Hoci, ako autor píše, ide o hrdinskú báseň, nie je to poézia. Lebo to je istá vec, že Slovák nič nemôže sám zo seba ako sám zo seba, ale že všetka naša spôsobnosť z Nemcov je. Ale už som i ja za celý rok študoval v Halle nemeckú Vielsalfiu. To ma uspôsobilo ku spisovateľstvu tak, že moje spisy len jednu chybu majú, tú, že pochádzajú odo mňa. Diela moje večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov budú. Chlúbou, že takého výtečného spisovateľa mali; potupou, že ho nevedeli oceniť. Ale nech sa poponáhľa každý zaopatriť si dielo tak nesmierne dôležité, aby neprišiel pozde.
Ako vstup do tém Záborského diela sa ponúka Faustiáda a ďalšie prózy, ktoré autorovi poskytujú rámec pre kritiku spoločnosti, byrokracie a maďarizácie. PredPredmluva uvádza cestu do prvého dobrodružstva Faustiády, kde sa zoznámime s hlavným hrdinom - černokňažníkom Faustom, ktorý sa dozvedá o zločinoch obra Puchora, sídliaceho na hore Rvačár, a rozhodne sa ho nájsť a poraziť. Každý opravdový lyrik musí omdlievať od nepocítenej nikdy lásky, ako vysoké panie v Čechách od zvukov drsnej češtiny; musí lkať a upeť za krásavicou nikdy nevidenou v lone krásavice skutočnej, ako Don Quijote; žalovať sa nebu, zemi, horám, riekam, i vrabcom na streche, a napokon i zastreliť sa nad stratou toho, čím nikdy nevládol. Každý zas opravdivý epikus musí vzývať Umku, keď to raz učinil Homér, a potom len rozprávať o nebylinách.
Faustov put má pokračovať cez nebesá a peklo - spolu s Towiańským vyrazia do Kocúrkova. Kde však tá divná zem leží? Lebo hrdinovia básnikov sa musia najprv poriadne po svete potúlať a veľa skúsiť, kým sa k cieľu dostavia. Preto vyrazili do neba, obzreli si očistec a nakukli aj do pekla. Zaznelo meno Voltaire. Predstúpi uškľabená opičia tvár. Prokurátor boží prehovoril obšírnu oráciu o tom, že materialista tento zapieral dušu, majúc ju za pustý výkvet organizmu telesného, a chcel všetky chrámy premeniť na školy. Advokát predniesol na jeho obranu, že tak robil len preto, lebo je zlý znateľ ducha ľudského a jeho potrieb. Kristus vyniesol výrok, že sa musí do tých čias učiť v očistci slovenský katechizmus biskupstva košického, kým sa ho len nenaučí nazpamäť celý, so všetkými pravopisnými chybami v ňom.
„Celkom prirodzene. Pomaže sa černidlom, ktorým v Rusku zatierajú to, čo inde bolo tlačené a ktorým cenzori podpisujú svoje veto. Na druhom stoja Maďar a Nemec, obaja s nožami, pred Slovákom, a ukazujú jeden na druhého. Slovák úbohý, čo má robiť?“
Austrálsky priestor politickej satiry pokračuje: Faust putuje, zbedačený človek sa stretáva s nástupmi a spoločenskou kritikou, ktorá je v diele silne prítomná. Cestou z neba stráca Faust svojho spoločníka a ocitá sa v Carihrade, kde v prestrojení za ženu slúži v háreme krásnej sultánovej favoritke - Fatime. Po odhalení uteká a tentoraz sa už konečne dostáva do Kocúrkova, kde sa zoznamuje s pomermi, spoločnosťou, poprednými mešťanostami a ich paničkami. Hej toľko predností vylialo na Maďara, že pre synov a dcéry iných národov nezvýšilo sa ničoho. Len prilhaním sa k Maďarom môže sa človek stať účastným ich predností, ako mešťanosta kocúrkovský.
„Musí veru. Záborský vôbec nešetrí slovenských národovcov, ich zbabelosť a dvojtvárnosť - mnohí si aj priezvyská zmenili a svoj pôvod zapredali, svojich vlastných udávali za podnecovanie k vzbure, len aby si získali nejaký úrad či vyššiu funkciu.“
Veľmi kritický pohľad má autor na židov /lakomí vydriduchovia/, a Čechov /udavači, donášači, špicli, pochlebujú Nemcom/. „Nepohŕdaj,“ riekol Faust, „našou maličkosťou. Z postavy klamné je súdiť, čo kto môže. Faust podrobuje obra niekoľkým skúškam - súbojom a vďaka svojej šikovnosti vždy vyhráva.“
Na konci knihy, v štylizovanej poviedke „Básnici“, sa autor pomocou rozhovoru štyroch duchovných - ruského popa, luteránskeho, kladzanského a katolíckeho farára, vyjadruje k literatúre, k poetike, k poézii a próze. Vysvetľuje svoje názory na tvorbu rôznych autorov, chváli a kritizuje jednotlivé diela Homéra, Vergília, Hollého či Puškina. „To nezahynie,“ poznamenal Adam. „Ale nie u nás,“ pokrútil Bratoševič hlavou, „kde vydanie knižky je temer nemožné, a čo sa vydá, je ako by nebolo.“
Spisovatelia chlapci a nedouci čitatelia rozdávači almužny chudobným duchom, kritika kamarátska, pri ktorej ani dobré nenájde slušného ocenenia, ani zlé zaslúženej potupy. Potom nadhodil Pavlovič otázku, či sa každá divadelná hra musí točiť okolo ľúbostných pletiek. „Mne sa to veru už,“ vetil, „dokonale zhnusilo. Čokoľvek vezmeš do ruky, či divadelnú hru, či rozprávku, všade len to zamilované lkanie, vzdychanie, zbožňovanie dákej Dulcineje del Toboso.“
AKO VYKLADAT PÍSMO | Hermeneutika, exegéza a eizegéza | Pochopenie Biblie EP 01
Ďalší opis známych umeleckých námetov Záborského: „Výchova našej mládeže spočíva na cudzom základe, a knihy slovanské nedávajú chleba.“ Ešte aj my, ochotníci, radi krivdíme sebe. Máme zlý predsudok oproti sebe. Těžko nám veriť, že by zo slovenského pera dačo dobrého vyplynúť mohlo. Odsudzujeme našské diela slepo, a slepo cudzie obdivujeme. Nikto sa však nepreslávi v cudzine, kto sa nepreslávil napred doma. Svetovú slávu udeľuje vždy národ vlastný.
V závere knihy Dobroslav Chrobák rekapituluje život Jonáša Záborského, jeho snahy, vzlety aj pády, zamýšľa sa nad príčinami toho, prečo bol autor svojimi súčasníkmi odmietaný a prečo sa s nimi dostával do konfliktov. Zobrazujú sa takmer konšpiračné skutočnosti toho, čo sa v živote Záborského odohralo a aký to naňho malo vplyv. Hoci gramatika a jazyk knihy už nie sú aktuálne, jej irónia a satyra zostávajú nadčasové. Faustiáda oplýva neuveriteľným množstvom vtipných kritických narážok, podobenstiev a ostrých prirovnaní, ktoré zachádzajú až k paródii. S poriadnou dávkou štipľavosti sa autor vysmieva sám sebe, spoločnosti a pomerom, v ktorých žil.
Dnes si len ťažko môžeme predstaviť, ako veľmi trpeli naši predkovia maďarizáciou, ožobračovaním, zaznávaním, pohŕdaním zo strany Maďarov, židov, vlastnej šľachty - mnohé tieto krivdy na vás z knižky Jonáša Záborského dýchnu a vytvoria vo vás aspoň prchavý dojem toho, čo mali naši predkovia denne pred očami.
Jonáš Záborský - bájky, Kronikár, Človek a zdravie, Netopieri a ďalšie ukážky ukazujú pestrosť jeho tvorby. Dejiny kráľovstva uhorského od počiatkov do časov Žigmundových vychádzajú po prvý raz po takmer 140 rokoch od vzniku. Dvojdielny román Dva dni v Chujave - Deň škaredý a Deň pekný - predstavujú dvojobrazovosť reality a ideálu slovenskej dediny 19. storočia.
Kritické hodnotenia Záborského diela zahŕňajú jeho kritiku zemianstva, obranúčité texty a zobrazenia pomerov v Rakúsko-Uherskej monarchii. Vo svojej kariére pôsobil ako evanjelický farár, neskôr rímskokatolícky kňaz a teológ. Jeho diela sú často interpretované ako satiricko-kritické kúsky, ktoré zrkadlajú spoločnosť a jej zápasy s identitou a jazykovým vývojom Slovákov.
V texte sú zahrnuté kapitoly o Bájkách, Faustiáde a ďalších tituloch - dôležitá súčasť slovenskej klasickej literatúry, ktorá zostáva inšpiráciou pre súčasné čitateľské a vedecké pohľady na prechod od klasicizmu k romantizmu a spolutvorné otázky jazyka a národa.
Pokračovanie v štúdiách a samotná recepcia
Táto knižná stránka zobrazuje prechod od staroslovanskej tradície k modernej slovenskej identite. Záborského diela je možné vnímať ako most medzi literárnymi štýlmi a zároveň ako kritiku spoločnosti, ktorá sa snaží porozumieť svojej histórii a kultúrnemu poslaní.
Autori a kritici sa dodnes opierajú o spisy Jonáša Záborského na objasnenie vývoja slovenského literárneho jazyka a literárnohistorických súvislostí. Záborský je zároveň učiteľom humoru a satiry, ktorý v sebe nesie cenné ponaučenia o spoločnosti, morálnych postojoch a kultúrnom pocite v Uhorsku.