Pri kozách je popísaných niekoľko exteriérových znakov, ktoré boli charakterizované ako monogénne podmienené. Niektoré z nich majú, resp. môžu mať význam nielen z hľadiska šľachtiteľského resp. v posledných rokoch sa s využitím moderných genetických technológií a genomických dát spresňuje, dopĺňa a prehodnocuje genetická podstata jednotlivých fenotypov exteriérových znakov. Problematika bezrohatosti vo vzťahu k reprodukčným poruchám kôz je známa už niekoľko desaťročí. Bezrohatosť je podľa klasických mendelistických pravidiel podmienená dominantnou alelou HoP a rohatosť kôz recesívnou alelou Ho+. Pri všetkých homozygotných bezrohých kozách samičieho pohlavia genotypu HoP/HoP sa vyskytujú reprodukčné poruchy, vznikajú hermafrodity, prebiehajú pri nich procesy maskulinizácie (obr. 1 a 2) a v konečnom dôsledku dochádza na populačnej úrovni k posunu pomeru pohlavia v prospech capkov. Pri heterozygotných bezrohých kozách sa reprodukčné poruchy nevyskytujú. Odlíšiť bezrohé kozľatá homozygotného a heterozygotného genotypu je z chovateľského hľadiska problematické a nepresné. S cieľom vyhnúť sa vzniku homozygotných bezrohých kozliat sa preto v mnohých krajinách odporúča využívať v plemenitbe prednostne rohaté jedince, a to najmä rohatých capov. Problémom je, že s rohatými kozami, ktoré sú rabiátnejšie, majú chovatelia väčšie či menšie problémy (riziko poranenia, potreba väčšej ustajňovacej plochy, problémy pri strojovom dojení). Prívesky (wattles, obr. 3 a, b) sú dedične podmienené útvary valcovitého tvaru, ktoré sú umiestnené na ventrálnej časti krku, pričom pri domácich kozách (Capra hircus) sa bežne vyskytujú. Na Slovensku majú kozy s kožnými príveskami približne 30 % podiel na celkovej populácii. Prívesky pozostávajú z kože zloženej z 3 vrstiev (pokožka - epidermis, zamša - corium, podkožie - subcutis), ďalej svalového a nervového tkaniva, krvných ciev a centrálnej chrupavky. Funkcia týchto príveskov je stále predmetom vedeckých diskusií. Lokalizácia a anatomický opis naznačujú, že toto tkanivo môže mať branchiogénny pôvod (súvisiaci s vývojom oblúkov žiabier) alebo ektopickým (mimomaternicovým) vývojom tkaniva ucha. Nedávna štúdia naznačuje, že prívesky môžu byť pozostatkom (regresia) vývoja končatín (Reber a kol. 2015).
Podobné útvary (prívesky) ako pri kozách kôz boli príležitostne zaznamenané aj pri iných druhoch cicavcov, napríklad ovciach (plemeno lacaune, východofrízske, sarda atď.), tiež pri ošípaných, ale aj ľuďoch. Prívesky - wattles boli alternatívne označované aj ako „appendices colli“ alebo cervikálne chondrokutánne prívesky. Prívesky domácich kôz fascinovali ľudí už v staroveku, pritom sa predpokladalo, že ich výskyt je selekčne neutrálny. prof. RNDr. Milan Margetín, CSc. 1, Ing. Martin Janíček, PhD.1, Ing. Marta Oravcová, PhD.2, doc. Ing. Snímky: prof. RNDr. Původ plemene stojícího svou užitkovosťou na pomezí nosných a bojovných slepic je zahalen tajomstvím.
V posledných rokoch sa pre jednotlivé výbery spomínajú ďalšie štúdie a popisy. Ako iné pôvodné plemená sa araukany vyznačujú otužilostí a dovedností sběru potravy v prírode, a ich pôvod a vývoj sú často predmetom špekulácií. Araukány majú typicky kontrastný temperament a bývajú predmetom šľachtiteľských snáh na dosiahnutie pevného, výstavného typu a zároveň spoľahlivej znášky. V rámci Európy a strednej Európy sa kladie dôraz na diverzitu farebného rázu a na niektoré fyziologické charakteristiky ako bezrohatosť alebo chovu s chvostom.
Historický pôvod a rozšírenie plemena araukán
Prvé kusy araukan prišli do Južnej Ameriky (Chile) v horských oblastiach Ánd pri indiánskom kmene Araukanov. Podľa miestneho bojovného kmeňa dostalo moderné európske meno. Počas 16. storočia juhoamerickí a neskôr holandskí obchodníci priniesli rôzne druhy hydiny, ktoré sa miešali s miestnymi druhmi. V priebehu storočí došlo ku kríženiu rôznych plemien. Prvé zaznamenané správy o Araucanach znášajúcich modré vajíčka pochádzajú z amerických zdrojov; prvý pár Araukan bol privezený do USA v roku 1850 a následne nasledovali dovozy v rokoch 1870 a 1880. Do Európy sa dostali na prelome 19. a 20. storočia. Už v roku 1854 spomína G. Jerosch vajíčka s modrou škrupinou. V roku 1921 vzbudili tieto sliepky senzáciu na 1. svetovom kongrese hydiny v Haagu, a neskôr sa Araukany predstavili aj v Barcelone (1924).
Charakteristika plemena a znaky
Araukány majú jedinečnú postavu pre absenciu kostrče (trtáča), čo spôsobuje aj zmenu tvaru chvosta. Kohúty a sliepky s týmto znakom často vyžadujú špecifické postupy pri párení a úprave peria okolo kloaky, aby sa dosiahla oplodnenosť vajec. Plemeno sa v súčasnosti vyskytuje v 13 uznaných farebných rázoch, medzi ktoré patria divoko sfarbené, pšeničné, modré, čierne, biele a pásikavé varianty. Araukany sa tiež označujú ako „Veľkonočná hydina“ vďaka modrej až zelenej škrupine vajec. Výška a hmotnosť vajec sa líšia v závislosti od plemena a výživy, pričom bežná znáška dosahuje 160-180 vajec ročne a hmotnosť vajec je približne 50-60 g.
Niektoré údaje z literatúry a skúseností chovateľov uvádzajú, že bezchvostové jedince majú zhoršenú liahnivosť a vyššie riziko úhynov, zatiaľ čo chov s chvostom a bezchvostovými kusmi si vyžaduje špecifické manažmentové opatrenia, ako napríklad úpravu peria okolo kloaky niekoľko týždňov pred zamýšľanou liahnou. Pri výbere chovov je zväčša vhodné kombinovať bradaté sliepky s bajúzatým kohútom alebo opačne, aby sa maximalizovala životaschopnosť kurčiat a dosiahol požadovaný vzorníkový vzhľad. Z praxe chovateľov vyplýva, že liahnivosť je často nad priemernú a že kurence sa vyvíjajú rýchlo, čo uľahčuje chov na výstavy a do chovu.
Chov a úžitkovosť
Podľa pozorovaní chovateľov Araucán sa tento druh vyznačuje dobrou konverziou krmiva, skorým pubertálnym nástupom a relatívne slušnou znáškou. Pri výstavách sú žiadané aj farebné rázy a zvláštne znaky, čo si vyžaduje cielený výber jedincov. Hmotnosť vajec sa pohybuje okolo 50-60 g a ročná znáška približne 160-180 vajec pre chov s chvostom. U bezchvostových jedincov bývajú znášky nižšie. Z pohľadu výživy je závislá na zložení krmív, pričom zdravá zmes s vhodnou hladinou vápnika a fosforu je kľúčová pre pevnosť škrupiny.
Chovateľské tipy a praktické poznámky
Najväčšou výzvou pri Araucanoch býva oplodnenosť vajec a liahnivosť. Odporúča sa v počiatočnom štádiu chovu zaradiť robustné, bradaté sliepky a bajúzatých kohútov, prípadne kombinácie, aby sa zvýšila úspešnosť liahnivosti a celkovej vitality kurčiat. V liahe je vhodné používať vhodné inkubátory a pravidelne kontrolovať stav vajec pred liahnutím. Pred začiatkom chovnej sezóny je vhodné vykonať veterinárne vyšetrenie na TBC a pullorovú nákazu. V priebehu roku sa hydina rozdeľuje do samostatných výbehov podľa druhov a farieb. V prvom týždni života kurčatá vyžadujú špecifickú výživu a kŕmnu dávku s doplňkami na podporu zdravého rastu a obranyschopnosti.
Taktiky výberu a povahe
Pre chovateľov Araukán a zdrobnených Araukán existuje v Českej republike stránka Klubu chovateľov Araukán a zdrobnených Araukán, ktorý je otvorený aj pre slovenských záujemcov. Z praxe vyplýva, že chov týchto plemien vyžaduje starostlivosť a jemný prístup k vzhľadu a zdraviu jednotlivcov, pričom výber závisí od preferovanej farebnej rázy a rodových parametrov.
Vplyv na vajcia a ich kvalitu
Vajíčka majú svoje špecifiká a klasifikáciu v rámci európskych nariadení. Označenie vajec podľa spôsobu chovu nosníc (0, 1, 2 a 3) sa týka ekologického (bio), voľného výbehu, podstielkového chovu a klietkového chovu. Trieda A a B podľa kvality a hmotnosti (XL, L, M, S) sú dôležité pri obchodovaní. Pri znáške hrá významnú úlohu fyzikálne zložky ako pevnosť škrupiny a obsah vápnika a fosforu v kŕmnej dávke. Farba škrupiny sa líši podľa plemena a estetickej preferencie spotrebiteľa, zatiaľ čo žĺtok je ovplyvnený prítomnosťou karoténov a xantofylov v krmive.
Chovatelia by mali dbať na hygienu a kúpu vajec len z overených predajní, aby zabezpečili veterinárnu kontrolu a kvalitu.