Superhrdinovia tentoraz neprichádzajú v plášťoch, ale na štyroch labkách.
Slávnostná premiéra filmu sa uskutočnila v CINEMAX BORY, kde si novinku prišli pozrieť známe osobnosti aj detskí diváci. Animovaná novinka Superpes Charlie vstúpila do slovenských kín 19. februára.
Dej sleduje plachého chlapca Dannyho, ktorý si vo svojej fantázii vytvára svet superhrdinov, v ktorom po jeho boku stojí pes Charlie. Film od úvodu zachytáva ich spoločné chvíle - od momentu, keď Danny Charlieho dostane, cez spoločné dospievanie až po obdobie, keď pes starne. Zásadný zvrat nastáva po únose Charlieho mimozemšťanmi. Kým si získava obdiv verejnosti, mačací sused Puddy pripravuje vlastné plány.
Režisérom filmu je Shea Wageman, ktorý priznáva, že projekt vychádza z jeho celoživotnej vášne pre animáciu a komiksové príbehy: „Keď som videl Batmana z roku 1989, túžil som byť filmárom. V Superpsovi Charliem sa tieto svety spájajú. Wageman sa pôvodne chcel stať ilustrátorom a práve láska ku komiksovému svetu ho nasmerovala k vizuálnemu rozprávaniu príbehov.“
V originálnom znení prepožičal Charliemu hlas Owen Wilson, ktorý so štúdiom spolupracoval už na projekte Autá, kde daboval postavu McQueena. V slovenskej verzii zaznie hlas Petra Sklára.
Rozprávka o dievčine Kláre a jej čarovnom psíkovi
Každý z vás asi pozná podobné dievča, ako je Klára. Klára je vždy tá, čo mešká na vyučovanie, čo má neustále zrolované podkolienky a cop nakrivo. Keď chce pani učiteľka skontrolovať deťom domácu úlohu, ona je zvyčajne tá, čo ju zabudla doma. A ak sa prihlási, takmer vždy sa mýli.
Preto keď pani učiteľka oznámila, že pri príležitosti stého výročia založenia školy k nim príde samotná anglická kráľovná a jeden zo žiakov ju slávnostne privíta, každý vedel, že Klára to iste nebude. Bude to Petra, ktorá je najlepšia v gymnastike, alebo Miško vynikajúci v prírodných vedách. Prípadne Sára, ktorá napíše každú písomku na plný počet bodov.
Aby sa predišlo hádkam, pani učiteľka sa rozhodla, že vyberie losovaním. Vytiahla teda z plného klobúka lístoček s menom toho, kto privíta kráľovnú. Aké to len bolo prekvapenie, keď to bola... Klára!
„Ale veď ty nemáš na nič talent,“ povedala jej Milka počas prestávky. „Presne,“ pridala sa Katka, pohadzujúc zlatými vlasmi. „Nie si ani rýchla, ani múdra, ani veľmi pekná. Kráľovná sa pri tebe bude nudiť.“
„Mám talent!“ bránila sa Klára. Ale potajme ju trápilo, že dievčatá vraveli pravdu. Nemala žiadne špeciálne schopnosti - teda ak nerátame to, že jej nič nešlo, no tým by sa nikto nechválil.
„Som dobrá v mnohých veciach.“ „Napríklad v čom?“ „No, ja... ehm....“ „Čakáme,“ naliehala Katka, netrpezlivo klopkajúc nohou. „Aj kráľovná bude čakať a zívať od nudy.“ „Mám čarovného psíka!“ vyhŕkla Klára. Znelo to hlúpo, ale už sa to nedalo vziať späť. „Môj psík, Strapáčik, je čarovný. Vie robiť také triky, aké iné psy nedokážu.“ „Ako napríklad čo?“ „Napríklad... vie čítať ľuďom myšlienky.“ „Ako môže pes čítať ľuďom myšlienky?“ pochybovala Katka. „A okrem toho, ako vieme, či je to pravda?“
O troch zakliatych psoch
Bol raz jeden gazda a ten mal dve deti, dcéru a syna Vítka. Bol vdovec a každý si myslel, že je bohatý, ale mýlili sa, lebo keď mal syn dvadsaťtri a dcéra dvadsať rokov a otec im umrel, neostalo po ňom nič, než tri ovce a nejaké dlhy. Čo si teraz počať? Peňazí nebolo a jesť sa chcelo. „Musím ísť do sveta,“ povedal Vítek sestre. „Tých pár grošov, čo máme, si nechaj na priadzu, aby si mohla priasť, keď nechceš ísť ku strýkovi polesnému do služby, ale tie tri ovce si vezmem a v najbližšom meste predám, aby som mal predsa len niečo na cestu.“
Na druhý deň sa so sestrou rozlúčil a šiel. Bol už podvečer, keď prichádzal k akémusi mestečku. Mal hlad a chcel si trochu odpočinúť. Ovce sa pásli a on hrýzol kôrku, čo si ráno strčil do vrecka. Tu k nemu prišiel mäsiar s troma psami.
„Kamže, mládenec, s tými ovcami?“ spýtal sa prívetivo. „Ale, idem si do sveta hľadať šťastie,“ odvetil Vítek. „Tak len vravte, prečo by som nevzal niečo lepšie? Čože je to?“ „Keby ste mi dali tie ovce, ja vám dám tieto psy.“ „No, to by som si len pomohol! Čo by som robil s tými žrútmi?“
„Len pomaly, šuhajko, veď ani neviete, čo tie psy dokážu. Sledujte. Tento čierny sa volá Lámaj - po čo ho pošlete, to vám prinesie, rozláme železo a päťdesiat chlapov v okamihu roztrhá. Ten hrdzavý sa volá Trhaj - železo síce neláme, ale tiež vám všetko prinesie a sto chlapov roztrhá ako nič. Ten biely sa volá Pozor a rozumie všetkému, čo mu poviete, na všetko dá pozor a všetkého si všimne. Ani jeden vás nikdy neopustí, ibaže by ste ich poslali cez hranice, odkiaľ sa nemôžu vrátiť skôr, kým nezapískate na túto píšťalku. Potom sú ale hneď späť.“
„To je všetko pekné,“ povedal Vítek, „ale keď majú také vlastnosti, prečo si ich radšej nenecháte?“ „Mal som ich doteraz, kým som ich potreboval. To sa ale zmenilo, a tak ich chcem dopriať vám, lebo sa mi zdáte byť poctivý chlapík. Aby ste mi ale uverili, pošlite trebárs čierneho po dobrú večeru.“ Vítek poslúchol a Lámaj odtrielil. Netrvalo, ani čo by narátal do päťdesiat, keď sa vrátil s dobrou večerou. Obaja si sadli na medzu, ale skôr, než sa dali do jedla, hodil mäsiar každému psovi kus mäsa a Vítkovi kázal, aby z každého jedla dal najprv im. Po večeri odovzdal Vítek mäsiarovi tri ovce a dostal od neho píšťalku a tri psy.
Keď Vítek na druhý deň prišiel domov a sestra ho videla vchádzať do dverí s takými ozrutami, zostala ako omráčená. „Brat môj, čo si o rozum prišiel? Kam si podel ovce? Hádam si za ne nekúpil tých darmožráčov?“ „Len pokojne, sestrička,“ chlácholil ju brat, „veď oni darmo žrať nebudú. Hneď uvidíš, aké sú to poslušné zvieratká.“
Nato čiernemu prikázal, aby sa postaral o múku a hrdzavému, aby priniesol nejakú zverinu. Sestra potom musela rozložiť oheň, a prv než sa rozhorel, už tu boli zajace, vtáky i múka. Až teraz sestra videla, že bratovi krivdila. Bolo po núdzi. Jedla a pitia mali dosť, len kniežacia obora sa akosi prázdnila a mizla najkrajšia zver. Knieža všetkým poľovníkom prísne rozkázal, aby vypátrali škodcu. Tí sa medzi sebou dohodli, že budú dávať dobrý pozor, kto tú škodu robí, no nič to nepomohlo. Aj keď dávali pozor, zver sa strácala ďalej. Až raz im jeden adjunkt poradil, aby vyliezli na stromy, tak že budú najlepšie všetko vidieť. A to aj urobili. Nesedeli dlho, keď sa ako vietor prihnal čierny pes, schmatol jeleňa za krk, zahrdúsil ho a odvliekol preč skôr, než sa poľovníci mohli spamätať. Tí nemysleli ináč, než že to bol sám zlý duch.
Kým v chalupe jeleňa zjedli, ubehlo niekoľko dní, lenže poľovníci strážiť neprestali. Tu zas raz pribehne hrdzavý pes, a ako ho poľovníci uvidia, začnú po ňom strieľať, ale ejha, jemu to neublíži, guľky z neho padajú ako hrach zo steny. Bol ale medzi poľovníkmi jeden z najsmelších, ten si dodal odvahy a bežal za ním, aby sa dozvedel, komu patrí. Videl, že beží do chalupy, kde býval Vítek so sestrou a hneď to ohlásil ich strýkovi polesnému. Ten nemeškal, vybral sa k Vítkovi a dohováral mu, že sa pán pre tú kradnutú zver veľmi hnevá a že teraz pôjde rovno k nemu a všetko mu povie. „A potom,“ dodal, „veru neviem, Vítek, ako to s tebou dopadne! Radšej vezmi nohy na plecia a uteč odtiaľto aj so sestrou.“
Vítek poslúchol, pobrali, čo mali a pošli do sveta. Dlho chodili po mestách, po horách i dolinách a nikde sa nemali zle, lebo psy sa o nich vždycky postarali. Raz ale zašli do lesa, kde nebolo nič živé. Blúdili niekoľko dní a nenachádzali konca. Bolo im už úzko, lebo sa museli živiť samými korienkami, a aj keby im psy niečo prinesli, nemali to kde uvariť. Bola to bieda, sestra ledva nohy vliekla a aj Vítek bol už unavený. Tu došli k vysokému kopcu, a keď ho obišli, uvideli v ňom sklenené dvierka, čo viedli priamo dnu. Vítek ich otvoril a všetci vošli. Ocitli sa akoby v nejakom zámku.
Vítek si vybral pekné šaty a dobrú zbraň, sestru s Pozorom nechal pri starej a sám s dvoma psami išiel naproti lúpežníkom. Kus cesty za kopcom sa schoval v húští a čakal. Nesedel dlho, keď začul nejaký hrmot. Prikázal psom, aby dávali pozor a dobre sa držali. Keď od nich boli zbojníci asi na dvadsať krokov, pustili sa milé psy do nich. A bolo to veru podívanie! Psiská trhali ako diabli. Keď boli so všetkými hotoví, až potom si vydýchli a Vítek nastokrát v duchu mäsiarovi ďakoval. Nato sa vrátili do zámku a stará im musela dať večeru, čo mala nachystanú pre lúpežnícku bandu.
Vítek si zaumienil, že v kopci pobudne ešte zopár dní a potom že pôjde zase ďalej. Vždy ráno brával psy so sebou, aby priniesol nejakú zverinu a aby sa poobzeral, ako by sa najlepšie dalo vyjsť z lesa. Nenazdal sa však, chudák, že mu za chrbtom číha zrada, lebo sa stalo, že psy lúpežníckeho náčelníka neroztrhali, a keď s nimi Vítek odišiel, pomocou kúziel sa natoľko zviechal, že vliezol do húštia a tam sa schoval. Odtiaľ dával pozor, až Vítek vyjde zo zámku, a potom sa tam sám vkradol. Stará sa ho najprv zľakla, ale napokon bola rada, lebo myslela, že on iste toho nezvaného hosťa vyženie.
„Teraz ma len niekde schovaj,“ vravel lúpežník, „aby ma na našiel, keď príde domov, lebo by ma tie jeho psiská naisto roztrhali. Musíš ho naviesť, aby tie potvory poslal kamsi ďaleko, a až bude sám, potom ho môžem zabiť.“ „Ako ste sa však, pane, mohli tak rýchlo uzdraviť?“ spýtala sa napokon stará. Ako sa obaja takto zhovárali, motal sa Pozor stále neďaleko nich a všetko vypočul skôr, než si ho všimli. Nato baba svojho pána ukryla a zásobila jedlom, a potom sa Vítkovej sestre zaliečala a stále len ľutovala, že musí s bratom odísť.
„Čo si ty ešte všetko vytrpíš s tým svojím čudným bratom!“ tak do nej húdla. „Nič za to nedám, že ťa tie potvory naostatok tiež roztrhajú. Veď som to od svojho pána často slýchavala. A čo sa jeho týka, ani neverím, že ho tie psy roztrhali, on si iste pomohol a odrazu len bude tu, a potom sa vám veru zle povodí. Preto ti radím, aby si ma poslúchla. Keď brata navedieš, aby tie psy poslal kamsi ďaleko, odkiaľ sa nevrátia, potom ťa brat ani so sebou nevezme a radšej nechá tu, ba možno aj sám zostane, lebo na takú cestu sa nemôže vydať bez nich. Veď tu máš, čo len chceš, bola by si sama proti sebe, keby si ma neposlúchla. Ak urobíš, ako vravím, tebe ani bratovi sa nič nestane, ba ešte sa u môjho pána budete mať dobre.“ Úbohé neskúsené dievča uverilo, dalo sa prehovoriť a všetko jej sľúbilo.
Keď brat prišiel domov, tu sa k nemu hneď sestra chovala prívetivo a raz prosila o to raz o ono, a že nemá toto a tamto. „Načo máš tie psy?“ dodala, „môžeš ich po to poslať.“ „Tie sa dnes už nabehali dosť, nechajme to na zajtra.“
Na druhý deň poslal preč najprv Lámaja. Keď ale čierny dlho nešiel, bolo mu to čudné a poslal poňho hrdzavého, lenže nevrátil sa ani ten. „To sú ale leňosi! Vari je to do mesta tak ďaleko? Alebo azda odpočívajú? Pozor, bež im naproti!“ Čo mal Pozor robiť? Musel ísť. Bežal teda ako vládal, šťastne prišiel až na hranice a videl, ako tam Lámaj a Trhaj smutne sedia, že ich pán poslal tak ďaleko. „Ej, zle je, zle!“ volal na nich už zďaleka, „nášho pána chcú pripraviť o život, a my mu nemôžeme pomôcť, ak nás nezavolá.“ A začal im vykladať všetko, čo počul.
Zatiaľ Vítek, keď poslal všetky psy preč, zasadol za stôl a dal si priniesť jedlo. Tu do dverí vojde vyobliekaný náčelník lúpežníkov. „Teraz ťa mám, ty vrah mojich ľudí, prichystaj sa, odbila tvoja posledná hodinka!“ Keď tie slová počul, Vítek sa náramne preľakol, až ho pri srdci pichlo tak, že si rukou siahol v tú stranu a ucítil tam na šnúrke zavesenú píšťalku. „Nuž, jeden raz mne, druhý raz tebe,“ povedal, „kto môže za nehodu? Ale každému odsúdencovi je pred smrťou dovolená posledná prosba, teda mi ju doprajte i vy.“ „Len nech to netrvá dlho.“ „Keď som ešte doma pásaval,“ vravel Vítek a vytiahol píšťalku, „pískaval som si na túto píšťalku, a tak si chcem ešte pred smrťou na ňu naposledy zapískať.“ Pristúpil ku dverám a trikrát silno zapískal, až v ušiach zaliehalo - a skôr než sa záker- ník mohol chopiť zbrane, boli psy späť a v mihu ho roztrhali a po ňom aj babu.
„Keď si ku mne taká neúprimná,“ povedal, „môžeš si tu zostať a ja pôjdem ďalej.“ Darmo ho sestra prosila, darmo sľubovala, že už nikdy viac nebude jednať falošne, on sa uprosiť nedal. Zásobil ju všetkým, čo potrebovala na celý rok, potom ju tam za- vrel a odišiel do sveta.
Keď už chodil dlho, prišiel do zapadlého kraja až za čierne more, a tam do jedného mesta, ktorého brány a všetky domy boli potiahnuté čiernym súknom. Veľmi sa tomu začudoval, a hneď ako vošiel do hostinca, pýtal sa hostinského, čo to znamená. „Ach, milý pane,“ vravel hostinský, „to je smutná vec. Je to už dlho, čo sem, bohvie odkiaľ, priletel veľký drak. Spočiatku dávil dobytok, potom mu dávali, čo kto mal, ale vydával taký zápach, že z toho všetci pochoreli. Nikto ho nedokázal vyhnať, preto sám kráľ šiel za jedným vychýreným čarodejom a pýtal sa ho, aká by bola pomoc. Len čo sa ten biedny otec nedozvedel! Kým vraj kráľ nedá drakovi zožrať svoju jedinú dcéru, dovtedy nebude v krajine lepšie a všetci zahynú. Dlho sa na to nemohol odhodlať, lenže ľud sa začal búriť, a napokon si princezná tú ukrutnú smrť sama uložila, aby nešťastnú krajinu tej obludy zbavila. Kráľ dal rozhlásiť, že komu sa podarí ju od tej ohavnej smrti oslobodiť, tomu že ju dá za ženu a k tomu polovicu kráľovstva. Nenašiel sa však nikto, a preto má byť dnes vydaná tej oblude. Keby ste ju poznali, videli by ste, že je to pravý anjel.“
„A kde je tá obluda?“ spýtal sa Vítek, „tiež sa tam chcem ísť pozrieť, len čo si nakŕmim psy.“ Potom si Vítek obliekol krásne šaty a pripol ostrý meč, čo si priniesol zo zámku, a šiel so psami tam, kde mala byť princezná predhodená drakovi. Nečakal dlho a uvidel prichádzať princeznú. Vyprevádzali ju matka i otec a s nimi nesmierne množstvo ľudu. Keď prišli na určené miesto, všetci sa s ňou horko rozlúčili a vrátili naspäť. Ona sa ešte kus cesty vyviezla do kopca, potom vystúpila z koča a poslala ho späť. Tu k nej pristúpil Vítek a povedal: „Nič sa nebojte, vzácna panna, ja s mojimi psami vás pred smrťou ochránime, len choďte nabok, aby ste neprekážali.“
Úbohá princezná mu od radostí div nohy nebozkala, on ju však vzal a odviedol kus ďalej. Tu sa už začal vrch triasť, zvnútra bolo počuť ukrutný rev a sykot, potom sa vrch otvoril a zlý drak vystrčil hlavu. Bola to hrôza, až Vítkovi na hlave vlasy vstávali, no ešte viac sa zľakol, keď sa vystrčila ďalšia, potom tretia, … dokopy deväť dračích hláv. Oči sa v nich krútili ako ohnivé gule, jazyky vyšľahovali ako horiace meče, až napokon sa ten ukrutný netvor celý vyvalil von. Radšej by sa bol Vítek potýkal s dvoma stovkami chlapov, než s takou pekelnou obludou, ale čo sa dalo robiť, sľúbil to princeznej a slovo musel dodržať. Poštval teda psy a tie sa do draka pustili, ale len čo odtrhli jednu hlavu, dotierali ostatné o to viac. Psy už boli celé unavené a ešte zostávalo šesť hláv. Vtedy im prišiel na pomoc Vítek, vytiahol svoj široký meč a začal ťať a psy trhali, až predsa len spolu draka zabili. Boli síce celí popálení a postriekaní jedom, ale to všetko sa dalo napraviť.
Keď teraz sňala z tváre biely závoj, bol by Vítek prisahal, že takú krásnu tvár ešte nevidel a neľutoval, čo pre ňu urobil. Mal síce právo nazvať ju svojou nevestou, no nechcel to zneužiť a jediný láskavý pohľad mu bol dostatočnou odmenou. „Ach, môj osloboditeľ, ako vám len poďakovať! Ako sa vám môžem odvďačiť?“ „Nežiadam od vás nič, len aby ste na mňa nezabudli a niečo mi dali na pamiatku.“ „Prečo na pamiatku?“ spýtala sa preľaknutá princezná, lebo sa jej švárny mládenec páčil a hneď pomyslela na sľúbenú odmenu. „Vy u nás nezostanete? Musíte predsa ísť k otcovi, aby vás mohol odmeniť.“ „Nemôžem ísť s vami, krásna panna,“ povedal Vítek smutne, „viaže ma sľub, ktorý nesmiem zrušiť, hoci by som s radosťou prijal vašu ruku ako odmenu. Ale ak by ste ma mohli ľúbiť, tak na mňa počkajte rok a deň. Ak dovtedy neprídem, budete zbavená svojho slova. Dajte mi na pamiatku polovicu svojho závoja, a kto vám ju raz odo mňa prinesie, tomu verte, nech je to ktokoľvek.“
So slzami v očiach a podaním ruky mu princezná všetko sľúbila, potom sňala z hlavy závoj, roztrhla ho nadvoje, jednu polovicu si nechala a druhú dala jemu. Nato sa obaja rozlúčili. Vítek čoskoro oľutoval, že bol taký hrdý a že s ňou nešiel. Neviazal ho žiadny sľub, on len nechcel predstúpiť pred kráľa tak, ako bol. Chcel najprv niečo vo svete skúsiť, niečomu sa priučiť, čo by mu ako nastávajúcemu kráľovi mohlo byť ku prospechu. Keď prišiel do mesta, nikomu nepovedal ani slovo, šiel k hostinskému a požiadal ho, aby mu schoval veci, čo si priniesol z kopca, že si o rok a deň po ne príde.
Úbohej princeznej sa zatiaľ viedlo zle. Keď od neho odišla a schádzala z kopca, uvidela, že je tam stále koč, na ktorom prišla. Kočiš bol totiž zvedavý, ako to s ňou dopadne a nedal sa odradiť žiadnymi hrôzami, lebo si myslel, že keď bude zle, rýchlo ujde. Videl teda Vítka oslobodiť princeznú a aj to, že sa s ňou rozlúčil a ona že sa vracia sama, len si to nijako nevedel vysvetliť. Šiel svojej panovníčke naproti a s radosťou jej bozkával ruky a pritom sa spýtal, prečo jej osloboditeľ nejde s ňou. „Ach, milý Boreš, urobil vraj sľub, ktorý nesmie zrušiť, a preto...
Welsh Corgi: Malé psy s veľkým srdcom
Malé, svojské a veselé psy s líščím vzhľadom. Srdce Britov si získali už dávno, ale u nás sú stále málo známe a zriedkavé plemeno.
Corgi je plemeno pasúceho sa dobytka, oviec a koní. Pôvod pembroke a cardigan nie je úplne známy, ale je isté, že corgi sú veľmi staré plemeno. Ich domovinou je Wales, kde sa hovorí, že tam boli vždy. Prvé záznamy o týchto psoch sú z roku 920 a až do 17. storočia, pričom pembroke a cardigan boli spájané do jedného plemena, rozdeleného iba na dva typy - s chvostom a bez chvosta. Spočiatku chovali corgi hlavne Angličania.
Welsh corgi má silnú až mohutnú postavu. Corgi majú v porovnaní so zvyškom tela veľkú hlavu, majú široko nasadené, veľmi veľké, rovné uši so zaoblenými koncami. Ich oči sú okrúhle a tmavej farby, nemali by byť vyčnievajúce. Hrudník je veľmi mohutný, široký a hlboký s výrazným predhrudím. Predĺžený trup, s rovným chrbtom, je nasadený na krátkych, dobre zauhlených a rovných nohách. Sú ukončené tzv. mačacími labkami. Telesná hmotnosť corgi by mala byť medzi 10 a 12 kg a výška v kohútiku je približne.
Dvojvrstvová srsť dokonale chráni týchto psov pred dažďom, vlhkosťou a chladom. Srsť by nemala byť hladká, mäkká a kučeravá. O oboch plemenách corgi sa hovorí, že majú líščí vzhľad.
Vyššie uvedený popis postavy corgi kombinuje vlastnosti spoločné pre obe plemená, ale cardigan welsh corgi a pembroke sa od seba v niekoľkých detailoch mierne líšia. V minulosti pembroke nemali chvost alebo mali veľmi skrátený chvost, dnes je toto pravidlo zastarané, pretože záleží od vrhu a chovu - pembrokes môže mať aj krátky aj dlhý a hustý chvost. Cardigan majú naopak oveľa väčšie uši a dlhší trup ako pembroke. Líšia sa tiež farbou. Pembroke má menšiu farebnú škálu a zahŕňa všetky odtiene červenej (od pieskovej béžovej po mahagónovú), tmavú, čiernu a žíhanú, sú povolené biele znaky na nohách, hrudníku a krku.
Srsť plemena corgi nie je náročná. Veľmi hustá srsť sa skladá z rovných, stredne tvrdých, krátkych alebo stredne dlhých vlasov. Oba typy psov majú veľa podsady, preto by ste mali corgi pravidelne česať, aby ste udržali čistotu. Najlepšie na to budú kefy s veľmi hustými, krátkymi zubami, tie typu hrebeňa alebo kefy a furminátor. Treba to vykonávať raz týždenne minimalizuje to množstvo podsady po celom byte. Frekvencia česania by mala byť väčšia počas obdobia pĺznutia. Na kúpanie sa odporúča používať šampóny, ktoré nezmäkčujú srsť ani ju nedvíhajú.
Corgi, ako plemeno, ktoré neboli ovplyvnené ľudskými chovateľskými aktivitami, sú odolné a imúnne a zriedka sú choré. Majú však predispozíciu na PRA - progresívnu atrofiu sietnice a opakujúce sa problémy s medzistavcovými platničkami - prolaps. Nemôžeme predvídať vypadnutie disku, ale môžete použiť profylaxiu - vyhýbajte sa rýchlemu a častému vchádzaniu/ schádzaniu po schodoch alebo skákaniu do výšky, napr. na pohovky so svojím psom, je tiež dôležité posilniť kĺby a svaly, a - čo je najdôležitejšie - predchádzať nadváhe. Corgi sú náchylní na nadmerné priberanie na váhe vedúce k obezite, preto je veľmi dôležité zabezpečiť správnu stravu už od šteniatka.
Welsh corgi sú vyvážené a jemné psy pre ľudí aj pre iné zvieratá. Sú vysoko inteligentní, rýchlo sa učia a učia sa požadovanému aj menej žiaducemu správaniu. Corgi potrebuje pevného a dôsledného majiteľa, ktorý môže šteniatkam stanovovať limity. Bez toho sa corgi rýchlo naučí, že môže všetko a bude pánom v dome, ktorý trvá na svojom. Na druhej strane sú psy tohto plemena láskavé a jemné. Podmienky by mali byť stanovené šetrným spôsobom a nemali by sa používať averzné metódy, pretože corgi sa môžu uzavrieť do seba a explodovať, keď to najmenej očakávame. Ak sú správne vedené, sú vhodné pre všetky byty, aj pre tie najmenšie. Majú veľmi radi hostí a rozruch v dome. Rýchlo sa pripútajú k svojim majiteľom, radi prejavujú lásku, nemajú radi rozchody - čo súvisí s ich silným inštinktom stáda.
Vzhľadom na svoj pôvod vyžadujú corgi pravidelnú dávku pohybu, povinná je jedna dlhá a fyzicky a psychicky namáhavá prechádzka počas dňa. Tieto psy sú radí, keď môžu byť potrebné, aktívne a pracovité, pýtajú sa sami na výcvik so psovodom a potom aj na zábavu. Socializácia psov by sa mala začať v ranom veku psa.
Rovnako ako v tvare tela, aj u týchto dvoch plemien corgi existujú malé povahové rozdiely. Pembroke je považovaný za pokojnejšieho, menej temperamentného a spoločenskejšieho psa než cardigan. Okrem toho sú Welsh Corgi cardigan oveľa viac plaché a utiahnuté a ich socializácia trvá oveľa dlhšie.
Kráľovná Alžbeta II. mala rada tieto psy.