok, porozumenia a predstavivosti. Aktívny a pasívny slovník sa počas rozvoja mení a rozširuje. Pedagogická literatúra zdôrazňuje potrebu spojenia teórie s praktickým používaním jazyka a vhodného kontextu učenia.
Praktické formy a aktivity na rozvíjanie slovnej zásoby
Aktivity uvedené v texte môžu poslúžiť ako inšpirácia pre triedy aj domácu výučbu. Niektoré z nich sú: hry s návaznosťou na reálne situácie, tvorba letákov a jedálnych lístkov, tvorba a používanie kartičiek so slovnou zásobou, mriežkové a maticové storyboardy, pavúčie mapy a ďalšie vizuálne pomôcky na lepšie zapamätanie nových výrazov. Zvláštny dôraz sa kladie na rozvíjanie jazykových zručností cez tvorivé projekty ako komiksové dialógy, biografické plagáty, cestovné brožúry alebo jazykové plagáty s fotografiami a obrázkami. Pri každej aktivite je dôležité spojenie slovnej zásoby s kontextom kultúry a histórie krajiny, ktorá sa učí jazyk.
Konkrétne príklady aktivít z textu zahŕňajú: vytváranie jedálneho lístka pre reštauráciu v krajine, kde sa učí jazyk, alebo navrhnutie menu pre domáce jedlá; používanie kartičiek s obrázkami a textom na rozširovanie vetných štruktúr; vytváranie krátkych dialógov a rozprávok; a príprava projektov na prezentáciu v triede, ktoré spájajú jazyk s kultúrou krajiny.
Odkiaľ pochádza angličtina? - Claire Bowernová
V materiáloch sa zdôrazňuje význam aktivít zameraných na konverzáciu a kultúrne uvedomenie, pričom veľký dôraz je kladený na interaktívny prístup, ktorý zahrňuje študentov do tvorivého procesu a umožňuje im prakticky použiť získané poznatky v reálnych situáciách.
Kľúčové zistenia a potreba ďalšieho rozvoja
Historický vývoj vyučovania jazykov potvrdzuje, že pre efektívnu komunikáciu je potrebné skladať tradičné a moderné prístupy. Rozširovanie jazyka sa dnes často uskutočňuje prostredníctvom interaktívnych médií a digitálnych nástrojov, ktoré umožňujú individualizovaný prístup a prispôsobenie učiva potrebám žiakov aj dospelých. Reforma vyučovania jazykov si vyžaduje neustálu aktualizáciu materiálov a prístupov, aby odrážala meniace sa potreby trhu práce a spoločnosti.