V súčasnosti sa na dedinách nosí len k obradovým príležitostiam ako slávnostný odev. Ostáva aj odevom pre rôzne folklórne tanečné skupiny a súbory. Ľudový odev na dedinách spĺňal hlavne aj funkciu praktickú. Ľudové odevy sa tradične šili v domácnostiach. Na ich výrobu sa používali materiály bežne dostupné, ako napríklad plátno, súkno a kožušina. Koncom 18. storočia sa začali používať aj továrensky vyrábané materiály. Tradičné formy ľudového odevu pretrvávali vo vidieckom odeve najdlhšie.
História a vývoj kroja na Slovensku
V druhej polovici 19. storočia slovenský kroj a jeho história ukazujú význam tradičného odevu ako nositeľa etnických špecífík. Prvých pre svoju farebnosť a malebnosť, druhých pre výpovednú hodnotu o kultúre a spôsobe života ľudu, ktorý ho vytvoril. Kroje vznikali v dôsledku dlhodobého vývoja, pričom kroj je omnoho starší ako módny odev. Predpokladá sa, že odev mužov i žien mal pôvodne košeľový charakter a že časť odevných súčiastok mala spoločné formy pre mužov i ženy. Až v období stredoveku sa začal postupne formovať do podoby, ktorú poznáme z dobových dokladov z konca 18. a začiatku 19. storočia.
Geografické prostredie a klimatické podmienky určovali materiály (ľanové alebo konopné plátno, súkno, kožušinu) a celkový charakter odevu. V nížinách bol odev plátený a voľnejší, v horských oblastiach sa popri plátne uplatnili vlnené textílie či kožušiny a odev bol upätejší. S rozvojom textilných manufaktúr v 18. storočí a priemyslu v 19. storočí sa popri domace tkaných textíliách začali používať i továrenské materiály z bavlny, vlny a hodvábu. S novými materiálmi prišli zmeny vo formách a strihoch odevných súčiastok, druhová pestrosť materiálov a farebnosť rástli.
Od 17. storočia postupne rastie znalosť výšivky, a v 18. storočí sa pridružila dostupnosť farebných vyšívacích nití - bavlnených aj hodvábnych. Domáce a cudzie výšivkové motívy sa pretvárali do širokej škály lokálnych štýlov, nachádzajúc uplatnenie vo výzdobe krojov. Výšivka mala dominantný charakter najmä na západnom a strednom Slovensku, pričom na východe sa uplatňovalo ozdobné vytkávanie a aplikácie.
Vzory a ornamenty vznikali z jednoduchých geometrických prvkov a postupne sa rozširovali o rastlinné motívy. Bolo typické používanie modrotlače, ktorá vychádzala z regionálnych foriem vkusu. Výraznou mierou do formovania lokálnych krojov zasahoval nerovnomerný hospodársky vývoj krajov a rastúce sociálne rozdiely. Základná funkcia odevu bola ochrana tela, pričom kroje zároveň vyjadrovali región, sociálny status a náboženské väzby nositeľa.
Typy odevu podľa príležitostí
Najdôležitejšie členenie ľudového odevu bolo podľa príležitostí, počas ktorých sa nosil. Základný odev mal ochrannú funkciu a bol často najmä z ľanového plátna. Sviatočný odev sa vyznačoval vyššou kvalitou materiálov a bohatšou výzdobou; obľubovala sa výšivka, čepce a špecifické detaily regionálneho charakteru. Obradový odev nadväzoval na úlohu nositeľa v príslušnom obrade a mal označiť jeho postavenie a úlohu.
Odevy sa počas 19. storočia začali líšiť nielen podľa regiónu, ale aj podľa rodinného a spoločenského postavenia. Mnohé doplnky ako živôtiky, lajblíky, pásy a opasky plnili významovú aj ozdobnú funkciu. Mäkké aj tvrdšie obuvné podoby sa vyvíjali s regionálnymi preferenciami - pantofle, kapce, krpce a čižmy predstavovali rôzne varianty podľa oblasti. Detský odev býval jednoduchší, často sa dedil a šil zo zvyškov textílií. Čepček či šatka u žien, a klobúk alebo kožušinová čiapka u mužov boli dôležitými detailmi hlavy a tvárili sa ako znak kultúrnej identity.
Materiály a výroba ľudového odevu
Na ľudové odevy sa používali prírodné materiály, ktoré si rodiny samy vyrábali. Postupom času sa rozširoval výber materiálov - ľan, konope, súkno a kožušiny. Konopné vlákno bolo veľmi pevné a použiteľné na širokú škálu textílií; ľan predstavoval jemnú a trvácnu priemyselnú rastlinu, ktorá slúžila na výrobu plátien, posteľnej bielizne a zásten. Bavlna patrila medzi najdôležitejšie tkaniny s vysokým komfortom a mäkkosťou dotyku.
V súlade s hospodárskym vývojom prišlo koncom 18. storočia k masívnejšiemu využívaniu manufaktúrnych materiálov - bavlna, vlna, hodváb. Nové materiály si vyžiadali aj nové techniky výšivky - od počítaných nití cez predkreslený vzor až po nášivky cez kartón. Razantnejšie sa vyvíjali aj techniky vyšívania, ktoré umožnili bohatšie ornamenty a farebnosť. K vyšívaniu sa používali aj hodvábne a kovové priadze na špecifických častiach odevu.
Ukážky regionálnych krojov a významných oblastí
Najznámejšie a najdekoratívnejšie kroje pochádzajú z Čičmán a okolia, Detvy, Horehronia, Myjavy, Zemplína a ďalších oblastí. Detvianska výšivka sa vyznačuje geometrickými ornamentmi, ako tulipán, granátové jablko a hviezdičky, s pôvodnou technikou podľa prečítaných nití a neskôr retiazkovou technikou. Na západe Slovenska dominovala jemná výšivka v oblastiach ako Jablonická alebo vajnorská ornamentika, pričom motify zahŕňali hviezdice, kvety a listy. Horehronie vynikalo bohatou farebnosťou a kombináciou červenej, čiernej, čierno-bielej a žltej; vynikali geometrické i rastlinné motívy. Detvianske kroje sa tiež vyznačovali širokou škálou farebných kombinácií a techník - od počítaných nití po neskoršie techniky s retiazkovou ihlou.
Výšivka sa rozvíjala aj v západnej a južnejších oblastiach, kde sa vynikajúco uplatnili výšivky podľa predkresleného vzoru a výšivky na ramenách rukávcov a košeliach. Z východného Slovenska pochádzajú regionálne odlišnosti, ktoré sa prejavovali menšou mierou výšivky a skôr pretkávaním. Jablonickú výšivku charakterizuje kontúrovanie strieborným drôtikom a ľudová ornamentika vajnorských vzorov sa stala súčasťou dekoru, kraslíc a interiérového maliarstva.
Obľúbené formy a súčasný stav
Na Slovensku existuje množstvo regionálnych krojov s bohatou výšivkou a ornamentikou. Národný odev a národný kroj sa v histórii označujú ako pojmy pre obradový a reprezentačný odev, pričom koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia získavajú spoločenskú a umeleckú funkciu. V súčasnosti nosia kroje najmä folklórne súbory a na slávnostné príležitosti, avšak väčšinu obyvateľov zaujíma skôr dedičstvo a kultúrna hodnota, ktorú kroje predstavujú.
Napriek zmenám v móde a spoločenskom živote si mnohí Slováci zachovávajú bohaté zbierky ľudového odevu a krojov, ktoré sú súčasťou kultúrneho dedičstva a vzorom pre súčasnú tvorbu. Publikácie a výstavy, ako aj aktivita Živeny a slovenských národných múzeí, mapujú históriu, techniky a motívy výšiviek - od regionálnych špecifík až po spoločensko-kultúrne pozadie.
Pripomenutie významov a tradícií
Kroje sú aj dnes symbolom kultúrnej identity a súčasťou festivalov ako vo Východnej, Jánošíkových dňoch v Terchovej, Myjavskom festivale či Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. Výšivky z regiónov ako Čičmany, Detva, Vajnory, Jablonice či Horehronie ilustrujú rozmanitosť slovenského ľudového umenia a ukazujú vzťah medzi materiálom, technikou a kultúrnou identitou jednotlivcov a komunít.
