Mať a vodiť dobre vycvičeného psíka je určite snom a želaním každého poľovníka. Pred tým ako sa však rozhodneme priviesť si domov nášho štvornohého kamaráta, mali by sme si položiť a zodpovedať zopár dôležitých otázok. Budeme mať dostatok času venovať mu potrebnú starostlivosť a máme schopnosti ho pravidelným výcvikom priviesť k poľovnej upotrebiteľnosti? Ak vieme tieto otázky zodpovedne, no najmä kladne zodpovedať môžeme pristúpiť ku kúpe psíka.
Ja osobne som sa rozhodol pre kúpu šteniatka bavorského farbiara. Toto rozhodnutie ovplyvňovalo viacero faktorov - jednak sa mi psík veľmi páčil, ale zároveň aj z dôvodu, že poľujem prevažne v poľovných revíroch s výskytom vysokej zveri, najmä jelenej, danielej a muflonej. Rozhodne odporúčam kúpu čistokrvného psíka s preukazom pôvodu po kvalitných rodičoch, pretože iba takýto bude mať pri správnom výcviku najväčšie predpoklady uspokojiť vaše nároky.
Šteniatko by sme nemali od fenky odobrať skôr ako v ôsmom mesiaci jeho života. Pri kúpe šteniatka je veľmi užitočné spýtať sa na množstvo a druh krmiva, či bolo šteniatko odčervené a absolvovalo potrebné očkovania.
Samotný príchod šteniatka k nám je často sprevádzaný stresom z náhlej zmeny prostredia, šteniatko sa po príchode do svojho nového domova cíti byť osamelé a vytrhnuté zo svorky. Preto by sme s ním počas prvých dní mali stráviť čo najviac času. Vytvoriť mu určitý režim dňa a ten už potom nejakým zásadným spôsobom nemeniť. Najlepším miestom pre jeho pobyt u vás doma je koterec s potrebným vybavením. Ten sa však pre psíka nesmie stať väzením. Ak máme šteniatko v panelovom byte, treba mu vyčleniť jeho miesto a učiť ho od začiatku čistote. Pred vykonaním telesnej potreby šteniatko čuchá a hľadá si miesto, kde by ju vykonalo. Dbajte na to, aby ste tento okamih vždy vystihli a šteniatko vyniesli von, vždy na to isté miesto, tak si zvykne vykonávať potrebu práve tu.
Postupne ako psík rastie môžeme s ním podnikať čoraz dlhšie prechádzky. Je veľmi potrebné brať ho von do lesa, aby sa od útleho veku oboznamoval s okolitým prostredím a skúmal rôzne podnety. Pri prechádzke je veľmi užitočné nosiť si so sebou vak alebo batoh, ktorý obvykle nosíme aj na poľovačky. Ak za nami psík nevládze, môžeme ho na krátky čas vložiť do batohu, aby si tam oddýchol, no zároveň ho tak pripravujeme na ďalší krok, ktorý bude nasledovať vo výcviku neskôr a to odloženie.
Počas prvých týždňov života je šteniatko mimoriadne vnímavé a často aj citlivé, preto by sme naň počas výcviku nemali klásť príliš vysoké nároky. V počiatočnom štádiu by sa mal výcvik podobať hre. Na začiatok úplne stačí, aby sa šteniatko naučilo reagovať na svoje meno. Oslovujte ho čo najčastejšie a keď k Vám radostne pribehne treba ho pochváliť.
Šteniatko zásadne netreba v tomto veku preťažovať a trestať ho za to, že z nášho pohľadu niečo nevie, pretože v tomto veku ani nechápe, čo od neho jeho pán očakáva. Tomuto sa treba vyvarovať najmä počas toho, keď začneme šteniatko vodiť na remeni a mnohí by si priali, aby psík okamžite pochopil, že má chodiť pri ľavej nohe a nepredbiehal ani neodbiehal. Trestanie za túto psíkovu nevedomosť by nás v budúcnosti mohlo prísť draho. Zásadne psíka netrestáme rukou ani vodiacim remeňom. Každý cvik a úkon, ktorý od neho žiadame privedieme k dokonalosti častým opakovaním. Nikdy sa nesnažme prejsť na ďalší cvik, pokiaľ psík dokonale neovláda ten predchádzajúci. Pre jeden cvik používajme vždy ten istý povel, aby mal psík istotu, čo od neho vlastne jeho pán chce.
V nasledujúcej kapitole si povieme viac o tom, ako vodiť psíka na remeni a učiť ho základné povely. V druhej kapitole sa budeme troška podrobnejšie venovať jednotlivým chronologickým prvkom výcviku, ktoré by mladý farbiar mal do jedného roka svojho života zvládnuť.
Výcvik na vodidle
Začneme teda úplnými základmi a to vodením psíka na remeni. K tomuto výcviku budeme potrebovať nasledovné pomôcky: obojok, či už kožený alebo z umelých vlákien a asi meter a pol dlhý vodiaci remeň. Čo sa týka obojku, odporúčam, aby ho psík nosil už od útleho veku a zvykol si naň. Obojok by nemal byť príliš utiahnutý, ale ani príliš voľný. Ideálne by bolo, aby sme zaň vedeli vsunúť dlaň.
Samotné nosenie obojku spravidla nášmu štvornohému kamarátovi vôbec neprekáža, pretože ho žiadnym spôsobom neobmedzuje v pohybe. Keď naň ale po prvýkrát pripneme vodiaci remeň, to sa mu už veľmi páčiť nebude. Tu je dôležité, aby psík s touto pre neho novou pomôckou nenadobudol hneď zlú skúsenosť. Tým máme na mysli, aby sme pri výcviku na psíka veľmi netlačili. Spočiatku ho týmto cvikom príliš nepreťažujme a dajme mu čas, aby si naň zvykol. V žiadnom prípade nedovolíme, aby šteňa remeň hrýzlo, ak už ale vidíme, že je psík nervózny a nevie sa sústrediť, je lepšie výcvik ukončiť. Cvik je ideálne niekoľkokrát denne opakovať a následne po ňom psíka náležite pochváliť a dopriať mu voľno. Častým opakovaním si po niekoľkých dňoch šteňa na remeň zvykne.
Postupne ho učíme chodiť pri ľavej nohe, nedovolíme mu, aby odbiehalo či predbiehalo, ale ani aby nezostávalo pozadu. Ak psík odbieha, opakujte mu vždy povel k nohe a pritiahnite ho k sebe. Postupne sa naučí, že keď je na vodiacom remeni, má chodiť pri pánovej ľavej nohe.
Môže sa stať, že pri povahovo tvrdších a nepoddajnejších jedincoch budeme musieť použiť miesto obojku sťahovaciu retiazku a prútik. Čo sa týka prútika, aby nedošlo k nedorozumeniu, ten zásadne nemáme na bitie psíka. Ide len o akéhosi “strašiaka”, ktorým ho pri neuposlúchnutí príkazu zľahka klepneme cez ucho alebo po ňufáku. Ide tu iba o dotyk prútikom, nikdy túto pomôcku neužívajme s takou intenzitou, aby psík cítil bolesť. Vždy pamätajme na to, že chceme psa, ktorý má rešpekt a nie strach. To, čo môžeme v náhlom afekte spôsobenom neposlušnosťou psa pokaziť, budeme potom dlhé týždne naprávať. Zásadne netrestajme psíka rukou alebo vodiacim remeňom.
Pre rovnaký cvik používajte vždy rovnaký povel a rovnaké gesto. Ak sa zastavíme, musí sa zastaviť aj náš štvornohý priateľ. Každý cvik privedieme k dokonalosti neustálym opakovaním. Ak už psík bez problémov zvláda vodenie na remeni, vodíme ho ďalej lesom po úzkych cestičkách a nepriechodným terénom. S povelom za päty ho učíme k tomu, aby sa pri prekonávaní prekážky vždy zaradil za nás, vždy však musí čakať, až prekážku prekonáme ako prvý. Po ukončení cviku pustíme psíka vždy z remeňa a s povelom voľno ho necháme, aby sa prebehol.
Základné povely: Sadni a ľahni
Ďalším dôležitým povelom je povel „sadnúť a ľahnúť“. Tieto povely sú akýmsi elementárnym základom, bez zvládnutia ktorých sa vo výcviku psíka nemožno odraziť ďalej.
Pred samotným cvikom je dobre nechať psíka troška prebehnúť, aby sa uvoľnil a tak bude potom viac sústredený a prístupnejší vnímať nové podnety. Psíka dáme na vodiaci remeň a s povelom „sadni“ zľahka zatiahneme za vodiaci remeň smerom na hor a pritom mu dlaňou tlačím na chrbát v oblasti panvy. Psíka potom vodíme na remeni a cvik často opakujeme, zásadne naňho netlačíme. Pri každom správnom vykonaní cviku nešetríme chválou a nejakou maškrtou.
Podobným spôsobom učíme psíka aj povel „ľahni“, kde kontinuálne prechádzame zo sedu do ľahu zatlačením na psíkove lopatky z opakovaním povelu ľahni. Ak vidíme, že sa u psíka začala prejavovať nervozita a nepozornosť, výcvik ukončíme a dáme mu voľno. S novým cvikom začíname zásadne vtedy, ak sme si istý, že psík dokonale ovláda cvik predchádzajúci.
Výcvik odloženia psa
Ak sme sa už pri výcviku nášho štvornohého priateľa dostali do toho štádia, že bez problémov ho vieme vodiť na remeni a dokonale ovláda povely sadni a ľahni, môžeme začať výcvik v odložení psa. Odloženie je veľmi dôležitým cvikom, ktorý je zároveň aj akýmsi zrkadlom disciplíny nielen psíka, ale aj jeho cvičiteľa.
Pred začiatkom výcviku „s odložením“ necháme psa trošku prebehnúť sa, následne ho dáme na vodiaci remeň a prídeme na vopred vybrané miesto. Ideálne miesto na odloženie psa by malo spĺňať tieto kritériá: miesto s dostatočným rozhľadom pre psíka, suché miesto, ideálne kde sa troška opiera slniečko, zásadne však nie miesto, kam by napríklad v letných mesiacoch intenzívne pálilo a tým by mohlo dôjsť k prehriatiu psíka. Na zem pod šteňa odporúčame dať batoh alebo kabát. Ide o to, že psík bude jednak ležať na vhodnejšom podklade, ale najmä bude cítiť pach svojho pána, čo ho bude značne upokojovať.
Následne ako sme psíka odložili a vodiaci remeň uviazali o strom či peň, začneme sa pomaličky s povelom „odložený“ od psíka vzďaľovať. Najprv iba na krátky čas a na krátku vzdialenosť. Ak psík vydržal nehybne čakať, treba ho náležite pochváliť. Môže sa stať, že psík bude mať so zvládnutím tohto cviku veľké problémy, vtedy mu treba dopriať čas a cvik dôsledne a často opakovať. Postupne predlžovať čas, ktorý musí psík do návratu svojho pána vyčkať, až si zvykne na to, že sa jeho pán vždy vráti a cvik dokonale zvládne.
Ak sme sa s výcvikom dostali na úroveň, že psík tento cvik disciplinovane ovláda, môžeme prejsť na „odloženie bez uviazania“. Zopárkrát tento cvik opakujme a ak sme sa ubezpečili o tom, že psík aj bez uviazania vydrží čakať na svojom miesto až do nášho návratu, môžeme prejsť na záverečný stupeň výcviku v odložení.
Záverečným stupňom vo výcviku v odložení je odloženie psa bez uviazania a počas toho ako sme sa vzdialili, vystrelíme z pušky. Aj po výstrele musí psík zostať na miesta a čakať. Nesmie reagovať na žiadne rušivé podnety zo svojho okolia. Ak psík aj napriek týmto rušivým prvkom zostane na svojom mieste, zvládli sme elementárny výcvik farbiara na výbornú. V ďalšej kapitole si rozoberieme výcvik psíka pri dohľadávaní postrieľanej zveri.
AKO: RÝCHLO naučiť šteniatko na nočník!! 🐶 10-týždňové šteniatko vycvičené za 1 TÝŽDEŇ!!!
Pôvod a šľachtenie
Všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča - braky. Všetky duriče majú citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, sú veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zvere. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy (pracujúce na prirodzenej studenej stope) a farbiare (sledujúce farbu, tzv. „pokazené stopovacie psy“). Prikrížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hanoverský farbiar.
Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód na sliedenie (pirsch) a poľovačku s postriežkou (ansitzjagd) pri skvalitnení strelných zbraní, začali sa psy používať po streľbe.
Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hanoverský farbiar ako príliš ťažký. Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hanoverského farbiara s červeným horským duričom. Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený „Klub pre bavorské farbiare“ so sídlom v Mníchove.
Hanoverské farbiare sa vyvinuli takmer bez zmeny z tzv. stredovekých leithundov. Leithund zo skupiny brakovitých zaujímal už v období kmeňových práv germánskych kmeňov (okolo r. 500 po Kr.) výnimočné postavenie. So zavedením strelných zbraní sa zmenil spôsob poľovačky na vysokú. Vyžadoval sa pes, ktorý by dohľadal postrelenú zver. Leithund mal pre túto prácu výborné predpoklady, a tak vznikol leithund-farbiar. Najmä hanoverský poľovnícky dvor v Hanoverskom kráľovstve ďalej rozvíjal toto plemeno. Od roku 1894 sa oň stará spolok Hirschmann, kde aj vytvorili názov plemena hanoverský farbiar.
