Československý vlčiak (čes. československý vlčák) je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt na získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa pri službe v pohraničnej stráži vtedajšieho Československa. Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt na získanie krížencov vlka so psom, ktorý zahŕňal nielen biológiu a genetiku, ale aj biometrické a fyziologické rozdiely medzi psami, vlkmi a ich krížencami.
Prvé krížence vznikli v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového hája. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi.
Z Bertiných šteniat bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnej generácie a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar. Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchoroch. K ďalšej plemenitbe boli použité pes Ink z SNB a jeho sestra Bara z PS v CHS Malacky.
Už prvé krížence boli podrobené výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaradené do služby, alebo ich predávalali civilným chovateľom. V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove.
V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal. Koncom 60. rokov prišiel rozkaz, ktorým bol experiment kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, resp. ďalšie vzájomné kríženie už vzniknutých krížencov, zastavený. Posledný vrh krížencov v Česku sa narodil v roku 1971 a nasledujúcich 10 rokov sa nenarodilo jediné šteňa. Krížence však zostali na Slovensku, kde pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo. Vytvorila sa dostatočne veľká chovná základňa pre uznanie plemena. Na Slovensku preto vznikla silná iniciatíva za uznanie československého vlčiaka ako plemena. Klub vznikol až v roku 1981, keď sa Český svaz chovatelů podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. V tomto čase sa už do Česka znovu začali dovážať šteniatka československého vlčiaka zo Slovenska. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.
Ing. Hartl nesie zásluhu za vytvorenie unikátneho projektu kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, ktorý mal za úlohu revitalizáciu plemena nemecký ovčiak, teda zlepšenie jeho vlastností. Za vznik plemena československý vlčiak, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zasa zásluhu mjr. František Rosík. Je preto možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by plemeno nebolo uznané a nebola by vybudovaná dostatočná chovná základňa.
Charakteristika a vzhľad plemena
Československý vlčiak je veľký pes vzhľadom pripomínajúci vlka. Dosahuje výšku v kohútiku minimálne 65 cm (psy) / 60 cm (fenky), horná hranica nie je stanovená. Telo má obdĺžnikového rámca s pomerom 9:10 (výška:dĺžka). Jeho srsť je hustá, s rovnými chlpmi, žltosivá až striebistosivá s svetlou maskou; tmavšie varianty sú prípustné. Hlava a krk sú silno osvalené; oči úzke a šikmo uložené, trojuholníkové uši sú krátke. Pohybom dominuje klus, ktorý je harmonický a priestranný.
Temperament je veľmi aktívny a užitočný pri orientácii v teréne. Pojem rodiny či svorky je pre ČSV kľúčový; plemeno je naveky lojálne a veľmi citlivé na svojho majiteľa. Z hľadiska chovania je po krížení so vlkom zreteľná určité štruktúra správania, ktorá sa líši od bežných plemien psov. ČSV je zároveň náročné na výchovu, potrebuje dôslednú socializáciu a motiváciu pre výcvik, pričom dril nie je efektívny ako pri iných plemenách.
Štandard FCI a jeho hlavné črty
Štandard FCI č. 332 opisuje plemeno ako pevného konštitučného typu s pravouhlým rámcom. Proporcie dĺžky tela a výšky sú 10:9; očakávaný chrup je 42 zubov (nožnicový alebo kliešťový zhryz). Farba očí je žltosivá až jantárová, srsť rovná a uzavretá. Povahové znaky zahŕňajú temperament, vysokú aktivitu, vytrvalosť a vysokú pripravenosť reagovať, no zároveň jasnú vernosť majiteľovi. Výška psa je minimálne 65 cm, sučky 60 cm; hmotnosť sa pohybuje okolo 26 kg u psov a 20 kg u sučiek.
Bonitácia je dôležitá udalosť spojená so skúškou exteriéru a povahy, ktorá potvrdzuje súlad jedinca so štandardom. Minimálny vek na bonitáciu je 18 mesiacov pre psa a 15 mesiacov pre suku. Skúšky vytrvalosti sú rozdelené do troch stupňov a slúžia na posúdenie trvalosti a odolnosti v súlade so štandardom. Základná myšlienka bonitácie a skúšky vytrvalosti je preukázať, že jedinec vyhovuje očakávaniam plemena a má potenciál pre chov.
Charakteristika plemena v praxi
Pre prácu s ČSV je potrebný dôsledný prístup k socializácii a vzťahu psa s psovodom. Pritom je potrebné počítať s tým, že plemeno je ťažšie vychovateľné ako niektoré iné. Vlčiaky majú vyvinuté lovecké inštinkty a potrebujú pravidelné pohybové aktivity, pričom dlhé túry, psie športy alebo plávanie sú ideálne. Zároveň je nutné dbať na ich špecifické potreby, ako je starostlivosť o srsť počas obdobia línania a pravidelná kontrola zubov a pazúrov.
Vychovať ČSV znamená neustále pracovať na sociálnych väzbách a motivácii k výcviku. Pes je veľmi naviazaný na rodinu a svorku, s problémami v adaptácii na nových majiteľov sa stretneme len v zriedkavých prípadoch. S ohľadom na ich povahu je dôležité poskytnúť im vhodné prostredie, ideálne bývanie s dostatkom priestoru a kontaktu so spoločnosťou. Ich potreba pohybu je značná a bez primeraného zaťaženia môžu prežívať nešťastie či nekľud.
Vonkajšia podoba a pohyb sa vyznačujú obdĺžnikovým rámcom tela, dlhými končatinami a výraznou orientáciou na terén. Typická srst je žltosivá až striebristosivá s svetlou maskou; v zime aj v lete sa prejavuje výrazný rozdiel v osrstení. Vlčia krv v žilách zanecháva v správaní prvky divokej prirodzenosti, ktoré je potrebné viesť a kontrolovať s primeranou socializáciou a férovým vedením.
Význam štandardu a jeho vplyv na chov
Štandard slúži na jasné hodnotenie exteriéru a povahy, ale aj ako návod pre chovateľov, ktorí sledujú kvalitu a zdravie plemena. V praxi sa často stretávame s rozdielmi medzi jedincami z rôznych krajín, ktoré sú spôsobené rozdielnymi krvnými líniami a ponukou krycích psov. Pátranie po vhodných líniách a cestovanie za kvalitnými jedincami môže priniesť novú krv do chovu a posilniť zdravie a vlastnosti plemena po celom svete.
Po rozdelení Československa v roku 1993 sa garantom plemena stal Slovenská republika prostredníctvom Slovenskej kynologickej jednoty (SKJ). V Mexiku v roku 1999 bolo potvrdené uznanie plemena, čím sa potvrdila jeho životaschopnosť a trvalý záujem o ďalší rozvoj chovu. FCI uznala ČSV v roku 1989 a od tej doby plemeno stále rastie v popularite nielen na Slovensku a v Českej republike, ale aj v zahraničí, pričom v Európe, Amerike a Afrike nachádzajú svojich priaznivcov.
tags: #ceskoslovensky #vlciak #fci #kod