Za niekoľkými kopcami a niekoľkými údoliami stála malá dedinka. Na okraji dediny, neďaleko lesa, stál malý domček. V ňom žila Viki so svojimi rodičmi. Bolo to malé dievčatko plné energie. Milovala šport a najradšej behala. Každý deň behala v lese. Skákala cez konáriky a malé potôčiky, vyhýbala sa konárom a vždy vybehla za les na krásnu čistinku. Tam si sadla do trávy a kochala sa výhľadom na celú dedinu. Milovala to tam. Bolo to jej také obľúbené miesto. Bolo tam ticho a nedalo sa tam ľahko dobehnúť.
Raz, keď takto odpočívala v tráve, počula nejaké kňučanie. Hneď vstala a hľadala, odkiaľ to prichádza. O kúsok ďalej našla v tráve ležať divokého psa, ktorý mal labku zachytenú v pasci. Nemohol sa pohnúť. Pomaly sa k nemu priblížila, ale pes bol vystrašený, a tak začal vrčať. Viki mu chcela pomôcť, ale sama to nedokázala. Vyzliekla si mikinu a pomaly ju položila na trasúceho sa psa. „Pobežím po pomoc. Prosím, vydrž.“ Zašepkala. Rozbehla sa lesom rovno domov. Bežala tak rýchlo, ako len mohla. Doma zavolala na záchrannú stanicu pre zvieratá a utekala späť. Bála sa o toho psíka. Ponáhľala sa, ako najrýchlejšie vedela. Keď vbehla na čistinku, videla prichádzať auto. Vystúpil z neho veterinár. Viki za ním chodila každý deň. Vždy mu priniesla niečo dobré. Keď však jedného dňa prišla, pes tam nebol. „Bol už zdravý, tak sme ho pustili do prírody, kam patrí, je to divoký pes. Ale vďaka tebe, Viki, sa mu podarilo uzdraviť, povedal jej veterinár.“
Odvtedy, keď si Viki išla zabehať, obzerala sa po lese a dúfala, že uvidí psa. Vždy mala pocit, že je tam vonku, ale nikdy ho nevidela. Až jedného dňa, keď sedela na svojej obľúbenej čistinke, sa stalo niečo zvláštne. Počula za sebou šuchotať trávu. Pomaly sa otočila, ale nikoho nevidela. Tak čakala. Spoza kríka vykukol ňufák a stojace uši. Viki spoznala, kto to je. Bol to pes, ktorého zachránila. Zostala sedieť, aby bola rovnako vysoká ako on. Vystrela ruku pre prípad, že by si ju chcel očuchať. Pristúpil bližšie a dotkol sa jej hlavy. Jemne sa o ňu otrel. Viki mala srdce v nohaviciach. Tak veľmi ho chcela pohladiť a objať, ale nechcela ho vyplašiť.
Zrazu sa pes rozbehol preč. O chvíľu sa vrátil a niečo niesol v papuli. Bola to mikina, ktorou ho Viki v ten deň prikryla. Bola úplne prekvapená. Jemne ho pohladila a poďakovala mu.
Na druhý deň čakalo Viki prekvapenie. Pes ju už čakal na okraji lesa. Keď ju uvidel, zaštekal a na pozdrav zavrtel chvostom. Bežal vedľa nej celú cestu lesom, až na čistinku, kde si jej ľahol na kolená. Odvtedy už Viki nebehá sama. Má psieho priateľa. Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes. Áno, niečo na tom je. Sú verní, radi sa hrajú, nikdy sa nám neusmievajú a nikdy nás neopúšťajú.
Záchrana a noví kamarátmi sa menia na rodinu
Pred Vianocami je čas naozaj kúzelný. Píšeme na list svoje priania, ktoré potom čakáme pod vianočným stromčekom. Svoje prianie napísala aj mala Sofia, ktorá veľmi túžila po malom šteniatku. Neváhala a vzala papier a pero. Na list napísala svoje prianie: „pod vianočný stromček si želám malého psíka“. A ako to už býva, ti čo počúvajú celý rok si pod vianočným stromčekom nájdu svoje želanie. Sofia nebola výnimka. Doma počúvala a pomáhala. Keď prišiel čas Vianoc, vyzdobila stromček a napiekla medovníky. Už len stačilo čakať na ten správny vianočný deň. A je to tu! 24 decembra si Sofia pod vianočným stromčekom našla škatuľu, ktorá sa podozrivo pohybovala a poskakoval. Zo škatule sa ozývalo „haf haf“. Rýchlo zatiahla za mašľu a búúúm vyskočil z nej malý psík. „Jeeeeej. Šteniatko“ tešila sa Sofia. Hneď ho vystískala a privinula ho k sebe. „Ale počkať, veď ty máš len jedno uško?“ všimla si. „Nevadí, budem ťa volať Jednouško“ vykríkla. Zo Sofii a Jednouška sa stala nerozlučná dvojica. Spoločne skákali po záhrade, hrali sa naháňačku, zaspávali v jednej posteli. Užívali si kopec dobrodružstiev. A takto sa zabávali počas celých vianočných sviatkov. Avšak, len do momentu, kedy sa prázdniny skončili a Sofia musela ísť späť do škôlky. Jednouško zostal doma sám. Samozrejme, že sa tešil na Sofiu vždy, keď sa vrátila domov. Ale nebola to už taká zábava. Po príchode domov už Sofia nemala toľko energie a času na zábavu s Jednouškom. Takto to pokračovalo každý deň. Jednouško bol čoraz viac osamelý a smutný. Nikto mu už nevenoval takú pozornosť, nemal s kým skákať na záhrade či hrať naháňačku. Už ani nespal v Sofiinej posteli, ale sám v rohu izby na starom koberci. A celé sa to zhoršilo ešte viac, keď Sofia nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Netrvalo dlho a Jednouško skončil v útulku. Nešťastný a smutný sedel celé dni v studenej klietke. Nemal chuť ani na jedlo, a tak každým dňom slabol. V útulku bolo síce veľa psov, ale nemal tam svoj domov ani svojho pána, ktorému by bol verný. Ako by toho nemal dosť, prihodilo sa mu ďalšie nešťastie. Starší psy sa mu v útulku posmievali, pretože mal len jedno ucho. Posmešky a urážky nedokázal dlho tolerovať. Rozhodol sa z útulku utiecť. Zo dňa na deň sa ocitol sám na ulici. Mokrý a slabý sa túlal uličkami mesta. Prespával pod smetiakmi, z ktorých sa občas aj najedol, lebo nič iné nemal.
Pri potulkách ulicami narazil na ryšavého kocúra s klobúkom a veľkým bruchom. „Fiha, ty máš len jedno ucho“ hovorí kocúr. Jednouško neodpovedal a pokračoval ďalej v chôdzi. „Hej, tak čo, ako sa voláš? Ja som Frenky.“ Pokračoval kocúr. „Volali má Jednouško“ odpovedal smutným hlasom. „No to meno si dostal asi preto, že máš len jedno ucho. Vyzeráš že si hladný. Poď sem. Mám tú skvelú rybu, ktorú som našiel dnes ráno v smetiaku. Je skoro nedotknutá“ ponúkal kocúr Frenky. Ale Jednouško nemal chuť do jedla. „Hm, ale našiel som aj túto kostičku“ a zamával kocúr Frenky veľkou kosťou pred tvárou Jednouška. Tento krát nezaváhal a chňapol po kosti.
Ako tak jedli schovaní pod krabicou od banánov, Jednouško vyrozprával Frenkymu cely príbeh. „No, čo ti na to poviem. Ja mám rovnaký príbeh ako ty. Ja už ľuďom neverím. Budem žiť tu na ulici. Tu sa mi páči“ hovorí kocúr Frenky. „Ja by som sa si radšej našiel nového pána, ktorému by som bol verný, skákal s ním po záhrade, hral naháňačky, chodil na prechádzky a iné zábavné hry“ hovoril Jednouško. „Ale hlavne takého, ktorý by ma nevyhodil v krabici na ulicu“ smutné dodal.
Vonku začala sadať tma a Frenky si ľahol do svojej krabice vedľa smetiaka. „Poď Jednouško, môžeš späť v mojej krabici“ ponúkol kocúr Frenky. „Ale je to tu špinavé, som zvyknutý späť v čistej posteli“ čuduje sa Jednouško. „Hah. No to máš smolu, posteľ tu nemám, ale môžeš pokojne zostať späť aj vonku na ulici a čakať na nočných potkanov“ smeje sa kocúr Frenky.
Vystrašený sa rozbehol do Frenkyho krabice a našiel si tam suché miesto. Ráno sa obaja zobudili na silný hluk, ktorý sa k nim približoval. Krabica sa odrazu zdvihla a preletela niekoľko metrov. Smetiarske auto ich naložilo medzi ďalšie odpadky. Rýchlo vyliezli z krabice a vyskočili zo smetiarskeho autá von. „To bola parádna jazda“ teší sa kocúr Frenky. „Len si musíme do večera nájsť novú krabicu“ dodal. „Nie, ja si idem nájsť nového kamaráta na hry a zábavu. Už viac nechem späť v špinavej krabici na ulici kŕmiť sa odpadkami. A ty ak chceš, tak si tu kľudne zostaň. Ja idem“ povedal odhodlaný Jednouško a rozbehol sa do parku medzi ľudí.
V parku bola veselá atmosféra. Ostatné psy mali svojich pánov, ktorí im hádzali lietajúce taniere a tenisové loptičky. Mačky si užívali leňošenie na slnku v tráve. Jednouško sa rozbehol medzi deti. Pridal sa aj kocúr Frenky. Slnko začalo klesať za horizont a blížila sa noc. Deti zvolali na svojich domácich maznáčikov, pripevnili im obojky a všetci odišli domov. Zostali len opustení kocúr Frenky s Jednouškom. „Ach, ako sa len majú skvelo“ vzdychal Jednouško. „No, aspoň sme to skúsili“ dodal Frenky. So sklonenými hlavami kráčali z parku von nájsť si novú krabicu pred začiatkom noci.
Ako tak kráčali, spoza stromu sa vynoril malý veselý chlapec. „Ahojte priatelia volám sa Matt. Čo vy tak sami neskoro večer v parku? Bežte domov ešte sa vám niečo zle privodí“ povedal malý chlapec. „No.. my.. vlastne nemáme domov, hľadáme si novú krabicu na prespatie“ nešťastne odpovedali. „Chcete ísť k nám domov? Máme veľkú záhradu kde sa celý deň hrám s mojou kamarátkou korytnačkou. Volá sa Violet. Poďte, bude zábava. Veľmi by sa nám do partie hodil kocúr a pes“ teší sa Matt. Jednouško neváhal a vyskočil chlapcovi rovno do náručia. Aj Frenky zmenil názor a rozbehol sa za Mattom. Dorazili na záhradu. Matt im všetko poukazoval a zoznámil ich s korytnačkou Violet. „Musím ísť už do postele priatelia. A vy dvaja si môžete urobiť pohodlie v dome Violet. Má to tam veľmi pekne. Určite sa budete cítiť veselo a pohodlné. A tak si Jednouško a kocúr Frenky našli nového priateľa, s ktorým sa celé dni mohli zabávať a radovať.
Neskôr sa spomenú ďalšie príbehy: Kedysi dávno, v malej dedinke pod kopcom Ľadonhora, žil psík Modroš, ktorý mal modrú srsť a bol iný než ostatné psy. Modroš pomáhal sliepke, kune, králikovi a ďalším zvieratkám z dediny. Jeho čuch mu pomáhal nachádzať vajíčka a mrkvu a zachraňovať šteniatka pred nebezpečenstvom. Počas dní sa z Modroša stal hrdina celej dediny, ktorý spojil zvieraciu spoločnosť a ľudí prostredníctvom vzájomného porozumenia a pomoci.
V kronike dediny sa objavujú aj ďalšie menšie príbehy: Kristínka, dievčatko zo susedstva, ktoré túžila po psíkovi; Adam, kamarát Kristínky; a mnoho ďalších zvierat a ľudí, ktorí nám pripomínajú, že priateľstvo a empatia preživajú aj v najtmavších chvíľach. Tí, čo počúvajú celý rok, si pod vianočným stromčekom nájdu svoje želanie. A nápomocná ruka psa, mačky či dieťa môžu zmeniť bežný deň na malý zázrak.
Infografika: Koľko príbehov o zvieratách a priateľstve je v texte
Postavy hlavné a ich spojenia
- Viki - dievčatko, ktoré pomáha psovi zachránenému v lese
- Pes, ktorého zachránila - neskôr sa stretáva so svojou záchrankou a stáva sa jej priateľom
- Jednouško - psík so stratou domova, stretá sa s Frenkym a Mattom a nájde nový domov
- Frenky - kocúr, spoločník Jednouška
- Matt - chlapec z mesta, ktorý poskytne útočisko a nových kamarátov
- Modroš - modrý psík, ktorý pomáha ostatným zvieratkám a býva v dedine pod Ľadonhorou
- Sofia a Jednouško - príbeh o šteniatku a ich priateľstve
V texte sú použité viaceré motívy detských rozprávok, ktoré ukazujú, že priateľstvo môže vzniknúť medzi ľuďmi aj medzi zvieratami. Zároveň sa pripomína dar Vianoc a túžba po láskavosti, ktorá rozjasní aj tmu.