Bavorský farbiar vyzval Maďarov: mýtus, história a dôsledky bitky pri Lechu

My sme pomstou najvyššieho Boha, ktorý nás poslal ako bič na vás. Tak znela podľa povesti o Lehelovom rohu odpoveď zajatého náčelníka Lehela cisárovi Konrádovi na otázku, prečo sú Maďari takí krutí voči kresťanom. Nato ich cisár vyzval: „Zvoľte si pre seba smrť, akú chcete!“ Lehel mu hrdo odvetil: „Dajte mi späť môj roh, nech naposledy na ňom zatrúbim, potom odpoviem.“

Náhle pristúpil k cisárovi a jediným úderom rohu do hlavy ho zabil. „Ty pôjdeš predo mnou a budeš mi slúžiť na druhom svete!“ vmietol náčelník do tváre mŕtvemu cisárovi. Takýto neuveriteľne dramatický koniec mala mať bitka pri rieke Lech neďaleko Augsburgu, ktorá sa tam naozaj odohrala 10. augusta 955. Nemecký kráľ Otto I. tam na hlavu porazil maďarské bojové družiny. Touto porážkou sa často odôvodňuje premena kočovných starých Maďarov na usadlý európsky národ, pripravený prijať kresťanstvo.

Príčiny a priebeh bitky

Obdobie úpadku koristníckych výprav starých Maďarov do západnej Európy sa začalo porážkou v roku 933 pri Riade neďaleko Merseburgu, ktorú utŕžili od saského a nemeckého kráľa Henricha I. zvaného Vtáčnik. Nasledujúcich dvadsať rokov takmer všetky nájazdy sprevádzali väčšie či menšie porážky. Bojové oddiely vynikajúcich jazdcov sa pritom často stávali ručičkou na mocenských váhach západných feudálov. Tí ich pozývali ako spojencov a s ich pomocou ničili majetky a vojská konkurentov.

Podobne ako mnoho iných šľachticov predtým, v roku 955 požiadal Maďarov o vojenskú výpomoc aj bavorský vojvoda Berthold. Tentoraz proti vernému vazalovi kráľa Otta I., bavorskému vojvodovi Henrichovi I., ktorý obsadil mesto Regensburg. Maďarskí náčelníci posmelení poslednou úspešnou výpravou rok predtým pravdepodobne vychádzali z toho, že Otto I. je v ťažkej vnútropolitickej situácii. Nádejali sa, že nakoniec rád zaplatí tribút, ktorý by mu zabezpečil celoročný mier. Nestalo sa.

Maďarských vyslancov prijal Otto I. začiatkom júla, ktorý medzitým už zažehnal vnútropolitickú krízu, a tak sa maďarskí posli vrátili s prázdnymi rukami. Na vojenskej výprave, ktorá nasledovala, sa zúčastnili prevažne bojovníci z maďarských kmeňov obývajúcich dnešnú západnú časť Maďarska a západného Slovenska. K vojsku náčelníka Bulčúa, držiteľa titulu „harka“, ktorý spravoval územie medzi Dunajom a Balatonom, sa pripojil so svojím vojskom náčelník Lehel, sídliaci na území bývalého nitrianskeho kniežatstva a družiny kabarsko-sekulského náčelníka Šúra z okolia dnešnej Bratislavy. Koncom júla sa vybrali maďarské oddiely cez Bavorsko k mestu Augsburg. Cieľom bolo dobyť sídlo biskupa Ulricha, verného služobníka Otta I. Tam malo prísť k osudovému stretu. Kráľove voje tvorilo osem oddielov, posledný - český, viedol knieža Boleslav. Súčasníci odhadli veľkosť tejto armády na 23 000 mužov, odhady historikov sa pohybujú medzi 10 000 až 20 000 vojakmi. Niektoré nemecké kroniky uvádzajú veľkosť maďarského vojska na viac ako 100 000 mužov.

Priebeh samotnej bitky a rôzne pramene

Podobne ako iné nomádske kmene, aj Maďari útočili v opakovaných intervaloch, často so sebou viedli náhradné kone. Opticky to potom vyzeralo, že ich sila je oveľa väčšia. Rekonštruovať priebeh bitky je veľmi ťažké, lebo zachované správy si protirečia. Najrozsiahlejšie zachytáva tieto udalosti saská kronika Res gestae saxonicae od dvorného kronikára Otta I. Widukinda, venujú sa jej Sankt Gallenské letopisy a zmienky o nej sú aj v životopise augsburgského biskupa Sv. Ulricha. Proti vojskám Otta I., ktorý sa blížil zo západu, sa maďarské vojská pohli 10. augusta 955. Jedna krídlová formácia Maďarov sa prebrodila cez rieku Lech a zozadu prepadla nemeckú zálohu. Útok sa podarilo odraziť, čo Widukind pripísal švábskym a franským oddielom, ktoré pomohli Boleslavovmu vojsku.

Podľa Sankt Gallenských letopisov však oddiely náčelníka Lehela porazilo české vojsko. V staromaďarskej vojenskej taktike mali obchvatové manévre za úlohu takzvané pomocné národy, v tomto prípade kabarsko-sekulské oddiely pod vedením náčelníka Lehela. Útoku vojska náčelníka Bulčúa úspešne odolalo aj jadro nemeckej armády, hoci princ Konrád zahynul na bojovom poli po zásahu šípom do hrdla. Po nápore nemeckej ťažkej jazdy sa časť maďarských vojakov dala na útek, a tým sa ich bojové rozostavenie rozpadlo. Aj keď na bojisku a v rozvodnenom Lechu zahynulo pri ústupe veľa staromaďarských bojovníkov, ich straty neboli zase až také katastrofálne. Nemožno teda jednoznačne tvrdiť „zdrvujúca porážka starých Maďarov“.

Dôsledky bitky a interpretácie

Na pohromu pre Maďarov zmenili prehranú bitku pri Lechu až neskoršie udalosti v Bavorsku. Otto I. totiž rozposlal po bavorských krajoch správu o veľkolepom víťazstve a zároveň vyzval miestne obyvateľstvo, aby ničilo roztrúsené nepriateľské skupiny. Maďarské vojenské družiny boli zväčša zdecimované práve v tejto fáze. Ustupovali pravdepodobne po trase Mníchov - Ebersberg. Niekde tam zajali Bavori aj náčelníka Bulčúa. Náčelníkov Lehela a Šúra zajal podľa Ebersbergskej kroniky z 13. storočia vojvoda Eberhard pod svojím hradom. Zajatcov predviedli pred bavorského vojvodu Henricha I., ktorý na smrteľnej posteli nariadil ich popravu obesením.

Dôvod, prečo sa z bitky pri Lechu stala taká významná udalosť, možno hľadať v dvoch okolnostiach. Po prvé, v tomto období sa upevnila moc Otta I., ktorého korunovali roku 962 za cisára. Po druhé, výpravy Maďarov do západnej Európy skutočne prestali. Väčšina bojovníkov „najsilnejších“ staromaďarských kmeňov sídliacich na východ od Dunaja a v Sedmohradsku sa na ťažení nezúčastnila. Do výpravy sa tradične nezapojil knieža Fajs, ani „druhý muž“ v kmeňovom zväze - Ďula, hlavný vojenský veliteľ Zombor, sídliaci v Sedmohradsku.

Psychologické a náboženské označenia porážky

Po Lechu sa podľa uznávaného mýtu stali sluhami Nemcov nielen tisícky bojovníkov, ale predovšetkým maďarskí náčelníci, ktorí poznali všetky ich tajomstvá a spôsob boja. Pravdepodobne sa pokúšali hnev mŕtvych zmierniť ľudskými obeťami. Tu možno hľadať aj príčinu vzniku povesti o Lehelovom rohu - mala slúžiť ako antipropaganda o smrti náčelníkov. Smrť oboch Nemcov sa však spája s popravou Bulčúa a Lehela. Vznikla tak legenda o pomste maďarských vodcov, ktorí si zobrali duše nepriateľských „náčelníkov“ do záhrobia, aby im slúžili. Tým sa mali eliminovať obavy z hnevu padlých bojovníkov a náčelníkov.

Historické dôsledky a procesy v Maďarsku

Faktom je, že v bitke pri Lechu utrpeli starí Maďari významnú porážku, ktorou sa skončila éra koristníckych výprav do západnej Európy. Spoločenská diferenciácia maďarského kmeňového zväzu a proces zmeny spôsobu ich života prebiehali už predtým a skončili sa až za vlády Sv. Štefana a jeho nástupcov. Výsledok bitky pri Ausburgu tieto procesy nepochybne ovplyvnil, avšak nezapríčinil ich. Vo svojom prejave na Kossuthovom námestí v Budapešti zdôraznil význam národnej spolupatričnosti a postavenie maďarských komunít za hranicami krajiny. Magyar zdôraznil, že národná identita nie je viazaná na štátne hranice. Deň národnej spolupatričnosti si Maďarsko pripomína každoročne 4. júna na výročie podpisu Trianonskej zmluvy z roku 1920, po ktorej sa milióny etnických Maďarov ocitli mimo hraníc Maďarska.

Okrem vojenských a politických dôsledkov mala bitka pri Lechu aj symbolické a duchovné dopady. Podľa niektorých historikov a mýtov vznikla povestná antipropaganda o Lehelovom rohu ako spôsob, ako zmierniť strach z mŕtvych vodcov a posilniť morálku vtedajších Maďarov. Týmto spôsobom vznikla aj férová diskusia o tom, ako sa mení identita kočovných národov v kontexte kresťanstva a reorganizácie spoločnosti smerom k usadlosti.

Pramene a historické odkazy

Najrozsiahlejšie zachytáva tieto udalosti saská kronika Res gestae saxonicae od dvorného kronikára Otta I. Widukinda, venujú sa jej Sankt Gallenské letopisy a zmienky o nej sú aj v životopise augsburgského biskupa Sv. Ulricha. Regensburgské letopisy, Kaiserchronik a ďalšie texty poskytujú rôzne interpretácie počtu vojakov a priebehu bojov, čo svedčí o tom, že presný obraz bitky zostáva predmetom historických sporov a rekonštrukcií.

Deň národnej spolupatričnosti a pripomienka udalostí v roku 955 sú významné pre maďarskú identitu i európsku históriu. Tieto udalosti demonštrujú prechod Maďarov z nomádskej spoločnosti na štátotvorný kultúrny národ a ukazujú, ako sa konflikty s centrálou Východu pretavujú do procesu západnej integrácie a kresťanskej civilizácie.

Vo verejnom diskurze býva často citovaná aktualita o súčasnom politickom kontexte a vyjadrenia jednotlivých lídrov. Dôležité je rozlišovať historické fakty od súčasného politického naratívu a chápať, že historická udalosť ako bitka pri Lechu má svoje signifikantné miesta v identite a kultúrnych predstavách, a nie meno súčasných debatách o politike a hraniciach.

tags: #bavorsky #farbiar #madarska #vyzla