Február je mesiacom povedomia o kastráciách a sterilizáciách. Šteniatok sa zbavil tak, že ich odniesol do lesa a nechal ich tam vo vreci. Zachránili ich len náhodou. Zvierací súrodenci tu už nemuseli byť. Zvieratá našli vyhodené vo vreci v lese v medzilaborskom okrese. Iba vďaka náhode sa k nim dostali ľudia a priniesli ich do útulku. Veterinárna lekárka vysvetľuje, že kastrácií či sterilizácií sa báť netreba. Práve naopak. Ide o jednorazový zákrok, po ktorom je zviera za pár dní úplne fit. A navyše je to podstatne menšia finančná záťaž, ako následná starostlivosť o nežiaduce potomstvo.
Predchádzame nádorom na materniciach, zápalom maternice, nádorom na mliečnych žľazách na vaječníkoch, takisto u starších psíkov sa vyskytuje v dôsledku nekastrovania, potom zväčšená prostata. Objavte inšpiratívny príbeh Felipeho, výnimočného jeleňa na Farme Aprisco. Ranné slnko zalievalo Farmu Aprisco 🌞, útočisko pre domáce aj divoké zvieratá, keď dorazila skupinka detí s batohmi plnými zvedavosti.
Ošetrovateľka ich previedla okolo rôznych výbehov a pri každom zachránenom zvieratku im rozpovedala jeho príbeh. - Pozrite! Deti sa priblížili k plotu a s úžasom pozorovali majestátne zviera. - Nie, maličká. Felipe je divoké zviera. Hoci je tu dočasne, naším cieľom je, aby sa vrátil do svojho prirodzeného domova a zachoval si svoje inštinkty. - Ale Felipeho život sa zmenil jednu noc, keď so svojím stádom prechádzal cez cestu. - Bol veľmi zranený? - Áno, - odpovedala ošetrovateľka vážnym tónom. - Mal zlomenú nohu a niekoľko rán na boku. Ale našťastie, ľudia v aute boli v poriadku a rýchlo privolali pomoc. - V nemocnici ho operovali a ošetrili mu rany, - pokračovala ošetrovateľka. - Nejaký čas musel zostať v malej ohrade, pretože sme mu museli dávať lieky a uistiť sa, že sa dobre zahojí. Nepáčilo sa mu byť zavretý, ani byť blízko ľudí, ale bolo to nevyhnutné. - Nie, v sobotu ho vypustíme späť do lesa. Felipe je už úplne uzdravený a urobili sme všetko pre to, aby si na ľudí nezvykol. Deti sa na seba vzrušene pozreli. - Samozrejme, že áno. Vždy je ťažké rozlúčiť sa so zvieraťom, o ktoré sme sa s takou láskou starali. Ale moje srdce napĺňa radosť, keď viem, že pre neho robíme to najlepšie. Deti prikývli, niektoré s úsmevom, iné zamyslene. - Preto je také dôležité chrániť prírodu, - povedala. - Divoké zvieratá potrebujú lesy, rieky a hory pre svoj život. Zatiaľ čo sa deti vzďaľovali, Felipe zdvihol hlavu a zahľadel sa na obzor. Inštinkt mu našepkával, že sa čoskoro vráti domov. A v srdci lesa opäť nájde slobodu, po ktorej tak túžil. Felipe, jeleň zachránený po zrážke s autom, sa zotavuje vďaka obetavej starostlivosti na Farme Aprisco. Tento príbeh nadväzuje na prirodzenú detskú zvedavosť o zvieratách a prírode. Deti sa stotožnia s emóciou starostlivosti o Felipeho a s výzvou rozlúčiť sa s niekým, koho majú rady.
Tento text prechádza do ďalšieho príbehu o Tinke, ktorá bola šteniatkom a stala sa súčasťou rodiny. Mala som šesť rokov, keď otec sprevádzal svojho kamaráta poľovníka k inému kamarátovi poľovníkovi po nového poľovného psa a mňa vzal so sebou pozrieť sa na šteniatka. Meno psíka bolo Cedra, ale pre nás s bratom, keďže sme boli ešte len malé deti, to bolo pomerne nezvučné až nezapamätateľné, preto sme ju hneď premenovali na Tinu - tak sa volala jedna jej sestrička, to meno sa mi akosi zapamäčilo (aj keď mi teraz príde zvláštne, aby sa šteniatka z jedného vrhu volali Tina a Cedra, keďže chovatelia psíkov väčšinou pomenúvajú podľa abecedy…).
Ako sa dalo čakať, maminka z malého šteniatkovského prekvapenia spočiatku vôbec nebola nadšená, no Tinka sa čoskoro stala rozmaznávaným miláčikom celej rodiny. So psími hračkami sa Tinka nikdy nehrala, ani keď bola malým hravým šteniatkom, ani keď bola staršia - uvažujem, ako sme sa spolu zabávali, no žiadnu konkrétnu hru si nepamätám… Asi nám prosto stačilo byť spolu a sem-tam sa vybrať na poriadnu prechádzku. Tinka bola veľmi sofistikovaný psík (čo už naznačil fakt, že hračky pre ňu boli… prihravé), v jedle bola vyberavá a nezjedla hocičo (miestami z vajíčka vyjedla iba žĺtok a podradný bielok nechala nedotknutý).
A ešte viac: na druhej strane vás pri jedle neváhala otravovať kvílením až dovtedy, kým ste jej tiež nedali ochutnať (a v rámci svojej prieberčivosti jej nie vždy chutilo, no ochutnať musela každý krát!) a niektoré jej spiace polohy tiež neboli práve hodné dámy… Keď už bola staršia, dali sme jej na mieru ušiť psí oblečok - drahý, teplučký, so štýlovým maskáčovým vzorom a ešte štýlovejšou kapucňou -, aby jej v zime vonku nebola zima. Samozrejme, že ho nechcela nosiť - keď nad tým teraz tak uvažujem, na dáku maskáčovú mikinu bola asi priveľká dáma. Spávala so mnou v posteli a aj keď to bol malý psík, dokázala sa neskutočne rozťahovať - ale myslím, že tu všeobecne platí: čím menší pes, tým viac miesta v posteli zaberie.
Sesternica ju volala Kristína, no mala kopec mien. Niekedy bola prosto Tina (najmä vtedy, keď neposlúchala!), no najčastejšie Tinka až Tinuška či Tinuliatko. No bola aj Tinka-Pinka, Bubi či jednoducho Maličká. Nikto však nie je nesmrteľný a Tinka v stredu zaspinkala… Posledné dva dni jej už bolo veľmi zle, preto sme museli zavolať veterinára, aby ju uspal. Bola členom našej rodiny, prísť domov a nemať koho pohladkať je také… neskutočné!
Vitajte v Kúzelnom lese - mieste plnom mágie, kde každé zvieratko má svoju špeciálnu úlohu a kde priateľstvo a vzájomná pomoc sú tou najdôležitejšou hodnotou. Šteniatko Sisi je peľový psík - jej úlohou je pomáhať roznášať peľ, aby mohli v Kúzelnom lese kvitnúť kvietky. Aby to vedela robiť správne, musí sa najprv naučiť počítať. Lenže v takom krásnom a živom lese plnom nových kamarátov je sústredenie sa na čísla poriadna výzva. Pomôže jej niektorý z nových priateľov, ktorých spozná, alebo si bude musieť poradiť sama? Šteniatko Sisi je jedným z dielov obľúbenej série Zvieratká z Kúzelného lesa, ktorú napísala britská autorka Lily Small. Každá knižka zo série sleduje iné zvieratko - napríklad Zvieratká z Kúzelného lesa - Mačička Tinka alebo Zvieratká z Kúzelného lesa - Králiček Belka - pričom každý príbeh stojí samostatne. Knižka je ideálna pre deti od 4 do 8 rokov - ako kniha na spoločné čítanie s rodičom aj ako prvá samostatná čitatanka.
Pribeh tohto lesa je pre všetkých, ktorí si myslia, že byť odborným lesným hospodárom je niečo ľúbivé, krásne a že je to pôžitok. Do tohto lesa som sa vrátil už po tretíkrát ako hospodár. Prvýkrát si ma vybrala majiteľka lesa z Vancouveru v Kanade zo 120 uchádzačov. To mi povedala neskôr. Foto: Ing. Keď sa začala o les zaujímať, nastal takmer desaťročný boj so súdmi a štátnou správou. Les obhospodarovali naďalej nejakí ľudia. Táto časť zostala nepovšimnutá, lebo bola neďaleko dediny Klokočov. Druhá nad Turzovkou bola obdĺžnikového tvaru. Majiteľka začala vyšetrovať a nasledovali útoky rôznych ľudí. Nielen na mňa, ale predstavte si, že zohnali spojencov aj vo Vancouveri a atakovali majiteľku. Kvôli rôznym tlakom som už nechcel túto prácu robiť a tak som odišiel.
Jedného dňa som bol vyznačovať kalamitu, auto som zaparkoval v Turzovke a išiel so vyznačiť ešte pár kubíkov, ktoré tam ostali. Keď som sa vrátil k autu, nič netušiac som do neho nasadol a smeroval do Čadce. Na moste pred Rakovom, kde bola jednosmerka, som zastavil a keď som sa mohol s autom znova pohnúť, odpadli mu zadné kolesá. Nechápal som to. Žiadne šroby som na ceste nenašiel. Až po pol roku mi jedna lesná robotníčka, ktorú som poslal do lesa povedala, že mala na tom istom mieste incident s jedným chlapom, keď ho pristihla, ako odšrobováva jej kolesá. Vtedy som pochopil, že to, čo sa mi stalo, nebola náhoda. Po dlhoročných útrapách boli drevokaskadéri - dvojnohí lykožrúti odsúdení a my sme mohli pracovať. Kanaďanka sa potom rozhodla lesy predať, kúpila ich drevárska spoločnosť. Veľmi pekný les a pekná starostlivosť. Dnes som vyznačoval vetrovú kalamitu, ktorá nás postihla.
Iná dedinka má psíka Amina. Jednoducho mal rád les, a tak utekal sa do toho lesa prechádzať a kochať sa krásou, ktorou prekvital. Žiaľ, raz sa stratil a nevedel nájsť cestu domov. „Kam ideš?“ Môžem sa spýtať, čo tu hľadáš? „Mám rodinu, ktorá ma má veľmi rada, ale aj v lese sa cítim ako doma.“ A tak šiel s ňou. Do jej domčeka sa však nezmestil, tak si musel ľahnúť pred sovin domček. Sova nachvíľu odbehla, aby zohnala od svojho kamaráta medveďa deku z machu. Aminovi bolo so sovou veľmi dobre, vznikalo medzi nimi veľké a silné priateľstvo. Amin si nevedel predstaviť lepšiu priateľku. No zdalo sa mu, že býva pri nej pridlho. Jedno ráno jej povedal: „Musím si postaviť vlastný domček, ide jeseň a potom príde zima, aby som tu nezamrzol.“ Sova mu dala za pravdu. Spolu vybrali miesto neďaleko od jej stromu, potom išla poprosiť medveďa, aby zariadil pomoc lesných zvieratiek pri stavaní domčeka. Psík Amin si našiel ženu, ktorá sa volala Valetína. Bola to krásna modelka, fotila módne oblečenie pre psíkov. A nielen to! Po čase sa im narodili detičky, boli to dve dievčatká a dvaja chlapci. Raz sa Amin rozhodol, že so svojou ženou navštívia jeho babku, ale nezoberú so sebou deti. A tak vzal deti a šiel ku sove, keď tam prišli pekne sa jej opýtal: „Môžem ti tu nechať deti? Ideme navštíviť moju babku a chcem, aby si Valetína oddýchla. Na týždeň chceme ísť.“
O dva dni sova varila obed a deti sa hrali vonku, ale dívala sa ne cez kuchynské okno. Bohužiaľ, nevšimla si, že na ne číha aj zákerná líška. Plánovala, že chytí Suze pre svoje mláďatká na večeru. Zohnal hada, ježka, zajaca, veveričku i vlka. Zamierili si to rovno k líščej nore a vylákali ju von. Keď vyšla, veverička vyslobodila Suze, no tí ostatní si tú zákernú dušu zobrali na mušku. Had ju poštípal, ježko si pichol do boku, vlk ju hrýzol do láb, zajac skákal po hlave a medveď jej dal tiež príučku. Po preložení na JIS-ku ich lekári pripravovali na to najhoršie. Spisovateľ Roman Brat napísal novú knihu pre deti Stromkáči (vydavateľstvo Stonožka) o vzbure zvieratiek, ktoré obývajú jeden strom. Každý vie, ako dobre je sedieť na konári, no v tomto príbehu ľudia skôr konár pod sebou píli. Zvieratká ich volajú pajkovia a chcú tomu zabrániť.
Dá sa spresniť, kde sa odohráva dej vašej knihy? Či chcem, alebo nechcem, keď píšem o lese a zvieratách v horskom prostredí, mysľou som na Orave. Niežeby som bol Oravec, ale tam som od detstva trávil s rodičmi letné dovolenky. A vracal som sa na Oravu aj so svojimi deťmi. Najskôr do Zázrivej, potom do Zuberca. V istej etape svojho života som bol uchvátený morom a všetko, čo sa týkalo tohto živlu, som priam zbožňoval, no na naše hory a lesy som nikdy nezanevrel. Založením som lovec a zberač. Chodenie po lesoch spájam najmä so zberom húb. No a lovcom som len teoreticky. Hoci som nikdy nepoľoval, na staré kolená sa bavím streľbou z luku a praku. Vraciam sa do detských čias. Robil som to so svojimi deťmi a zabávam sa tak aj so svojimi vnukmi. Lesy a hory mám rád nielen preto, že v nich rastú kadejaké plody, ale nachádzam v nich pokoj. A more zelene, ktorá ma prestupuje a oblažuje moju dušu.
A čo vidím? Zvieratá veľmi nie, lebo v lese si trochu pomáham rapkáčom, aby som nenatrafil na medveďa. A ešte vidím, ako mi z roka na rok miznú pred očami celé pásy lesa. Rúbeme ich a predávame do zahraničia. Moji hrdinovia stromkáči nazývajú ľudí pajkovia. Pajkovia, panáci, pandrláci, slovom chlapíci s pílami, ktorí ničia les. V očiach zvierat sú votrelci a darebáci, voči ktorým nenachádzajú primeranú obranu. Sú zúfalé, pretože im hrozí vysťahovanie do nového lesa, do končín, kde nie sú doma a budú cudzinci. Rozhodnú sa preto proti pajkom bojovať. Svojimi prostriedkami, svojimi zbraňami. Ibaže pajkovia sú tvrdohlaví. Len tak ľahko sa nevzdávajú a nepodliehajú panike. V ich úsilí im pomáha vidina rýchlo zarobených peňazí. Zvieratká si strážia svoje teritórium - aké na to nájdu prostriedky?
Malí čitatelia, ale aj ich rodičia určite pochopia, že zvieratká majú obmedzené možnosti. Majú však veľké odhodlanie a silnú motiváciu problém vyriešiť a čo nevedia a nemôžu urobiť silou, vykonajú rozumom. Každý večer sa stretávajú pod svojím stromom pred brlohom starého jazveca a hútajú, ako vyženú pajkov z lesa. Rozprávajú si pritom príbehy. Rovnako ako ľudia, ktorí v Boccacciovom Dekamerone utekali pred morovou nákazou. Nielenže sa lepšie spoznávajú, nielenže uvažujú o svojej záchrane, ale sa aj zabávajú. Ohrozenie je veľké, pajkovia sa čoraz väčšmi blížia k ich obydliu, no stromkáči vo svojom úsilí nepoľavujú. Bavia sa na príhodách iných zvieratiek, lebo rozprávač nikdy nezabudne dodať, že toto a toto sa stalo nejakému známemu alebo kamošovi, no v skutočnosti ide o jeho vlastnú skúsenosť.
Dnes je aj problematika záchrany prírody spolitizovaná. Spolitizovať sa dá úplne všetko. Od staroby až po odpad. A že sa prominenti zaujímajú o prírodu? Neprekvapuje ma to. Aj príroda je dobrý biznis. Naša spoločnosť dokáže účinne chrániť prírodu až vtedy, keď dozrejeme ako ľudia. Sme mladý štát a trpíme detskými chorobami. Nielen fyzickými, ale aj mentálnymi. Potrvá celé desaťročia, kým sa to zmení. Zatiaľ nič špeciálne o tom nechystám. Úprimne sa priznávam, že problematike premnoženia zveri nerozumiem a nevedel by som ju riešiť. Pred medveďom hnedým mám veľký rešpekt. V lese rapkám rapkáčom ako najatý, aby som ho nestretol. Ale ani to nemusí pomôcť. Odborníci tvrdia, že príroda si svoje veci reguluje sama, no na druhej strane mať večer čo večer medveďa v dedine nie je nijaká slasť.
Ako je to s čítaním? Čítajú deti dosť? Detskou literatúrou sa zaoberám zhruba dvadsaťpäť rokov. Za ten čas som nezaznamenal nijaký ústup v čítaní. Deti vo všeobecnosti čítajú od útleho veku a vydrží im to zhruba do dvanástich-trinástich rokov života. Potom mnohé z nich knihu odložia a začínajú sa zaujímať o iné veci. Najmä o opačné pohlavie, sociálne siete, počítačové hry atď. Je to prirodzené a netreba z toho robiť vedu.