Slovenský čuvač, nazývaný aj tatranský čuvač, je bielosrstý horský pastiersky pes zo Slovenska. Stráži dom, dvor aj dobytok, ale hodí sa aj ako rodinný pes, ktorý je priateľský k deťom. Na to, aby mohol vyžarovať energiu vyrovnaného sprievodného psa, však potrebuje suverénne vedenie a dôslednú výchovu.
Urastený, čulý slovenský čuvač býva najradšej vonku a v pohybe. Slovenský čuvač je urastený silný pes. Plemeno bolo pôvodne chované ako pastiersky pes. Slovenský čuvač je impozantné stvorenie.
História a pôvod
Prvé stopy vtlačili biele horské psy do pyrenejských, alpských a kaukazských svahov, kadiaľ sa kedysi tiahla línia zaľadnenia, už pred 30 000 rokmi. Psy z týchto oblastí pochádzali buď z vlkov arktického typu, alebo skôr z tibetskej dogy, ktorá sa dostala do Európy pri sťahovaní národov. V každom prípade sa navzájom podobali nielen bielou srsťou, ale aj robustnejšou telesnou stavbou. Pravdepodobne práve z tejto skupiny pochádza celý rad dnešných plemien, maremansko-abruzský pastiersky pes, grécko-albánsky ovčiak, maďarský kuvasz, pyrenejský horský pes. Na jednotlivé plemená boli rozdelené až v modernej dobe, s čím sa však nie všetci odborníci z odboru kynológie stotožňujú.
S týmto názorom sa chovatelia čuvačov nemôžu zmieriť a okamžite poukážu na niekoľko zásadných rozdielov medzi plemenami. Napr. kuvasz okrem odlišností v exteriéri (tvar hlavy a očí, postavenie lopatiek a ramenných kostí, v držaní krku a chvosta, v osrstení) je psom z nížin a pustín, oproti nim slovenský čuvač predstavuje pôvodný horský typ. Diskusie medzi prívržencami jednotlivých plemien mali aj politický charakter.
Kuvasz bol v Maďarsku po stáročia obľúbencom tunajšej šľachty pre svoj reprezentatívny vzhľad, lovecké a strážne schopnosti. Taktiež napr. už v 15. storočí král Matyáš I vyhlásil, že si ich cení viac ako svoju osobnú stráž. Slovensko bolo súčasťou Uhorskej ríše, bez samostatnosti a temer bez vlastnej šľachty a všetky tradície sa udržiavali výhradne na vidieku. Len slovenskí horali boli oslobodení od roboty a ako slobodní ľudia chránili hranice, dane uhrádzali ovčím syrom. Pri službe ich od nepamäti sprevádzali veľké biele psy, čo dokazujú niektoré zachované vyobrazenia. Ďalšou úlohou psov bolo chrániť stáda pred vlkmi a medveďmi. Pre nedostupnosť horských oblastí, kde sa títo predchodcovia slovenských čuvačov po stáročia chovali, o nich nemal okolitý svet veľa poznatkov. Postupne sa ich chov rozšíril aj do Beskýd, kde okrem ochrany stáda slúžili aj ako sprievodcovia ľudí, pastieri oviec alebo strážcovia hraníc.
Na prelome 19. a 20. storočia začali v horách vyrastať kúpeľné strediská. Pacienti a návštevníci, ktorí podnikali horské zdravotné prechádzky a cestou kupovali v salašoch ovčie syry, tu bývali očarení nádhernými bielymi kučeravými šteniatkami, ktoré si potom často odvážali domov miesto suvenírov. Odľahlosť končín, kde žili po stáročia pastieri so stádami a svojimi psami, prispela k pomerne čistokrvným chovom. Aj keď sa tu v prvom rade dbalo na zachovanie tých najlepších pracovných vlastností.
Po skončení I. svetovej vojny prestalo byť Slovensko súčasťou Maďarska. V novovzniknutom Československu začali snahy o uznanie svojbytného horského plemena. Neskoršieho slovenského čuvača, z čoho ovšem Maďari neboli príliš nadšení a tvrdili, že nejde o ďalšie plemeno, ale stále iba o maďarského kuvasza. Popularita aj stavy tatranského čuvača stúpali, začiatkom 20. storočia.
Tým, čím bol pre československého vlčiaka p. František Rosík, pre slovenského kopova alebo hrubosrstého stavača Koloman Silmák, tým bol pre plemeno slovenský čuvač Prof. Antonín Hrůza z Vysokej školy veterinárnej v Brne. Aby podchytil a ustálil toto plemeno, doviezol z Tatier dve nepríbuzné šteňatá, ktoré pozdejšie položili základ čistokrvného chovu (vtedy ešte tatranského) čuvača u nás. Jerry a Kora sa stali prvými psami zapísanými v plemennej knihe a prvý vrh z ich spojenia bol zapísaný 4. júna 1929. Prof. Hrůza pracoval na prísne vedeckých základoch, využíval úzku príbuzenskú plemenitbu a neskôr psy z pôvodného chovu. Nikdy ale nekrížil psy iných plemien. Snažil sa pre chov vyberať jedince exteriérovo zodpovedajúce starým vyobrazeniam a charakterovo podobné dobovým popisom.
Okruh chovateľov sa rozširoval, čo viedlo k založeniu „Spolku chovatelů tatranskych ovčáckych čuvačů" v Brne, s vlastnou plemennou knihou. Spolok bol riadnym členom všetkých vtedajších organizácii, Československého zväzu kynologického, Československej kynologickej únie, Medzinárodnej kynologickej federácie - FCI. Prvým predsedom bol Prof. Hrůza. Bohužiaľ II. svetová vojna chov čuvačov doslova zdecimovala a navyše bol za protektorátu zakázaný import ďalších psov zo Slovenska. Od skončenia vojny do roku 1947 začali stavy čuvačov opäť rásť.
Činnosť klubu zastrešoval po zmene pomerov postupne „Svaz pro spolupráci s armádou ( Svazarm)", Čs. myslivecký svaz , aj Svaz chovatelu drobného zvirectva. Uznania plemena sa pán profesor nedožil, umrel v marci 1950. Pôvodne bolo plemeno známe ako tatranský čuvač, tatranský podľa názvu výskytu (niekedy aj lipťák, podľa mesta na severe Slovenska) a čuvač od počúvať.
V záujme toho, aby sa nezamieňalo slovenské plemeno s plemenom z poľskej strany Tatier, t.j. s tatranským resp. podhalanským pastierskym psom, premenovala pohotovo zástukyňa v komisii FCI pre štandardy Dr. V júni 1965 sa v Prahe konalo pre slovenského čuvača významné zasadanie FCI, pretože bol uznané za samostatné plemeno. Uznaniu predchádzalo obšírne zdôvodnenie opodstatnenia a existencie čuvača ako slovenského psa. Vtedajší hlavný poradca chovu dr. Vilém Kurz predložil vedeniu FCI ako dôkaz o jedinečnosti plemena aj monografiu Prof. Hrůzu a svoju úlohu zohral aj celý rad dobových vyobrazení pastierov so psami z Oravy. Proti uznaniu sa snažilo, márne, protestovať Maďarsko, s tým, že ide de facto o ich národné plemeno, o kuvasza. Na konci roku 1967 podali Maďari oficiálny protest. Dr. Kurz spolu s vtedajším predsedom klubu chovateľov Robertom Zacharidesom, predsedom čs. komisie pre štandardy MVDr. Aj keď mal vtedajší Spolok chovateľov vo svojom názve skutočne tatranských ovčiarskych čuvačov, dnes už chápeme pojem ovčiarsky pes, ako psa poháňajúceho stádo, pričom psy, ktorí chránili stádo pred predátormi, označujeme ako psy pastierske.
Prvý zapísaný vrh v roku 1929 bol z prvej chovateľskej stanice u nás Ze zlaté studny ve Svitavách u Brna. Iná línia pochádzala z Karpát, zo stanice Z Hoverly. V dobách Československa sa každoročne narodilo zhruba 500 šteniat slovenského čuvača. Na činnosť pôvodného Spolku chovateľov tatranských ovčiackych čuvačov so sidlom v Brne naviazal v r. 1958 Klub chovatelu slovenských čuvaču v Brně, ktorý existoval až do rozdelenia Československa. Od 1.12.1992 existujú český a slovenský klub samostatne, rozdelené boli aj plemenné knihy. Samostatne sú usporiadane klubové aj špecialne výstavy aj výcvikové tábory pre všetkých záujemcov z radu vlastníkov slovenských čuvačov aj ich psova. Evidujú sa všetky dostupné informácie o chove tohto plemena z celej Európy. V súčasnosti sú prírastky 100-150 slovenských čuvačov ročne, ako na slovenskej aj českej strane.
Vzhľad
Samce dorastajú do výšky 62 až 70 centimetrov. Samice dosahujú výšku v pleciach od 59 do 65 centimetrov. Hmotnosť slovenského čuvača sa pohybuje od 31 do 44 kilogramov.
Srsť tohto statného psa chrániaceho stádo je bez výnimky biela. Mierne sfarbenie uší dožlta je tolerované, ale nie je žiaduce. Slovenský čuvač má hustý, lesknúci sa kožuch s bohatou podsadou. To mu poskytuje tú najlepšiu ochranu v drsnom podnebnom pásme svojho horského domova, ako aj pred chladom a horkom. Krycia srsť dlhá desať až 15 centimetrov je mierne vlnitá, avšak nie kučeravá a ani rozdelená. Samce majú bujnú hrivu.
Celkove má slovenský čuvač takmer obdĺžnikovú stavbu tela so silnými kosťami. Očné viečka, papuľa a brušká labiek sú pri tomto plemene sfarbené tmavo. Oči sú tmavohnedej farby. Jeho uši sú posadené vysoko a tesne priliehajú k hlave. Chvost pripomína cigaru. Nesmie byť zvinutý ani doliehať na chrbte.
Na základe jeho vzhľadu, jeho pôvodu a jeho vlastností typických pre plemeno si možno slovenského čuvača ľahko pomýliť s inými bielymi pastierskymi psami z východnej Európy. Vyzerá tak relatívne podobne ako napríklad Polski Owczarek Podhalanski z Poľska a kuvasz z Maďarska.
Povaha
Slovenský čuvač ako ostražitý rodinný pes. V minulosti sa slovenský čuvač využíval vo svojej východoeurópskej domovine predovšetkým ako verný strážny pes a ako pozorný pes chrániaci stádo. Strážil dom a dvor, ale aj stáda oviec a hovädzieho dobytka. Odvážny pastiersky pes sa sebavedome postavil dokonca aj medveďom a vlkom. Toto je mimochodom dôvod, prečo sa slovenský čuvač chová výlučne s bielou srsťou: Dá sa tak predovšetkým v tme ľahšie a lepšie odlíšiť od veľkých šeliem, ako sú medvede a vlky. Slovenský čuvač má teda svoju poplašnú pohotovosť zakotvenú už v názve.
Vďaka svojej priateľskej, otvorenej povahe je však veľmi cenený aj ako rodinný pes. Na cudzích ľudí a neznáme situácie reaguje tatranský čuvač zdržanlivo, niekedy dokonca nedôverčivo. Tento inak vyrovnaný pes strpí iných psov vo svojom revíri len zriedka.
Slovenský čuvač je samostatne uvažujúci pes. Niekedy môže byť svojhlavý, ale vždy je natoľko inteligentný, aby oddelil "prácu od rodiny". U stáda je teda samostatný a rýchlo sa rozhodujúci "šef", ako záchranársky pes spája silu s inteligenciou. Ako strážca svojho pána a jeho rodiny a majetku prejavuje neohrozenosť až ostrosť, v rodine vystupuje ako kľudný, prítulný a hravý spoločník, a vo vzťahu k ostatným ľuďom býva nedôverčivý a nemá rád ich dotyky.
Čuvač sa snaží zaujať vo svojej smečke čo najvyšiu pozíciu, ale keď sú už "karty rozdané", vie kam patrí. Čuvač sa vyznačuje vysokým sebavedomím, a z miery ho hneď tak niečo nevyvedie. Pri správnom vedení uznáva jedného pána, ktorý je preňho vodcom smečky. V dobre fungujúcej smečke, nech je v nej jeden alebo aj viac psov, čuvač veľmi dobre funguje aj vo vzťahu s deťmi. Deti priamo miluje, bez ohľadu na vek, zaleží len na jeho postavení v smečke. V dobrej základnej výchove, nielen psa, ale i malých detí, ak sa k psovi dobre chovajú.
Ostatných psov - samcov, sa snaží podmaniť, a zaujať tak vo svorke najvyšiu pozíciu, ale domáce zvieratá alebo lesná zver ho spravidla nechavajú kludným.
Výchova a výcvik
Každý pes potrebuje základný výcvik poslušnosti, a potrebuje ho aj slovenský čuvač. Plusom pri výchove je jeho inteligencia, mínusom jeho samostatnosť. Každý budúci majiteľ slovenského čuvača, by si mal byť vedomý, že si chce zaobstarať plemeno, ktorého predstavitelia pracovali po stáročia samostatne, ďaleko od baču. Základom úspechu je začať s výchovou čo najskôr a spravodlivo posudzovať prípadné prehrešky. Každý návyk je treba opakovane upevňovať a z nepresností pri výkone cviku nezľavovať.
S výchovou musí majiteľ začať odo dňa, keď si šteňa privezie domov. Šteňa je dovtedy zvyknuté, že smečku usmerňovala suka, takže je treba ho začleniť do novej svorky, aby poznalo zvyky, pravidlá aj hierarchiu, ako aj vodcu svorky. Príliš veľa demokracie škodí a až u psa začne obdobie vzdoru, a majiteľovi sa bude zdať, že všetko čo čuvača doteraz naučil prišlo nanivoč, bude to platiť dvojnásobne.
Ovšem pre šteňatá slovenského čuvača platí viac ako pre iné plemená, že okrem dobre fungujúcej svorky s vodcom v čele potrebujú fyzický kontakt po väčšinu dňa, ale aj noci, s tým, s kým budú tráviť väčšinu času. Historicky to u slovenských čuvačov boli ovce. Bačovia preto svoje 4-6 mesačné šteňatá sťahovali zo salašov k ovciam a obmedzili svoje kontakty so psami na nebytné kŕmenie. Šteňatá sa preto s ovcami natoľko zžili, že pokladali stádo za svoju svorku. Rešpektovali vodcu stáda, a našli si v rámci hierarchie tiež svoje miesto v skupine. Svorku, v ktorej pes vyrástol, potom v prípade ohrozenia prirodzene bránil.
Proti prirodzenosti slovenského čuvača, ktorý potrebuje naozaj maximum spoločne stráveného času s tými ku ktorým bude naďalej patriť, by bolo usadliť ho na celý deň do koterca alebo na záhradu, nech by bola akákoľvek veľká. Znemožnením alebo obmedzením kontaktu šteňaťa so svorkou by mal čuvač celoživotné problémy so začlenením sa do rodiny a s uznaním vodcovskej úlohy svojho pána. Ovšem ani celodenný kontakt s pánom nič nezmôže, ak sa nebude šteňa učiť čo sa smie a čo nie. Od začiatku spolužitia sa postupne zoznamuje s novými pravidlami a rituálmi. Za všetko čo urobí šteňa, hoci len mimovoľne, dobre, je treba ho chváliť a odmeniť, za špatné ho pokarhať alebo okríknuť. Jednotlivé kroky výchovy sú rovnaké ako u ostatných plemien, len je treba o niečo viac dbať na dôslednosť.
Dôležité je naučiť šteňa čo najskôr čistotnosti a základom poslušnosti. Plnením cvikov sa u šteňaťa upevňuje jeho podradenosť voči pánovi ako nadradenému členovi svorky. Prvé mesiace u nového majiteľa je treba pokračovať so šteňaťom v socializácii, aby si dobre zvyklo na podnety, s ktorými sa bude bežne i menej často stretávať. Je vhodné brať ho do detskej spoločnosti (aj malé šteňa musí byť pod dohľadom, aby mu dieťa neublížilo a pes si to nepamätal ako negatívny zážitok), medzi iných psov, na dvor medzi sliepky, zoznámiť ho s mačkou, vziať na výlet rôznymi dopravnými prostriedkami, do miest kde sa pohybuje viac ľudí, atď. Málo alebo zle socializovaný pes, môže byť v budúcnosti zdrojom problémov pre seba, majiteľa aj okolie.
Nie tvrdým výcvikom, ale cieľavedomým opakovaním spolu so súborom pochvál a pokarhania sa bez problémov stane zo slovenského čuvača dobre vychovaný pes so základným výcvikom poslušnosti. U psa jeho potenciálu by to bolo ale málo. Cvičiteľ musí mať u psa autoritu, inak nedosiahne požadovaný výsledok. Okrem toho možno slovenského čuvača využiť aj na záchranárstvo, aj vodné, alebo sa s ním venovať športom. Bez väčších problémov zvládne skúšky základnej ovládateľnosti sprevádzajúceho psa.
Ideálny stav je všetky cviky prevádzať formou hry, pričom sa musí trvať na splnení. Hoci na začiatku môžu byť veľmi nepresné. Drilovaním sa pes zatvrdí, bude ostrý, ale to nie je chcený výsledok. Čuvač je inteligentné plemeno a potrebuje vedieť, že povely ktoré má plniť, sú nejak užitočné. Zmysluplnosť u niektorých cvikov znamená aj len pamlsok za dobre splnenú úlohu, ktorý je pre čuvača silnou motiváciou, hlavne preto sa oplatí psa cvičiť nalačno. Zvládnutie niektorých cvikov môže čuvačovi trvať dlhšiu dobu, ale ak si ich zapamätá, bude ich už vedieť skoro stále. Základnú poslušnosť sa naučí čuvač rýchlo. Úlohu, ktorú vie splniť, vykoná, ovšem pokiaľ sa mu bude chcieť. Preto nesmie mať príliš veľa času na jeho splnenie, aby nezačal rozmýšľať či má preňho cenu úlohu splniť.
Jak naučit psa Ke mně? | Základní poslušnost
Starostlivosť a výživa
Hustá, vlnitá srsť slovenského čuvača ho chráni pred chladom. Biela, mierne vlnitá srsť slovenského čuvača sa čistí takmer sama a vyžaduje si preto minimálnu starostlivosť. Úplne postačuje pravidelné kefovanie. O niečo náročnejšia môže byť starostlivosť o srsť iba počas výmeny srsti. Majitelia a záujemcovia o plemeno by však mali mať na pamäti, že slovenský čuvač intenzívne pĺzne.
Pokiaľ ide o výživu, tento skromný pastiersky pes si nekladie žiadne veľké nároky. Odporúča sa prirodzené kŕmenie s veľkým podielom kvalitného mäsa a malým podielom obilnín. Majitelia by však mali pamätať na to, aby bolo množstvo krmiva prispôsobené veku a úrovni aktivity psa. Pretože slovenský čuvač rýchlo priberá. Nemal by preto dostávať krmivo príliš bohaté na energiu. Dve jedlá za deň sú pre dospelých psov tohto plemena dostatočné. V opačnom prípade sa môže tento silný pastiersky pes rýchlo stať obéznym. Na zabránenie život ohrozujúcej torzii žalúdka nekŕmte slovenského čuvača ani tesne pred prechádzkou.
Rovnako ako u iných plemien, má chovateľ na výber, či bude psa kŕmiť stravou suchou, polosuchou, konzervami, alebo mu jedlo bude pripravovať sám - variť, alebo surové (BARF). Zloženie stravy má vplyv na zdravie, temperament, kvalitu srsti čuvača.
Zdravie
Sám o sebe je slovenský čuvač robustný, odolný pes bez známych dedičných chorôb typických pre plemeno. Podobne ako u iných veľkých plemien môžu aj u slovenského čuvača vznikať problémy s kĺbmi, ako sú dysplázia bedrového kĺbu (HD) a dysplázia lakťového kĺbu (ED). Tieto sa okrem iného prejavujú aj bolesťami a obrnou. Toto plemeno sa priemerne dožíva 10 až 12 rokov.
| Parameter | Hodnota |
|---|---|
| Výška (samce) | 62 - 70 cm |
| Výška (samičky) | 59 - 65 cm |
| Hmotnosť | 31 - 44 kg |
| Dĺžka života | 10 - 12 rokov |
Slovenský čuvač ako spoločník
Pre svoju veľkosť sa veľmi nehodí do mestských bytov, kde by navyše trpel teplom. Pretože väčšina majiteľov čuvačov má možnosť ustajniť psa vonku, zaobstarajú mu primeraný veľký koterec nie preto, aby mali od psa pokoj, ale preto, že je to plemeno, ktorému sa žije celoročne vonku veľmi dobre. Navyše koterec je rozhodne vhodnejší ako priviazať psa na reťaz. Žije rád vonku, ale nie sám zavretý v koterci.
Slovenský čuvač je vcelku konzervatívny, do istej miery prispôsobivý v rámci svojej svorky. Mal by si ho zaobstarať len ten, kto má buď stádo oviec alebo nejakú náhradnú formu spoločenského vyžitia. Základ spokojného čuvača je žiť s ním v jednej svorke, nie vedľa neho.
Dnes sa slovenský čuvač využíva ako spoločník a pomocník pre práce rôzneho druhu. Pôsobí ako ochranca, strážca, záchranár, športovec, ťažný pes, a samozrejme ako pes pastiersky. Hoci má priateľskú povahu, má prirodzený strážny inštinkt, v prípade potreby vie tvrdo zasiahnuť.
Kedysi verný strážca stád, dnes láskyplný sprievodca do rodiny: Slovenský čuvač si u psíčkarov získava čoraz viac fanúšikov. Jeho čisto biela srsť a statná postava robia z tatranského čuvača pôsobivé stvorenie.
