Durice reprezentativne druhy, opis, príklady, identifikácia

Krátky historický popis pôvodu plemena: Duriče používané na durenie zveri v horských regiónoch Slovenska, boli s tejto oblasti chované už oddávna. Z týchto psov rozdielnych typov a veľkostí bol v 30 rokoch minulého storočia vybraný durič strednej veľkosti a po dlhej selekcii bol z neho vyšľachtený Slovenský kopov. Napriek dlhým rokom selekcie a šľachtenia sa vo vrhoch tohto plemena občas objavovali šteňatá menšej veľkosti a odlišného sfarbenia. Tieto boli využité ako základ pre vyšľachtenie duriča menšieho rámca.

Všeobecný vzhľad: Menší, ľahšej telesnej stavby. Dostatočný priestor medzi hrudníkom a zemou. Obdĺžnikového telesného formátu, pevné kostry, rovný chrbát, chvost rovný alebo kosákovitý. Nesený na úrovni hornej línie. Dôležité proporcie: Tatranský durič je malé plemeno dosahujúce výšku 42 cm v kohútiku. Správanie a temperament: Inteligentný, temperamentný, ľahko ovládateľný. Vyvážený charakter, bez známok agresivity alebo bojazlivosti. Priateľský k ľudom. Napriek priateľskej povahe je dychtivý po práci a odvážny v kontakte so zverou.

Podrobný opis exteriéru a povahy

Hlava: mierne dlhšia ako širšia. Dobre vyznačený stop, ktorý rozdeľuje hlavu na približne rovnako dlhú lebečnú časť a papuľu. Lebka: primerane široká. Pazuľ: Približne rovnakej dĺžky ako lebka. Pysky: Dobre pokrývajúce spodnú čeľusť. Veľmi dobre vyznačený ústny kútik. Čeľuste /zuby: veľmi dobre vyvinuté zuby. Rezáky dobre nasadené do čeľuste. Nožnicový zhryz. Chýbajúce M3 sa neberú do úvahy. Oči: Tmavo hnedé alebo hnedé, strednej veľkosti, mandľového tvaru. Horná línia.

Zadok: široký, dostatočne dlhý, mierne zaguľatený. Hrudník: Nie príliš široký, dostatočne hlboký, nie je žiadúce aby bol príliš hlboký. Ale je priestranný, s dobre zaoblenými rebrami, pružnými, šikmo posadenými. Spodná línia, brucho: mierne vtiahnuté. Dosahuje po päty, Nasadený mierne pod hornou líniou. Tvar rovný alebo mierne kosákovitý. Nosený v úrovni hornej línie alebo mierne nad hornou líniou.

Plece: Dobre osvalené. Rameno: dostatočne dlhé s dobrým zauhlením medzi lopatkou a ramenom umožňujúcim psovi dobrý výkrok. Lakeť: nemá byť ani príliš pritiahnutý k telu ani voľný. Predné labky: dobre klenuté s dobre priliehajúcimi prstami. Podušky a pazúry sú tmavé. Koleno: pevné, silné. Zadná labka: veľmi dobre klenutá. Bez vlčích pazúrikov. Krok/pohyb: lahodný a priestranný vo všetkých typoch pohybu. Počas klusu je horná línia rovná a pohyb elegantný. Predné a zadné končatiny sú v akcii paralelné.

Srsť: hrubá, priliehavá, s dostatočným leskom. Čierna s pálením: čierna farba s presne ohraničeným hnedým a červenkastým pálením na hlave, nad očami, na stranách papule a pyskov, na hrudníku a končatinách, okolo ritného otvoru a na spodnej strane chvosta. Červená: jednofarebný červený. Odtieň červenej farby kolíše medzi svetlo hnedou až po jeleniu červeň. Prímes čiernych chlpov je tolerovaná.

Ďalšie plemená a ich charakteristiky

Estónsky durič (Estonian Hound, Eesti hagijas) patrí do FCI skupiny 6 - Duriče, farbiare a príbuzné plemená, sekcia 1.2 - Stredne veľké duriče. Estónsky durič je relatívne mladé plemeno, ktorého cieľavedomý chov sa začal v 30. rokoch 20. storočia v Estónsku. Hlavným dôvodom pre vyšľachtenie nového plemena bola potreba menšieho a kompaktnejšieho duriča, ktorý by bol lepšie prispôsobený miestnym poľovníckym podmienkam a klimatickým špecifikám. Oficiálny štandard plemena bol vypracovaný v roku 1954, no medzinárodné uznanie FCI prišlo až oveľa neskôr. Estónsky durič je známy svojou vyrovnanou a priateľskou povahou. Aj keď ide predovšetkým o pracovné poľovnícke plemeno, tieto psy dokážu byť aj dobrými spoločníkmi v rodine. Chovatelia potvrdzujú, že estónsky durič je typický hlasitý durič, ktorý pri práci v teréne používa svoj melodický hlas na signalizáciu stopovanej zveri. Estónsky durič je stredne veľký, proporcionálny pes s harmonickou stavbou tela. Má pomerne nízkej končatiny, čo mu umožňuje efektívny pohyb aj v náročnom, zasneženou teréne. Vyznačuje sa trojfarebným sfarbením s dominantným čiernym sedlom. Estónsky durič má stredne náročný výcvik. Ide o inteligentné plemeno, ktoré sa učí pomerne rýchlo, no má aj silnú nezávislú povahu typickú pre duriče. Chovatelia zdôrazňujú, že plemeno má silný poľovný pud, a preto je kľúčové zamerať sa na spoľahlivé privolanie. Estónsky durič patrí medzi zdravšie plemená s dobrou genetickou základňou. Priemerná dĺžka života sa pohybuje medzi 12-14 rokmi. Správna výživa je pre estónskeho duriča kľúčová, najmä vzhľadom na jeho vysokú pohybovú aktivitu a metabolické nároky. Estónsky durič je špecifické plemeno, ktoré nie je vhodné pre každého. Estónsky durič predstavuje unikátne plemeno, ktoré v sebe spája výborné pracovné vlastnosti s príjemnou, vyrovnanou povahou. Je dôležité uvedomiť si, že ide o pracovné plemeno s vysokými nárokmi na pohyb a mentálnu stimuláciu.

Týkajúce sa praxe a súčasnosti

Súčasný vývoj poľovníctva, hlavne vývoj a štruktúra poľovných revírov, zastúpenie jednotlivých druhov poľovnej zveri, výrazne ovplyvňujú aj nároky na poľovne upotrebiteľných psov a ich využitie. Platná legislatíva so sebou prináša zvýšené nároky na odbornosť a profesionálny prístup, ktorý do istej miery ovplyvňuje aj populačné zmeny v radoch poľovníkov a ich odlišné nároky na poľovného psa. V revíroch s raticovou zverou v súčasnosti prevláda snaha chovať menšie plemená psov vzhľadom na znížené nároky na výživu, starostlivosť, umiestnenie a prepravu. Našim chovateľským zámerom je vytvoriť nové plemeno psa zodpovedajúce a čo najviac sa približujúce požiadavkám výkonu práva poľovníctva v súčasnej dobe. Uvedeným požiadavkám sa podľa nášho názoru, najviac približuje nízkonohé plemeno duriča strednej až malej veľkosti v type slovenského kopova.

Porovnanie a historické súvislosti

Vzorom pre exteriér tohto plemena sú duriče existujúce na Slovensku v minulom storočí. Šľachtitelia slovenského kopova sa rozhodli z tejto palety duričov rôzneho typu a sfarbenia vyšľachtiť plemeno stredného až menšieho rámca čierneho sfarbenia s pálením. Na fotografiách z 19. storočia sa však vyskytujú aj duriče iného sfarbenia s bielymi odznakmi, ktoré sa podľa existujúcich záznamov vyskytovali medzi jedincami aj pre výberoch slovenských kopovov do plemenitby z domácej populácie v minulom storočí. Svoje vynikajúce povahové vlastnosti preukazuje slovenský kopov už celé desaťročia. Medzi výrazné pozitíva patrí jeho temperament, často krát až neúnavná chuť do práce, ochota a záujem sledovať stopu zveri (nepofarbenú aj pofarbenú), hlasitosť na stope a jedinečná odvaha. Tieto povahové črty sú neustále žiadané, v chove upevňované a selektované. Avšak s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, týkajúce sa výkonu práva poľovníctva a súčasne platnej legislatívy, môžu byť práve niektoré z jeho povahových vlastností obmedzujúcim a limitujúcim faktorom pre využitie kopova mimo rozsiahlych lesných komplexov a v malých revíroch. Jedným z podstatných rozdielov práce takéhoto typu duriča je menší „akčný rádius“ pri durení, ktorý je často príčinou straty a zabehnutia slovenského kopova - ide síce o pomalšie, ale pritom vytrvalé, systematické a hlasité durenie ako aj pomalšie rozvážnejšie a vytrvalé sledovanie stopy poranenej zveri.

Východzím plemenom pri vytvorení novej formy národného nízkonohého plemena duriča je slovenský kopov. Hlavne jedince menšieho rámca, ktoré nespĺňajú štandard slovenského kopova z hľadiska telesného rámca ale aj sfarbenia. Na dosiahnutie požadovaných exteriérových a pracovných vlastností boli použité i ďalšie poľovné plemená psov. Použité sú iba plemená posilňujúce jeho vlastnosti duriča a psa na dohľadávanie raticovej zveri. Jedince týchto plemien, ako aj ich medziplemenné krížence sú do chovu vyberané na základe prísnych kritérií, zohľadňujúcich vopred určené povahové a exteriérové charakteristiky plemena Tatranský durič. Podiel genetických informácií slovenského kopova v cielenom plemene by mal prevažovať. Zámerom chovateľskej práce je vytvorenie nového plemena, vytvoreného na základe slovenského kopova obohateného krížením s niekoľkými plemenami, ktoré zvýraznili hlavne jeho vlastnosti na dohľadávanie zveri, s ustálenou genetickou výbavou.

Krátky popis pôvodu: Na Slovensku sa oddávna chovali duriči, ktoré boli využívaní na lov zveri v horských revíroch Slovenska. Z týchto psov rôznych typov a veľkostí bol v 30 rokoch 20. storočia vybraný typ duriča strednej veľkosti a po dlhom procese jeho šľachtenia bol uznaný ako Slovenský kopov. V prvej etape šľachtenia boli využité jedince rôznej veľkosti, typu a farby a z nich bol nakoniec výberom ustálený typ Slovenského kopova. Napriek dlhoročnému šľachteniu sa občas vo vrhoch slovenského kopova vyskytujú jedince menšieho rámca resp. odlišného sfarbenia. Tieto jedince boli využité na vyšľachtenie duriča menšieho rámca.

Celkový vzhľad: nižší, ľahšej stavby tela, harmonický. Hrudník s dostatočných odstupom od zeme. Jednoznačne obdĺžnikový rámec, pevná kostra, rovný chrbát, mierne zvýraznený kohútik, chvost rovný až šabľovitý nasadený v rovine chrbta. Dôležité miery: Tatranský durič je plemeno menšieho rámca dosahujúce výšku v kohútiku do 42 cm. Telesný rámec je obdĺžnikový v pomere výšky v kohútiku k dĺžke tela 1:1,25 /pes/ až 1,35/suka/.

Povahové vlastnosti: Je inteligentný, temperamentný s dobrou ovládateľnosťou, vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti voči okoliu. Voči ľuďom je priateľský. Napriek jeho priateľskej povahe je náruživý pri práci a odvážny pri kontakte so zverou. Pri práci je vytrvalý s vynikajúcim čuchom a orientáciou v teréne.

Špecifiká a praktické poznámky

Stredne veľký elegantný durič, ktorý je takmer štvorcový v telo rámci, má dlhú hlavu, ušľachtilú konštitúciu a výrazný stop. Uši sú zavesené pod líniou očí, siahajú aspoň po koniec nosa. Krk je dlhý a svalnatý. Chrbát je pevný a rovný, hrudník hlboký, ale primeraný. Chvost je stredne dlhý, nosenie v rovine chrbta. Srsť krátka, hladká, hustá a jemná na hlave. Výška: psi 49-59 cm, suky 47-57 cm. Výnimočne žiadaná je vytrvalosť, čuch a schopnosť sledovania stopy, pričom pes býva tichý, pokojný, no pri love prenáša sa do práce s radiálnym nasadením.

Tatranský durič a jeho miesto v praktickom poľovníctve

Medzi hlavné významy patria schopnosť durenia, dohľadávanie zveri a pracovná spoľahlivosť v pilotných revíroch. Vzorom pre exteriér sú duriče existujúce na Slovensku v minulom storočí. Šľachtiteľské snahy smerujú k nízkonohému duriču strednej až malej veľkosti, ktorý by zohľadňoval moderné požiadavky poľovníctva a praktickú prepravu.

Pokiaľ ide o vzťah s ďalšími plemenami, používali sa aj medziplemenné krížence, ktoré posilnili vlastnosti duriča a psa na dohľadávanie raticovej zveri. Jedince týchto plemien sa vyberajú na základe prísnych kritérií, zohľadňujúcich vopred určené povahové a exteriérové charakteristiky. Podiel genetických informácií slovenského kopova by mal prevažovať, aby sa zachovala pôvodná povaha a pracovný potenciál.

Estónsky durič a Švajčiarsky durič sú uvedené ako súčasné príklady rozšírenia a diverzifikácie dĺžky a typu duričov v rámci európskeho kontextu, pričom každý z nich má svoje špecifické nároky na výcvik, pohyb a sociálne správanie. VŠeobecne platí, že vitalitou ostávajú duriče ako skupina, ktoré majú silný poľovný pud, rýchlu adaptáciu na terén a potrebu pravidelného mentálneho a fyzického stimulu.

tags: #durice #reprezentativne #druhy