Najkrajšie rozprávky

Rozprávky sú neoddeliteľnou súčasťou detstva, rozvíjajú fantáziu, učia morálnym hodnotám a sprostredkúvajú deťom svet okolo nás prostredníctvom príbehov. V tomto výbere nájdete niekoľko krásnych rozprávok, ktoré potešia malých aj veľkých čitateľov.

Lietajúci psík Oliver

Bol raz jeden psík a volal sa Oliver. Mal také veľké uši, že s nimi vedel aj lietať. A tak si lietal ponad mestá i dediny. Raz sa dostal až na jednu farmu, kde zbadal krásnu slečnu - fenku Kristínku. Zletel k nej a spýtal sa: - Ahoj, mohli by sme byť kamaráti? - Áno - povedala Kristínka - A naučil by si ma tak krásne lietať? - Pravdaže- odvetil Oliver - Tak poď, čupni si, stiahni labky, vystrč ušká a mávaj snimi ako motýlik s krídelkami. Kristínka to vyskúšala zamávala uškami a už aj letela. Odletela preč a už sa nevrátila. Oliver bol smutný, že ho tak rýchlo opustila a tak sa vybral hľadať ju. -Aha, tu si Kristínka! Oliver ju našiel na lúke: - Ja som ťa naučil lietať a ty si mi ani nepoďakovala a zmizla si preč! To od teba vôbec nebolo pekné! - Prepáč, Oli, ja som sa tak veľmi tešila, že viem lietať, že som na teba úplne zabudla! Tak sa prosím nehnevaj, ďakujem ti pekne, že si ma to naučil! Tak poď ja ti za to dám svoju kostičku.

Jeleň a jaguár

Jedného dňa potuloval sa jeleň po brehu rieky a povedal: - Žilo sa mi veru ťažko, túlal som sa sem a tam a nikdy som nemal strechu nad hlavou. Rád by som mal vlastný dom. Kde nájdem lepšie miesto, ako je toto? Tu budem stavať. - A odišiel. Toho dňa povedal si jaguár: - Celý život som sa iba trápil a umáral. Nájdem si nejaké vhodné miesto, postavím si dom a usalaším sa v ňom. Hľadal, hľadal, až prišiel na to isté miesto, ktoré si vybral jeleň. Tu sa zastavil a zvolal: - Aký krásny pozemok! Nikde nenájdem lepší. Tu si postavím dom. - A odišiel. Jeleň sa vrátil na druhý deň a začal stavať dom. Bola to veľká lopota. Vysekal kríčky a stromčeky a zem pekne urovnal. Potom odišiel s tým, že sa vráti, keď bude môcť. Na druhý deň prišiel jaguár, že začne stavať dom, a vidí - zem je už urovnaná. - Och! - riekol. - Boh Tupan mi pomáha! Aké šťastie! - Pokračoval teda v robote. Urobil dlážku, a keď sa zotmelo, odišiel. Ráno prišiel jeleň, a tu vidí hotovú dlážku. Povedal: - Ach, aké šťastie, dozaista mi sám boh Tupan pomáha stavať dom! Aké šťastie! Na druhý deň prišiel znova jaguár a videl, že sú postavené steny. Ďakujem ti, Tupan! - poklonil sa a zhotovil strechu. Potom odišiel do lesa. Keď sa jeleň vrátil, našiel hotovú strechu. Povedal: - Ďakujem ti, Tupan, za pomoc! - A z vďačnosti k bohu Tupanovi urobil v dome dve izby, jednu pre Tupana a druhú pre seba. Potom vošiel do svojej izby a ľahol si spať. Tej noci znova prišiel jaguár. Keď uvidel dve izby, pomyslel si, že Tupan jednu vystaval pre neho a druhú pre seba. Vošiel do prázdnej izby a uložil sa spať. Keď sa jeleň a jaguár ráno uvideli, dlho sa nezmohli na slovo. Až po hodnej chvíli sa jaguár začudovane opýtal: - To si mi ty pomáhal stavať? Jeleň riekol: -Áno. A mne si pomáhal ty? Jaguár povedal: - Áno. Keď sme už stavali tento dom spoločne, rozdeľme si ho. Jeleň privolil a odvtedy bývali spoločne, jeden v jednej izbe, druhý v druhej. Jedného dňa jaguár povedal: - Idem na poľovačku. Prinesiem čosi, teda prichystaj hrnce, vodu a drevo na oheň. Odišiel do lesa a jeleň zatiaľ pripravil všetko na varenie. Jaguár zabil v lese jeleňa a priniesol ho. Keď to videl jeleň, veľmi zosmutnel. Keď sa jaguár navečeral, šli spať. Jeleň s hrôzou myslel na jaguárovu stravu a nemohol spať. Bál sa, že jaguár v noci príde a zje i jeho. Ráno povedal jeleň jaguárovi: - Prichystaj hrnce, vodu a drevo. Idem na poľovačku. Odišiel do lesa a zazrel tam iného jaguára, ako si brúsi pazúry na kôre stromu. Jeleň šiel ďalej, kým nenašiel mravčiara-tamanduu. Povedal tamanduovi: - Tamten jaguár ťa mrzko ohováral. Keď to tamandu a počul, veľmi sa nazlostil. Šiel za jaguárom, ticho sa k nemu prikradol, chmatol ho a zabil. Potom odišiel. Jeleň vzal zabitého jaguára a odniesol ho domov. Hrnce, voda i drevo boli prichystané. Ale keď jaguár videl, čo jeleň priniesol, stratil chuť do jedla. Hoci jeleň mäso uvaril, jaguár nechcel ani kúštik. Tej noci ani jeleň, ani jaguár nemohli spať. Jaguár sa bál, že jeleň príde a zožerie ho; jeleň sa bál, že ho príde zožrať jaguár. Noc sa im míňala veľmi pomaly. Napokon ich predsa začali obchádzať driemoty. Odrazu jeleňovi klipli oči a hlava mu klesla. Vtedy parohami udrel do steny a narobil lomoz. Keď jaguár začul hrmot, precitol. Myslel si, že jeleň ide po neho, a od strachu zareval. Jeleň začul jaguárov vresk, zľakol sa, lebo sa nazdal, že ho jaguár už ide zožrať.

O troch zakliatych psoch

Bol raz jeden gazda a ten mal dve deti, dcéru a syna Vítka. Bol vdovec a každý si myslel, že je bohatý, ale mýlili sa, lebo keď mal syn dvadsať- tri a dcéra dvadsať rokov a otec im umrel, neostalo po ňom nič, než tri ovce a nejaké dlhy. Čo si teraz počať? Peňazí nebolo a jesť sa chcelo. „Musím ísť do sveta.“ povedal Vítek sestre. „Tých pár grošov, čo máme, si nechaj na priadzu, aby si mohla priasť, keď nechceš ísť ku strýkovi polesnému do služby, ale tie tri ovce si vezmem a v najbližšom meste predám, aby som mal predsa len niečo na cestu.“ Na druhý deň sa so sestrou rozlúčil a šiel. Bol už podvečer, keď prichádzal k akémusi mestečku. Mal hlad a chcel si trochu odpočinúť. Ovce sa pásli a on hrýzol kôrku, čo si ráno strčil do vrecka. Tu k nemu prišiel mäsiar s troma psami. „Kamže, mládenec, s tými ovcami?“ spýtal sa prívetivo. „Ale, idem si do sveta hľadať šťastie,“ odvetil Vítek. „Tak len vravte, prečo by som nevzal niečo lepšie? Čože je to?“ „Keby ste mi dali tie ovce, ja vám dám tieto psy.“ „No, to by som si len pomohol! Čo by som robil s tými žrútmi?“ „Len pomaly, šuhajko, veď ani neviete, čo tie psy dokážu. Sledujte. Tento čierny sa volá Lámaj - po čo ho pošlete, to vám prinesie, rozláme železo a päťdesiat chlapov v okamihu roztrhá. Ten hrdzavý sa volá Trhaj - železo síce neláme, ale tiež vám všetko prinesie a sto chlapov roztrhá ako nič. Ten biely sa volá Pozor a rozumie všetkému, čo mu poviete, na všetko dá pozor a všetkého si všimne. Ani jeden vás nikdy neopustí, ibaže by ste ich poslali cez hranice, odkiaľ sa nemôžu vrátiť skôr, kým nezapískate na túto píšťalku. Potom sú ale hneď späť.“ „To je všetko pekné,“ povedal Vítek, „ale keď majú také vlastnosti, prečo si ich radšej nenecháte?“ „Mal som ich doteraz, kým som ich potreboval. To sa ale zmenilo, a tak ich chcem dopriať vám, lebo sa mi zdáte byť poctivý chlapík. Aby ste mi ale uverili, pošlite trebárs čierneho po dobrú večeru.“ Vítek poslúchol a Lámaj odtrielil. Netrvalo, ani čo by narátal do päťdesiat, keď sa vrátil s dobrou večerou. Obaja si sadli na medzu, ale skôr, než sa dali do jedla, hodil mäsiar každému psovi kus mäsa a Vítkovi kázal, aby z každého jedla dal najprv im. Po večeri odovzdal Vítek mäsiarovi tri ovce a dostal od neho píšťalku a tri psy. Keď Vítek na druhý deň prišiel domov a sestra ho videla vchádzať do dverí s takými ozrutami, zostala ako omráčená. „Brat môj, čo si o rozum prišiel? Kam si podel ovce? Hádam si za ne nekúpil tých darmožráčov?“ „Len pokojne, sestrička,“ chlácholil ju brat, „veď oni darmo žrať nebudú. Hneď uvidíš, aké sú to poslušné zvieratká.“ Nato čiernemu prikázal, aby sa postaral o múku a hrdzavému, aby priniesol nejakú zverinu. Sestra potom musela rozložiť oheň, a prv než sa rozhorel, už tu boli zajace, vtáky i múka. Až teraz sestra videla, že bratovi krivdila. Bolo po núdzi. Jedla a pitia mali dosť, len kniežacia obora sa akosi prázdnila a mizla najkrajšia zver. Knieža všetkým poľovníkom prísne rozkázal, aby vypátrali škodcu. Tí sa medzi sebou dohodli, že budú dávať dobrý pozor, kto tú škodu robí, no nič to nepomohlo. Aj keď dávali pozor, zver sa strácala ďalej. Až raz im jeden adjunkt poradil, aby vyliezli na stromy, tak že budú najlepšie všetko vidieť. A to aj urobili. Nesedeli dlho, keď sa ako vietor prihnal čierny pes, schmatol jeleňa za krk, zahrdúsil ho a odvliekol preč skôr, než sa poľovníci mohli spamätať. Tí nemysleli ináč, než že to bol sám zlý duch. Kým v chalupe jeleňa zjedli, ubehlo niekoľko dní, lenže poľovníci strážiť neprestali. Tu zas raz pribehne hrdzavý pes, a ako ho poľovníci uvidia, začnú po ňom strieľať, ale ejha, jemu to neublíži, guľky z neho padajú ako hrach zo steny. Bol ale medzi poľovníkmi jeden z najsmelších, ten si dodal odvahy a bežal za ním, aby sa dozvedel, komu patrí. Videl, že beží do chalupy, kde býval Vítek so sestrou a hneď to ohlásil ich strýkovi polesnému. Ten nemeškal, vybral sa k Vítkovi a dohováral mu, že sa pán pre tú kradnutú zver veľmi hnevá a že teraz pôjde rovno k nemu a všetko mu povie. „A potom,“ dodal, „veru neviem, Vítek, ako to s tebou dopadne! Radšej vezmi nohy na plecia a uteč odtiaľto aj so sestrou.“ Vítek poslúchol, pobrali, čo mali a pošli do sveta. Dlho chodili po mestách, po horách i dolinách a nikde sa nemali zle, lebo psy sa o nich vždycky postarali. Raz ale zašli do lesa, kde nebolo nič živé. Blúdili niekoľko dní a nenachádzali konca. Bolo im už úzko, lebo sa museli živiť samými korienkami, a aj keby im psy niečo priniesli, nemali to kde uvariť. Bola to bieda, sestra ledva nohy vliekla a aj Vítek bol už unavený. Tu došli k vysokému kopcu, a keď ho obišli, uvideli v ňom sklenené dvierka, čo viedli priamo dnu. Vítek ich otvoril a všetci vošli. Ocitli sa akoby v nejakom zámku. Vítek k nej ale priskočil, schytil ju a hrozil, že ju uškrtí, ak mu nepovie, kto s ňou v tom zámku býva. Keď stará videla, že ide o život, nechala vyhrážok a začala priznávať. „Ja vám všetko úprimne poviem, len ma nechajte pri živote,“ prosila. „Tu v tom kopci sa zdržuje stopäťdesiat chlapov a sú to lúpežníci, a ten najprednejší medzi nimi vie aj čarovať. Tomu nemôže nikto uškodiť, no on zmárni každého, kto sem zablúdi.“ „Nie je ich viac než stopäťdesiat?“ opýtal sa Vítek. „Viac ich nie je. Ach, ako by som mohla klamať, veď mám smrť na jazyku!“ Potom s ním musela pochodiť po zámku a všetko mu ukázať. Bolo tam zlata, striebra, klenotov i všelijakých zbraní. Vítek si vybral pekné šaty a dobrú zbraň, sestru s Pozorom nechal pri starej a sám s dvoma psami išiel naproti lúpežníkom. Kus cesty za kopcom sa schoval v húští a čakal. Nesedel dlho, keď začul nejaký hrmot. Prikázal psom, aby dávali pozor a dobre sa držali. Keď od nich boli zbojníci asi na dvadsať krokov, pustili sa milé psy do nich. A bolo to veru podívanie! Psiská trhali ako diabli. Keď boli so všetkými hotoví, až potom si vydýchli a Vítek nastokrát v duchu mäsiarovi ďakoval. Nato sa vrátili do zámku a stará im musela dať večeru, čo mala nachystanú pre lúpežnícku bandu. Vítek si zaumienil, že v kopci pobudne ešte zopár dní a potom že pôjde zase ďalej. Vždy ráno brával psy so sebou, aby priniesol nejakú zverinu a aby sa poobzeral, ako by sa najlepšie dalo vyjsť z lesa. Nenazdal sa však, chudák, že mu za chrbtom číha zrada, lebo sa stalo, že psy lúpežníckeho náčelníka neroztrhali, a keď s nimi Vítek odišiel, pomocou kúziel sa natoľko zviechal, že vliezol do húštia a tam sa schoval. Odtiaľ dával pozor, až Vítek vyjde zo zámku, a potom sa tam sám vkradol. Stará sa ho najprv zľakla, ale napokon bola rada, lebo myslela, že on iste toho ne- zvaného hosťa vyženie. S Vítkovou sestrou sa jej jednalo ľahko, lebo tú už mala napoly na svojej strane. Ale nebolo to také jednoduché, ako si myslela. „Teraz ma len niekde schovaj,“ vravel lúpežník, „aby ma nenašiel, keď príde domov, lebo by ma tie jeho psiská naisto roztrhali. Musíš ho naviesť, aby tie potvory poslal kamsi ďaleko, a až bude sám, potom ho môžem zabiť.“ „Ako ste sa však, pane, mohli tak rýchlo uzdraviť?“ spýtala sa napokon stará. Ako sa obaja takto zhovárali, motal sa Pozor stále neďaleko nich a všetko vypočul skôr, než si ho všimli. Nato baba svojho pána ukryla a zásobila jedlom, a potom sa Vít- kovej sestre zaliečala a stále len ľutovala, že musí s bratom odísť. „Čo si ty ešte všetko vytrpíš s tým svojím čudným bratom!“ tak do nej húdla. „Nič za to nedám, že ťa tie potvory naostatok tiež roztrhajú. Veď som to od svojho pána často slýchavala. A čo sa jeho týka, ani neverím, že ho tie psy roztrhali, on si iste pomohol a odrazu len bude tu, a potom sa vám veru zle povodí. Preto ti radím, aby si ma poslúch- la. Keď brata navedieš, aby tie psy poslal kamsi ďaleko, odkiaľ sa nevrátia, potom ťa brat ani so sebou nevezme a radšej nechá tu, ba možno aj sám zostane, lebo na takú cestu sa nemôže vydať bez nich. Veď tu máš, čo len chceš, bola by si sama proti sebe, keby si ma neposlúchla. Ak urobíš, ako vravím, tebe ani bratovi sa nič nestane, ba ešte sa u môjho pána budete mať dobre.“ Úbohé neskúsené dievča uverilo, dalo sa prehovoriť a všetko jej sľúbilo. Keď brat prišiel domov, tu sa k nemu hneď sestra chovala prívetivo a raz prosila o to raz o ono, a že nemá toto a tamto. „Načo máš tie psy?“ dodala, „môžeš ich po to poslať.“ „Tie sa dnes už nabehali dosť, nechajme to na zajtra.“ Na druhý deň poslal preč najprv Lámaja. čal, ani si to nevšimol. Keď ale čierny dlho nešiel, bolo mu to čudné a poslal poňho hrdzavého, lenže nevrátil sa ani ten. „To sú ale leňosi! Vari je to do mesta tak ďaleko? Alebo azda odpočívajú? Pozor, bež im naproti!“ Čo mal Pozor robiť? Musel ísť. Bežal teda ako vládal, šťastne prišiel až na hranice a videl, ako tam Lámaj a Trhaj smutne sedia, že ich pán poslal tak ďaleko. „Ej, zle je, zle!“ volal na nich už zďaleka, „nášho pána chcú pripraviť o život, a my mu nemôžeme pomôcť, ak nás nezavolá.“ A začal im vykladať všetko, čo počul. Zatiaľ Vítek, keď poslal všetky psy preč, zasadol za stôl a dal si priniesť jedlo. Tu do dverí vojde vyobliekaný náčelník lúpežníkov. „Teraz ťa mám, ty vrah mojich ľudí, prichystaj sa, odbila tvoja posledná hodinka!“ Keď tie slová počul, Vítek sa náramne preľakol, až ho pri srdci pichlo tak, že si rukou siahol v tú stranu a ucítil tam na šnúrke zavesenú píšťalku. „Nuž, jeden raz mne, druhý raz tebe,“ povedal, „kto môže za nehodu? Ale každému odsúdencovi je pred smrťou dovolená posledná prosba, teda mi ju doprajte i vy.“ „Len nech to netrvá dlho.“ „Keď som ešte doma pásaval,“ vravel Vítek a vytiahol píšťalku, „pískaval som si na túto píšťalku, a tak si chcem ešte pred smrťou na ňu naposledy zapískať.“ Pristúpil ku dverám a trikrát silno zapískal, až v ušiach zaliehalo - a skôr než sa záker- ník mohol chopiť zbrane, boli psy späť a v mihu ho roztrhali a po ňom aj babu. „Keď si ku mne taká neúprimná,“ povedal, „môžeš si tu zostať a ja pôjdem ďalej.“ Darmo ho sestra prosila, darmo sľubovala, že už nikdy viac nebude jednať falošne, on sa uprosiť nedal. Zásobil ju všetkým, čo potrebovala na celý rok, potom ju tam za- vrel a odišiel do sveta. Keď už chodil dlho, prišiel do zapadlého kraja až za čierne more, a tam do jedného mesta, ktorého brány a všetky domy boli potiahnuté čiernym súk- nom. Veľmi sa tomu začudoval, a hneď ako vošiel do hostinca, pýtal sa hostinského, čo to znamená. „Ach, milý pane,“ vravel hostinský, „to je smutná vec. Je to už dlho, čo sem, bohvie odkiaľ, priletel veľký drak. Spočiatku dávil dobytok, potom mu dávali, čo kto mal, ale vydával taký zápach, že z toho všetci pochoreli. Nikto ho nedokázal vyhnať, preto sám kráľ šiel za jedným vychýreným čarodejom a pýtal sa ho, aká by bola pomoc. Len čo sa ten biedny otec nedozvedel! Kým vraj kráľ nedá drakovi zožrať svoju jedinú dcéru, dovtedy nebude v krajine lepšie a všetci zahynú. Dlho sa na to nemohol odhodlať, lenže ľud sa začal búriť, a napokon si princezná tú ukrutnú smrť sama uložila, aby nešťastnú krajinu tej obludy zbavila. Kráľ dal rozhlásiť, že komu sa podarí ju od tej ohavnej smrti oslobodiť, tomu že ju dá za ženu a k tomu polovicu kráľovstva. Nenašiel sa však nikto, a preto má byť dnes vydaná tej oblude. Keby ste ju poznali, videli by ste, že je to pravý anjel. „A kde je tá obluda?“ spýtal sa Vítek, „tiež sa tam chcem ísť pozrieť, len čo si nakŕmim psy.“ Potom si Vítek obliekol krásne šaty a pripol ostrý meč, čo si priniesol zo zámku, a šiel so psami tam, kde mala byť princezná predhodená drakovi. Nečakal dlho a uvidel prichádzať princeznú. Vyprevádzali ju matka i otec a s nimi nesmierne množstvo ľudu. Keď prišli na určené miesto, všetci sa s ňou horko rozlúčili a vrátili naspäť. Ona sa ešte kus cesty vyviezla do kopca, potom vystúpila z koča a poslala ho späť. Tu k nej pristúpil Vítek a povedal: „Nič sa nebojte, vzácna panna, ja s mojimi psami vás pred smrťou ochránime, len choďte nabok, aby ste neprekážali.“ Úbohá princezná mu od radostí div nohy nebozkala, on ju však vzal a odviedol kus ďalej. Tu sa už začal vrch triasť, zvnútra bolo počuť ukrutný rev a sykot, potom sa vrch otvoril a zlý drak vystrčil hlavu. Bola to hrôza, až Vítkovi na hlave vlasy vstávali, no ešte viac sa zľakol, keď sa vystrčila ďaľšia, potom tretia, … dokopy deväť dračích hláv. Oči sa v nich krútili ako ohnivé gule, jazyky vyšľahovali ako horiace meče, až napokon sa ten ukrutný netvor celý vyvalil von. Radšej by sa bol Vítek potýkal s dvoma stovkami chlapov, než s takou pekelnou obludou, ale čo sa dalo robiť, sľúbil to princeznej a slovo musel dodržať. Poštval teda psy a tie sa do draka pustili, ale len čo odtrhli jednu hlavu, dotierali ostatné o to viac. Psy už boli celé unavené a ešte zostávalo šesť hláv. Vtedy im prišiel na pomoc Vítek, vytiahol svoj široký meč a začal ťať a psy trhali, až predsa len spolu draka zabili. Boli síce celí popálení a postriekaní jedom, ale to všetko sa dalo napraviť. Keď teraz sňala z tváre biely závoj, bol by Vítek prisahal, že takú krásnu tvár ešte nevidel a neľutoval, čo pre ňu urobil. Mal síce právo nazvať ju svojou nevestou, no ne- chcel to zneužiť a jediný láskavý pohľad mu bol dostatočnou odmenou. „Ach, môj osloboditeľ, ako vám len poďakovať! Ako sa vám môžem odvďačiť?“ „Nežiadam od vás nič, len aby ste na mňa nezabudli a niečo mi dali na pamiatku.“ „Prečo na pamiatku?“ spýtala sa preľaknutá princezná, lebo sa jej švárny mládenec páčil a hneď pomyslela na sľúbenú odmenu. „Vy u nás nezostanete? Musíte predsa ísť k otcovi, aby vás mohol odmeniť.“ „Nemôžem ísť s vami, krásna panna,“ povedal Vítek smutne, „viaže ma sľub, ktorý nesmiem zrušiť, hoci by som s radosťou prijal vašu ruku ako odmenu. Ale ak by ste ma mohli ľúbiť, tak na mňa počkajte rok a deň. Ak dovtedy neprídem, budete zbavená svojho slova. Dajte mi na pamiatku polovicu svojho závoja, a kto vám ju raz odo mňa prinesie, tomu verte, nech je to ktokoľvek.“ So slzami v očiach a podaním ruky mu princezná všetko sľúbila, potom sňala z hlavy závoj, roztrhla ho nadvoje, jednu polovicu si nechala a druhú dala jemu. Nato sa obaja rozlúčili. Vítek čoskoro oľutoval, že bol taký hrdý a že s ňou nešiel. Neviazal ho žiadny sľub, on len nechcel predstúpiť pred kráľa tak, ako bol. Chcel najprv niečo vo svete skúsiť, niečomu sa priučiť, čo by mu ako nastávajúcemu kráľovi mohlo byť ku prospechu. Keď prišiel do mesta, nikomu nepovedal ani slovo, šiel k hostinskému a požiadal ho, aby mu schoval veci, čo si priniesol z kopca, že si o rok a deň po ne príde. Úbohej princeznej sa zatiaľ viedlo zle. Keď od neho odišla a schádzala z kopca, uvidela, že je tam stále koč, na ktorom prišla. Kočiš bol totiž zvedavý, ako to s ňou dopadne a nedal sa odradiť žiadnymi hrôzami, lebo si myslel, že keď bude zle, rýchlo ujde. Videl teda Vítka oslobodiť princeznú a aj to, že sa s ňou rozlúčil a ona že sa vracia sama, len si to nijako nevedel vysvetliť. Šiel svojej panovníčke naproti a s radosťou jej bozkával ruky a pritom sa spýtal, prečo jej osloboditeľ nejde s ňou. „Ach, milý Boreš, urobil vraj sľub, ktorý nesmie zrušiť, a preto... Pes Jeana Labadieho (Rozprávka) Jean Labadie stál pred kurínom a počítal kury. - Ak mi neodvláčajú kury lasice, - povedal, - stavím sa, že ich odvláča môj podarený sused André Drouillard. Jean Labadie sa rozhodol, že Andrého Drouillarda vystriehne pri krádeži. Odvtedy spával v kuríne s puškou v ruke. Ale nič sa nestalo. André dozaista čosi zacítil a neukázal sa. Po troch dňoch Jeana Labadieho omrzelo spávať s kurami a vrátil sa do domu. Rozhodol sa však čosi s tým robiť, ibaže nevedel čo. Nemohol sa predsa len tak, z ničoho nič kohosi opýtať, či nekradne kury, i keby ich ten človek naozaj kradol. Preto istý čas všetko nechal tak. Raz pomáhal Andrému Drouillardovi čistiť kríčky pri plotoch. Pri práci našiel na kopu kuracieho peria. Keď sa naň lepšie prizrel, pomyslel si, že sa veľmi podobá periu, aké mali jeho kury. A predsa nemohol povedať Andrému: Takéto perie mali moje sliepky. Jean Labadie teda mlčal, ďalej strihal kríčky a rozmýšľal. „Keby si André myslel, že mám psa," hútal, „hádam by sa vyhol môjmu kurínu. A hneď sa rozhodol pre veľkú lož. - Sused, videli ste už môjho veľkého psa? - Psa? - povedal André. - Veď vy nemáte psa. - Nemal som, - odvetil Jean Labadie, - ale teraz mám. Nedávno som ho kúpil od Indiánov. Ktosi mi kradne kury, tak som išiel a kúpil som si psa. Je veľký, čierny a strašne zlý. Myslím, že sa už nikto nebude obšmietať okolo môjho kurína. - Tak, tak, teda vy teraz máte psa, - povedal André. Jean Labadie sa obzrel. - Pozrite, práve tamto ide, čierny ako uhoľ, s vyplazeným veľkým červeným jazykom. André sa ta pozrel. - Nevidím nijakého psa, - riekol. - Hádam mi len nechcete nahovoriť, že ho nevidíte? - povedal Jean Labadie. - Veď ide tamto po briežku. - Kde? - spýtal sa André. - Len sa dobre dívajte, nevidíte, ako dvíha tie veľké čierne laby, raz jednu, raz druhú. - Áno, áno, už ho vidím! - povedal André a vypliešťal oči, akoby videl veľkého psa s vyplazeným červeným jazykom a veľkými labami. Jean bol so svojím výmyslom veľmi spokojný. Odvtedy akoby uťal, kury prestali miznúť. Jedného dňa stretol Andrého na ceste. - Dnes som videl vášho veľkého čierneho psa, - pristavil ho André. - Bežal popri plote s vyplazeným červeným jazykom a dvíhal veľké laby, raz jednu, raz druhú. Verte mi, čo najrýchlejšie som sa mu vyhol. Jean Labadie sa potešil, ale Andrého fantázia ho aj trochu zarazila. Ak veľký čierny pes bežal po vonku, kto strážil kurín? Istého dňa André opäť stretol Jeana Labadieho a povedal: - Jean, dnes ráno som videl vášho veľkého čierneho psa, za mestom naháňal králiky. Jean riekol: - To musel byť iný pes, André. Môj veľký čierny pes je doma a stráži kurín. - Ak to nebol váš veľký čierny pes, teda čí bol? - opýtal sa André. - Nemá váš pes veľký červený jazyk? A nebeží ako vietor? - Zdá sa, že je to naozaj môj pes, - riekol Jean, - lenže ten je teraz doma a stráži kury. - Radšej by ste ho mali uviazať, - riekol André. Jean sa chcel spýtať, ako sa ľudia dozvedeli o jeho psovi, ale zahryzol si do jazyka. Keby naozaj mal psa, ľudia by sa o ňom dozvedeli. O niekoľko dní André opäť zastavil Jeana Labadieho a ostro mu dohováral: - Mali by ste s tým svojím zlým psiskom voľačo robiť. Dnes na ceste pribehol ku mne a chcel ma lapiť za nohu. Musel som ho odohnať palicou. Jean Labadie nevedel, či sa má smiať, alebo povedať Andrému Drouillardovi, že je luhár. Veľký čierny pes zrazu ožil. Nakoniec povedal: - Dobre, uviažem ho na reťaz. - Vložil do úst prsty a zahvízdal. - Poď sem! Poď sem! - volal na psa. André Drouillard sa poplašene poobzeral a chytro odišiel. Začas Jean Labadie o psovi už nič nepočul. Až jedného dňa, keď v obchode kupoval klince, pristúpila k nemu pani Villeneuveová a povedala: - Jean Labadie, mali by ste sa hanbiť, že toho divého psa nechávate samého behať po meste. - Pes je divý, to je pravda, ale je doma na reťazi, - bránil sa Jean Labadie. - Možno bol na reťazi, - povedala pani Villeneuveová, - ale už nie je. Behá po uliciach s vyplazeným červeným jazykom. Jean Labadie sa začal trápiť. Zdalo sa, že mu psia historka prerastá cez hlavu. Pomyslel si, že by sa psa mal vari zbaviť. Preto povedal pani Villeneuveovej: - Viete, čo urobím, pani Villeneuveová? Zajtra ráno vrátim psa Indiánom. - Už je načase, - povedala pani Villeneuveová. Na druhý deň ráno Jean ošíroval koňa a zapriahol ho do voza. Počkal, kým ho zbadá André Drouillard, potom zahvizdol a robil sa, akoby bral so sebou psa. Keď prechádzal popri Andrého dome, André zavolal: - Vezieš ho naspäť, Jean? - Naspäť, odkiaľ som ho vzal, - odpovedal Jean Labadie a šiel dolu cestou k indiánskej dedine. Celý deň sa zabavil u svojich priateľov Indiánov a v podvečer sa pobral domov. Keď prechádzal popri Andrého dome, premklo ho zlé tušenie. André Drouillard stál pri bráne a čakal. - Čo nového? - opýtal sa Jean Labadie. - Veľa, - povedal André. - Váš veľký čierny pes sa vrátil domov už skoro pred hodinou. Práve som šiel dojiť, a tu vidím, hore cestou si vykračuje váš pes s veľkým červeným jazykom. - Jean Labadie vybuchol: - André Drouillard, - kričal, - vy ste luhár! - Akože?! - urazil sa André. - Vy sa opovažujete nadávať mne, svojmu susedovi do luhárov?! - Obrátil sa a vošiel do domu. Jean Labadie zastenal. Po všetkých útrapách, ktoré podstúpil, teraz všetko pokazil. Povedal Andrému Drouillardovi, že je luhár. Radšej ho mohol nazvať lapikurkárom. Len čo sa to roznieslo medzi ľuďmi, Jean Labadie nemal pokoja. Pani Villeneuveová videla veľkého čierneho psa za svojím domom. Henri Dupuis ho videl striehnuť za obchodom. Delphine Langloisová ho zazrela behať po cintoríne. A všetci sa hnevali na Jeana Labadieho. Jean vedel, že by darmo znova viezol psa do indiánskej dediny, vrátil by sa prv ako on. O niekoľko dní, keď Jean Labadie sedel pred vyhňou, André Drouillard s veľkým štabarcom pricválal na koni. - Kde je doktor Brisson? - zakričal. - Zavolajte doktora Brissona! - Čo sa stalo? - zvolali všetci odrazu. André zdvihol krvácajúcu ruku a ukázal na Jeana Labadieho. - Jeho veľký čierny pes ma pohrýzol, - riekol. Jean tam sedel s otvorenými ústami. Vidieť psa, ktorého niet, to je jedna vec, ale aby vidina hrýzla, to sa ešte nestalo. Zavrel ústa a vyskočil ta, kde všetci pozerali, ku krvácajúcemu Andrému. - Myslím, že to nevyzerá na psie uhryznutie. To je skôr od sekery, - povedal Jean Labadie. To všetkých rozhnevalo. Jean nevedel, čo si počať. Nakoniec riekol: - Priatelia, myslím, že so psom musím urobiť koniec. Andrému dám dve kury a veľkého čierneho psa zastrelím. Ľudia stíchli. Jean Labadie všetkých zavolal k sebe. Dolu mestom kráčal čudný sprievod. Jean Labadie popredku a hŕba ľudí za ním. Vošiel do domu a o chvíľu vyšiel s puškou. - Stojte tu a dobre sa dívajte, - riekol. Zašiel k stodole a zapískal, o chvíľu zapískal znova a potom zavolal: - Už ide! Ľudia ustúpili k plotu do bezpečnej vzdialenosti. Pani Villeneuveová vykríkla: - Tam je za stodolou. Z pysku mu visí veľký červený jazyk! A André povedal: - Ako len dvíha tie veľké laby, raz jednu, raz druhú! Jean Labadie priložil pušku k plecu, pozorne zamieril a strelil. - Trafil som ho, - povedal. Delphine Langloisová zamdlela. - Tak, - riekol Jean Labadie dojato a utrel si slzu z oka, - urobil som to. Už je po mojom veľkom čiernom psovi.

Pes, ktorý nevedel štekať

Bol raz jeden pes, ktorý nevedel štekať. Neštekal, nemiaukal, nemúkal, neerdžal, nevydával nijaký zvuk. Bol to osamelý psík, ktovie, ako sa dostal do dediny, kde okrem neho nemali nijakých psov. Sám by nikdy nebol prišiel na to, že mu čosi chýba. Upozornili ho ostatné zvieratá. Povedali mu: - Ako to, že neštekáš? - Ani neviem... nie som tunajší... - Čo tým chceš povedať? Nevieš, že všetci psi štekajú? - Načo? - Stekajú, lebo sú psi. Stekajú na okoloidúcich tulákov, na protivné mačky, na mesiac. Stekajú, keď sú spokojní, keď sú nervózni, keď sú nahnevaní. Najviac cez deň, ale trochu aj v noci. - Možno, ale ja... - Čo ty? Ty si výnimka, raz o tebe budú písať noviny. Pes raz nevedel, čo má povedať. Nevedel štekať a nemal ani potuchy, kde by sa to mohol naučiť. - Opakuj po mne, - povedal mu raz kohútik, ktorému prišlo chudáčika psa ľúto. A dva-tri razy hlasno zakikiríkal. - Mne sa to zdá veľmi ťažké, - namietol psík. - Ale choď, je to celkom jednoduché. Dobre počúvaj a pozeraj na môj zobák. Kohútik znova zakikiríkal. Psík skúsil zopakovať, čo počul, ale z hrdla mu vyšiel iba akýsi čudný škrek, ktorý poplašil sliepky. - To nič, - povedal kohútik, - na prvý raz sa to málokomu podarí. Nože to skús znova. Psík to skúsil raz, dva razy, tri razy. Skúšal to celý deň. Aj ďalší a ďalší. Zavše zašiel do lesa, aby ho nik nerušil. Jedného dňa sa mu v lese podarilo zakikiríkať tak naozajstne, krásne a nahlas, že líška, ktorá ho začula, si pomyslela: „Konečne ma prišiel navštíviť kohút. Zabehnem za ním a privítam ho..." Ozlomkrky mu vybehla oproti, ale nezabudla si vziať vidličku, nožík a obrúsok, lebo pre líšku niet chutnejších raňajok ako mladučký kohútik. Viete si predstaviť, ako sa asi cítila, keď namiesto kohúta zbadala psa, skrúteného do klbka, ktorý podchvíľou zakikiríkal. - Tak je to teda, - povedala líška, - ty si mi nastrojil pascu. - Pascu? - Áno, predstieral si, že v lese je stratený kohút, a skryl si sa, aby si ma chytil. Našťastie som ťa včas zbadala. To nie je čestné. - Ver mi, že ja... Poľovačka mi ani na um nezišla. Prišiel som sem cvičiť. - Cvičiť? A čo? - Učím sa štekať. Už to skoro viem, počúvaj, ako mi to ide. A zakikiríkal, až sa hora otriasla. Líška sa až prehýbala od smiechu. Váľala sa po zemi, držala sa za brucho, hryzla si fúzy a chvost. Nášho psíka to nesmierne zarmútilo, sklonil hlavu a odišiel so slzami v očiach. Neďaleko sedela kukučka. Zbadala psíka a prišlo jej ho ľúto. - Čo sa ti stalo? - Nič. - Prečo si taký smutný? - Ach... neviem štekať. Nikto ma to nenaučil. - Nič to! Ja ťa to naučím. Pozorne ma počúvaj a pokús sa opakovať po mne: kuku, kuku, kuku... Rozumel si? - Vidí sa mi to celkom ľahké. - Je to ľahučké. Ja som to vedela už od malička. Skús: kuku, kuku... - Ku... - sproboval psík, - ku... Skúšal to celý deň, ba aj nasledujúci. O týždeň mu to už išlo celkom dobre. Bol so sebou spokojný a myslel si: „Konečne, konečne viem naozaj štekať. Teraz sa mi nik nebude posmievať." V tom čase sa začali poľovačky. Lesy sa hmýrili poľovníkmi, aj takými, ktorí strieľajú do všetkého živého. Takí by bez váhania strelili aj do škovránka. Okolo práve šiel jeden z nich, keď tu začul spoza kríčka kuku, kuku... Namieril pušku a - bum! prásk! Psíka našťastie netrafil, guľky mu prefičali tesne okolo uší. Psík sa pustil v nohy. Videlo sa mu to však veľmi čudné: „Ten poľovník sa asi zbláznil, veď strieľa do štekajúceho psa..." Poľovník medzitým hľadal úlovok. Bol si istý, že kukučku zastrelil. - Asi ju odnieslo to psisko, ktovie odkiaľ sa tu vzalo, - hundral. Bol taký nahnevaný, že vystrelil dokonca aj do myšky, ktorá vystrčila hlavu z diery, ale netrafil ju. Psík utekal a utekal...

Psota

Bol jeden pán a jedna pani, mladí a bohatí, a veľmi pekne spolu žili. Raz pribehne k nim akýsi maličký chlapec a povie im: „Vyberte si, či chcete teraz v mladom veku, či vprostred veku a či v starom veku byť chudobní. Jedno z toho splní sa vám istotne; lebo aby ste vedeli, ja som Psota a mne nikto neujde. O tretí deň prídem zasa.“ O tretí deň príde a povie: „No, ako ste sa dopravili?“ „Tak sme sa dopravili,“ odpovie pán, „keď ináč byť nemôže, radšej aby sme len v mladom veku psotu, biedu treli; lebo vprostred veku ani tak by sa nám to nechcelo a v starosti nebudeme vládať.“ Chlápä Psota zmizlo a neprichodilo viac a tí mysleli, že to už naveky. I tak veselili sa, akoby nič nebolo. Len tu raz, ako boli v susednom meste na tanci, strhne sa krik, že tam voľakde horí. Vyjdú von - a to veru ich spravodlivý dom aj s celou dedinou v plameni. Raty nebolo; všetko im zhorelo. „No vidíš, duša moja, už je psota, bieda tu; poďme my svetom lepšie šťastie hľadať.“ Tak hovoril pán a pani pristala. Ľuďom svojim v tej dedine povedali, aby len pracovali a zmáhali sa za sedem rokov. Pobrali sa preč a prišli do jednej hory; tam si sadli a bedákali. Prišiel k nim starý človek: „Čo tak bedákate?“ Pán rozpovedal mu všetok spôsob. „Oj, čo len to, tomu ľahká pomoc,“ hovoril starý. „Daj mi tvoju ženu, dám ti za ňu mešec dukátov. Jej bude u mňa dobre, lebo som človek bohatý; tebe ale pomôžu peniaze z biedy.“ Pani pristať nechcela, ale pán pristával, že to veru najlepší spôsob psotu oklamať. Nuž naposled pristala i ona. Pošla so starým a mladého pána nechali tu i mešec dukátov pri ňom. A ten tu myslí si a myslí a veru nič dobrého nenamyslel. „Mojej žene,“ hovorí, „bude hotová psota, so starým a mne bieda bez nej na svete. Veru sme len seba oklamali!“ Trápilo ho to veľmi a v tých trápeniach aj usnul tam. Samotný ako prst pobral sa ďalej. Nadhodili sa mu tam tesári, čo v tej hore tesali drvá na staviská. Popáčilo sa mu to remeslo, stal teda medzi nich a robil tam za drahný čas ako tovariš a prekladal tú psotu z pleca na plece. Raz voliaka pani tam neďaleko chcela stavať nový dom na pohorenisku. Jednala sa s tým majstrom, u ktorého tento bedár bol za tovariša. Majster poslal práve tohto tovariša ešte i s druhým do hory nastínať brvien k tej stavbe. Zotnú oni jednu vysokú jedľu, na ktorej bolo krkavčie hniezdo. A tu z hniezda vypadne mešec dukátov. Náš tovariš poznal si ho hneď, že je to ten istý, čo mu dakedy starý človek bol dal za ženu. Chcel si ho prisvojiť; ale ten druhý tovariš nechcel mu ho dať, že on mešec ešte prv zazrel a že rovnako rúbali, že teda jemu patrí aspoň polovica. Ale tento zasa, že tak a tak, že je to spravodlivý jeho mešec so všetkým, ktorý mu dakedy nebodaj len tí krkavci mohli vziať a sem zaniesť. Vec prišla pred právo a to právo mala rozsúdiť tá istá pani, čo ten dom stavať dala; lebo to bola aj jej hora, kde títo rúbali. A tá pani zasa nebol nikto inší, len spravodlivá žena toho dakedajšieho mladého pána a teraz tesárskeho tovariša. Priam ho ona poznala, keď pred ňou ustanovil sa, ale on ju nepoznal. Ona prisúdila celý mešec tomu druhému tovarišovi, ktorý ho prvý zazrel. Tu si tento vzdychne: „Bože, či už moja psota nikdy neodíde odo mňa?“ A ona povie: „Neboj sa, odíde! Len lepšie otvor oči na každú vec!“ On pozrie sa jej lepšie a pozná, že to jeho žena. Ona mu hovorí: „Keď si ma bol predal, nebolo ti to ľúto? A ja som ťa rada mala, hoci si bol chudobný. Tak som ti pomohla, aby si zasa mohol získať to, čo si mal.“

tags: #najkrajsie #rozpravky #pes #jeana #labadieho