Po skončení akadémie bol Šmigovský v roku 1926 priradený k pechote ako poručík. Pôsobil aj ako inštruktor poddôstojníckej školy. V roku 1931 bol povýšený na nadporučíka, v roku 1936 na kapitána, 1. júla 1941 na majora a 13. Po vzniku Slovenského štátu bol v máji 1939 Šmigovský podľa rozhodnutia Ministerstva národnej obrany (MNO) pridelený k Hlavnému veliteľstvu Hlinkovej gardy ako pridelenec ministerstva. Už v auguste 1939 však tento post opustil na vlastnú žiadosť. Keď v júni 1941 vypukla na východe vojna proti boľševizmu, Šmigovský sa jej zúčastnil v hodnosti majora. V Rusku bol dvakrát: od júla 1941 do januára 1942 a od júna 1943 do októbra 1943. Pôsobil okrem iného v Dobromile, Novomoskovsku, Taganrogu, či na Kryme. Hoci sa jeho jednotky nezúčastnili priameho boja a konali len strážnu službu, výcvik a pomocné práce, predsa sa snažil, aby vynikli: ako aj počas celého svojho pôsobenia v armáde. „Mne šlo o to, aby i Slovák ukázal na vojenskom poli, že sa vie uplatniť,“ povedal Šmigovský.
Počas služby v Sovietskom zväze ochorel Šmigovský na maláriu a dyzentériu. Šmigovský sa politicky neangažoval počas celého svojho života (čo sa v armáde ani nesmelo, či už za ČSR alebo SR). O politiku sa nezaujímal, nikdy nebol členom HSĽS, čo samozrejme neznamená, že nezastával niektoré zásadné postoje. V niektorých veciach mal jasno: celú dobu svojej služby bol známy ako Slovák, pretože slovenskú otázku chápal hlbšie ako mnohí z jeho kolegov. „Politike som nerozumel, no rozumel som tomu, že som Slovák,“ ako to sám povedal.
Šmigovský aj svoje poslanie v armáde chápal hlbšie, bol zanietený pre slovenskú vec. Nešlo mu o osobnú slávu ani kariérny postup. O prístupe k svojmu povolaniu sa vyjadril: „Nebol som karieristom. Keď ma chcel minister Haššík v dobe povstania povýšiť, prosil som Haššíka, aby ma nepovyšoval. Povedal som mu: mne o povýšenie nejde, nechcem byť povýšený.“
Na rozdiel od mnohých ďalších dôstojníkov vôbec nevyhľadával spoločnosť politikov, ani sa s nimi z vlastnej iniciatívy nekontaktoval. „[Ž]il som len rodine a službe,“ vyjadril sa. Generál v. v. „Odsun prebiehal tak, že sa objednali vagóny, urobili sme najprv plán. Boli tri etapy a našou snahou bolo, aby sa nám nemiešali do volieb. Lebo boli prvé voľby v máji. A tam boli suché najdôležitejšie jednotky, ktoré sme si mysleli, že by nám mohli nejakým spôsobom robiť problémy, tak tie sme odsunuli.“
Ako v lavíne udalostí ukazujú výpovede, jeho osobný postoj bol viesť sa pozornosťou na disciplínu a na spôsoby, ako zachovať dôstojnosť a jednotnosť armádnych zložiek aj v neistej politickej dobe. „Chcel som, aby vojak vždy vedel, prečo slúži, a že jeho identita - Slovák - má svoje opodstatnenie aj na veľkom vojenskom poli.“
Historický kontext a význam vojenskej terminológie
Vojenské hodnosti a ich význam slúžia na jasné klasifikovanie príslušníkov podľa ich zaradenia, skúseností a zodpovedností. Hodnosti vojakov vo všeobecnosti určujú ich postavenie v hierarchii, právomoci a povinnosti. Systematická hierarchia umožňuje efektívne velenie a disciplínu. V prípade SR sa hierarchia vyvíjala postupne a reagovala na potreby modernizácie a reštrukturalizácie ozbrojených síl.
Najnižšie stupne vojenstva predstavujú vojak 1. a 2. stupňa, s postupnou graduáciou cez desiatnika, ďalšie vývinové stupne a napokon dôstojnícke hodnosti: podporučík, poručík, nadporučík, kapitán, major, podplukovník a plukovník. V roku 2002 bola zavedená NATO kompatibilita a značenie OF- hodností so zodpovedajúcimi anglickými názvami. Neskôr došlo k ďalším reformám a zjednodušeniam, ktoré zjednotili označenie naprieč armádami štátov a zrušili niektoré staršie hodnostné stupne.
Historicky sa rad Františka Jozefa I. stal jednou z najvýznamnejších istôt cisárskeho systému vyznamenaní. Rád Františka Jozefa I. predstavoval široké spektrum spoločenských vrstiev - od občanov až po cudzinci - a udeľoval sa za vojenské aj civilné zásluhy. Jeho vzhľad a ikonografia (rupertský kríž, cisárska koruna, nápis VIRIBUS UNITIS) zohrávali dôležitú úlohu v predstavovaní impéria a jeho moci. Postupom času sa jeho používanie menilo a modifikovalo v rámci celého monarchického systému, najmä v období prvej svetovej vojny.
Vojenské zložky a spravodajské služby ČSR a neskôr ČSSR a SR prešli viacerými reorganizáciami. 2. oddelenie Hlavného štábu, ktoré zohrávalo kľúčovú úlohu vo vojensko-spravičnom dianí, bolo riadené postupne cez rôznych prednostov a reorganizácie. Moravec, Chalupa, Drgáč a ďalší ako prednostovia definovali nové postupy, rozpočty a zameranie na Nemecko, Maďarsko a Rakúsko. Tieto zmeny výrazne ovplyvnili efektivitu spravodajskej služby a jej schopnosť reagovať na rastúcu hrozbu v medzinárodnom kontexte.
Vojenská terminológia a praktická interpretácia sceny
Opis scény „dostojník cisarskej gardy dava povel na utok“ zahŕňa dynamiku: príkaz na útok, koordináciu jednotiek, rozmiestnenie a presnosť výstrelu, a zároveň riešenie logistických a komunikačných problémov. V historickom kontexte to bol úsek medzi záväznosťou monarchie a formovaním moderných štátov, kde sa používali tradičné aj novátorské metódy velenia, ktoré si vyžadovali disciplinovanú a spoľahlivú armádu. Vojenská terminológia v tejto kapitole zahŕňa pojmy ako príkaz, veliteľstvo, útok, strážna služba, výcvik a logistika - všetko nevyhnutné pre úspešné zvládnutie operácií v identifikovanom prostredí.
Tabuľka: Všeobecné vrstvy hodností a ich odpoveď
| Skupina | Hodnosť | Príklad úloh |
|---|---|---|
| Mužistvo | Vojak 1. stupňa | Základný výcvik, pripravenosť |
| Mužistvo | Vojak 2. stupňa | Fyzická pripravenosť, disciplína |
| Poddôstojníci | Desiatnik | Riadenie čaty/roty |
| Dôstojníci | Major | Velenie štábu/brigády |
| Dôstojníci | Kapitán | Velí rote, vykonáva špecifické úlohy |
| Generáli | General | Najvyššie velenie, strategické rozhodnutia |
Na záver uvedené texty a fakty ilustrujú, ako historické udalosti formovali vojenskú kultúru, hodnosti a vyznamenania, a zároveň ukazujú, že aj v období politických turbulencií staršie tradície zvyškujú v moderných štruktúrach ozbrojených síl. Významná časť tejto kapitoly sleduje spojenie medzi jednotlivými stupňami velenia a ich zodpovednosťou za realitu boja a operácií v rôznych historických kontextoch.